Metla lept... Pocta jubilantovi Hološkovi

16.10.2018 07:00
Ľudovít Hološka
Ľudovít Hološka (nar. 18. septembra 1943) Autor:

Akademický maliar Ľudovít Hološka sa v týchto dňoch dožíva 75 rokov. Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici, kde je profesor Hološka „jednou nohou“ doma, 4. októbra sprístupnila k jubileu maliara vo svojich priestoroch výstavu Dnes, včera a predvčerom. Úvodný príhovor, ktorý prinášame, odznel na jej slávnostnom otvorení. Výstava potrvá do 30. novembra 2018.

Bývali v našej šikulovskej rodine aj lepší rozprávači, ako som ja, ale sa minuli. V súčasnosti je azda z nás najlepším a najväčším rečníkom Ľudko Hološka. Skoro mi je až ľúto, že sa Ti tak pekne, Ľudenko, ako Ty nám Šikulovcom, mimochodom, všetkým si zakladajúcim na dobrom prehovore rovnako ako na nejakom jedle či víne, či už pri veselých, či smutných príležitostiach, privravieť neviem.

Do Tvojho rozprávania sú premenlivým aj rozmanitým jazykom citlivo zapracované také miestopisné rodinné príbehy, legendy a anekdoty, pamätné farby, chute, vône, zvuky, spomienky, gestá a zlomky písomností, také myšlienky, nálady a túžby, ktoré ho vždy, pri každej príležitosti, povyšujú na skvelú potravu pre zmysly. V mene všetkých Šikulovcov na svete Ti aspoň takto chcem poďakovať a poslať príbuzenský pozdrav.

Prednedávnom som dostala list od pani Miloty Zelinovej, dcéry spisovateľa, prekladateľa a národovca Mikuláša Gaceka, s úryvkami z jeho denníkov zo 70. rokov minulého storočia. Niekedy v tom čase sa, myslím, stretli cesty nášho tata Vincenta a Ľudovíta Hološku:

„25. júna 1970… So Šikulom prišiel aj jeho priateľ akademický maliar Ľudovít Hološka – nízky človek so svetlou bradou, rodák z neďalekej Jablonice…

Celý čas, ako sme v jedálni všetci štyria sedeli, on mlčal, iba pozorne počúval rozhovor, rozprával vlastne iba Vincent Šikula o svojich zážitkoch v Mníchove, keď tam pred rokmi bol, cestou z Paríža – s Miroslavom Válkom a ako ho potom tajní vypočúvali…

S Hološkom sme sa pozhovárali, až keď sme po deviatej – záverečnej hodine vyšli ich odprevadiť. Zaujímavý zjav… Usadil sa v Jablonici, v rodičovskom dome, kde má izbu aj dosť priestranný ateliér. Po bratislavskom ruchu a existenčnom ruvanisku netúži. Keď chce ísť do divadla, na výstavu, Bratislava je tak 70 km od Jablonice… U kamarátov si nájde nocľah… Takto utiahnuto, až asketicky chce žiť, kým, ako hovorí, umelecky nedozrie, kým sa nedopracuje k vlastnému štýlu. Vedno so svojimi druhmi, akurát boli štyria z nich Šikulu navštíviť v Modre, si uvedomil, aké nebezpečenstvo striehne na nich, keby sa oddali panujúcemu teraz v bratislavských umeleckých kruhoch zmaterializovanému a skorumpovanému prú­du…

Tak sme sa o týchto veciach z duše porozprávali, že Hološka priniesol z auta lepty – niesol si ich z tlače z Bratislavy… a daroval mi z nich utešenú grafiku – symbolické „Metly“ z roku 1968. Spravil ich iba 12… môj má číslo 3…

Aj pod vplyvom priateľstva k Vincentovi Šikulovi sme sa ešte väčšmi zblížili… Ozaj, veď sme si s Vincom – už na odchode z jedálne, len tak proste bez štrngania – len stiskom ruky – potykali…

Aká veľká vec je v živote človeka priateľstvo, mať to vedomie, že sa dakomu v ľahostajnom svete, v odcudzenosti, môžeš so všetkým, čo ťa trápi, čím žiješ, bez zábran, bez utajovania a ostýchavosti zdôveriť, vyspovedať!..“

V slamenom širáku

Pamätám si Ľudkove návštevy u nás v Modre v Hamrštíle alebo v ateliéri u pána Jozefa Ilečku – v tom čase nosieval na hlave slamený širák – na stretnutia s ním na Dubovej u babky Ludviky Šikulovej, či tatovej najstaršej sestry, tety Bety, páni, veď ja si dobre pamätám aj jeho svadbu s našou Grétkou, tatovou najmladšou sestrou, učiteľkou francúzštiny, v dubovskom kostole, a napokon aj na Záhorí, v jeho Jablonici, odkiaľ sa nikdy neodsťahoval, na otca aj mamu, ktorá piekla starodávne štipľavé zázvorníky, nikdy odvtedy som také zázvorníky, ako mali u Hološkovcov, nejedla! Pamätám si na starečka aj na starenku Hološkových, na mačičky na dvore, na niektoré rozhovory u nich v kuchyni, ba možno aj na tú Jabloň v zime, na sestru Aničku, ktorá mi v časopise Kamarát uverejnila prvú poviedku!

V súvislosti s jubileom a Ľudkovou robotou dôležitejšie ako tieto stretnutia boli samotné stretnutia s výtvarným umením. Ľudko mi v mojom, inak prvom profesionálnom novinárskom rozhovore rozprával o svojich prvých stretnutiach s výtvarným umením v jablonickom Kostole svätého Štefana, o vzácnych sochách svätého Vendelína a Floriána, ktoré Jabloničania napríklad už v roku 1938 pri príležitosti výročia prvej Československej republiky zapožičali na veľkú výstavu do Prahy.

Tie moje sa odohrávali asi tiež v kostoloch – v Modre, na Dubovej a v Čeklísi, no vďaka neskôr už príbuzenskému vzťahu boli jednými z prvých stretnutí s naozajstným výtvarným umením práve obrazy Ľudovíta Hološku, ktoré som videla doma alebo na návšteve u príbuzných. Pravda, takéto príbuzenské väzby vo vzťahu ku konkrétnemu dielu nie sú automaticky prednosťou, len danosťou. (Do akých máp a kedy by sme ich mali zakresliť?) Pojmy ako „vlastný“ a „cudzí“ nadobúdajú naozaj len prechodný a relatívny význam, lebo sa pri nich, pred nimi aj „za nimi“ ocitám v dôverne známom prostredí.

S prižmúrenými očami

„Všetko sa míňa, dňu svetlo, tma noci, ustávajú dažde, míňa sa sneh a blednú farby…,“ píše vo svojej básni Štefan Strážay. A u nás na stene odjakživa visel Hološkov mladícky autoportrét a jeho včelíny… Ten autoportrét som neskôr, keď sa od nás odsťahoval otec, preniesla do svojej dievčenskej izby.

Dnes si s úsmevom spomínam, že zatiaľ čo moje spolužiačky mali vo svojich izbách plagáty hercov a spevákov, na mňa sa zo steny pozeral krásny Serjoža Jesenin a mladý Ľudko Hološka, trochu možno pripomínajúci Vincenta van Gogha! Ten obrázok som si obľúbila a nosila so sebou všade, kam sme sa sťahovali. Pre jeho jemný mäkký hnedozelenkavý tonus, pre to, ako vedel byť medzi dverami a nevstúpiť, alebo ak treba, tak hoci aj vstúpiť, ale nejsť ďalej, ďalej ako treba, povedzme ukročiť a uhnúť veciam v izbe.

Iná zelená sú tie včelíny. Obraz dnes visí na stene u mojej sestry Agátky… Tlmená zelená, spôsob, akým sa dotkne oka, príval akejsi ľútosti, stavajú sa na špičky tmavé stromy, chvenie, aké šťastie, že všetko nevieme, nahmatané prítmie, trochu roztancované, ako ďaleko je od stromu k stromu, slnko alebo včely, z toho obrazu je všade rovnako ďaleko aj blízko, tam, kde je, som doma.

