Ako vtáctvo nebeské

07.06.2018 06:00

Vo štvrtok 24. mája 2018 Meir Lubor Dohnal pozval niekoľko svojich kolegov z FAMU a blízkych priateľov do Vily Štvanica v Prahe na podujatie s názvom Mrcha hostina aneb Houfnice 2. Názov akcie vyznieva ako nezmysel, a preto jeho význam na pozvánke pozývajúci vysvetlil týmito slovami: „Elo Havetta, který úsloví ,Mrcha hostina‘ zdědil po otci, má nedožitých osmdesát. Já dožitých. Slavím tedy i za něj.“

Meir Lubor Dohnal oslávil 27. mája 80. narodeniny.
Meir Lubor Dohnal oslávil 27. mája 80. narodeniny. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Kto je Elo Havetta a kto Meir Lubor Dohnal? Každý, kto sa len trochu orientuje v slovenskej kinematografii, vie, že Havetta je režisér a Dohnal scenárista a obaja výrazne ovplyvnili dejiny slovenskej kinematografie. Poďme však po poriadku.

Osudové stretnutie

Elo Havetta sa narodil 13. júna 1938 v obci Veľké Vozokany neďaleko miest Zlaté Moravce a Vráble. Z tejto obce sa v roku 1953 Havetta vybral do Bratislavy, kde začal študovať na Škole umeleckého priemyslu rezbárstvo. Štúdium rezbárstva ho neuspokojovalo, a preto prestúpil na fotografický odbor, kde sa stretol s Jurajom Jakubiskom. Nadviazali priateľské vzťahy spečatené nakrútením prvého spoločného krátkeho filmu Šupka a šupáci (1956 – 1957). Okrem toho Havetta na ŠUP-ke pracoval v bábkohereckom súbore a venoval sa štúdiu písma.

Tieto tri odbory akoby boli prípravou na povolanie, ktoré Havetta chcel robiť. Štúdium fotografie ho poučilo o tvorbe technických obrazov, od statických fotografií bol už len krok k pohyblivým filmovým obrazom. Práca v bábkohereckom súbore zase kultivovala záujem o rozprávanie príbehov. Ani štúdium písma nebolo zbytočné, svoju praktickú aplikáciu našlo napríklad v tvorbe titulkov filmu. Ale aj vo falšovaní lístkov na koncert Luisa Armstronga, ktoré boli také dokonalé, že vďaka nim videlo a počulo Elových osem kamarátov v Prahe legendárneho Satchma.

Táto enumerácia naznačuje, že Havettovou ambíciou bolo niečo iné, než sa stať iba fotografom. Áno, chcel sa stať filmovým režisérom. Prvý krok k tomu urobil roku 1961, keď bol prijatý na pražskú FAMU. Tu sa opäť stretol s Jakubiskom a spolu nakrútili krátke filmy pod názvom Mikulaschski týdeník (1961 – 1963). Sú to vlastne krátke nemé anekdoty, parodujúce známe filmové scény.

Štúdium na FAMU mu umožnilo osvojiť si základy režisérskej práce a zorientovať sa v kinematografii. Na škole sa stretol so študentom scenáristiky a dramaturgie Luborom Dohnalom a toto stretnutie sa stalo pre oboch do veľkej miery osudovým.

Dohnal sa narodil 27. mája 1938, po maturite začal študovať na vojenskom učilišti, odkiaľ sa nechal vyhodiť, aby sa neskôr mohol prihlásiť na FAMU, kde bol na druhýkrát prijatý. Spolu trávili veľa času, chodili do kina, kaviarne a krčmy im poskytovali náhradný domov, navštevovali bujaré večierky, skrátka užívali si slobodu ako to vtáctvo nebeské. Popri tom však veľa diskutovali a uvažovali nad tým, čo by mohli vytvoriť.

Zvláštna inakosť

Ich prvým spoločným dielom je školský dokumentárny film Gotická manéž pre jedného (1962). Je to nemý film o malom chlapcovi, ktorý nemá priateľov, matka mu nerozumie, a preto si nájde azylové miesto v opustenom gotickom kostole, kde ukrýva pred svetom malé morča, svojho jediného priateľa. Kostol sa v jeho očiach mení na cirkusovú manéž, morča na účinkujúceho a v tomto svete sa chlapec cíti dobre.

Po tomto spoločnom debute nasleduje ďalší spoločný film Svätá Jana (1963). Filmové obrazy ukazujú zvláštne dievča s tajomstvom. Je prítomná na žúre, kde sa všetci dobre zabávajú. Jej správanie je však iné, rozhodne však nikoho nevyrušuje. Práve naopak, púta záujem prítomných a svojou odlišnosťou vzbudzuje obdiv a úctu.

Už tieto dva filmy naznačili fatálnu tému Havettovej tvorby. Je ňou inakosť, odchýlka od tzv. normálu, pričom to, čo sa odchyľuje, nie je patologické či deviantné, ale je to spôsob, ako byť nezávislým od spoločenského systému, ktorý neraz ubíja vlastné Ja a núti konať človeka proti vlastnému presvedčeniu a svedomiu.

V roku 1965 nakrútil Havetta opäť v spolupráci s Dohnalom film 34 dní absolútneho pokoja. V centre pozorností je obyčajný človek. Býva v maringotke, jeho prácou je sledovanie výdatnosti a vhodnosti prameňov. Je to akýsi zvláštny súčasný Robinson, pričom jeho osudom nie je zápasiť každý deň o holý život, ale zvládať stavy vyvolané odlúčenosťou od ľudí, ako sú napríklad psychické prežívanie lenivo plynúceho času, horúčavy, ticho atď.

V roku 1965 Dohnal skončil štúdium na FAMU a posledným spoločným filmom tvorivého tandemu Havetta – Dohnal na FAMU je Predpoveď: nula (1966).Téma inakosti je tu prezentovaná cez odlišnosť mladej generácie od staršej. Kým pre predchádzajúce generácie je dôležitou hodnotou v hodnotovej hierarchii Práca, pre mladšiu generáciu je ňou Hra. Nekonfrontujú Prácu a Hru, nestavajú staršiu a mladšiu generáciu do ostrého protikladu, namiesto toho sa zameriavajú na ukázanie mladých ľudí ako ľudí, z ktorých každý má svoje názory, riadi sa svojou pravdou a individuálne prežíva slasti či strasti.

Apoteóza slobody

V tomto čase začal Dohnal spolupracovať s Jurajom Jakubiskom na jeho hranom debute Kristove roky, film mal premiéru v roku 1967 a predstavuje významný vklad do dejín československej novej vlny. Havetta FAMU neskončil, nenapísal teoretickú diplomovú prácu, pretože nepovažoval za dôležité venovať sa niečomu, čo sa odďaľuje od jeho vášne k tvorbe. Prichádza do Bratislavy na Kolibu a treba povedať, že tu ho nevítali s otvorenou náručou. Zamietli mu tri scenáre a aby zostal pri filme, rozhodol sa pri nakrúcaní filmu Dáma (1967) robiť režisérovi Ivanovi Balaďovi pomocného režiséra.

Vďaka úsiliu osvieteného Alberta Marenčina sa situácia zlepšila a Havetta mohol začať pripravovať film. Na pomoc si prizval Dohnala, ktorého angažovali na Kolibu ako dramaturga, a spolu začali písať scenár k filmu Slávnosť v botanickej záhrade. Film mal premiéru v roku 1969.

Havettov debut rozpráva príbeh o potrebe zázraku v živote ľudí. Do malej dediny Babindol prichádza z ciest po svete rodák a hlavne veľký mystifikátor Pierre. Vyzerá ako postava zo Chagallových obrazov a už svojím zjavom púta pozornosť. Hneď od začiatku je jasné, že ospalá dedina zažije vzrušujúce chvíle. Pierre sa rozhodne zinscenovať zázrak, pozastaviť čas každodennosti a nastoliť čas slávnosti, počas ktorého sa dostáva k slovu karnevalový poriadok založený na princípe hry. A tak sa začínajú diať divné veci, napríklad voda sa mení na víno, slnko vychádza uprostred noci. Lenže karneval má vymedzený čas trvania, a keď uplynie, opäť sa obnoví vláda času každodennosti, v tom však Pierre nedokáže žiť a odchádza do sveta.

