Dalího panovačná múza

, 28.12.2018 06:00

Salvador Dalí namaľoval aj roztečené hodiny. Ciferník je ako prehodená handra. Umelec pohrdol diktátom času a zdôraznil zostávajúce. Platí to aj inak: Na Silvestra sme síce o rok starší, ale máme viac skúseností, poznatkov a spomienok. Napríklad aj na Dalího a jeho ženu Galu. Nedávno totiž vyšiel o extravagantnej dvojici román spisovateľky Carmen Domingovej nazvaný jednoducho Gala Dalí. Je to šťavnatý exkurz do šťavnatej minulosti.

Takto odfotil Salvadora Dalího a jeho ženu Galu...
Takto odfotil Salvadora Dalího a jeho ženu Galu v roku 1936 slávny Man Ray. Autor: Profimedia

Z Ruska pochádzali viaceré osudové ženy. Múzy, čo ovplyvnili svetové umenie. Nedávno sme písali o Oľge Ivinskej, bez ktorej by Boris Pasternak nedokázal žiť a možno ani písať. Bola to krásna, milá žena s peknými očami, ktorá dokonale chápala Pasternakovu básnickú dušu. Jej čary so spisovateľovou tvorivou potenciou sú vcelku jasné, ich vzťah sa dá dešifrovať a je v norme. Inak je to už s ďalšou ruskou múzou, Galou, ktorá stvorila Salvadora Dalího. Gala bola múza panovačného typu, vládkyňa, domina, mafiánka, šéfka. Doslova ho týrala, aby sa vypol k veľkým výkonom. Niekedy ho aj zamkla v ateliéri a kontrolovala, či pracuje. Dalí však potreboval práve takúto ženu. Dokázala z neho urobiť velikána a ešte aj „strojček na peniaze“!

Ľudia sa zrejme pri čítaní románu čudujú, že si vybral takú diablicu, ale umelci vedia, že takáto drsná manažérka je hotový poklad! Dokáže v praktickom živote uplatniť nepriebojného a nevýrečného, plachého partnera. Gala bola presne taká a Dalí zasa neduživá, nesmelá, precitlivená bytosť. Ako dobre mu padlo oprieť sa o sexy xantipu! Nadpozemsky krásnu a nabitú erotikou. Navyše, Gala bola kultivovaná, tvorivá a bystrá.

Dalí nebol prvý

Gala vzbudzovala pozornosť všade, kam prišla, jej tvár a telo priťahovali zrak. Galina osobnosť inšpirovala mnohých umelcov. Sálali z nej pudové signály aj veliteľská sila. Nikto jej neodolal a ona si vyberala. Plienila mužské pokolenie, ktoré sa pre ňu trápilo a umieralo túžbou po nej. Tak to vyplýva aj zo spomínanej knihy Carmen Domingovej, ale aj z klebiet, ktoré sa v európskej kultúrnej obci šírili.

Salvador Dalí: Stálosť v pamäti, 1931.
Salvador Dalí: Stálosť v pamäti, 1931. Autor: Profimedia

Písalo sa, že Gala Dalí sa ani po rozvode neprestala stýkať s básnikom Paulom Éluardom. Ešte pred Dalím stvorila totiž tohto francúzskeho básnika! A on stvoril ju. Naštepil ju z ruskej do francúzskej kultúry. Boli manželmi a po neskoršej svadbe Galy s Dalím tvorili zvláštny manželský trojuholník. Mali aj spoločné prostredie, v ktorom žili, priateľov, spolupracovníkov, mecenášov…

Vraj Dalí bol skôr na maľovanie než na milovanie, a tak mu ani veľmi neprekážalo, že Paul nevie na Galu zabudnúť. Však Gala si ani nedala do ničoho hovoriť. Bola to žena, ktorej nikto nesmel odporovať a ktorá si svoju povahu a následky svojich činov uniesla. Dokázala byť úspešná a silná, a takými robila aj svojich chlapov. Išli za ňou ako včely za kvetom. Samí umelci, samí géniovia, ale ona si nachádzala aj náhodné známosti na jednu noc.

Spojila ich diagnóza

Keď som prvý raz narazila na chýry, že Gala sa stýkala aj s Dalím, aj s Éluardom, čudovala som sa. Náš svet bol vtedy ešte dosť naivný a básnika Paula Éluarda som považovala za veľmi seriózneho človeka. Predsa by nenasadzoval parohy jedinečnému Dalímu.

Všetko je však inak! V knižke Carmen Domingovej som sa dočítala, ako to bolo. Pravda je taká, že Gala obalamutila oboch týchto velikánov, usmernila ich tvorbu, získala im autoritu v umení a potom si s nimi robila, čo chcela. Obaja na nej lipli, poslúchali ju, chceli ju, rešpektovali ju. Napĺňali spolu veľké projekty, vymýšľali nové smery v poézii aj v maliarstve, a nejaký ten sex tam už bol len takou čerešničkou na torte, podružná záležitosť. Kto by mu prikladal význam, keď išlo o orgie tvorivosti a súboje rôznych umeleckých skupín, smerov a osobností? Na to, aby sa umelecké dielo uplatnilo, vedeli sa aj súperi spojiť.

Gala teda najprv stvorila Paula Éluarda. Doslova. Vymyslela mu aj umelecké meno. A ako sa k sebe dostali ľudia z rôznych koncov sveta? Spojila ich diagnóza. Obaja trpeli na pľúcnu chorobu, kašľali krv a hrozila im smrť. On pochádzal z Francúzka, narodil sa v decembri 1895 v Saint-Denis, a ona uzrela svetlo sveta v septembri 1894 v ruskej Kazani. On sa volal pôvodne Eugéne Émile Paul Grindel, ona Jelena Ivanovna Diakonovová. O ich stretnutí je prvá, možno najzaujímavejšia časť knihy Carmen Domingovej. Približuje životné východiská oboch historických postáv.

Gala so Salvadorom radi šantili na verejnosti.
Gala so Salvadorom radi šantili na verejnosti. Autor: Profimedia

Mladá Gala, vtedy ešte dievča, mala bohatého otčima. Svojho skutočného otca, alkoholika, ktorý bil matku, opustil ju a zanechal so štyrmi deťmi, nenávidela. Nevlastný otec bol celkom iný, mal Galu rád. Nešlo o žiadne zneužívanie, vraj ho tiež upútala svojou výnimočnosťou a neobyčajnou kultivovanosťou. Keď ochorela – mal na to financie – neváhal a poslal ju na liečenie do Švajčiarska. Bolo to pred prvou svetovou vojnou, v roku 1914. Cestovala sama a vo vychýrenom sanatóriu Clavadel pri Davose sa stretla s budúcim básnikom. Obaja boli mladučkí, chrlili krv, čo im však nebránilo v láske a v dychtivosti po živote. Naopak, z choroby boli horúčkovití, rozochvení, stále vzrušení. Gala si z Ruska priniesla knihy a uložila si ich na poličku ozdobenú ruskou šatkou v nemocničnej izbe. Vzbudilo to pozornosť v celom sanatóriu, ale najmä u nádejného básnika Paula. On jej písal básne a ona ho kreslila. Boli stále spolu, považoval ju za svoju vodkyňu, učiteľku, ženu. Jeho mame – tiež bola v sanatóriu – sa to nepáčilo. Proti sugestívnej Ruske však bola bezmocná.

Paulova rodina žila v Paríži. Otec mal firmu, obchodoval s nehnuteľnosťami, s nábytkom. Boli bohatí, Gala mala teda vo Francúzsku perspektívu. Nebola však „zlatokopka“ ani prospechárka. Ľudia brali z nej a ona sa chcela ešte rozvíjať. Preto ju teda pritiahlo Francúzsko, Paríž, tamojší bohatý kultúrny život.

Rozhodla sa, že sa už do Ruska nevráti. Aspoň nie natrvalo. Po liečení bola doma ešte asi dva roky, ale láska s Paulom vydržala. Písali si a Gala bola túžbou po ňom zničená. Smútila, ani nevychádzala z izby. Rodičia jej napokon dovolili, aby odišla za svojou láskou, mama jej dokonca nabalila výbavu. Vojna sa chýlila ku koncu. S Paulom sa vzali, ale dostal povolanie na front. Gala bývala u nich, hoci so svokrou nemala dobrý vzťah. V roku 1918 sa im narodila dcéra Cécile. Príbeh sa tým mohol uzavrieť, mohli žiť šťastne až do smrti, ale – Gala nemala vyvinutý materinský cit. Deti nechcela a nezmenilo to ani narodenie dcérky. Nikdy k nej nadobudla vzťah, nepoznala materinskú nehu, neľúbila ju a ani jej na dcére nezáležalo. Našťastie otec malú Cécile miloval a aj keď ich neskôr Gala opustila, staral sa o ňu. (Cécile Éluardová zomrela v roku 2016.)

Krása jej otvárala dvere

V čase, o ktorom píšem, však ešte bolo ich manželstvo mladé. Pomáhala svokra. Gala sa snažila uchytiť v Paríži, celé dni chodila po meste, po kaviarňach, prenikala do francúzskej umeleckej spoločnosti. Jej krása otvárala každé dvere. Gala pretláčala svojho muža Paula Éluarda medzi najvýznamnejších spisovateľov, chcela, aby ho surrealisti uznávali, aby sa dostal na ich čelo. V knihe je veľmi zaujímavo opísané aj toto literárne prostredie, osobnosti, vzťahy.

Gale sa všetko darilo a Paul jej bol vďačný. Svokra však zúrila, lebo sa musela starať o dieťa, a najmä jej išla na nervy extravagantná a neskrotná Ruska. Navyše, firme sa časom prestalo dariť a nebolo z čoho mladých manželov – bohémov podporovať. Doma narastali konflikty, ale inak Galu francúzske prostredie absolútne prijalo. Nemala žiadne komplexy, že sa narodila v Kazani – snažila sa dirigovať aj francúzsku umeleckú spoločnosť. Mala šťastie, že v tom období boli Rusi na Západe „v móde“. V Rusku bola revolúcia a do Európy prichádzali jej obete. Gala sa nikdy necítila ako obeť. O politiku sa nestarala. Ona určovala, čo sa bude diať.

Rozchod kvôli Dalímu

Keď vojna prehrmela, Paul sa vrátil z frontu a život pokračoval. Bolo však menej financií a Gala sa nezmestila do kože. Už jej bol aj Paríž málo. Nastala stagnácia. Jednoducho nuda. Nudil sa aj Paul a potuloval sa po nočnom meste, jeho kaviarňach a nevestincoch. Tam mu jednej noci predstavili zvláštneho chlapíka, skôr ešte chlapca, ktorý sa volal Salvador Dalí. Bol ešte neznámy, ale o jeho prácach sa už hovorilo. Bol tenký, ale mal vraj peknú atletickú postavu, čierne vlasy a úzke fúziky, ktoré vyzerali, ako keby boli nakreslené ceruzkou. Tie fúziky navždy patrili k Dalího imidžu, neskôr ich mal vykrútené ako Kocúr v čižmách či ako nejaký gróf. Vtedy však bol ešte len krehký mládenec. Zakríknutý, plachý, usiloval sa získať si meno. Pri spomínanom stretnutí pozval Dalí Éluarda do Španielska, odkiaľ pochádzal. Obaja boli vraj pod parou, a tak si neskôr na tento svoj rozhovor nepamätali, no aj tak sa pri mori stretli.

Gala prenikla aj na španielske poštové známky.
Gala prenikla aj na španielske poštové známky. Autor: SHUTTERSTOCK

Dalí s Galou sa v lete vybrali do Španielska. Bolo to tam lacné a oni peniazmi neoplývali. Išli vo väčšej umeleckej spoločnosti do neznámych končín. Tešili sa, lebo mali nové auto a išli novými trasami. Miesto, kam smerovali, bolo vraj donedávna dostupné len z mora. Dedina Cadaqués a jej pláže boli čarovné, no Gala opäť nespokojná. V biednom hotelíku nebola ani tečúca voda, ani elektrina, Gala zúrila, že sa nebude mať kde ani osprchovať. „Možno nám situáciu vyrieši Dalí,“ upokojoval ju Paul. Neďaleko stál totiž dom Salvadorových rodičov. V skupinke, s ktorou Éluardovci prišli k moru, boli ľudia, ktorí ho poznali a chceli, aby maľoval, mali s ním plány, chceli, aby vystavoval so surrealistami. Salvador bol však dosť lenivý. Priatelia premýšľali, ako ho inšpirovať k práci. Vyriešil to osud.

Korenie života

Keď sa Salvador stretol so skupinkou rekreantov z Paríža, na Paula si už veľmi nespomínal, ale keď zbadal Galu, ako keby ho zasiahol blesk! Videl v nej bohyňu (veď ju tak aj neskôr maľoval) a cítil sa ako hypnotizovaný had. Mal 25 rokov, bol panic, a zo žien mal skôr strach, než by po nich túžil. Kamarátil sa s Buňuelom, s Lorcom, a Lorca ho vraj zbožňoval. V knihe autorka píše (je to síce román, fikcia, ale pravdepodobná), že Salvador bol taký vyvedený z miery, až sa začal správať ešte zvláštnejšie než zvyčajne. Veľmi chcel Galu upútať.

Keď sa s ňou mal opäť stretnúť, roztrhal si vraj hodvábnu košeľu a za ucho si zastokol červený muškátový kvet. Hovoril o tom, čo bude maľovať, a boli to vidiny ľudí, ktorí majú niečo na hlave. Vraj drevenú sochu sovy. Gala spustila v Salvadorovi prúd fantázie a stala sa jeho múzou. Ona hneď vycítila, že z tohto mladíka by mohlo niečo byť. Už v to leto chodili vo dvojici po pláži, držali sa bokom od spoločnosti. Dalí sa pod vplyvom tejto ruskej bohyne pustil do maľovania. A tak to už trvalo navždy. Nebolo inej cesty: Gala opustila Éluarda a zostala s Dalím.

Dnes je na svete mnoho bláznov, Dalí by sa medzi nimi stratil. V jeho časoch sa však ľudia správali aspoň naoko solídne a výstrelky v tom prevažne malomeštiackom prostredí boli veľmi nápadné. Keby dnes niekto obložil na stole nahú modelku ananásmi a iným ovocím, asi by to ani veľmi neprekvapilo, ale keď to urobil Dalí, bolo z toho haló. Jeho obrazy, ale aj spôsoby, boli korením života v minulom storočí. Písalo sa o jeho výčinoch a čudáctvach, o katalánskom zámku Púbol, ktorý kúpil pre Galu, o tom, ako si zariadili svoje izby. Všetko bolo zvláštne a nevídané, neslýchané. Menilo to svet, oslabovalo prudérnosť, uvoľňovalo fantáziu.

Aj im utekal čas

Na Dalího výmysloch sa bavil celý svet a zbavoval sa malomeštiackych predsudkov a banality. Vtedy ešte umelec mohol vplývať na cítenie a myslenie spoluobčanov. Bez Dalího by bol svet oveľa pustejší a nudnejší. No a v pozadí bola Gala. Spočiatku krásna a milá, ideálny pár.

No časom aj Gala zostarla a stala sa krutou. Kniha sa začína kapitolou, v ktorej je už starou babou. Stále však diktuje. Bohatstvo nadobudnuté cez talent Salvadora Dalího z nej urobilo skutočnú vládkyňu, ba kráľovnú. Žila na zámku, podliehalo jej služobníctvo, to sekírovala, ale medzi ľudí už nechodila. Čas ju totiž premohol. Dúfala asi, že ona bude niečo extra, že jej sa hodiny netýkajú, že ak sa ciferník šmarí ako nepodarená palacinka na smetisko, tak nebude čas pôsobiť. Myslela si, že bude večne mladá a krásna. Fakt tomu verila. A keď staroba prišla, nevedela sa zmieriť s tým, že aj ona vädne. Zúrila. Práve v takej chvíli nesmelo zaklopala na dvere izby, kde práve obracala zrkadlá k stene, služobná. Oznámila jej, že Galu prišla navštíviť dcéra Cécile. Dozvedela sa vraj, že matka je chorá a chcela by ju ešte raz v živote vidieť a pozhovárať sa s ňou. Gala však nebola sentimentálna, príchod dcéry ju skôr nahneval. Prikázala slúžke, ktorá sa skoro rozplakala, aby Cécile vypoklonkovala zo zámku…

Dalí venoval Gale katalánsky hrad Púbol.
Dalí venoval Gale katalánsky hrad Púbol. Autor: SHUTTERSTOCK

Tak sa píše v románe. Znie to ako rozprávka o macoche, ale je to skutočnosť. Gala skutočne nikdy k dcére nepocítila žiaden cit. Nepotrebovala nikoho. Už ani Salvadora. On tiež zostarol, hoci bol o desať rokov mladší, a pripadal jej hrozný. Nechcela vidieť ani jeho, pripomínala si všetky jeho zlyhania.

Aj tie najkrajšie príbehy sa obyčajne končia smutne. Energia sa vyčerpá, niť sa pretrhne, všetko sa roztriešti, príde smrť, ale dobré je, ak vzniklo niečo navyše. A v prípade Dalíovcov sa zrodili legendy, ktoré sú tmelom kultúry, a zostali obrazy. Zostal zámok, múzeum, Španielsko je hrdé na svojho originálneho rodáka. A Rusko zasa na krásnu Galu, ktorá dokázala oplodňovať aj francúzsku avantgardu. Hoci sa vzťahy časom kazia, a to nielen medzi veľkými láskami, ale aj vzťahy medzi národmi, toto spoločné dedičstvo zostáva. Je pahrebou, pri ktorej sa môžu ľudia, čo majú radi harmóniu, súlad, umenie, príbehy a romantiku, zohriať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Salvador Dalí
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk