Jeho monológ v malebnom prostredí Cambridgeskej univerzity naruší Stephen Hawking, ktorý sa prirúti na svojom invalidnom vozíku, narazí do Coxa a typickým robotickým hlasom oznámi: "Myslím si, že si príliš patetický.“ Ak Isaac Newton naučil svet, že fyzika je užitočná, Albert Einstein, že môže byť nebezpečná, Hawking ľuďom ukázal, že dokáže byť aj zábavná.
Pred štyrmi rokmi oznámili sedemdesiatnici z komickej skupiny Monty Python, že sa prvý a zrejme aj posledný raz vydávajú na turné. Jeho súčasťou mala byť aj pieseň o galaxii (Galaxy Song) a jeden z "pytónov“ Eric Idle si povedal, že by bolo skvelé, keby ju "naspieval“ Stephen Hawking. Choroba vedca v mladosti nielen pripútala k invalidnému vozíku, ale neskôr mu znemožnila rozprávať, čiže pieseň mal odrozprávať typickým robotickým hlasom, ktorý dlhé roky využíval na komunikáciu so svetom. Komici, ktorým nikdy nebolo nič sväté, sa však na chvíľu zarazili. Neurazí sa vedec, že má spievať takýto pop song?
Idle teda zavolal svojmu kamarátovi, popularizátorovi vedy a fyzikovi Brianovi Coxovi, aby oslovil svojho staršieho a známejšieho kolegu. "Napísal som mu e-mail a o dve minúty mi prišla odpoveď: Áno, som veľký fanúšik Monty Python. Určite som za,“ spomínal Cox. Spolu neskôr navštívili veľkého vedca a pustili mu pieseň. Cox rozoberal jej význam, keď mu Hawking zrazu povedal, aby nebol patetický. Všetci vyprskli v smiech a Idlemu napadlo, že by túto vetu mali použiť. A tak vznikla spomínaná scénka. Hawking chápal, že nie každý musí rozumieť čiernym dieram, ale chcel, aby všetkých aspoň trochu zaujímali.
Tri impulzy k sile žiť
Do Oxfordu ho z Londýna vyhnal Hitler. Hawkingovi rodičia sa do univerzitného mesta skryli pred bombami z nemeckých bombardérov, ktoré v bitke o Britániu zapaľovali Londýn. Stephen Hawking sa teda narodil v januári 1942 v Oxforde, no akademické prostredie na ňom spočiatku veľký vplyv nezanechalo. Priemerný žiak sa oveľa menej zaoberal látkami preberanými v škole a viac času venoval skúmaniu toho, ako veci fungujú. Rozoberal rádiá, hodinky a prospech si začal vylepšovať až vtedy, keď to bolo nutné, keď sa rozhodovalo o tom, či dostane štipendium na Oxfordskú univerzitu.
Otca zlepšený prospech syna potešil, predstavoval si totiž, že Stephen pôjde v jeho šľapajach a vyštuduje medicínu. Mladému Hawkingovi sa však medicína zdala málo exaktná. Ťahalo ho to k matematike, fyzika bola napokon akýmsi kompromisom medzi jeho a otcovým ideálom. Aj na univerzite občas štúdium zanedbával – tentoraz kvôli športu. Robil kormidelníka osemveslici, čo mu prinieslo popularitu, ale aj zabralo šesť popoludní v týždni.
Myslel, si, že ho pedagógovia na Oxforde považujú za lenivého, a tak keď bol na pomedzí jednotky a dvojky v hodnotení, učiteľom povedal, že keď mu dajú lepšiu známku, zbavia sa ho, keďže s takým výsledkom môže ísť na Cambridge a že s horšou známkou im ostane "na krku“ na Oxforde. Profesori mu dali lepšiu známku, ale zároveň ho ubezpečili, že to nie je preto, aby sa ho zbavili. Nevideli v ňom lenivca, ale už vtedy génia.
Keď pochopil, že mu profesori veria, povzbudilo ho to. Navyše prežíval dobré obdobie aj v osobnom živote. Na silvestrovskej oslave roku 1961 spoznal Jane Wildeovú, svoju budúcu prvú manželku. Tú vraj zaujal svojím zmyslom pre humor a originálnou povahou. Už pár dní predtým, počas Vianoc, si však jeho rodičia všimli, že mu z rúk vypadávajú veci a kostrbatejšie sa pohybuje. Ich naliehanie, aby navštívil lekára, vypočul až po novom roku. Výsledok bol šokujúci – diagnostikovali mu nevyliečiteľnú amyotrofickú laterálnu sklerózu, rozkladanie nervových buniek, ktoré riadia pohyb svalov. Lekári mu dávali dva roky života.
Hawking prepadol depresiám. Svoje rozbehnuté projekty nechal tak, pretože nevidel dôvod rozbiehať čokoľvek nové. Potom však prišli tri silné momenty, ktoré mu dodali silu. Pri jednej návšteve nemocnice videl dieťa choré na leukémiu, čo ho presvedčilo prestať sa ľutovať. Fyzik Dennis Sciama, jeho tútor na Cambridgei, kde Hawking začal postgraduálne štúdium, ho zase nadchol pre pokračovanie v jeho práci. A napokon, vzťah s Jane Wildeovou pokračoval, zakrátko sa dvojica zasnúbila, čo mu dávalo "čosi, pre čo sa oplatí žiť“. V roku 1965 už nemal jestvovať, no on mal svadbu a jeho vedecká hviezda začínala žiariť.
Kniha o vesmíre aj do supermarketov
Hlavnými oblasťami jeho výskumu sa stali teoretická kozmológia a kvantová gravitácia. Začal so spoluprácou s Kalifornským technologickým inštitútom i so svojimi legendárnymi stávkami s inými vedcami. Naďalej pôsobil v Cambridgei a zbieral ocenenia i prestíž vo vedeckej komunite. V roku 1971 opísal tepelné žiarenie čiernych dier, ktoré sa dnes nazýva Hawkingovým žiarením, a v roku 1974 sa stal jedným z najmladších členov Kráľovskej spoločnosti. V očiach verejnosti však stále pútal pozornosť viac tým, ako prekonával zdravotný hendikep, než fascinujúcimi, no ťažko pochopiteľnými zákonitosťami vesmíru.
Sám Hawking sa to rozhodol v 80. rokoch zmeniť. Motivovaný popularizáciou vedy, ale aj snahou zaplatiť kvalitné štúdium pre svoje deti, v roku 1982 začal premýšľať o vydaní knihy o vesmíre pre masy. Vo svojom článku pre britské noviny Guardian na toto obdobie spomína jej editor Peter Guzzardi. O Hawkingovi sa prvý raz dozvedel, keď ho zbadal na titulke magazínu New York Times. Ako vždy bol článok o ňom postavený na silnom príbehu muža uväzneného na invalidnom vozíku, ktorý sa snaží odhaliť tajomstvá vesmíru. Fascinovaný Guzzardi sa rozhodol osloviť ho, hoci si bol takmer istý odmietnutím.
"V tom čase som totiž bol editorom v Bantam Books, o ktorom by vtedy nikto neuvažoval ako o vydavateľstve pre Hawkingovu knihu. Lovili ju oveľa prestížnejšie firmy,“ spomínal Guzzardi. "Ja som však profesorovi vysvetlil, že Bantam má distribúciu, ktorá ďaleko presahuje kníhkupectvá. Že jeho kniha sa vďaka nám dostane do supermarketov, drogérií, do kioskov na letiskách. Napokon sa ukázalo, že bol jedným z mála akademikov, ktorí si želali presne toto. Aby sa jeho vedecký výskum dostal aj k masám. A tak si vybral práve nás,“ opisuje editor, ako sa bestseller Stručné dejiny času dostal práve k nemu.
Foto: SHUTTERSTOCK
Keď sa s Hawkingom konečne stretol, vedec si miesto pozdravu čosi zamrmlal. Asistent mu vetu preložil: "Máte zmluvu?“ V texte už taký jasný a zrozumiteľný nebol. Guzzardi mu jednotlivé kapitoly pripomienkoval, kým im skutočne neporozumel aj totálny laik. "Teda ja sám,“ smial sa po rokoch editor. Počas šiestich rokov, kým sa kniha pripravovala, prekonal Hawking zápal pľúc, počas ktorého mu museli spraviť zákrok zvaný tracheostómia, ktorý ho pripravil o hlas úplne. Odvtedy so svetom komunikoval cez prístroj, ktorý prostredníctvom klávesnice tlmočil jeho slová robotickým hlasom (s americkým akcentom).
Prvá veta, ktorú cez prístroj vyslovil, sa týkala práve finalizácie textu jeho svetového bestselleru. Úspech Stručných dejín času bol obrovský. Z knihy sa predalo viac ako desať miliónov výtlačkov. Snaha o popularizáciu vyšla na jednotku. Guzzardi napríklad Hawkinga upozornil, že každá rovnica, ktorú v knihe uvedie, zníži počet čitateľov ďalších riadkov o polovicu. Preto sa do knihy dostala jediná – aj to Einsteinova (E = mc²). Až po tejto knihe sa Hawking stal skutočnou celebritou so všetkými negatívami aj pozitívami. A od konca 80. rokov začala Hawkinga aj široká verejnosť vnímať ako nového Einsteina.
Hádka v Teórii veľkého tresku
Do veľkej miery vďaka Hawkingovej knihe sa zrazu aj na tých najnepravdepodobnejších miestach skloňovali pojmy ako teória veľkého tresku, čierne diery či dokonca teória superstrún. Autor týchto riadkov si spomína, ako tieto témy zaujali začiatkom 90. rokov aj deti na základnej škole, keď si vytvorili prestávkovú hru s čiernymi dierami (slovenský preklad Stručných dejín času vyšiel prvý raz v roku 1991). Úspech Hawkingovej knihy navyše vo svete vyvolal boom vydávania popularizačných vedeckých kníh, ktorý zase stvoril generáciu "geekov“, subkultúru vedeckých nadšencov 21. storočia.
To, že táto generácia naozaj vyrastala na Hawkingovi a že je vedec ich vzorom, sa potvrdilo aj v populárnom seriáli Teória veľkého tresku, ktorá opisuje život mladých geekov. Nielen, že sa postavy seriálu na Hawkinga viackrát odvolávali, v jednej časti si dokonca zahral sám seba, keď sa dostal do malého vedeckého sporu s jedným z hlavných hrdinov Sheldonom. Vedec si však sám seba zahral aj v kreslených Simpsonovcoch či v Star Treku. Populárny moderátor John Oliver ho zase vo svojom špeciáli uvádzal slovami: "Jeho teórie sú extrémne dôležité pre každého, kto sa snaží predstierať, že im rozumie.“
V posledných rokoch Hawking umne balansoval svoje mediálne vystupovanie medzi zábavu a vážne posolstvá. To prvé získavalo väčšie publikum pre to druhé. Najdôležitejšie bolo, že v oboch polohách pôsobil úplne prirodzene. V roku 2014 napríklad radil anglickej reprezentácii, ako vyhrať majstrovstvá sveta vo futbale. Ako pomôcku mal na tabuli napísaný obrovský vzorec, z ktorého novinárom čítal: "Anglicko by malo nastupovať o tretej popoludní v nízkej nadmorskej výške, v miernom podnebí, hrať by mali v červených tričkách a v rozostavení 4–3–3.“ Hodí sa to na vedca? Hawkingovi to vyčítal málokto.
Vedci neraz pôsobia akoby boli odtrhnutí od reality. A ako lepšie preukázať ľudskosť, než humorom? Hawking to vedel. Keď ešte ako študent navštevoval Cambridge, chodil ako divák na Footlights, miestny dramatický klub, kde účinkovali aj istí Graham Chapman, John Cleese a Eric Idle – základ Monty Python. Keď sa v roku 2014 "pytóni“ Hawkingovi ozvali, bol to pre neho len návrat ku koreňom. A keď v Piesni o galaxii spieval o tom, že keď toho má človek po krk, má si spomenúť, aký je nepatrný v obrovskom vesmíre – spájal dve veci, ktoré boli prirodzené a ktoré ovládal úžasne – vedu… a trpký humor.