Eliáš Havetta (13. jún 1938 - 3. február 1975)
Eliáš Havetta (13. jún 1938 - 3. február 1975) Autor: ARCHÍV/ARTILERIA

Tento film možno považovať za apoteózu slobody, hry bez pravidiel, skrátka niečoho, čo sa zo spoločnosti následkom okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy na dlhé roky začalo vytrácať. Možno aj to je jeden z faktorov, prečo bol film vlažne prijatý. Satisfakciou bolo ocenenie na prehliadke československých filmov v talianskom Sorrente v roku 1969, kde Havetta získal Striebornú Sirénu za réžiu. Trúfam si povedať, že čím viac si normalizátori upevňovali svoje mocenské pozície, tým väčšou mierou rástla aj estetická a umelecká hodnota tohto filmu. Nesporne k tomu prispeli okrem režisérskeho výkonu a výborného scenára aj vynikajúce herecké výkony, impresívne ladená kamera Doda Šimončiča či sugestívna hudba Zdeňka Lišku.

V Slávnosti v botanickej záhrade sa v epizódnej úlohe objavil ako člen miestnej kapely spisovateľ Vincent Šikula a práve na základe jeho novely Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) vznikol scenár k Havettovmu druhému hranému filmu Ľalie poľné (1972). Je to príbeh vojnového veterána Hejgeša a jeho spolubojovníkov. Vrátili sa z prvej svetovej vojny domov a zistili, že ich už nikto nečaká a nikto nepotrebuje. Stali sa tulákmi, bezcieľne sa potulujú z miesta na miesto a pomaly sa ponárajú do ničoty. Hejgeša síce prichýli mladá vdova, dá mu prácu a ponúkne miesto v spoločnej posteli, ale tento vojnový veterán už nedokáže zapadnúť do súkolesia spoločenského poriadku. Zdá sa, že najhoršie na vojne je to, čo príde vtedy, keď sa skončí a usadí sa zvírený prach frontu.

Vojnoví veteráni odniekiaľ odišli a nikam neprišli, pretože ani nevedia, kam by mali prísť. Ich inakosť spôsobená vojnovými kataklizmami ich vykorenila, bráni im začleniť sa do spoločnosti a urobila z nich tulákov odlišných aj od tulákov takpovediac z „povolania“. Kvalitu filmu zvýšili vynikajúce herecké výkony, opäť zaujímavá hudba a skvelá práca kameramana Doda Šimončiča, ktorý zvládol aj nakrútenie čiernobieleho fil­mu.

Zomrieť na normalizáciu

Spolupráca s Dohnalom síce pokračovala, veď spolu napísali na motívy novely Ivana Olbrachta scenár filmu Pod zem, pod zem a mali rozrobené aj iné projekty, normalizačné vedenie Koliby však výrobu týchto projektov zastavilo. Havetta sa zúfalo usiloval nakrútiť ďalší hraný film, lenže jeho úsilie vyšlo nazmar. Keď sa nedalo s Dohnalom, skúsil to s inými.

S Milanom Ferkom písali scenár podľa Ferkovho románu Keby som mal pušku. Dostali sa až k napísaniu tretej verzie scenára. Scenár vedenie Koliby pridelilo na nakrúcanie režisérovi Štefanovi Uhrovi a pre Havettu to znamenalo definitívny koniec. Rovnako neúspešne sa skončili ďalšie spolupráce napríklad s Jozefom Paštékom alebo Vincentom Šikulom. Čiastočne sa mohol realizovať v televízii, kde od roku 1973 do roku 1974 najprv režíroval päť vydaní magazínu Lastovička a od roku 1974 do roku 1975 spolupracoval s Jánom Fajnorom na pätnástich vydaniach relácie Ráčte vstúpiť! Pre televíziu v roku 1974 podľa scenára Dušana Mitanu nakrútil mikrokomédiu Škoda lásky (1974) a tým sa uzavrela jeho tvorba.

Keďže Havetta si bol vedomý svojho tvorivého potenciálu a zároveň mu bolo zakazované režírovať, stal sa zatrpknutým, upadal do čoraz väčšej depresie a 3. februára 1975 opustený v prenajatom byte zomrel. Príčinou smrti bolo vnútorné krvácanie spôsobené prasknutým žalúdočným vredom. Albert Marenčin však výstižne na margo jeho skonu poznamenal, že Elo Havetta zomrel na normalizáciu. Vincent Šikula o pohrebe napísal: „…z filmu tam skoro nik neprišiel. Z televízie boli. Aj odinakiaľ. Priatelia boli. Lenže vo filme akoby Elo nemal priateľov.“

Normalizácia výrazným spôsobom zasiahla aj do Dohnalovho života. Ešte v roku 1970 stihol napísať podľa knihy A. P. Čechova pre Ivana Balaďu scenár k filmu Archa bláznov. V roku 1971 ho oslovil Juraj Herz, aby mu pomohol so scenárom k filmu Petrolejové lampy. Pôvodne písal Herz scenár s Václavom Šaškom, ale s touto spoluprácou Herz nebol spokojný a poprosil Dohnala o úpravy. Dohnal prepísal, presnejšie napísal úplne nový scenár, hoci v titulkoch je uvedený aj Šašek.

Tak ako Havetta ani Dohnal nemohol ďalej oficiálne vykonávať svoju profesiu a bol prepustený z Koliby aj z Barrandova. Keď Jakubisko dostal po rokoch „filmárskeho pôstu“ príležitosť opäť nakrútiť hraný film, požiadal Dohnala, aby mu pomohol so scenárom, pretože to, čo ponúkli pôvodní scenáristi Lýdia Ragačová a Mikuláš Kováč, sa jednoducho nedalo realizovať. Dohnal napísal nový scenár a v roku 1979 mal premiéru Postav dom, zasaď strom. Už nie je uvedený v titulkoch, pretože v roku 1977 podpísal Chartu 77 a po šikanovaní zo strany ŠtB s rodinou emigroval do Nemeckej spolkovej republiky.

Nezabúdajme a prajme

Usadil sa v Mníchove a tu sa začína akoby jeho druhý život, čo symbolicky vyjadruje jeho nové meno Meir Dohnal, ktorým podpisuje svoje diela v Nemecku a pod ktorým figuruje v titulkoch. V emigrácii sa intenzívne venoval nemčine, a keď ju zvládol, postupne začal spolupracovať s významnými tvorcami, ako sú napríklad rumunský režisér Radu Gabrea, rakúsky režisér Peter Patzak a nemeckí režiséri Luc Bondy a Maximillian Schell. Dovedna pre nich napísal scenáre k piatim filmom.

Ďalšie tri filmy už boli vo výrobe, ale sa nerealizovali, medzi nimi aj film, na ktorom Dohnal spolupracoval s legendárnym a zároveň škandalóznym nemeckým režisérom Wernerom Schröterom. V Mníchove taktiež nakrúcal dokumentárne filmy a po páde komunistického režimu sa začína vracať do Českej republiky. Najprv ako hosť, nakrúca tu dokumentárne filmy vo vlastnej produkcii pod menom Meir Lubor Dohnal. Pendluje medzi Prahou a Mníchovom, až sa rozhodne s manželkou Blankou natrvalo usadiť v Prahe, kde od roku 1998 pracuje na FAMU na katedre scenáristiky a dramaturgie, dlhší čas pôsobil vo funkcii vedúceho katedry.

Dohnal sa sporadicky vracia aj na Slovensko, kde má ešte zopár priateľov zo starej doby, a zároveň si tu našiel nových priateľov. Na vernisáži v Prahe sa zoznámil so slovenským sklárskym umelcom a spisovateľom Palom Machom, jeho tvorba ho natoľko oslovila, že sa rozhodol nakrútiť o ňom dokumentárny film Sklené obrazy, ktorý mal premiéru v roku 2018 v Bratislave.

Elo Havetta a Lubor Dohnal – dvojica, ktorej nebolo dejinami a ľudskou zlobou umožnené vytvoriť početné dielo, čo však stihli vytvoriť, či už spolu, alebo každý sám, sú zásadné príspevky do slovenskej a európskej kinematografie. Na Havettu nezabúdajme, Dohnalovi prajme veľa krásnych dní s filmom a umením, pretože si to obaja zaslúžia. A veľmi!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#slovenská kinematografia #Meir Lubor Dohnal #Elo Havetta
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

24,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk