Farár Jozef Sliepka, muž ktorý sa nevzdal svojho sna

, 18.10.2018 12:00
Jozef Sliepka
Pred pár dňami dostal Jozef Sliepka významné ocenenie z Ústavu pamäti národa za osobnú účasť v boji proti komunistickému režimu. Autor:

Pre katolíckeho farára Jozefa Sliepku (91) z Novej Dubnice osud prichystal kľukatú cestu. Už ako dieťa chcel byť farárom. Kým sa mu podarilo tento sen splniť, stihol sa oženiť, vychovať troch synov, odpracovať celý život na stavbách aj odísť do dôchodku. Za kňaza ho vysvätili až ako 68-ročného.

Ak by bol jeho životný príbeh knihou, zrejme by nik neveril, že ide o skutočnosť. Usmiaty vitálny dôchodca však prešiel tŕnistou cestou. Jozef Sliepka sa narodil v roku 1927 v marci. „Narodil som sa na Jozefa a tak mi rodičia dali meno Jozef,“ smeje sa. Rád spomína, ako s otcom, štátnym zamestnancom, chodieval kontrolovať cesty. Vtedy ešte netušil, že raz aj on skončí pri stavbách. Bol si totiž istý, že jeho osud je jasný a bude farárom.

Jozef Sliepka ako farár aj ako manžel.
Jozef Sliepka ako farár aj ako manžel. Autor: Archív Jozefa Sliepku

„Neviem prečo a kedy vo mne skrsla tá myšlienka. Vedel som odjakživa, že budem kňazom. Vždy som po tom túžil. Iní sa mi aj smiali, bol som veľmi malý, keď som miništroval, sukňa sa mi plietla pod nohy. Odradiť som sa ale nikdy nedal,“ pokračuje farár, ktorý cieľavedome šiel za svojím snom. Hneď po druhej svetovej vojne sa zapísal na vysokú školu bohosloveckú v Nitre. „Tam som absolvoval šesť semestrov a na štvrtý rok ma arcibiskup poslal do Bratislavy, aby tom tam dokončil štúdiá. Lenže v roku 1950 prišla barbarská noc, keď sa likvidovali kláštory. V septembri zvykla fakulta posielať pozvánky na začatie akademického roku. Nám však nič nechodilo. Namiesto toho som dostal pozvánku na vojenský odvod,“ spomína farár Sliepka.

Namiesto na fakulte teológie skončil Sliepka s ostatnými bohoslovcami a novokňazmi v rámci vojenskej služby v pracovnom tábore. Pre mladíka to bol úder pod pás. „Dali nám do ruky lopaty, krompáče a poslali nás na stavbu. Robota nám neprekážala, všetci sme boli naučení pracovať z domu. My sme vstávali ráno o pol šiestej do roboty, kňazi o štvrtej, aby odslúžili omšu. Oltár sme mali na nočnom stolíku. Ráno sme teda najprv chodili na sväté prijímanie, až potom absolvovali rozcvičky, raňajky a išlo sa do práce,“ pokračuje v spomienkach farár. Svojho sna sa nevzdával a dvakrát sa pokúsil dosiahnuť, aby bol tajne vysvätený. Prvýkrát sa mu podarilo aj s kamarátom dostať až k biskupovi priamo na Nitriansky hrad, ale ten ich zo strachu vysvätiť odmietol. Druhýkrát cestoval s kolegom do Močenku, kde bol tábor pre kňazov. U vincentiek čakali na kňaza, ktorý ich mal vysvätiť. „Asi štyri hodiny predtým ho preložili, preto neprišiel,“ vysvetľuje Sliepka. Vtedy sa v ňom niečo zlomilo a zmieril sa s tým, že jeho sen sa nikdy nesplní.

Jozef Sliepka ako farár aj ako manžel.
Jozef Sliepka ako farár aj ako manžel. Autor: Archív Jozefa Sliepku

„Potom prišiel deň, keď sme mali ísť domov. Prišiel nadporučík a vraví, že nám musí ešte prečítať rozkaz ministra národnej obrany. Vojnu nám predĺžili na neurčito,“ hovorí s pohnutím v hlase. To bola strašná rana. „Keby povedali, vojnu vám predlžujeme o rok, o päť, o desať, tak trpíme ďalej. Ale povedali na neurčito, to bolo ako naveky. Tam nebolo úniku,“ dodáva. Až koncom roka 1953, po smrti Stalina a Gottwalda, mohol ísť do civilu.

Robil na rôznych stavbách. Tak ako väčšina ostatných nádejných kňazov, aj on si napokon našiel manželku. „Robil som v Dubnici nad Váhom, dostal som sa do hudobného súboru, pretože som hral na husliach. V práci aj v súbore som stretával budúcu manželku,“ spomína s úsmevom. Pracoval na stavbách vtedajších najvýznamnejších podnikov, ako bola Odeva, Konštrukta či Merina v Trenčíne. Nie vždy to však bolo preňho ľahké. Aj keď svoju manželku a troch synov, ktorí sa im narodili, nesmierne miloval, nemohol zabudnúť na to, čo mal vďaka režimu zakázané. Napokon prežil po boku svojej manželky šťastný život. Najradšej spomína na časy, keď už boli obaja s manželkou na dôchodku. „Chodili sme, kam sme chceli, starali sa o záhradku…“ pokračuje v rozprávaní.

V roku 1992 však jeho žena ochorela a krátko nato zomrela. „Čo som mal robiť? Ako niečo takéto zvládne muž? Buď začne naháňať iné ženy, alebo utápať žiaľ v alkohole, ale mne vtedy napadlo, že situácia je iná, ako bývala kedysi, že mám už osem semestrov na škole, rozhodol som sa dokončiť školu,“ hovorí Sliepka a dodáva, že len štúdium od neho dokázalo odohnať smutné myšlienky na stratenú lásku.

Tak začal ako 68-ročný dôchodca znova študovať a kňazom sa napokon stal. Ako prvú farnosť mu pridelili dedinku Varín pri Žiline, napokon slúžil ešte v Hornej Porube. Oženil aj svojho najmladšieho syna Vladimíra. „Oženil som syna, pokrstil deti,“ usmieva sa farár, ktorý odišiel do druhého dôchodku ako 75-ročný. Pravým dôchodcom sa však nikdy nestal. „Stále robím to isté, prípravu na sväté prijímanie, krstiny, pohreby, sobášim,“ dodáva s úsmevom pozoruhodný muž, ktorý len pred pár dňami dostal ocenenie z Ústavu pamäti národa za osobnú účasť v boji proti komunistickému režimu a svedectvo života v utrpení pre zachovanie živej pamäti národa.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kňaz
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk