Zvonku sa budova PKO zdala pričupená, ale vnútri pôsobila priestranne (PKO vytvorila trojica architektov – Pavol Andrík, Kamil A. Gross a Ján Štefanec). Cez široký vchod sa vstúpilo do veľkej dvorany. Po bokoch boli šatne, oproti vchodu veľké okná, vitráže Janka Alexyho. V oboch kútoch barové pulty, okolo ktorých sa vždy tlačili ľudia.
Najkrajšie však pôsobila fontána s oválnym ozdobným bazénikom, myslím, že z mramoru. Keď sa v PKO konalo nejaké podujatie, fontána striekala. Na jednej strane sa vchádzalo do koncertnej sály, na druhej do sály na tancovačku. Práve tam sa začínajú spomienky Juraja Komoru. Má ich spracované v dvoch cykloch zápiskov Šupka nás volá a Kroky do neznáma. Práve nad nimi sme si posedeli.
Osudový parket
Nechajme rozprávať pamätníka Juraja Komoru: „V Parku kultúry a oddychu v Bratislave som bol po prvý raz vďaka tancu ako stredoškolák. Vtedy ma však tanec neoslovil. Keď som bol štvrták na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského, zistil som – práve na beánii – že tanec mi nejde. Prihlásil som sa teda druhý raz do tanečnej v PKO a vtedy ma to už naozaj chytilo. Tanec som skúšal aj cez prestávky, ešte s niektorými kurzistami. Raz sa nám prihovoril mladík, nadšenec tanca Jožko Hlavačka, a pozval nás, aby sme prišli v nedeľu tancovať, že niečo skúsime. Prišiel som aj s partnerkou Martou Belišovou, ktorá tiež chodila do tanečnej a odvtedy, teda od októbra 1967, ma tanec chytil za srdce. Som mu dodnes verný. Súťažný spoločenský tanec sa začal u nás na Slovensku vážnejšie pestovať od septembra 1957, keď vznikol prvý krúžok záujemcov o tanec na internáte Mladá garda. Potom, 5. februára 1958, sa zrodil prvý Klub spoločenských tancov – KST PKO Bratislava. Ja som sa dostal do tohto klubu v decembri 1967, teda v predvečer desiateho výročia jeho založenia.“
Partnerky rozhodujú
Sedemdesiatnik Komora rozpráva ďalej o tom, ako mal od začiatku šťastie na partnerky v tanci. Tvrdí, že pokiaľ si partneri na parkete nerozumejú, veľmi rýchlo spolu skončia. „Súťažný tanec, teraz nazývaný tanečný šport, je odvetvie, kde bez dobrej spolupráce partnerov je úspech v tanci nemožný. Asi ako v manželstve. Mal som štyri partnerky, ktoré mi pomohli pochopiť, čo tanec vyžaduje. S piatou som to dotiahol na stupne víťazov. Boli sme viacnásobní vicemajstri Slovenska a tretí pár v Československu. Piata partnerka je teraz moja manželka. Bola v krúžku, kde som bol vedúcim a hneď ma zaujala. Po čase som jej ponúkol tanečné partnerstvo, ktoré neskôr prerástlo do vzťahu.“
Komora spomína, ako sa v PKO neustále čosi dialo: „Napríklad medzinárodná súťaž v spoločenskom tanci Dunajský pohár. Najskôr sme len obdivovali výborné tanečné páry, najmä zo zahraničia, ale v závere našej kariéry sme boli v tejto súťaži dva razy tretí! Ale, celá doba tancovania bola nádherná! Či už to boli letné sústredenia v kultúrnom dome vo Vysokej pri Morave, alebo cesty na súťaže, samotné súťaže, rôzne oslavy v Klube spoločenského tanca PKO. Boli sme jedna veľká rodina a doteraz sa niektorí stretávame.“
Tanec nie je šport
Tancovať nikdy neprestal. Keď mal Juraj Komora päťdesiat rokov, zúčastnil sa na tanečnej súťaži v anglickom Blackpoole. Vraj len tak, z recesie: „Bol to môj darček samému sebe, chcel som si dokázať, že ešte niečo viem. Neprišiel som tam vyhrať. Už na začiatku som pochopil, že tanec je o pocitoch. Súťaženie je motor, ktorý vás ťahá vpred, ale cieľom nie je samotná súťaž, ako nie je cieľom ani technika. To je iba prostriedok na to, aby ste výborne tancovali. V súčasnosti sa tanec považuje za šport, ale je to omyl. Tanec je tanec, a dobrý tanec vás musí chytiť za srdce.“
