Foto: Archív Juraja Červenku
V rakúsko-uhorskom letectve slúžili počas prvej svetovej vojny muži z rôznych oblastí habsburského impéria, no najmä z jeho najvyspelejších častí – Horného či Dolného Rakúska a dnešnej Českej republiky. Do archaických dvojplošníkov sadali aj uhorskí letci a hŕstka z nich pochádzala z územia súčasného Slovenska. A hoci medzi príslušníkmi vzdušných síl podunajskej monarchie tvorili nepatrnú menšinu, mnohí dosiahli nad frontovou krajinou pozoruhodné úspechy.
K najtalentovanejším a najschopnejším stíhacím pilotom prvej svetovej vojny patril Jozef Kiss z Prešporka, ktorý slúžil na talianskom fronte. Kým jeho otec mal maďarský pôvod a pracoval ako záhradník na vojenskej škole, jeho matka bola Slovenka a istý čas si zarábala ako robotníčka v tabakovej fabrike. Kiss sa narodil na dnes už neexistujúcej Kopáčskej ulici, na miestach, kde dnes stojí budova Slovenského rozhlasu. V tom čase išlo viac-menej o okraj takmer 80-tisícového mesta na Dunaji. Dláždili ju bazaltové kocky a tvorili rodinné domce, ktoré obývali najmä murári, tesári, robotníci a remeselníci, často slovenského pôvodu. Veď i jej názov bol odvodený od tu pôvodne usadených kopáčov hliny a mestského opevnenia. Ako dosvedčujú dochované Kissove výpisy zo štúdia, plynule rozprával po slovensky, maďarsky i nemecky.
Mladý Kiss navštevoval prešporskú reálku, po dvoch rokoch, žiaľ, musel štúdia prerušiť z dôvodu zlej finančnej situácie rodiny. Kissovci zrejme žili doslova z ruky do úst, tak ako mnohí obyvatelia predmestí vtedajšieho Prešporka. „Lietajúce stroje boli akoby osudom môjho strýka Jozefa. Ako chlapec si robil malé modely lietajúcich strojov, čo sa však nepozdávalo môjmu dedkovi – Jozefovmu otcovi. Nechcel, aby sa zaoberal lietadlami, v tom čase tejto technickej novinke mnohí nedôverovali. Jozef mal oveľa lepší vzťah so svojou mamou,“ prezradila autorovi týchto riadkov neter áKissa, dnes už takmer 90-ročná pani Gabriela Seilinger.
Napokon mladý Jozef Kiss doštudoval na Odbornej škole kovorobnej na dnešnom Fajnorovom nábreží. Ako nadaného študenta chlapca finančne podporoval i riaditeľ školy Arpád Bejczy.
V lete 1914 vypukla prvá svetová vojna a mladík dobrovoľne narukoval do armády. Zrejme to pokladal za správne a vlastenecké rozhodnutie, možno za cestu k vojenskej kariére či aspoň k nezabudnuteľnému dobrodružstvu. A už čoskoro okúsil v sivomodrej rakúsko-uhorskej uniforme pach smrti a vojnového besnenia.
Lietajúci džentlmen
Kiss odišiel so 72. peším plukom na ruský front a po pár mesiacoch utrpel pri ťažkých bojoch v Karpatoch pomerne vážne zranenia spôsobené výbuchom granátu. Počas liečenia v lazarete si podal žiadosť o prijatie k cisárskemu a kráľovskému letectvu a po úspešnom výcviku v Parndorfe a vo Viedenskom Novom Meste slúžil od jari 1916 ako pilot na talianskom fronte, konkrétne na letisku Pergine vo vtedajšom južnom Tirolsku (dnes severné Taliansko). Napriek tomu, že letci neustále riskovali a ich služba prinášala extrémne nebezpečenstvá, boli uchránení od blata a špiny v zákopoch, utrpenia či delostreleckej paľby. Tieto výhody azda zlákali i Kissa.
Život Jozefa Kissa počas vojny neohrozovali iba nepriateľskí, spočiatku najmä talianski letci z druhej strany frontu či talianska protiletecká obrana, ale aj náročné poveternostné podmienky a nevyspytateľné počasie, ktoré sú také typické pre oblasti s veľhorami. Lietadlá oboch bojujúcich strán neraz prelietavali nad vrchmi vysokými viac ako 2 000 metrov. Letci spomínali, ako sa praskavý zvuk guľometov počas súbojov nad horami odrážal od skalnatých stien. Vojenské jednotky, či už rakúsko-uhorské, alebo talianske, mali v horskom teréne umiestnené pozície a lietajúce stroje pre vojakov znamenali vítané terče.
