Keď v júni 1986 vytiahli jeho telo z Zeuthenerského jazera pri Berlíne, ako príčinu smrti určili nešťastnú náhodu, utopenie. V Nemeckej demokratickej republike (NDR) vtedy vládla diktatúra, preto sa tým prípad uzavrel. Kde sa však zamlčiava pravda, vznikajú mýty.
Úmrtie Deana Reeda, ktorý nemal ani 48 rokov, nebolo výnimkou. Začali sa šíriť chýry, že ho dala odstrániť východonemecká tajná služba Stasi či sovietska KGB, lebo dlhoročný idealista zradil socializmus a plánoval návrat do USA.
Objavili sa však aj opačné názory – že ho zabila americká spravodajská služba CIA, ktorej prekážali jeho štvavé reči a revolučné aktivity. Ako to teda vlastne bolo? Aký osud postihol revolucionára, ktorý sa objímal s Che Guevarom i Jásirom Arafatom?
Slávnejší ako Elvis Presley
Aj keď bol život Deana Reeda pomerne krátky, vydal by na niekoľko románov. Precestoval veľa krajín, za mier skúšal bojovať s gitarou aj so zbraňou, zahral si vo viac ako 20 filmoch, naspieval stovky piesní, zažil slávu aj pády, výslnie i depresie.
Na začiatku pritom nechcel nič viac, iba spievať. S kapelou vystupoval už v Colorade, kde študoval meteorológiu. Keď prišli prvé úspechy, rozhodol sa so školou skončiť. Presťahoval sa do Los Angeles, kde v roku 1959 od nahrávacej spoločnosti získal sedemročnú zmluvu.
Boli to časy Elvisa Presleyho, a tak sa aj Dean Reed venoval rokenrolu. Producenti z neho chceli spraviť ženský idol, no jeho piesne až tak nebodovali. Začal sa však presadzovať ako herec. Získal niekoľko televíznych úloh a zapísal sa na herecký kurz.
Zlom v jeho živote nastal v roku 1961, keď podnikol turné po južnej Amerike. Na letisku v Buenos Aires ho vítalo stotisíc fanúšikov, úspechy žal v Argentíne, Čile, Peru aj v Brazílii. Vypredával futbalové štadióny, dievčatá za ním šaleli, o poriadok sa museli starať policajti.
Sláva, ktorú tam zažil, ho primäla k tomu, že sa rozhodol zostať v Argentíne. Zakrátko sa tam stal väčšou hviezdou ako Elvis Presley, Paul Anka či Neil Sedaka. Koncertoval, nahrával platne, vystupoval v televíznych seriáloch, dokonca mal vlastnú televíznu šou.
Bieda, ktorú v latinskej Amerike videl, ho však zmenila. Začal sa zaujímať o politiku a dianie v spoločnosti. Kdesi tu sa zrodil Dean Reed, ako ho neskôr spoznal svet – bojovník za ľudské práva a mier, idealista, rojko, presvedčený prívrženec marxizmu.
Do svojej šou pozval sovietsku kozmonautku Valentinu Tereškovovú a v marci 1966 sa v Buenos Aires stretol s Che Guevarom. Keď však v lete toho roku došlo v Argentíne k vojenskému prevratu, Reeda z krajiny vyhostili.
Bojovník za mier
V októbri 1966 ho pozvali na koncertné turné do Sovietskeho zväzu. Dva mesiace cestoval po krajine a vydal tam platňu, kam zaradil už aj piesne v štýle country a folku. To, čo nedosiahol doma v Amerike, si naplno užíval v ZSSR. Pre sovietsku mládež sa stal idolom – veď bol jediným spevákom z USA, ktorého mohli vidieť na vlastné oči.
Americký časopis People v roku 1976 uviedol, že Reed je v Sovietskom zväze a vo východnej Európe najznámejším Američanom popri prezidentovi Geraldovi Fordovi a ministrovi zahraničných vecí Henrym Kissingerovi.
Po odchode z Argentíny sa usadil v Ríme, kde nakrútil dvanásť filmov, predovšetkým spaghetti-westerny, z ktorých je asi najznámejšia snímka Adios, Sabata. V roku 1968 sa mu tam narodila i prvá dcéra Ramona. Jeho rozpadávajúce sa manželstvo s Američankou Patriciou však nezachránila. Ani v Taliansku si pritom Reed nedal pokoj s politikou. V roku 1969 vyvolal rozruch, keď pred americkým veľvyslanectvom protestoval proti vojne vo Vietname.
O rok neskôr sa vrátil do Čile, aby v prezidentských voľbách podporil ľavicového kandidáta Salvadora Allendeho. Ani tam sa nezaprel – na demonštrácii pred konzulátom USA „očistil“ americkú zástavu od „špiny imperializmu“.
Maskot socializmu
Jeho osudom sa napokon stala NDR. Prvý raz sem zavítal v novembri 1971, keď ho pozvali na festival dokumentárnych filmov v Lipsku. Ktovie, ako by sa bol jeho život uberal, keby doň nebola vstúpila žena.
Na festivale spoznal nemeckú tlmočníčku Wiebke, do ktorej sa zaľúbil. Ona bola dôvodom, prečo sa do východného Nemecka stále vracal, aby tu napokon zostal žiť. V júni 1973 sa vzali, o tri roky neskôr sa im narodila dcéra Natalia.
Spočiatku sa Reedovi žilo ako v rozprávke. Býval v luxusnom dome pri Zeuthenerskom jazere, jazdil na Lade, koncertoval, vydával platne a nakrúcal filmy. Bol na vrchole slávy. Medzi mládežou bol populárny, cestoval po štátoch východného bloku, a keďže mu zostal i americký pas, hocikedy mohol slobodne odísť na Západ.
Pre východonemeckú propagandu sa stal doslova maskotom – dôkazom, že v NDR nemôže byť zle, ak si ju za útočisko vybral taký známy Američan.
Ako v dokumentárnom filme Der rote Elvis (Červený Elvis) z roku 2007 priznal vrcholný politik bývalej NDR Egon Krenz, tamojší komunisti Reeda rozmaznávali. Zariadili napríklad, aby sa jeho filmy v tlači príliš nekritizovali, vo všetkom sa mu snažili vyhovieť.
Naproti tomu si jeho najbližší začali všímať, že mu sláva asi príliš stúpla do hlavy. Hovel si v luxuse, no k vlastnej rodine sa správal sebecky. O tom, ako „chápe“ sociálne cítenie, sa presvedčila i jeho druhá žena Wiebke. Keď sa s ňou len po troch rokoch manželstva rozišiel, jednoducho ju aj s ročnou dcérkou vyhodil.
„Mohol povedať: Vy zostanete v dome, ja si pohľadám byt, ale on nie: Niekam choďte. Môžeš ísť s dieťaťom do Lipska, mne je to jedno. Len odíď! Priatelia hovorili: To nie je možné, veľký bojovník za mier vyhadzuje ženu a dieťa z domu. To nejde… Išlo,“ zaspomínala si trpko Wiebke.
Kalašnikov namiesto gitary
Po rozchode so ženou sa v Deanovi znova prebudil revolucionár. Už nebol taký pacifista, ako predtým. Zatúžil naozaj bojovať.
„Chcem ísť na front, ale nie ako turista,“ napísal v novembri 1977 z Libanonu, kde nadviazal kontakty s Organizáciou za oslobodenie Palestíny.
„Chcem uniformu, zbraň a zostať po boku svojich bratov. Kamarát z protileteckej obrany sa ma pýta, prečo si nechávam narásť bradu. Odpovedám, že v prípade útoku sionistov chcem vzbudiť dojem, že som Palestínčan,“ hrdil sa nadšene.
Medzi Jásirovými bojovníkmi, ktorí sa v tom čase správali ako teroristi, sa Dean cítil ako ryba vo vode. Pózoval s nimi, tancoval s kalašnikovom na krku, chodil na hliadky. „Vymeniť gitaru za samopal mi dáva zmysel,“ vyhlásil sebaisto.
Hranie na bojovníka mu však dlho nevydržalo. Arabom dal čoskoro zbohom, na krátko sa objavil v Amerike, kde ho pri jednej demonštrácii farmárov zatkli, aby napokon opäť zakotvil vo východnom Berlíne. Privítali ho tam s veľkou slávou – ako strateného syna.
A on znova plnil úlohu, ktorú mu komunistický režim prisúdil. Nekritizoval diktatúru, Berlínsky múr, strieľanie ľudí na hraniciach, perzekúcie a prenasledovanie všetkých, čo majú odlišný názor. Tváril sa, že to nevidí. Išlo vraj len o drobné chyby, ale systém je dobrý.
Bol naozaj taký naivný? Slávny nemecký herec Armin Mueller-Stahl, ktorý sa s ním poznal a sám si prešiel vývojom od prívrženca socializmu až po jeho odporcu, dnes Reeda bráni. Podľa neho chcel iba stavať mosty a spájať ľudí vo svete. Úprimne vraj bojoval za to, v čo veril, no neuvedomoval si, že mu ideológia zaslepila oči.
Cesta na vrchol a späť
Navonok sa mohlo zdať, že je všetko v poriadku. V septembri 1981 sa Dean Reed tretí raz oženil – s obľúbenou nemeckou herečkou Renate Blumeovou.
Dieťa s ňou už nechcel, ale adoptoval si jej syna Alexandra. Bývali spolu v dome pri jazere a Reed prvý raz uvažoval, že sa nadobro usadí. To, že Renate miluje a chce s ňou zostať až do smrti, jej prejavil dosť zvláštnym spôsobom – na prvé výročie svadby im kúpil spoločné hrobové miesto na cintoríne.
Situácia sa však začala meniť. Jeho popularita upadala. Mladých ľudí, ktorých predtým inšpiroval a spontánne s ním spievali revolučné piesne, nahradili na koncertoch ľudia, ktorí tam prišli z povinnosti. Všimol si to a veľmi ho to frustrovalo.
Prestalo sa mu dariť aj umelecky. Jeho posledný film Spievaj, kovboj, spievaj (1981), v ktorom si s ním zahral i český spevák Václav Neckář, bol napriek kvalitným piesňam prepadákom. Dean Reed cítil, že ako režisér a scenárista zlyhal, a zaprisahal sa, že už nijaký film nenakrúti. Ako herec skončil, a to ho deprimovalo.
Kritik režimu aj podporovateľ
Nebol to však len neúspech v práci, čo Reeda zožieralo. Čoraz väčšmi si uvedomoval neutešenú realitu, v ktorej vo východnom Nemecku žil.
Dnes vieme, že ho tajné služby socialistických štátov využívali už od roku 1967, najmä na propagandu. V roku 1976 začal dokonca pre Stasi pracovať ako neoficiálny spolupracovník, no keď sa ho o rok neskôr snažili nahovoriť na „špicľovanie“ Arafata, odmietol. Po tom, čo sa sťažoval u generálneho tajomníka Ericha Honeckera, mu už Stasi dala pokoj.
Reedovi známi tvrdia, že si uvedomoval rozpor medzi tým, čo sa v NDR oficiálne hlásalo, a čo sa naozaj robilo. Raz napríklad dostal list od matky, ktorá ho prosila o pomoc pre syna. Za to, že chcel emigrovať na Západ, ho odsúdili na dva roky väzenia. Dean podľa svedkov skutočne rozmýšľal, že využije svoje kontakty, ale nakoniec si to rozmyslel.
Rovnako sa zachoval v roku 1976, keď známi umelci v NDR spísali protest proti vyhosteniu obľúbeného folkového speváka Wolfa Biermanna. Niektorým z nich napadlo osloviť Reeda, pretože jeho podpisu prikladali veľkú váhu.
Keď však za ním Mueller-Stahl a spisovateľ Jurek Becker prišli, aby ho presvedčili, vykrúcal sa. Podľa Muellera-Stahla bola chyba v tom, že naňho Becker príliš tlačil. Reed vraj Stahlovi neskôr povedal, že keby ho bol vtedy vyhľadal sám, asi by im bol ten protest podpísal.
Zlosť, ktorá sa v ňom zbierala, však musela ísť von. Podľa záznamov Stasi sa to stalo v novembri 1982. Dean vtedy zaparkoval auto na uzatvorenom parkovisku v Postupime, vystúpil a na dopravných policajtov sa vyrútil s otázkou, či dajú pokuty aj vládnym autám, ktoré vedľa neho prebehli rýchlosťou 160 kilometrov za hodinu.
Príslušníci ľudovej polície ho vyzvali, aby odišiel, ale on sa nedal zastaviť. Urážal ich, nadával do pokrytcov a východné Nemecko prirovnal k fašistickému štátu. Zdôraznil, že tak ako 17 miliónov spoluobčanov v NDR, aj on má toho plné zuby.
Podľa jeho ženy vtedy vážne uvažoval nad tým, že sa vráti do USA, a zrejme by to bol aj spravil, keby sa nepostavila proti. Jej angličtina bola slabá, vedela, že v Amerike by bol s jej hereckou kariérou koniec. Reed teda zostal – a trpel.
Predohra tragédie
Roky ubiehali a Deanova kariéra stagnovala. Cítil sa zradený, zneužitý a zbytočný. Prepadal čoraz hlbšej depresii a ako by toho nebolo dosť, pridružili sa i problémy v manželstve.
Krátko pred smrťou sa Reed snažil zachrániť definitívnym odchodom do Ameriky. Plánoval, že sa vráti do rodného Colorada, kde sa chcel opäť venovať herectvu a hudbe. „Každý deň sa rozčuľoval nad šedivým nebom nad Nemeckom, nad nemeckou mentalitou,“ zverila sa neskôr jeho žena Renate.
Aby si pripravil pôdu pre návrat do USA, dohodol si interview pre americký televízny kanál CBS, ktorého reportéri za ním prišli do Berlína. Ak mu to však malo uľahčiť cestu domov, tak pokazil všetko, čo sa dalo. Kritikou americkej politiky a prezidenta Ronalda Reagana, či svojimi názormi na náboženstvo, si divákov za oceánom iba poštval proti sebe.
Po relácii mu z USA prichádzali rozhorčené listy a sen o veľkolepom návrate do vlasti sa mu rozplynul. Ku koncu života mu došlo, ako ublížil Wiebke i dcére, a pokúsil sa to napraviť. Jeho návštevy u nej však zase privádzali do šialenstva Renate a Dean sa ocitol v pasci.
Keď na nátlak zhora musel niekoľkokrát prepísať aj scenár k filmu, ktorý ho mal zachrániť ako herca, stratil i posledné nádeje, že sa z krízy dostane.
Utopený v jazere
O jeho konci napokon rozhodla manželka. Ako po jeho smrti priznala pri výsluchu, veľmi často sa hádali, najmä pre jeho návštevy u bývalej ženy Wiebke a jeho dcéry.
Renate ho žiadala, aby za nimi prestal chodiť, čo odmietol. Keď sa večer 11. júna opäť pochytili, zdeptaný Dean zaliezol do izby, kde sa pokúsil preťať si žily mačetou.
Podľa jeho priateľa Eberharda Fenscha, ktorý bol v Zjednotenej socialistickej strane NDR zodpovedný za rozhlas a televíziu, mal Reed veľké problémy v manželstve i v práci. „Svätosväte mi však sľúbil, že už nikdy nič také nespraví. Keď som potom o tri dni neskôr počul, že zmizol, tušil som najhoršie,“ zveril sa Fensch pre nemecký časopis Super Illu.
Po večeri 12. júna Renate mužovi navrhla, aby spolu navštívili psychiatra, čím ho len rozhnevala. Zase sa pohádali, a keď mu vytkla, aby prestal robiť šou, mal toho dosť. „Povedal, že odíde z domu a pôjde k ľuďom, ktorí ho majú radi,“ vypovedala Renate na polícii. To bolo posledný raz, čo ho videla živého.
Do hľadania sa najprv zapojila len Stasi. Dva dni po Deanovom zmiznutí našla v lese, tri kilometre od jeho domu, opustené auto. Na sedadle spolujazdca ležal list na rozlúčku.
Stasi zburcovala políciu a začalo sa rozsiahle pátranie. Až po troch dňoch nakoniec našli Reedovu mŕtvolu v jazere. Ešte aj na smrť sa vychystal štýlovo – v džínsovej bunde z USA a kovbojských čižmách.
Jasná samovražda?
Reedova smrť priviedla úrady do rozpakov. Kriminalisti najprv pochybovali, či skutočne spáchal samovraždu. Preto sa na pokyn z najvyšších miest NDR iba oznámilo, že tragicky zahynul pri nehode.
Až pitva potvrdila, že sa Dean nadopoval utišujúcimi liekmi a potom sa utopil. „Jednoznačne samovražda. Jasný prípad,“ komentoval pre Super Illu Thomas Sindermann, ktorý vtedy vyšetroval Reedovu smrť. Prečo však NDR nepriznala, že má jeho rozlúčkový list?
Vysvetlenie nie je zložité. Dean Reed bol vývesným štítom socializmu, a tie nepáchajú samovraždy. Pre západné médiá by to bol signál, že bol americký umelec v NDR nešťastný, a preto sa zabil. Okrem toho brali ohľad na Renate, ktorá by sa ešte viac trápila.
Príkaz, aby sa Reedova samovražda oficiálne ututlala a prezentovalo sa to ako nehoda, vydal samotný Honecker. Ten aj rozhodol, aby list na rozlúčku putoval do trezoru, kde zostal až do pádu totalitného režimu.
Prvé informácie o jeho obsahu prenikli na verejnosť v roku 1990, ale z nedôveryhodných zdrojov. Oficiálne ho zverejnili až v roku 2004 a hoci sa ho príbuzní a niektorí Deanovi fanúšikovia snažili spochybniť, jeho pravosť preukázali už aj experti.
Príliš zbabelý, aby sa zabil?
A o čom teda Reed na 15 stranách, ktoré adresoval Fenschovi, písal? Priateľa ubezpečil, že jeho smrť nemá nič spoločné s politikou a socializmus je jediným riešením pre problémy ľudstva.
Zo svojej smrti obvinil manželku, ktorú vôbec nešetril. Vraj ju prosil, aby ho nechala na pokoji, ale ona naňho stále kričala, že je iba „zlý americký šoumen“.
„Trápi a mučí ma už roky, lebo je chorá. Žiarlivá na všetkých ľudí, ktorých mám rád alebo ktorí majú radi mňa. Ale hlavne na moju bývalú ženu Wiebke a moju dcéru… Ona a Wiebke majú byť mojimi nepriateľmi. Odmietam nenávidieť niekoho, kto bol mojou ženou,“ písal v liste Dean kostrbatou nemčinou.
Ako dodal, Renatu napriek jej chorobe miluje, no nevidí iné riešenie. „Nehnevaj sa. Nie je iná cesta. Chcel som s Renate žiť, až kým by nás nerozdelila smrť – ale ona ma zabíjala – deň čo deň – a dnes mi povedala, že som príliš zbabelý, aby som sa zabil,“ zdôvodnil svoje pohnútky nešťastný Američan.
Navzdory úprimnej spovedi žije mýtus o jeho záhadnom konci ďalej. Priaznivci konšpiračných teórií sú presvedčení, že jeho smrť naraanžovala Stasi alebo KGB. Z Deana Reeda sa aj vďaka tomu stala legenda, akou vždy túžil byť.