Gabriela Čechovičová je obdarená všestranným talentom našich starých mám, ktorej ozdobami sú okolie si podmaňujúca dobrosrdečnosť a milota, dnes čoraz vzácnejšie ľudské vlastnosti. Možno práve ony jej pomáhajú prejsť cez všetky úskalia v živote. S novinárkou Máriou Abrahámovou napísala najlepšiu populárnu knihu o maku a makových dobrotách, najmä je však neprekonateľnou šampiónkou makového poľa, vynaliezavou kuchárkou a šikovnou podnikateľkou.
Písal sa rok 1949. Na IX. zjazde KSČ komunisti vyhlásili program kolektivizácie dediny. Otec Gabriely Čechovičovej bol ani nie desaťhektárový gazda v Jarnej a netušil, že jeho osud rovnako ako osudy tisícov jemu podobných drobných a stredných roľníkov boli spečatené. Čechovičovo gazdovstvo skončilo v družstve a on vyhlásený za kulaka si zachraňoval existenciu v bratislavskej Dunajplavbe.
O štyridsať rokov neskôr sa koleso dejín otáča. V roku 1991 federálny parlament prijíma reštitučný zákon, ktorým sa vracia pôda do rúk pôvodných vlastníkov. Gabriele Čechovičovej sa končí materská dovolenka a premýšľa, ako naložiť so životom. V búrlivo-bláznivom čase veľkých zmien, keď všetko nemožné sa zdalo byť ľahko dosiahnuteľným, sa v hlave slobodnej mamy rodí nápad skúsiť hospodáriť na vlastnom.
Ako sa rodí vzťah k pôde
Ešte aj s odstupom času vyzerá rozhodnutie mladej neskúsenej ženy založiť si budúcnosť na farme ako šialené dobrodružstvo. Gabika bola viac športovkyňa, typická emancipovaná žena osemdesiatych rokov, ktorá spájala svoj život viac s mestom ako s dedinou. Kdesi hlboko v jej hrudi však tĺklo srdce odvážneho roľníckeho dievčatka.
Podala sa na mamu, ktorá sa narodila do mnohopočetnej rodiny lazníkov v Osuší povyše Ľuboriečky a Dolnej Strehovej. V sedemnástich rokoch mama odišla z lazov na juhu stredného Slovenska do Bratislavy, lebo chudobná pôda nebola schopná uživiť toľko detských krkov.
Gabika opisuje mamu ako krásnu a nadanú ženu, ktorá vedela z ľanu utkať plátno, šiť aj vyšívať, nebála sa nijakej práce a vedela si správne vybrať. Triafali sa jej doktori, ale ona si vyvolila sedliaka z Jarnej, pretože mal žírnu zem. Pôda bola na Slovensku cennosť nad cennosť. Netušila, že zakrátko po svadbe o role prídu, ale stačil drobný polhektárový záhumienok, ktorý červený štát ponechal roľníkom, aby mali z čoho prežiť v chudobných a hladných päťdesiatych a dlho aj veľmi skromných šesťdesiatych rokoch.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Zdá, sa že kľúčové životné rozhodnutia niekedy ovplyvnia epizódy z detstva navždy hlboko uložené v ľudskej pamäti. Gabika si spomína na príhodu, ako ju otec vzal do maštale družstva, kam odovzdal svojho koníka. Posadil päťročné dievčatko na jeho široký chrbát, tľapol koňa po stehne, a ten ju odniesol na makové políčko. Otec sa kdesi zdržal, dievča vystrašene uvažovalo, čo urobiť, chytilo sa konskej hrivy a zošuchlo dolu. Vtom sa objavil otec a prihovoril sa dcérke: "Gabika, však mi pomôžeš šintovať.“ Do rúk jej dal ohlávku a dievčatko vodilo koníka zapriahnutého do plečky z jedného konca riadku povzchádzaného maku na druhý.
Dnes si lámeme hlavu nad tým, ako sa rodí vzťah mladého človeka k pôde, zvieratám a rastlinám. Nuž kedysi to bolo jednoduché, zobrali dieťa na pole a muselo rodičom pomáhať. Aká bola Gabika hrdá, keď ju otec pochválil, ako veľmi mu pomohla. Tak sa rodila a upevňovala súdržnosť v rodine, aj vytrvalosť a detská hrdosť, že ja malý tvor, som už platný člen rodiny.
Máčik starých mám
Keď Gabriele Čechovičovej vrátili rodičovské polia, nevedela urobiť nič iné ako ostatní SHR-kári, teda súkromne hospodáriaci roľníci. Obsiala vrátené polia obilím. Lenže zakrátko dievča s maturitou z gymnázia prišlo na to, že nemôže dokola točiť na pôde pšenicu. Jeden zo začínajúcich gazdov – po novom farmárov – Emil Zápražný jej vraví: "Všetci pestujú len obilniny. Skúsme mak.“
A tak sa nová hospodárka dala na mak. Vysiala ozimnú nie jarnú odrodu. V tej chvíli nevedela, že urobila správny ťah. Do jarných odrôd maku sa púšťa kryptonos makový, škodca, ktorý navŕta makovičky, nakladie do nich vajíčka, z ktorých sa vyliahnu larvy a tie zničia roľníkovi úrodu. Ozimný mak má oproti jarnému vegetačný predstih, škodca prichádza do porastu s oneskorením. Farmárka zobrala z hektára 700 kilogramov maku. Ručne, pravdaže, kde by vzala kombajn.
Po celú zimu až do jari lúpal Gabrielin otec, vtedy už vyše osemdesiatročný starý pán, so svojím susedom makovice a vysýpal z nich mak. Mak začala farmárka predávať najprv nadrobno – známym, kamarátkam, ale rýchlo si zrátala, že musí nájsť väčšieho obchodníka. Aj ho našla. Žilinčan ocenil, že ide o ručne zberaný mak a dal jej vyššiu cenu ako za mak zberaný kombajnom. Pri ňom dochádza k poškodeniu zrniečok, vyteká z nich olej a mak horkne. Gabriela Čechovičová priniesla na trh zabudnutý mak starých mám, tým sa rýchlo vyčlenila spomedzi priemyselných pestovateľov maku.
Úspech je najlepší doping. Z Gabiky sa stala päť rokov po revolúcii maková farmárka. To, pravda, netušila, akú makovú búdu na seba a blízkych ušila. Starnúci, ale mimoriadne vitálni rodičia, aj dve kmotry jej pomáhali, ako len vedeli. Otec budovaním hospodárstva akoby sa vrátil do mladosti, mak na poli bol čistučký, bez zelinky a mama, keď videla, že dcére sa začína dariť, vytiahla celoživotné úspory. Gabriela, stále odkázaná na priateľskú výpomoc kolegov farmárov, si kúpila nový Zetor. Naučila sa s ním orať, siať.
Kto by to bol povedal do dievčiny, ktorá robila sekretárku a ničím sa nelíšila od mestských dievčat. Ba áno, bola nielen krásnym dievčaťom do koča so šibalským pohľadom očí, ale aj rúčou praktickou ženou do voza všedných povinností. V chlievoch za domom jej kvičali prasiatka, v maštali sa objavila krava. S rýchlo dospievajúcim synom Milanom ju telili v noci na Mikuláša. Obaja po prvý raz. Býček dostal meno Mikuláš.
Štrúdľa ako maková volavka
Gabrielin život prinášal jedno veľké prekvapenie za druhým a ona za pochodu s prehľadom skladala pestovateľské aj manažérske skúšky, čo jej pripravilo hospodárenie na pôde. Praktický roľnícky život spojený s umením predať, čo dopestujem, sa stal jej univerzitou. Nechala sa viesť prebudeným inštinktom aj rozumom. A tvrdo pracovala a pracuje. Jej deň sa naozaj začína za svitania a končí za mrku, keď na roľu padá tieň noci.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Vstáva o pol piatej, keď začína piecť makové štrúdle a koláče, ktorými zásobuje deň čo deň svoju bratislavskú predajňu. A začalo sa to všetko predajom maku na trnavských vianočných trhoch pred vyše dvadsiatimi rokmi. Ponúkala mak. Dobrý, domáci, ručne zberaný. V miske mala vysypaný starostlivo sedem ráz vypraný mak, ale presvedčiť ľudí len pohľadom naň sa nedarilo. Svitlo jej, že musí ponúknuť niečo, čo zmysly bezpečne presvedčí. Na druhý deň upiekla štrúdľu. A keď ju ľudia na trhu okoštovali, predával sa mak ako po masle.