Ani súčasný tanec na obrazovkách ho až tak neláka. Príliš sa vraj všetko skomplikovalo, podobne ako v krasokorčuľovaní, kde sa počíta počet štvoritých skokov, ale zabúda sa, že ide predovšetkým o krásu. „Teraz vyhrávajú atléti, ale to už nie je tanec. Tanec je hra, kde neplatí heslo Pierra de Coubertina rýchlejšie, vyššie, silnejšie. Tanečníci nemajú byť atléti, ale majú rozdávať krásu z pohybu, prezentovať vzťah medzi partnermi, a to v súčasnosti na tanečných súťažiach takmer vôbec nevidím.“
Na „šupke“ sa tiež tancovalo
„Mal som v živote šťastie na ľudí a práca mi bola záľubou. Pracoval som na umeleckej škole prezývanej šupka (Škola umeleckého priemyslu), a tak som sa venoval umeniu tela aj ducha. Šupka, kde som učil, to je samostatná kapitola v mojom živote. Tú školu som miloval od prvej chvíle. Učil som tam síce matematiku a telocvik, čo umelci veľmi nemusia, ale riadil som sa myšlienkou pána Einsteina: Ak budeš posudzovať rybu podľa toho, ako lezie na strom, budeš si do smrti myslieť, že je sprostá,“ pokračuje v rozprávaní Komora.
„Ja som vyučovanie pokladal za malú prekážku, ktorú musia preskočiť. Vedel som, že matematika je na to, aby študentov nútila myslieť, ale matematické vedomosti mnohí z nich mali naozaj veľmi slabé. Podobne na telocviku – keď chlapci chceli hrať futbal, tak ho hrali, nenútil som ich do činností, ktoré nemohli zvládnuť. Mal som vždy k žiakom kamarátsky prístup a držal som im palce najmä pri praktickom vyučovaní, na ktorom vytvárali umelecké diela. To bolo dôležité a mnohí z nich sú teraz vynikajúci výtvarníci.“
Toľko Juraj Komora aktuálne, pridávame ešte ukážku priamo z jeho spomienok.
Juraj Komora: Život vo víre tanca
Mysľou som stále v PKO. Tentoraz na medzinárodnej tanečnej súťaži Dunajský pohár. V hľadisku nie je veľa divákov a ja som medzi tou hŕstkou, ktorá obdivuje umenie anglického páru Raymond Root a Francis Spiresová. Tancujú v civilných šatách. Lietadlo, ktorým prileteli z Londýna, omylom vyložilo ich súťažné šaty na inej štácii. Raymond a Francis tancujú tak dobre, že im ani súťažný kostým nechýba. Dnes je na programe štandard a oni ho suverénne vyhrávajú. Sú mladí, ich technika aj výraz sú presvedčivé. Nemajú tu žiadneho skutočného konkurenta. V tomto čase (písal sa rok 1968) boli anglické páry na výslní. Stačilo povedať, že na súťaži budú anglické páry a výsledok bol dopredu jasný. Raymond a Francis boli v danom čase naším vzorom. Páčil sa mi ich prirodzený prejav, nenásilný pohyb, kde nič nehrali. Ich tvár odzrkadľovala radosť z tanca – divák mal pocit, akoby tancovali iba pre neho. Mysľou som stále v PKO, ale už sa píše rok 1982 a my dvaja s Hankou na Dunajskom pohári tancujeme našu najlepšiu choreografiu Malý romantický valčík. Tento tanec nám postavil Juraj Šidelský, náš choreograf a tréner v jednej osobe. Človek skromný, ale s fantastickými nápadmi. Malý romantický valčík bola choreografia, ktorá vždy zaznamenala u diváka úspech. Či sme ju tancovali doma v Bratislave, alebo niekde na súťaži v cudzine, vždy zaujala, pretože hudba a tanec sa navzájom dopĺňali a my dvaja s Hankou sme už boli zrelí tanečníci, ktorí tú hudbu cítili a chceli rozdávať radosť divákom. Tá choreografia, to nebol skutočný valčík, bola to prechádzka v rytme viedenského valčíka a ja som mal pocit, že do mňa vstúpil Fred Astaire a tancuje za mňa. Skutočne, tá hudba, tie jednoduché kroky, nálada, ktorá vyžarovala z tohto tanca, sa musela ľudom páčiť.
Prekvapenie za tunelom
Som na svojej obvyklej prechádzke Bratislavou. Vystúpim z električky číslo päť a kráčam smerom k PKO. Tým mladším musím prezradiť, že PKO znamená Park kultúry a oddychu. Bol to komplex, pôvodne postavený ako pavilón pre hospodársku výstavu, ktorý časom prestavali na súbor budov, ktoré mali slúžiť verejnosti na kultúru a oddych. PKO slúžilo od roku 1956, keď sa v bratislavskom Večerníku objavil článok: Za tunelom vás čaká prekvapenie. To prekvapenie bolo PKO, ktoré malo obrovský historický význam. Keď vystúpim z električky, PKO už nevidím, už ho zbúrali. Niečo túto stavbu určite časom nahradí, ale zatiaľ je to iba rumovisko. Môj duchovný zrak tam však stále vidí to PKO, kam sme dlhé roky chodili, kde sa plnili naše sny o tancovaní.
Tanec s býkom
Aj teraz snívam, ale o minulosti: Práve som so svojou partnerkou Hankou na balkóne v spoločenskej sále a Gusto Paštéka nám stavia choreografiu nového tanca, ktorý sa nazýva paso doble. Je to tanec, ktorý je pre nás úplne nový. Gusto je zapálený tanečník. Keď som ho poprosil, aby nám postavil úplne jednoduché paso, lebo na majstrovstvách Slovenska, ktoré budú o mesiac, ho budeme po prvý raz tancovať, tak sa nenechal dlho prosiť. Bol to môj tréner a práve jeho interpretácia pasa sa mi veľmi páčila. Sme v PKO na balkóne a dole je práve v plnom prúde tanečná stredoškolákov, ktorú vedie učiteľ tanca Jožko Remišovský (Remiško) a asistuje mu Jarka Šidelská (Žako). Nám to neprekáža, sme plne zaujatí stavbou nášho tanca. Balkón, kde tancujeme, je maličký, ale nám úplne stačí na to, aby sme postupne nasávali charakter tohto španielskeho tanca. Gusto je trpezlivý. Vie veľmi dobre, čo by mohol naučiť tanečníkov, ktorí tento tanec ešte neovládajú. Vždy ukáže nejakú figúru a my s Hankou to po ňom opakujeme, kým nám nie sú kroky úplne jasné. Hráme sa s týmto tancom asi hodinu. Je to veľmi zaujímavé a baví nás to. Paso som vždy chcel vedieť tancovať a bol to neskôr jeden z mojich najobľúbenejších tancov. Paso doble je totiž o samotnom živote. Je to síce zobrazenie koridy, ale sú tam hlavne emócie, ktoré navodzuje hudba. Najznámejšie paso doble (hudobná skladba) má názov Cigánsky španielsky tanec, a keď som prvý raz túto skladbu počul, po chrbte mi tancovali zimomriavky. Tá hudba má úžasnú atmosféru, ktorá vás pohltí. Chcete byť naozaj torerom, ktorý zápasí s býkom. Stačí si to predstaviť a ste v aréne, davy vám tlieskajú a vaša partnerka svojím tancom vytvára šatku toreadora, prípadne pripomína pohyby býka. Už prvou lekciou pasa som bol nadšený. Gusto bol vynikajúci učiteľ a paso doble mu sedelo. Mne tiež a aj teraz, keď si na to spomínam pri ruinách PKO, sa musím Gustovi poďakovať, pretože možno práve to paso ma natrvalo priviedlo k mojej celoživotnej láske, ktorá má také krásne meno – TANEC.