Ester Šimerová-Martinčeková mala schopnosti, ale aj špeciálne vzdelanie. Je to prvá slovenská výtvarníčka, ktorá študovala v Paríži. Mala potom už navždy zahraničné kontakty a zápecníctvo jej nehrozilo. Najšťastnejšia bola v Liptove. V jej tvorbe ani v jej osobnosti nebol náznak komplexov. Z jej života bolo zrejmé, že sa cíti oprávnená byť umelkyňou, byť slobodnou a úspešnou. Narodila sa v Bratislave, v roku 1909 ako Ester Fridriková. Vtedy boli ženy väčšinou v domácnostiach a na vlastnú kariéru nepomýšľali. Veď aj mama Ester Šimerovej bola vynikajúcou hudobníčkou, ktorá sa v mladosti chcela venovať hudbe profesionálne, ale rodičia jej to nedovolili. Nepatrilo sa to. Svoju dcéru o to viac chápala. Ester odmalička hovorila o tom, že chce byť maliarkou a mama ju v úmysle podporovala.
„Otec dal napokon tiež súhlas,“ povedala mi v roku 1971 v rozhovore Ester Šimerová. „A aj financoval moje štúdium. Bola to však predovšetkým mravná sila mojej matky, jej obetavosť, jej silný a čistý vzťah k umeniu, jej svedomitá a dôsledná výchova, čo mi pomohlo stať sa maliarkou.“
Roky v Paríži
Do Paríža prišla Ester Šimerová v roku 1927. Mala osemnásť.
„Pamätám sa, že trvalo pár mesiacov, kým som sa preorientovala na život v metropole,“ rozprávala o tom období. „Presnejšie, kým som sa naučila využívať všetky kultúrne možnosti, ktoré boli pre mňa finančne dostupné, lebo aj to bol problém – vybrať si z toho množstva pravé hodnoty. Až keď som prešla koncom druhého roka pobytu vo Francúzsku z Academie Julian na Academie Moderne, začala som mať pocit pravého uspokojenia.“
Práve tam sa Ester Šimerová zoznámila s Alexandrou Exterovou, ruskou divadelnou výtvarníčkou, ktorá ju učila. Stali sa aj priateľkami.
„Celkom si ma získala,“ hovorila o nej Šimerová. Bola veľkou umelkyňou a aj pedagogičkou. Svojim žiakom dávala bohato diferencované školenie. Bola všestranne vzdelaná, mala veľkú literárnu skúsenosť a univerzálnu kultivovanosť. Je veľkým šťastím pre človeka dostať sa do rúk pedagógovi, ktorému nechýba duchovné a charakterové bohatstvo a je ochotný deliť sa oň.“
Prvého manžela popravilo gestapo
Nuž Ester Šimerová-Martinčeková toto šťastie mala, a tak sa vrátila na Slovensko ako silná osobnosť. Začlenila sa do života a stala sa nielen rovnocennou kolegyňou našich špičkových umelcov, ale dokonca bola pre nich autoritou. Navyše, Ester Šimerová bola aj veľmi pekná. Traduje sa, a je to z výtvarníckych kruhov, že mala najkrajšie nohy v Bratislave. Obdivovali ju, nikto si k nej však nič nedovoľoval, lebo vyvolávala rešpekt.
Uznávali ju aj v Prahe, vystavovala tam. Všetko sa darilo. V roku 1932 sa zosobášila s prvým manželom, českým lekárom Františkom Šimerom, ktorý pôsobil v Bratislave. V tom čase bol v centre mesta postavený moderný dom Avion – bolo to niečo ako dnes Eurovea – a Šimerovci tam začali bývať. V Avione mala Šimerová aj ateliér. No situácia naokolo sa začala zhoršovať. Hitler priniesol Ester Šimerovej strašný údel. V rokoch 1938 až 1939 pracoval ešte jej muž František Šimer na Univerzite Komenského a napísal aj viacero skrípt. Keď sa však republika rozpadla, rozhodol sa zo Slovenska odísť a usadiť sa v Plzni. Šimer sa pridal k protifašistickému odboju a spolu so svojím asistentom ukrývali v priestoroch nemocnice ilegálnych odbojárov. V roku 1943 ho za túto činnosť v Berlíne popravili. Ester Šimerová sa snažila o záchranu manžela, vymohla pre neho aj milosť, ale už bolo neskoro…
Z právnika urobila fotografa
Podobný osud stihol aj Martina Martinčeka, ktorý sa neskôr stal jej druhým manželom. Aj jemu manželku vzala druhá svetová vojna, hoci iným spôsobom. Martinček svoju rodinu evakuoval pred príchodom frontu a išiel aj po otca do Sabinova. Celá rodina sedela v nákladnom aute, ktoré malo prejsť po moste. Martinček išiel overiť cestu a auto sa v tej chvíli pred jeho očami prepadlo, aj s mostom, do vody. Manželka aj dve deti zahynuli.