Rýchlo prišla na to, že o modernom pestovaní maku toho veľa vlastne nevie. Z hlohovskej Slovakofarmy jej dali kontakt na českých pestovateľov, ktorí si vytvorili združenie Český mák. Prišla k nim na konferenciu s malou dušou a doniesla pár vrecúšok maku s nádhernou výšivkou Mak z Jarnej. Moravania ju prijali za svoju a Gabriela dychtivo nasávala súčasné poznatky o pestovaní maku. Potom prišli kontakty so slovenskými šľachtiteľmi maku z Malého Šariša. Gabikin príbeh pripomína ono biblické poučenie: Kto hľadá, nájde, a ona svoju cestu k maku nachádzala s neomylnou presnosťou.
Možno preto, že mala šťastie na dobrých ľudí, alebo žeby šťastie čakalo na ženu pripravenú v pravú chvíľu urobiť správne rozhodnutie? V pamäti sa jej vynorí Juraj Máčaj, kedysi družstevný agronóm a potom jeden z prvých úspešných súkromných hospodárov v Kráľovej pri Senci. Nezištne jej pomohol radou aj mláťačkou.
"Nebol lakomý, žičlivo ma posunul dopredu,“ ocení Máčajovu podporu po rokoch. Čechovičovej výmera rástla, najprv jeden, potom dva, neskôr päť hektárov až na súčasných trinásť hektárov ručne pestovaného maku. Vraví, že za to, že sa pustila vo veľkom štýle do pestovania maku, môže jej osudové stretnutie s bývalým ministrom pôdohospodárstva Stanislavom Becíkom, dnes predsedom družstva vo Dvoroch nad Žitavou.
Ako premiér farmárke za pravdu dal
Dlho nevedela, kto Becík je. Ministri sa vtedy menili, dva razy do roka a farmárka nemala čas večer sledovať televízne noviny. Pred Vianocami v roku 2008 sa vybrala na farmárske trhy do Petržalky. Boli Becíkovým nápadom, ako oživiť predaj farmárskych výrobkov. Krátko predtým spustil tzv. predaj z dvora, aby povzbudil obchod s farmárskou produkciou. Gabriela Čechovičová si rozložila stánok obďaleč stánku dvorských družstevníkov. Ona aj oni ponúkali mak. Družstevný stál 120 korún kilo, farmárkin 160. Vtom sa prihrnula do stánku vládna delegácia na čele s vtedajším premiérom Ficom v sprievode ministra Becíka.
"Pani, prečo predávate mak tak draho,“ bez okolkov sa opýtal minister Gabriely Čechovičovej. Na chvíľu, akoby ju bičom šľahol. Nevedela, čo odvetiť. A potom vystrúhajúc dobrotivý úsmev na tvári vraví: "Viete, ja mak pestujem, ako ma naučila moja mama. Ručne ho oberám, odrežem makovičku, vysypem z nej každý máčik a ani jeden sa pritom nepoškodí. Upečme koláč z vášho maku a z môjho a uvidíme, ktorý si druhý raz kúpite, či môj, alebo ten, čo je z kombajnového zberu.“ Nato sa Robert Fico na farmárku usmial a debatu rozsekol s jasným výsledkom: "Pán minister, myslím, že pani Čechovičová si dobre obhájila svoju cenu.“
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Odvtedy sú Čechovičová s Becíkom priateľmi, vlastne spolupracujúcimi, navzájom sa podporujúcimi poľnohospodármi. Becík ešte vo funkcii ministra sa postaral o zjednodušenie komplikovanej prihlasovacej procedúry, ktorú museli podstúpiť všetci pestovatelia maku z obavy Európskej únie, aby sa nebodaj nestali producentmi morfia. Podarilo sa, veď potravinársky mak, teda makovica a stonka neobsahujú ani zďaleka toľko opiátu ako špeciálne šľachtené morfínové odrody maku. Napokon Slováci pestovali a pestujú mak odjakživa na koláče.
"Potrebovali by sme viac takých zdravých rozhodnutí, aké svojho času prijal Stanislav Becík. Farmár nepotrebuje vodiť za ruku, ale život mu strpčujú rôzne obmedzenia, tie treba odbúrať a potom bude podnikanie na pôde oveľa jednoduchšie a efektívnejšie,“ myslí si Gabriela Čechovičová. Tohto roku si nechala na poliach družstva vo Dvoroch nad Žitavou zasiať mak na 30 hektároch, zberať ho však bude vo svojej réžii. Je to ukážka, ako veľký podnik môže kooperovať s malým farmárom. Spolupráca ide, keď obaja premýšľajú pragmaticky.
Farmárka dostala ponuky od viacerých obchodných reťazcov dodávať mak. Kvalitné slovenské potraviny sa stali veľkou spoločenskou témou najmä preto, že ľuďom chýbajú. Nečudo, že obchodníci hľadajú špičkových producentov regionálnych produktov. Gabriela Čechovičová však stojí pred tvrdým orieškom. Ako si poradiť so zberom maku z rastúcej pestovateľskej výmery. Brigádnici na ručný zber sa zadovažujú z roka na rok ťažšie. Ručná práca na Slovensku nikomu nevonia, a tak na scénu musí prísť ohľaduplný, s makom jemne narábajúci stroj.
Ešte v minulom storočí Ján Jech, profesor mechanizácie na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite, vyvinul stroj, ktorý dokáže odštiknúť a vymlátiť z makovice zrniečka maku bez poškodenia. Je to čertovsky ťažká úloha, najmä keď si uvedomíme pôvodný, drastický význam slova vymlátiť. Trio Jech – Čechovičová – Becík teraz úporne robí na tom, aby oživili jeden z prototypov. Slovenský mak potrebuje pokropenie živou vodou Jechovým dômyselným "technickým“ zázrakom, ak má jeho pestovanie bez namáhavej ručnej práce prežiť.
Rakúšania majú Mohndorf, Slováci Jarnú
Mak je plodina, ktorá môže slovenskému vidieku pomôcť, dať aj sprostredkovane prácu mnohým ľuďom. V čase kvitnutia dáva krajine krásnu farbu a môže urobiť zo Slovenska tulipánové Holandsko. Sto kilometrov od Viedne je dedina Mohndorf. V pravidelných pásoch tu sejú na bielo kvitnúce maky s modrými zrniečkami a červené maky so sivými semiačkami. Akoby sa na poli vlnila rakúska zástava. Dedina je vyhľadávanou atrakciou pre fotografov, výtvarníkov a všetkých milovníkov makových dobrôt.
Makoviská Gabriely Čechovičovej predeľuje či spája nádherná orechová aleja, ktorú nechal po revolúcii vysadiť predseda cíferského družstva Marcel Novický. Nebolo mu dožičené dožiť sa jej nádhernej tône, ktorú vytvára zelený orechový tunel. Spolu s rozkvitnutým makom je to miestna prírodná atrakcia. Gabriela Čechovičová sníva o kooperujúcich farmároch, v Mohndorfe – doslova makovej dedine – spolupracuje celá farmárska obec a prosperuje z toho, že ľudia sem prichádzajú obdivovať všetky možné podoby a prejavy maku.
Aj Gabriela Čechovičová mnohé ponúka: naučila sa lisovať makový olej, vyrába makovú múku neobsahujúcu lepok, našla pre svoj mak výrobcu makovej čokolády a hovorí o využití makovičia ako paliva budúcnosti. Kedysi jej rodičia vykúrili pec makovičím, teda zvyškami rastliny maku, a piekli tam chlieb či koláče. Nezostal nijaký popol, všetko makovičie vyletelo hore komínom.
Niekedy sa zdá, že tiež nám čosi uletelo hore komínom – schopnosť lepšie podnikať s tým, čo ponúka krajina a kultúrne dedičstvo našich predkov, ktoré v Jarnej dokázala zreštaurovať Gabriela Čechovičová. Stala sa inšpiráciou pre mnohých drobnopestovateľov. Vydrankali od nej za lyžicu – dve maku a pustili sa do jeho pestovania. Niektorí z rôznych kútov Slovenska sa k nej vracajú a symbolickú pomoc prinášajú s vďakou do Jarnej. Iní ju prosia, aby mohli na jej hospodárstve pár dní pracovať a učiť sa od nej.
Pani Gabriela pomohla ľuďom objaviť nový krásny rozmer života. Naučila ich sebestačnosti, poctivej práci s pôdou našich predkov. Vraví, že je to dar, hodnotu ktorého preukazujeme tým, ako s ním nakladáme.