Mladý maliar Jakub Milčák mi povedal, že výtvarníci to majú asi jednoduchšie ako my spisovatelia, hoci s rovnako prižmúrenými očami pomeriavame svet – to dokladám ja… No nie je to asi celkom tak. V tom rozhovore u Hološkov pred rokmi som Ľudkovi položila naivnú dievčenskú otázku: Prečo dospelý muž maľuje obrázky? Dnes podobnú otázku kladiem sama sebe ako tej, čo píše – prečo opisujem svet?

Tie hamrštílske včelíny, všetky portréty, Grétka, Hornisti, Babka, Baško a Grétka pri nedeľnom obede, Skúšky dychoviek, Cesty vlakom, Zberači zemiakov, Chodby, Metly, ale aj Topole pri Váhu či iné stromy niekde inde, napríklad aj Jabloň v zime za oknom, stromy či iné výrezy z chotára na Ľudkových obrazoch sú menšie ako v skutočnosti, zarámované a zavše aj priklincované na stenu…

Odvolávam sa na svoje stretnutia s jeho obrazmi, ktoré napriek tomu, že často nie sú a ani nemusia byť verným obrazom skutočnosti, vďaka akejsi špeciálnej hološkovskej farebnej jemnosti, presnosti, sú čímsi ohraničené, a pritom obraz často ani nemá rám, pôsobia uzavreto, možno aj vtedy, ak dokončené nie sú…

A čo je nad tým…

Roland Barthes hovorí o reze, ktorý z predmetov ukrajuje veľkoleposť zmyslu, a odoberá z jeho prítomnosti, z jeho polohy vo svete akúkoľvek váhavosť… A možno len písanie, lebo aj to ide Ľudkovi Hološkovi dobre, je úkon, ktorý zvádza dohromady to, čo by nemohlo byť uchopené naraz v plochom priestore znázornenia…

„V kreslení a maľovaní vlastne ani niet rozdielu medzi realitou a abstrakciou, vždy je to skladba tvarov, farieb a čiar, vždy je to systém znakov, ba aj pri najvyššej optickej zhode so skutočnosťou. Ak má maliarov prejav východisko v realite, „prekladá“ ju do reči obrazu. Ak však východisko v realite nemá, „prekladá“ do jazyka nezmerný svet svojich pocitov, stavov, psychologických obsahov. Zámerná abstraktná maľba je síce predovšetkým sama sebou, no poukazuje i na svet mimo seba, jej vzhľad prezrádza svoj pôvod, ktorý môže prameniť i mimo maľby. Ako ho však rozoznáme v znakovom systéme maľby? Picasso tvrdil, že akékoľvek formy vychádzajúce z reality, nech by boli akokoľvek abstrahované, si naďalej uchovávajú stopy i vibrácie reality. Naša Ester Šimerová vravela o tom, že abstraktný tvar, pochádzajúci zo vzduchu, sa i rozplynie do vzduchu. A ten, čo má pôvod v skutočnosti, ten sa drží. Odjakživa verím tomu, že moje pocity a stavy vyvolajú vždy celkom konkrétne miesta, situácie a podnety. Usilujem sa ich poznávať, mapovať, overovať. Moje východiská sú vždy v realite,“ hovorí maliar Hološka.

Básnik Jozef Mihalkovič mi raz povedal, že ľudský život sa má vyrozprávať. Pozerajúc sa na obrazy Ľudka Hološku, má, môže a musí sa vyrozprávať aj namaľovať všetko, nielen to, čo vidíme, ale aj čo si o tom myslíme, vieme, nevieme… Podobne ako keď básnik Groch vraví o ikone, o tom, čo si kľačiac pred ňou predstavujeme. Aj namaľovaná jabloň či včelín sa zrazu stáva, môže stať akousi ikonou, a to, čo si predstavuje autor je jedno, čo divák – druhé, to, čo tam je, v skutočnosti tretie a čo je nad tým, vie len pán Boh…

O pôvodnom videní sveta

Keď som sa Ľudovíta Hološku ešte ako mladé dievča, hlásiace sa na žurnalistiku, pýtala na knižné ilustrácie, a na to, či si ich čitateľ má, alebo nemá všímať, odpovedal mi, že asi tak ako pútnik topánky… Jeho ilustrácie kníh môjho otca Vinca sú pre mňa viac ako ilustráciami, obrázkami v knižke. Sú súčasťou jeho príbehov, nášho príbehu, aj môjho čitateľského – príbehu – sú súčasťou môjho vzťahu k tatuškovým knižkám a vždy som sa na ne tešila rovnako ako na ten tatov text. Niečo dôverne známe, vrúcne a hrejivé, nie neznáma krajina môjho detstva, otcove chodníčky, ktoré sa stali terénom nás, jeho čitateľov, iné, neverejné, kadiaľ sa pohybuje bez kompasu, alebo dobre, kde má výsadu vlastniť ten kompas trebárs len rodina.

Ľudko má tatovu buzolu, kde sever nemusí byť severom, dokonca možno chýba strelka, ale zakreslenie, pokiaľ ide o topografiu, je vždy na slovo a do písmena presné. Myslela som, že na to treba príbuzenský vzťah, ale podobný pocit som mala listujúc aj niektoré Strážayove knižky, trebárs Palinu, alebo čítajúc Ondrušovu Pamäť. Pri Ondrušovej Pamäti v roku 1981 mi vo vydavateľstve povedali: „Mali by tam byť veci, aby ho sceľovali.“ Rudo Sloboda mi o jeho poézii hovoril: „Ale to nie sú slová!“ Boli to bytostné stavy. A tie mohlo evokovať aj náhle uzretie „vecí“ ako zjavenie. Čoraz viac sa presviedčam o tom, že umenie spočíva v pôvodnom a nenahraditeľnom videní sveta a života, v kleeovskom zviditeľňovaní neviditeľného.

Ľudko Hološka je mi strýco. S odchodom starších strýcov a tiet sa stal on, „nešikula“, hlavou našej šikulovskej rodiny. Máme to k sebe na skok, na skok na Záhorie do Jablonice a na skok do kníh, ktoré mám rada, a cez obraz Včelíny či Park v Moravanoch, na ktorý sa teraz pozerám, na skok aj do obrazu ako do zrkadla krajiny či vecí, ktoré nemusí znázorňovať verne, čo vidíme, ale trebárs čo cítime a myslíme si.

Ľudko Hološka na začiatku 70. rokov vravel Mikulášovi Gacekovi, ako utiahnuto a asketicky chce žiť, kým sa nedopracuje k vlastnému štýlu… Dnes má 75 rokov a v Jablonici asketicky napokon prežil celý život. Aké je dnes zvláštne, keď čítame, ako v roku 1970 hovorí, aké nebezpečenstvo striehne na mladých výtvarníkov, keby sa oddali „panujúcemu teraz v bratislavských umeleckých kruhoch zmaterializovanému a skorumpovanému prúdu…“

Skoro by sa zdalo, Ľudenko, že aj dnes by to chcelo nejakú metlumetluďal­šiu Metlu!

Ľudovít Hološka

akademický maliar

  • Narodil sa 18. septembra 1943 v Jablonici.
  • Študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a neskôr na Vysokej škole výtvarných umení na oddelení portrétnej a kompozičnej maľby u prof. Jána Mudrocha a prof. Ladislava Čemického.
  • V súčasnosti pôsobí ako profesor na Katedre reštaurovania a vyučuje maľbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
  • Ľudovít Hološka patrí k významným predstaviteľom staršej generácie.
  • Žije a tvorí vo svojom rodisku v Jablonici na Záhorí, s krajinou okolo a domovom je spätý jeho maliarsky život.
  • Významnou súčasťou jeho tvorby sú knižné ilustrácie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ľudovít Hološka #akademický maliar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk