Ale možno je to jednoducho šťastný človek. Existujú aj šťastní ľudia. Prečo nie?Philip Roth, Americká idyla
Na okraj tohto dátumu si Philip Roth ironicky zažartoval: „…nie som si istý, či tu ešte v roku 2022 budem, ale vynasnažím sa, aby som to vydržal do roku 2020, nemôžete ma však do toho nútiť.“ Na záver rozhovoru sa Roth díva na kameru, so zmyslom pre dramatický detail a mieru, s iskrou v očiach priznáva, že toto je jeho naozaj posledné verejné vystúpenie.
Philip Roth skonal na zlyhanie srdca v utorok v noci 22. mája 2018.
Bol označovaný za najväčšieho žijúceho amerického spisovateľa. V oblúku večnosti je jedným z najvýraznejších literárnych hlasov reflektujúcich paradoxy, protirečenia, ale aj nádej a nostalgiu, ktoré súčasné Spojené štáty ponúkajú.
Generálne tabu
Narodil sa 18. marca 1933 v Newarku do rodiny židovských prisťahovalcov. Jedným z významných impulzov jeho tvorby bol práve Newark, jeho farbisté prostredie, spomienky na detstvo prežité v kruhu rodiny.
Na literárnu scénu vstupoval ako pozorovateľ protikladov amerického spôsobu života, prvé dve poviedky publikoval v časopise The New Yorker, medzi nimi poviedku Ochranca viery (1958), ktorá sa okamžite stala predmetom kritiky zo strany židovskej komunity. Debutuje svojou prvotinou pod názvom Good-bye, Columbus (angl. 1959, česky Sbohem městečko, C., 1966, 2012). V minimalistickej skratke predznačuje veľké témy svojich nasledujúcich románov: rozpad amerického sna a postavenie Žida vo svete po holokauste.
Roth mal ako spisovateľ v americkej literatúre špecifické postavenie. Svoju literárnu kariéru začínal ako kultúrny outsider (pre svoj židovský pôvod) a vedel teda presne zobraziť konflikt medzi tým, čo to znamená niekam patriť alebo, naopak, nepatriť. Židovské bolo síce po druhej svetovej vojne chápané aj ako ľudské, pretože jazva po holokauste bola ešte veľmi čerstvá, ale jeho diela otvárali cestu aj pre recepciu inakosti vo všeobecnosti.
Do centra americkej literatúry sa zaradil románom Portnoy’s Complaint (angl. 1969, česky Portnoyův komplex, 1969, 1992, 2011), ktorým ešte viac potvrdil svoju reputáciu literárneho provokatéra. Keď mu Barack Obama v roku 2011 odovzdával štátne ocenenie za umenie (National Humanities Medal), dovolil si žartovať práve alúziou na túto, v 60. rokoch škandalóznu, ale zároveň oslobodzujúcu knihu. Salman Rushdie v rozlúčkovom interview podotýka, že Roth napísal knihu, ktorá je neuveriteľne zábavná. Postavou Portnoya vytvoril komický hlas, ktorý čerpá zo židovského humoru. Subverzivita tohto románu nešetrí židovské ani americké kultúrne stereotypy a ukazuje sex ako potenciálne hlboko transgresívny akt, ktorý dokáže ohroziť, nabúrať a revitalizovať status quo.
Sexuálna túžba sa stáva Rothovou postmodernou témou, ku ktorej sa intenzívne vracia v takých dielach ako The Professor of Desire (angl. 1977, česky Profesor Touhy, 2011), Zuckerman Bound (1985), Deception (1991, Lož), Sabbath’s Theater (angl. 1995, česky Sabbathove divadlo, 2008) a Dying Animal (angl. 2000, česky Umírající zvíře, 2007).
Portnoyův komplex bol jedným z prvých prekladov Rothovho diela dostupných slovenským a českým čitateľom. Kontroverznosť a subverzivita, ktoré naplno vystúpili na povrch v „Portnoyovi“, výrazne rezonovala medzi čitateľmi v druhej polovici 20. storočia. Protagonista románu odkrýva nielen mnohé židovské, ale aj generálne spoločenské tabu a zároveň čelí neodbytnej otázke, ktorú vlastne celý román rozoberá: ako môžem byť Žid, ak neviem, ani kto som? Je možné povedať, že sa Rothovi podarilo transponovať miestne (príbehy z mestečka Newark) do národného (americkej kultúrnej identity), a neskôr národné do globálneho. Aj keď sa mnohokrát jeho diela viažu k špecifickým americkým reáliám, svojou mnohovrstevnatosťou oslovujú čitateľov aj za hranicami Spojených štátov amerických. Roth bol presvedčený, že je to práve literárna fikcia, a nie fakty, ktorá nám umožňuje porozumieť životu.
Humánny kompas
Nasledujúcich dvadsať rokov po vydaní Portnoya píše prózu, ktorú kritici dnes hodnotia ako postmoderný román. Inými slovami skúma možnosti tvorby fiktívnych svetov. Jeho romány sú, ako Roth sám poznamenal: absolútne hravé na jednej strane, ale smrteľne vážne na druhej strane. Formálne sa vyznačujú vysokou mierou reflexivity My Life as a Man (angl. 1974, česky Žít jako muž, 2017), parodickosti – Breast (1972), objavuje sa u neho román v románe The Counterlife (angl. 1986, česky Druhý život, 2010), či text vybudovaný na stieraní hraníc medzi faktmi a fikciou, v ktorom vystupujú ako postavy Philip Roth a jeho dvojník Operation Shylock (angl. 1993, česky Operace Shylock, 2008). Recykluje postavu Nathana Zuckermana, ktorá sa zrodila z pera inej postavy Petera Tarnopola v románe Žít jako muž.
Zuckerman sa stáva Rothovým alter egom v tetralógii Zuckerman Bound ( angl. 1985, Zviazaný Zuckerman), kde je táto postava – spisovateľ konfrontovaná s problémom tvorby, písania či dezinterpretácie textu kritikmi. Roth zároveň situuje postavu Zukermana do konkrétnych spoločenských súvislostí a parodickou formou ukazuje, ako je spomienka na holokaust takmer neprenositeľná a ľahko privlastniteľná, ako jednoducho ju možno sploštiť do zodpovednosti Židov za svoj vlastný osud. V románe The Prague Orgy (angl 1985, česky Pražské orgie, 1988), ktorý je poslednou časťou tetralógie, ukazuje monštruóznosť a dvojtvárnosť totalitného režimu a situuje ho do Prahy.
V tomto období bol editorom série nakladateľstva Penguin Books „Spisovatelia z inej Európy“. Preklady kníh relatívne málo známych autorov z východnej Európy vrátane Milan Kunderu, Bohumila Hrabala, Tadeusza Borowskeho či Györgya Konráda zviditeľňovali západnému čitateľovi svet za železnou oponou.
Románom Sabbathove divadlo sa začína ďalšia fáza Rothovej literárnej cesty. Za tento román je druhýkrát ocenený Národnou knižnou cenou (prvýkrát ju dostal za svoju prvú knihu novelu Sbohem městečko, C.). Mickey Sabbath, starnúci bábkar z artrotickými prstami patrí medzi kaleidoskop Rothových postáv – šlemílov vychádzajúcich z tradičného židovského humoru. Šlemíl, tradične kazimajster, „nešika“, je archetypálna postava židovského humoru, ktorá je svojou schopnosťou sebareflexívneho humoru schopná prekonávať, alebo aspoň prežiť, nepohodlné situácie, v ktorých sa ocitá. Vnútorné charakteristiky tejto postavy približujú tento literárny konštrukt aj neetnickým čitateľom.
Či už ide o Nathana Zuckermana, Alexandra Portnoya, Mickeyho Sabbatha, Rotha – postavu, či Colemana Silka (Ľudská škvrna), ich životný pocit korešponduje s pocitom súčasného človeka, ktorý sa nespočetne ráz nachádza v absurdných a pokorujúcich situáciách konfrontovaný so skutočnosťou, že nemôže nič urobiť. Spomedzi Rothových postáv patrí Mickey Sabbath medzi najpresvedčivejšie a najplastickejšie Rothove postavy práve preto, že sa azda najviac približuje existenciálnej situácii súčasného človeka konfrontovaného s pocitom straty a ohraničenosti vlastného života.
Edna O’Brienová o tejto postave hovorí: „Jeho morálny kompas nemá veľký rozmer, avšak jeho humánny kompas je obrovský.“ A s tým sa vedia identifikovať aj čitatelia. Zároveň sa v románe, netypicky pre Rotha, objavuje veľmi presvedčivo aj ženská postava, Mickeyho umierajúca milenka Drenka Balic. Žena kypiaca životnou energiou, obetavosťou a láskou, napriek smrteľnej chorobe, ktorú deštruuje jej fyzické telo. O tomto románe Roth povedal, že mu pomohol oslobodiť jeho literárny jazyk. Naozaj, nielen postava Mickeyho Sabbatha, Drenky, ale aj hlas rozprávača sa vyznačujú elokventnou, komplexnou štylizáciou, ktorá buble karnevalovým smiechom.
Otupujúca, chorá skutočnosť
Zdá sa, že postavou Mickeyho Sabbatha sa Rothov záujem presunul od tém, cez ktoré sa pozeral na seba, na otázky svojej etnickej a rodovej identity a k témam, ktoré mu dovolili nahliadať na krajinu, kde sa narodil a prežil väčšinu svojho života. Romány American Pastoral (angl. 1997, česky Americká idyla 2005, 2009), I Married a Communist (angl. 1998, česky Vzala jsem si komunistu 2010) a The Human Stain (angl. 2000, česky Lidská skvrna 2009) referujú tematicky k pálčivým historickým udalostiam americkej súčasnosti.
Vojna vo Vietname, mccarthizmus povojnového obdobia či škandál okolo verejne vypovedaných klamstiev Billa Clintona slúžia Rothovi ako historické okolnosti, v ktorých imaginatívne rozvíja dramatické, často tragické osobné osudy svojich postáv. Ich vnútorný konflikt pramení z rozporu medzi predstavou amerického ideálu a skutočnosťou, ovplyvnenou historickou náhodilosťou. Takýto literárny rámec umožnil Rothovi brilantne reflektovať americkú skutočnosť v jej komplexite; moc ideálu a sna, ktorého budú Spojené štáty vždy prísľubom, a nedokonalosti a prázdnych miest zosobnených plejádou jeho postáv a historických okolností.
V 90. rokoch minulého storočia, vo veku, keď iní autori prestávajú písať, Roth vydáva to najlepšie zo svojho na 24 románov bohatého diela. Už nemusí bojovať so svojimi kritikmi a písať romány, kde vo fiktívnych situáciách reflektuje obvinenia z antisemitizmu či nelojalite voči vlastnej kultúrnej komunite. Nepotrebuje už dokazovať, že jeho próza prekračuje hranice tradicionalizmu a dotýka sa rovnako otázok umenia a tvorby ako temných stránok ľudskej mysle a histórie.
Rothovo zobrazenie súčasnej Ameriky predkladá príklady zo sveta, ktorý ovládli médiá. Ako Roth jasnozrivo napísal už v roku 1961 v eseji Jak se píše americká próza (Writing American Fiction),„americký spisovateľ je zaneprázdnený tým, ako sa pokúša porozumieť, opísať a potom spravdepodobniť veľkú časť americkej skutočnosti. Tá je otupujúca, chorá, rozčuľuje a napokon dokonca privádza do rozpakov (spisovateľovu) vyprahnutú predstavivosť“. Roth ukazuje, do akej miery sa skomplikovala spisovateľova situácia, ako skutočnosť predbieha aj tie najsmelšie predstavy a najprepracovanejšie literárne postavy. Tento jeho literárny odkaz sa v súčasnosti javí až ako profetický.
V januári 2017 The New Yorker uverejnil e-mailový rozhovor s Philipom Rothom na tému súčasnej politickej situácie v Spojených štátoch amerických a jej podobnosti s fiktívnou predstavou, ktorú vytvoril v románe The Plot Against America (angl. 2004, česky Spiknutí proti Americe, 2012). Tu okrem iného napísal: „Môj román nebol napísaný ako varovanie. Pokúšal som sa predstaviť, čo by to bolo bývalo pre židovskú rodinu ako moja, v židovskej komunite v Newarku v roku 1940, keby existovala vláda, čo i len mierne podobná nacistickému antisemitizmu. Musel som si teda predstaviť vládu, ktorá by nás ohrozovala. Čo sa týka toho, ako nás ohrozuje Trump, povedal by som, že podobne ako úzkosťou zmietané, vystrašené rodiny v mojej knihe, to, čo je najstrašnejšie, že Trump ako prezident toto všetko spravdepodobňuje, vrátane, pravdaže, nukleárnej katastrofy.
V románe Americká idyla recykluje svoje alter ego, postavu Nathana Zuckermana. Zuckerman sa vracia do rodného Newarku, obľúbeného toposu Philipa Rotha, na stredoškolskú stretávku. Tu sa dozvedá, že hviezda strednej školy Seymour Irving Levov zomrel. Jeho brat, Nathanov bývalý spolužiak, mu stihne načrtnúť rozmery tragédie a komplexnosť protirečení, ktoré sa pod Švédovou, tak Seymoura pre jeho blonďavé vlasy prezývali, maskou dokonalosti ideálu skrývali.
Roth sa s čitateľom pohráva. Tak ako je Levovom očarený a pohltený všetkým, čoho prísľubom je Amerika, tak je Levovom očarený Zuckerman. Ale rovnako ako prísľub Ameriky byť rajom, je len prázdnym symptómom, a nie prejavom reality, tak aj Levov je len Zuckermanovou projekciou úspechu a ideálu. Je mýtom, ktorý je v románe postupne dekonštruovaný. Roth buduje postavu Švéda Levova cez verzie „iného”, tento pluralistický vesmír je v románe zvýznamnený úvahami o ľudskej omylnosti. „Že žijeme, poznáváme podle toho, že se mýlíme,“ zveruje sa nám Rothov rozprávač.
Je paradoxom našej doby, že v súčasnosti už neveríme na mýty a mytológiu v ich pôvodnom zmysle, ale náš svet funguje v systéme novodobých „mýtov“, ktoré sú podobne ako tie pôvodné, založené na logike vychádzajúcej z rozporu medzi pravdou a nepravdou, faktom a jeho protikladom. Osvietenecký model sveta odmietol mýtus ako nevedecký „výplod poverčivej mysle“ a do popredia kládol rozumové poznanie. Stále viac a viac sa však presviedčame, že vedecké poznanie, ktoré nám má sprostredkovať „pravdu o svete“, je mnohokrát relatívne a je len jedným z možných nástrojov poznania.
Takáto je aj premisa chápania sveta podľa Nathana Zuckermana, rozprávača a spisovateľa. Roth nám predstavuje človeka, ktorý veľmi dobre vie, že priestor medzi tými, ktorí pôvodne vytvárali fikciu (ako protiklad faktografie), a tými, ktorí mali zaručiť, že reprodukujú a prezentujú pravdu, či už vedeckú alebo historickú, sa stal nerozlíšiteľný. Inými slovami, že od spisovateľa, tvorcu imaginatívneho sveta, nie je veľmi ďaleko k historikovi alebo politikovi. Spisovatelia, rovnako ako politici, historici či novinári, svojím spôsobom fabrikujú svety, mýty, a tak modifikujú to, čo vnímame ako náš svet.
Zraniteľnosť človekova
Je znakom Rothovej myšlienkovej kontinuity a konzistencie, že o tomto probléme písal už v roku 1961 v spomínanej eseji nazvanej Jak se píše americká próza. V románe Americká idyla sa teda jeho rozprávač dobrovoľne vzdáva svojej hierarchicky nadradenej funkcie a zviditeľňuje čitateľovi dočasnosť, nestálosť svojej verzie príbehu Švéda Levova. Rovnako tak zneisťuje aj stabilitu a ustálenosť významov modernej Ameriky a amerického sna: „Jak jsem se tak o prěkot snažil dospět k svému silně neuváženému závěru, že jednoduché věci jsou skutečně jednoduché… vytáhl jsem si na scénu hocha, v jehož šlépějích jsme se všichni chtěli dostat do Ameriky… Za těch medově sladkých pasáží jsem se odpoutal od sebe, od toho setkání, a vysníval si… vysníval si jeho realistickou biografii. Upíral jsem oči do jeho života, nikoli do života toho boha nebo poloboha, jehož triumfy dokážou člověka v chlapeckých letech uvést v nadšení, ale do života obyčejného zranitelného člověka.“
Motív deštrukcie zdanlivo neotrasiteľných vecí sa rekurzívne opakuje v rôznych úrovniach románu, ale aj v tematických rovinách jeho posledných románov. Roth v interview pre New York Times 17. novembra 2012 priznal, že sa pokúšal naštartovať svoju imagináciu a predpísal si kokteil autorov, ktorých nečítal už 50 rokov: velikánov ako Dostojevskij, Conrad, čítal Turgeneva, Hemingwaya, Faulknera. A potom začal čítať svoje knihy od poslednej naspäť a zastavil sa pri „Portnoyovi“. To, že sa Roth vrátil k vlastným knihám a čítal ich v opačnom chronologickom poradí, je hlboký proces sebareflexie, ktorá je vlastná aj Rothovmu písaniu. S pribúdajúcimi rokmi jeho hrdinovia starli, tak ako aj ich autor. Čoraz častejšie sa objavovala v jeho románoch smrť ako prázdny znak, ktorý nemožno pokoriť.
Tematizácia smrti a sexuálnej túžby v Rothovom diele hlboko súvisia. Čitateľ sa môže pýtať, či je Roth, keď píše o sexe, bytostne angažovaný, alebo je provokatér, využívajúci túto tému ako spôsob oslovenia širokých čitateľských vrstiev. Roth je bytostne zaangažovaný do takej miery, ako je každý z nás konfrontovaný a angažovaný svojou telesnosťou. To, že svoje telo skrývame pod šatami a spoločenskými normami, neznamená, že sa ho dokážeme zbaviť. Naša telesnosť (smrteľnosť, zraniteľnosť) nás prekvapuje v momentoch, keď to najmenej čakáme. A toto Rotha bytostne zaujíma: naša posadnutosť sexom, naše zábrany, strachy, trináste komnaty a pravdaže komické a tragické situácie z toho vyplývajúce.
Rothove postavy: Portnoy, Sabbath, Keppesh, Zuckerman, Silk, Messner sú v momente sexuálneho aktu konfrontovaní sami so sebou, so svojím najhlbším ja, zomierajú, aby sa zároveň znovu zrodili, sú osamelí, rovnako osamelí ako v momente svojej smrti (Messner, Silk, Sabbath), ibaže s jedným rozdielom: sexuálny akt je možné opakovať, na rozdiel od momentu smrti, ktorý je finálny. To je práve to, čo Rotha fascinuje, a preto skúma, čo všetko je človek schopný podstúpiť, aby tento závratný moment mohol znovu sprítomniť.
V retrospektívnom návrate k svojmu vlastnému dielu Roth opisuje situáciu, v ktorej je možné nanovo prežiť minulé, dávno stratené, v prepadlisku času. Postavy, ktoré s ním starli, zrazu mladnú, obnovujú sa, strácajú strach zo smrti. Odhaľuje nám tak jednu z možností, ako zažiť nesmrteľnosť, možnosť, o ktorej už písal Vladimír Nabokov aj Milan Kundera, „útočisko umenia“.
Všetok čas sveta
Keď Roth v novembri roku 2012 v interview pre francúzsky časopis Les InRocks vyhlásil, že odchádza do literárneho dôchodku, prišlo toto vyhlásenie nečakane. Napriek tomu, že mal takmer 80 rokov, bol každý jeho nový román, ktorý v ostatnom čase publikoval, v priebehu 4 rokov očakávaný ako literárna udalosť aj preto, že v predchádzajúcom desaťročí, vo veku, keď iní autori prestávajú písať, Roth publikuje to najlepšie zo svojho diela. V poslednom verejnom interview pre BBC Roth s úsmevom povedal: „Prišiel som na koniec. Uvedomil som si, že už nebudem lepší, tak prečo by som si mal pokaziť reputáciu?“
Je úžasné sledovať, keď sa literárny velikán s pokorou vzdáva svojho trónu. Keď je ochotný priznať, že sa jeho dielo uzavrelo, že to, čo ho čaká, už žiadnou fikciou nespodobní, ale musí prežiť, tak ako každý z nás, sám, na vlastnej koži.
V noci, keď Philip Roth zomrel, bola búrka. Predstavujem si, že aj v New Yorku dážď zalial ulice, voda sa valila do kanálov, až už nemala kam unikať a na uliciach sa tvorili kaluže. Verím, že Roth má už teraz všetok čas sveta, tak ako napísal v románe Indignation (angl. 2008, slov. Rozhorčenie 2009): "Žeby toto bola večnosť? Možnosť donekonečna strácať čas drobnosťami vlastného života?“
Baruch dayan ha’emet. „Nech je požehnaný spravodlivý Sudca.“