„Terénne podmienky si vyžadujú spoľahlivú prácu motorov, ktoré však niekedy zlyhajú z technických dôvodov alebo pre zásah nepriateľskej strely. Takmer vždy totiž chýba možnosť úspešne núdzovo pristáť. Údolia majú priemernú šírku sotva 200 metrov a sú husto porastené lesom. Náhorné plošiny sa vo vápencovom pohorí nevyskytujú, takže zostáva kĺzavý let do širších dolín, ktoré však ležia ďalej od frontu. Meteorologické pomery v horách spôsobujú celkom nečakane tvorenie oblakov a hmly, pre ktoré sa dostávajú piloti počas návratu domov k riešeniu neočakávaných situácií. Hory nad 1 000 metrov sú zahalené oblakmi, čo so sebou prináša nebezpečenstvo ťažkej havárie do príkreho útesu,“ spomína sa v jednom archívnom dokumente, ktorý približuje život Jozefa Kissa nad frontovou líniou.
Vzdušné prúdenie úzkymi horskými údoliami a s týmto javom spojené nárazy vetra spôsobovali náhle prepady lietadiel aj o 150 metrov. I tieto náročné podmienky robia Kissov príbeh tak jedinečný, treba si uvedomiť, že piloti pred sto rokmi používali krehké dvojplošníky z dreva, plátna a výstužných drôtov, vyzbrojené guľometmi, často poháňané nespoľahlivými a poruchovými motormi. Kiss lietal v strojoch typov Hansa-Brandenburg C.I, Hansa-Brandenburg D.I, Albatros D.III Oeffag a Phönix D.IIa dosahujúcich maximálnu rýchlosť 155 až 185 km/h, pričom rakúsko-uhorskí letci neraz čelili na vojnovej oblohe veľkej nepriateľskej presile.
Foto: Archív Juraja Červenku
Spočiatku vzlietal do akcií za účelom pozorovania nepriateľského územia a bombardovania, no čoskoro sa zapojil aj do prvých vzdušných súbojov. Počas prvej svetovej vojny dosiahol v bojoch nad frontovou krajinou 19 víťazstiev a patril k popredným leteckým esám monarchie, čo je však ešte zaujímavejšie, vo väčšine prípadov prežil aspoň jeden člen nepriateľskej posádky. Archívne pramene a dobové svedectvá potvrdzujú, že nešlo o náhodu. Kiss sa v boji snažil, pokiaľ to bolo možné, ušetriť životy nepriateľských letcov a premyslenou taktikou i presnou paľbou ich prinútiť núdzovo pristáť. Navyše rakúsko-uhorská armáda tak získala cennú korisť v podobe získaného nepriateľského stroja. Napríklad ako v januári 1918, keď sa pred pilotným umením stíhača z Prešporka museli skloniť i dvaja britskí letci – poručíci Goldie a Barnes – v stroji typu R.E.8. Skôr ako Briti odišli do zajateckého tábora, rakúsko-uhorskí protivníci im usporiadali bohatý program, vrátane spoločného obeda či čajového posedenia. Na oboch stranách frontu mal Jozef Kiss povesť lietajúceho džentlmena, dokonca po prvej svetovej vojne vyšlo o jeho osobe pár oslavných článkov v Taliansku.
Posledný boj
Kiss patril medzi najlepších stíhacích pilotov celej habsburskej monarchie, od jesene 1917 slúžil v elitnej stíhacej jednotke Flik 55J, známej ako Cisárska letka, ktorej velil ďalší pilot z Prešporka – kapitán Josef von Maier. Viaceré víťazstvá dosiahol Kiss práve v spolupráci s Josefom von Maier a ďalším ostrieľaným bojovníkom, dôstojníckym zástupcom Juliusom Arigim narodeným v Děčíne. K zemi spoločne poslali i dva talianske bombardéry Caproni.
Jozef Kiss veľmi túžil po dôstojníckej hodnosti, no jeho nedokončené vzdelanie bez maturity tomu bránilo. Veliteľ Josef von Maier opakovane posielal na vyššie miesta žiadosti o Kissovo povýšenie, no neúspešne. Stavovské pomery v rakúsko-uhorskej armáde a neústupnosť „oficírov“ boli neúprosné. Dokonca po zranení v januári 1918, keď musel núdzovo pristáť s priestrelom brucha, ho v lazarete umiestnili medzi radových vojakov a takmer vykrvácal. No a za všetko hovorí príhoda z hotela v Innsbrucku, kam Kissa osobne pozval náčelník generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády Franz Conrad von Hötzendorf. Dôstojníci iba s trpkosťou sledovali poddôstojníka ovenčeného množstvom vyznamenaní v „ich lokále“, pilot bol následne dokonca zatknutý a musel v cele počkať, až sa nedorozumenie vysvetlí.
Žiaľ, sám Kiss vojnu neprežil, 24. mája 1918 zahynul počas súboja s britskými stíhačmi zo 66. perute Kráľovského letectva nad vrchom Monte Coppolo. Osudovú dávku guliek na rodáka z Prešporka zrejme vypálil Kanaďan a držiteľ prestížneho Viktóriinho kríža kapitán William Barker v stíhačke Sopwith Camel, neskorší prezident hokejového klubu Toronto Maple Leafs. Kissovo lietadlo Phönix D.IIa dopadlo do kopcovitého, zalesneného terénu. Trosky zachvátili plamene, rakúsko-uhorskí vojaci objavili mŕtveho letca s kovovými vyznamenaniami na hrudi. Mimochodom, vtedy sa písali už záverečné kapitoly prvej svetovej vojny, práve 24. mája 1918 slávnostne odovzdal na Benátskom námestí v Ríme taliansky predseda vlády Vittorio Orlando Milanovi Rastislavovi Štefánikovi bojovú zástavu československých légií. O deň neskôr rozhodol cisár Karol I. o Kissovom povýšení do dôstojníckej hodnosti in memoriam. V celej rakúsko-uhorskej armáde sa počas prvej svetovej vojny udiali iba dva takéto prípady.
Jozefa Kissa o tri dni neskôr pochovali v Pergine už ako poručíka v zálohe. Početný smútočný sprievod, zložený z príslušníkov leteckých i pozemných jednotiek, ale aj civilistov, kráčal popoludní 27. mája 1918 za zvukov dychovej hudby bosnianskej vojenskej kapely z letiska k domu smútku na miestnom vojenskom cintoríne.
Foto: Archív Juraja Červenku
Galantnosť, čestnosť a ľudskosť Jozefa Kissa si cenili aj nepriateľskí letci, v deň jeho pohrebu dokonca preleteli frontovú líniu a na znak úcty zhodili nad zástupom smútiacich veniec. Všetky tieto epizódy Kissovho príbehu dosvedčujú oficiálne archívne pramene a spomienky jeho súčasníkov. „Zrazu sme počuli zvuk niekoľkých lietadiel, prichádzal zľava, a tak sme vedeli, že ide o nepriateľské stroje. Vypukol úplný chaos. Niektorí ľudia utekali do priľahlých vinohradov, iní hľadali úkryt v krehkých letiskových budovách… Na počudovanie však piloti nestrieľali z guľometov ani nebombardovali, zhodili iba jeden balík. Lietadlá následne odleteli preč. Niekoľko minút sme čakali, či balík neexploduje, následne sme sa k podozrivej pošte priblížili a otvorili ju. Môžete si predstaviť náš úžas, keď sme objavili obsah balíka, a to pohrebný veniec so smútočnými stuhami, na ktorých bolo v taliančine, vo francúzštine a v angličtine napísané: Posledná pocta nášmu odvážnemu nepriateľovi. Pohli sme sa a nikto neváhal položiť tento veniec na Kissov hrob,“ spomínal dôstojník rakúsko-uhorského letectva Franz Adelsmayer.
Láska až do konca
Keď správa o smrti mladého pilota dorazila do Prešporka, obyvatelia organizovali finančnú zbierku na prevoz ostatkov leteckého esa, čo sa však nikdy neuskutočnilo. Zámer zrejme zmarili koniec vojny a zánik Rakúsko-Uhorska, keďže po roku 1918 bolo pripomínanie si hrdinov niekdajšej monarchie nepopulárne. Prispievali miestni obyvatelia, rôzne organizácie, školy, remeselníci i významnejší obchodníci, navyše sa v tejto veci usporadúvali divadelné predstavenia, koncerty či filmové premietania. Peniaze do Prešporka poslali aj kamaráti nebohého „Jošiho“ z Fliku 55J.
Príbeh Jozefa Kissa má v sebe i ďalší ľudský, romantický nádych. Jozefova smrť totiž zaiste najviac bolela jednu krehkú mladú dámu, dcéru zamestnanca perginskej prefektúry a pilotovu snúbenicu Enricu Boneckerovú. Keď mal Kiss voľno a nemusel slúžiť na letisku, využíval malý byt v Pergine, na dnešnej Via Cesare Battisti. Enrica zase spomínala, že pri čakaní na svojho snúbenca sa vždy potešila veselému štrnganiu kovových medailí. Tak vedela, že jej milý prichádza. Podľa Lucu Girotta z malého vojenského múzea v talianskom Borgo Valsugana, sa Enrica po smrti Jozefa Kissa nikdy nevydala, po celý život navštevovala pilotov hrob a opatrovala jeho osobné predmety. Pri Kissovom náhrobku nikdy nechýbali čerstvé kvety. Pani Gabriela Seilinger, neter Jozefa Kissa, si zase spomína, že Enrica mala brata, ktorý Kissovcom napísal pekný list. Uistil ich, že o hrob je dobre postarané a zrejme im chcel uľaviť v smútku za synom, keďže nemali možnosť vydať sa osobne do Talianska, na miesto jeho posledného odpočinku.
Keď Enrica v roku 1973 zomrela, našli u nej doma vojenskú košeľu, topánky i čiapku rakúsko-uhorského leteckého esa. Dnes sú majetkom súkromných zberateľov. Enrica, ktorá pracovala ako úradníčka na okresnom súde, dožila sama v skromných podmienkach.
Aj dnes, sto rokov od smrti pilota Jozefa Kissa sú jeho pozostatky uložené v ďalekej talianskej zemi. Kissovi rodičia sú však pochovaní na bratislavskom Martinskom cintoríne, kde možno stále nájsť ich hrob.