Po vojne sa Martinček zblížil s Ester Šimerovou a v roku 1947 sa vzali. Prišli päťdesiate roky a k ranám v srdci pribudli nové komplikácie a hrôzy. Úspešný právnik, ktorý pracoval v najvyšších štátnych orgánoch, bol falošne obvinený a vysťahovaný z Bratislavy. Vtedy sa manželia usadili v Liptove. Martin Martinček tam preskákal rôzne horory v neprimeraných zamestnaniach. Nestrácal však zmysel pre humor – o tomto období potom rozprával veselé historky, ktoré pripomínali knižku Vajce a ja. Obaja umelci boli vitálni a tvorba ich zachraňovala. Šimerová maľovala a Martinček začal fotografovať. Manželka, o štyri roky staršia a umelecky skúsenejšia, ho ovplyvnila, a tak sa jeho fotografovanie dostalo na vyššiu úroveň než je bežné. Od citlivých záznamov vidieckeho života, kronikárskych svedectiev, prešiel až k abstraktným snímkam prírody. Navzájom sa inšpirovali.
V ich dome panoval pokoj a tvorivá atmosféra. Mali tam množstvo kníh, časopisov a prostredie napĺňal aj ich krásny vzťah. Stále niečo objavovali, skúmali, stále pracovali. Ester Šimerová maľovala aj na taniere, na kamene. V tvorbe tzv. kameí (oblé útvary do dlane) uplatňovala aj inšpiráciu literatúrou, najmä poéziou.
Ich dielo sa nedalo ignorovať, obaja sa stali významnými postavami dvadsiateho storočia. Dočkali sa uznania, ocenení, ale z Liptova už neodišli. K úspechu im pomohlo vzdelanie, pracovitosť a rozhľadenosť. Hoci žili na vidieku, mali obrovský rozhľad. A boli aj dosť tvrdohlaví. Sama výtvarníčka sa o svojom významnom mieste v slovenskom umení vyjadrila takto: „Po návrate z Paríža som sa usilovala rozšíriť umelecký názor, ktorý som si priniesla z Paríža. Ale napriek priateľským stykom s výtvarníkmi mojej generácie, začas aj s Fullom, aj s Galandom, ostávala som akosi v izolácii. Mala som odlišnú školu a iné predstavy o súčasnej maľbe. Ale priznám sa, že mi nikdy ani na um nezišlo prispôsobiť sa. Hoci – nebolo ľahké spoliehať sa len na seba. Verila som však, že sa dielo presadí, ak je životaschopné.“ A mala pravdu.
Ester Šimerová
- narodila sa 23. januára 1909 v Bratislave, zomrela 7. augusta 2005 v Liptovskom Mikuláši
- nazývali ju prvou dámou slovenského maliarstva
- bola svetoznáma výtvarníčka, scénografka, predstaviteľka moderny
- študovala na evanjelickej škole a gymnáziu, súkromne na maliarskej škole Gustáva Mallého
- po maturite odišla do Paríža, kde študovala maliarstvo na dvoch akadémiách – na Academii Julian, ale aj v súkromnej škole Alexandry Exterovej
- po obnovení spoločnej republiky, v roku 1945, sa vrátila späť na Slovensko a tam ju zvolili za predsedníčku Bloku slovenských výtvarníkov
- v roku 1966 jej udelili titul zaslúžilej umelkyne
- vystavovala vo viacerých galériách doma i v zahraničí a je držiteľkou mnohých ocenení a vyznamenaní
- popri maľbe sa venovala aj návrhom divadelných kostýmov
- V roku 1991 získala Rad T. G. Masaryka IV. triedy (v Prahe)
- v roku 1992 dostala Cenu Martina Benku
- v roku 2001 v Paríži dostala vyznamenanie Francúzskej republiky Rytier rádu kultúry a literatúry
- Slovenská pošta vydala roku 2016 reprodukciu obrazu Šachová kompozícia Ester Šimerovej-Martinčekovej vo forme poštovej známky
- Československá pošta vydala v roku 1987 reprodukciu obrazu Tulipány ako poštovú známku