Ladislav Mňačko, červený Hemingway

, 12.02.2019 06:00
spisovateľ, Ladislav Mňačko
Ladislav Mňačko (29. január 1919 - 24. február 1994) Autor:

Tristotisíc. Toľko výtlačkov z prvého vydania Oneskorených reportáží sa predalo len za prvé dva mesiace. Dnes čosi nevídané, neslýchané. Pred 55 rokmi stáli na knihu v Bratislave i v Prahe zástupy ľudí. Jej autor Ladislav Mňačko, na Západe nazývaný „červený Hemingway“, sa narodil pred 100 rokmi.

O čom boli Oneskorené reportáže? O tom, čo sa na Slovensku dialo o desať rokov skôr, po tzv. Víťaznom februári, v prvej polovici 50. rokov. A o čom sa vtedy nesmela napísať pravda. Prebiehali zinscenované politické procesy, na popraviskách zomierali nevinní ľudia, iní si odpykávali dlhoročné tresty za vymyslené zločiny, a noviny týmto justičným zločinom pritakávali.

Mňačko sa na súdnych procesoch zúčastňoval ako prominentný reportér, najprv za české Rudé právo a neskôr, do roku 1954 za slovenskú Pravdu. Bol oddaný člen KSČ a veril komunistickej justícií. Za články, ktoré vtedy napísal, sa potom do smrti hanbil.

V reportáži z procesu s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom, ktorý koncom roku 1952 prebiehal v Prahe, označil Mňačko Vladimíra Clementisa, bývalého ministra zahraničných vecí, za „vojnového zločinca najodpornejšieho typu“ a za „nebezpečného agenta imperializmu“.

O desať rokov neskôr, keď sa poodhalilo politické pozadie pošliapavania zákonnosti a nespravodlivo súdených i popravených začali postupne rehabilitovať, sa Mňačko snažil pochopiť, ako sa to mohlo stať a prečo sa aj on na tomto strašnom divadle podieľal. Prečo, napríklad, písal o procese s istým riaditeľom mlynárskeho závodu tak tendenčne, nepoznajúc celú pravdu o tomto prípade? Po rokoch sa k nemu vrátil v reportáži Záhrada utrpenia a dosiahol obnovenie procesu a oslobodenie nevinne odsúdeného.

„Tie reportáže som písal ako komunista, ale už po vytriezvení z naivnej viery v spravodlivosť,“ vyznal sa v roku 1970 v rakúskom exile. „Nevedel som sa zmieriť s totalitným režimom, ktorý som pomáhal i ja upevňovať. Bankrot strany bol aj mojím bankrotom.“

Oneskorené reportáže vyvolali obrovský ohlas už v časopiseckej podobe, kniha ho len umocnila. Mňačko dostával stovky listov, ľudia sa mu zdôverovali so svojimi krivdami a trápeniami.

„Vybavil som vari tristo prípadov, z toho tridsať predčasných prepustení politických väzňov,“ tvrdil. „Podarilo sa mi niektoré vyšetrovania pozastaviť alebo anulovať procesy, čo ešte neboli uzatvorené. Moja tichá, neznáma činnosť ma stála veľa času i námahy.“

Napriek tomu stále pociťoval výčitky svedomia. V čase revolučného ošiaľu po roku 1948 napísal napríklad brožúru o partizánskom veliteľovi Viliamovi Žingorovi, o jeho „zrade Povstania“ a o údajnej protištátnej činnosti po vojne. Neautorizovaný pamflet vydalo vtedajšie Povereníctvo spravodlivosti a stal sa súčasťou nenávistnej kampane, po ktorej justičné orgány Žingora odsúdili a popravili.

Štyri desaťročia, až do návratu Mňačka z emigrácie, sa nevedelo, kto ten pamflet napísal. „Tým autorom som bol ja,“ priznal v jednom rozhovore, „a pre svoju publicistiku nehľadám ospravedlnenie… Ako sa ospravedlniť? Čo zmôžu voči takej tragédii slová?“

Podľa jeho spolupútnika Slava Kalného, bývalého reportéra Smeny, bol Mňačko aj v tomto ohľade ojedinelým zjavom slovenskej žurnalistiky. Veď podobných odsúdeniahodných brožúr, článkov a kníh vyšlo v prvej polovici 50. rokov u nás veľa, ale kto z ich autorov si takto verejne priznal vinu a kajal sa?

V službách totalitnej moci

Kto bol vlastne Ladislav Mňačko a kde sa tu vzal? Jeho rodičia pochádzali z Moravy, otec bol poštmajster, ale v 20. rokoch minulého storočia sa presťahovali na Slovensko. Laco sa narodil 29. januára 1919 ešte na Zlínsku v obci Valašské Klobouky, ale vyrastal už v Martine. Tam vychodil základnú školu a skončil štyri roky gymnázia, nikdy však nezmaturoval a nemal ani vysokú školu.

Vyučil sa za drogistu, ale nepracoval dlho v drogérii, istý čas si zarábal ako stavebný robotník. Hneď po vzniku Slovenského štátu sa rodina musela sťahovať do Protektorátu Čechy a Morava.

Nevedel som sa zmieriť s totalitným režimom, ktorý som pomáhal i ja upevňovať. Bankrot strany bol aj mojím bankrotom.

Ladislav ako mladík z robotníckej kolónie mal už vtedy blízko k marxistickej ľavici a antifašistickému hnutiu. Navyše bol dobrodružnej povahy, preto sa čoskoro pokúsil o útek cez hranice do Sovietskeho zväzu. Prekazila mu to okupácia Podkarpatskej Rusi, chytili ho a vrátili maďarskí četníci. Pravdepodobne tým Mňačka zachránili pred sovietskymi gulagmi, kam vtedy putovali stovky českých a slovenských antifašistov. Neskôr sa rozhodol pre Západ, na holandskej hranici ho však chytili Nemci a poslali do internačného koncentračného tábora v Porúrí.

Za dva roky vystriedal niekoľko týchto lágrov, hrdlačil v uhoľných baniach, napokon v lete 1944 sa mu podarilo z koncentráku v Drážďanoch ujsť. Národné povstanie na Slovensku už bolo potlačené, a tak sa pridal k partizánskej skupine, operujúcej neďaleko jeho rodnej obce Valašské Klobouky. Vlastné zážitky opísal o pätnásť rokov neskôr v románe Smrť sa volá Engelchen, ktorý patrí u nás medzi najlepšie diela s vojnovou tematikou.

Ale hneď po vojne si vtedy 26-ročný Mňačko vyskúšal najprv dramatickú tvorbu a jeho prvotinu Partizáni uviedlo Jihlavské divadlo. Zároveň vstúpil do KSČ a ako mnohí vtedajší ľavicovo orientovaní spisovatelia začal pracovať v redakcii komunistických novín. Prvé novinárske skúsenosti získal v pražskej redakcii Rudého práva.

„Prejavil sa ako nekompromisný komunistický radikál, ktorý neochvejne veril v nevyhnutnosť víťazstva KSČ v prebiehajúcom politickom zápase,“ takto charakterizuje jeho vtedajšie pôsobenie Elena Londáková z Historického ústavu SAV. „Napriek tomu začal mať po nástupe komunistickej moci v roku 1948 problémy. Spôsobili ich jeho postoje a reportáže z Palestíny, zaznamenávajúce vznik štátu Izrael.“

Politická vrchnosť začala podozrievať Mňačka zo sympatií k sionizmu a nechala ho sledovať Štátnou bezpečnosťou. V samotnom Mňačkovi zrejme už vtedy bojoval „zúrivý“ reportér s disciplinovaným straníkom. V Prahe bol viac pod drobnohľadom, a tak sa rozhodol vrátiť na Slovensko – prestúpil do bratislavskej redakcie Pravdy.

Ako spomína vtedajší redaktor Pravdy Alexander Bachnár, v redakcii, ktorú v tom čase viedol Edo Friš, pracovali najväčšie talenty slovenskej socialistickej literatúry, vrátane Dominika Tatarku či Vladimíra Mináča. Aj Mňačko ako znalec robotníckeho prostredia písal vtedy o tom, čo sa podľa straníckych smerníc malo písať a čo sa aj uprednostňovalo pri publikovaní – o úderníkoch, novátoroch, o hrdinoch práce – a čoskoro si vydobyl výsadné postavenie medzi reportérmi. Čím si to vyslúžil, veď aj oni písali o robotníkoch úderníkoch?

„V jeho reportáži presvitalo niečo z reality,“ vysvetľoval o niekoľko desaťročí neskôr jeho priateľ a redakčný kolega Ján Rozner, „a to bolo vtedy ojedinelé, odvážne, u neho vždy presvitala realita, lebo mal výbojné literárne ambície.“

V roku 1952 v súvislosti s procesom proti „sprisahancom“ Slánskemu, Clementisovi a spol. začala sa honba na sionistov. Do redakcie Pravdy prišiel osobne Viliam Široký, vtedy najvyšší predstaviteľ KSS, robiť poriadky. Bachnár spomína, že po jeho návšteve museli odísť takmer všetci novinári židovského pôvodu. Mňačko nebol Žid, aj sám to viackrát vyhlásil, ale nepodozrievali ho predsa zo sympatií k sionizmu? Napriek tomu mohol v redakcii zostať. Čím si získal takú dôveru? Kádrovým profilom? Známosťami? Možno len hádať, je však pravda, že už vtedy mal ochrancov medzi najmocnejšími.

V knižke Siedma noc, ktorú napísal v rakúskom exile, priznal blízky, „vari priateľský vzťah“ so Širokým: „Konkrétne viem, že ma dva razy zachránil pred ťažkosťami.“ Neskôr si takúto dôveru získal u Vasiľa Biľaka.

Tvrdil, že ho prijímali, lebo im vedel ako jeden z mála povedať na rovinu pravdu, čo si naozaj myslí. Ťažko však uveriť, žeby len tým sa dostal do ich priazne. V každom prípade mu pomohli a svojho času patril Mňačko vďaka podobným „priateľstvám“ medzi najlepšie informovaných ľudí v Československu. Rozner v knihe Sedem dní do pohrebu opisuje, čo všetko sa Mňačko dozvedel v najvyšších straníckych kuloároch, o čom mu pošušky zvestoval pri pravidelnej káve a – ako pritom nadával na svojich ochrancov…

Pod ťarchou svedomia

V roku 1954 Mňačko z Pravdy odišiel, nebol však „odídený“. Nejaký čas pôsobil ako vyslaný reportér v zahraničí a potom nastúpil do redakcie Kultúrneho života, aby sa už o dva roky stal jeho šéfredaktorom. Po odhalení zločinov stalinizmu Nikitom Chruščovom sa začalo voľnejšie dýchať v celom sovietskom bloku, navyše v časopise zväzu spisovateľov mal Mňačko oveľa viac priestoru na kritickú publicistiku ako v straníckom denníku. A nebál sa ho využiť.

V apríli 1956 sa v Prahe konal 2. zjazd československých spisovateľov a Mňačko sa na ňom pridal k tým, čo vyjadrili nespokojnosť s pomermi v kultúre i celej spoločnosti (aj keď najradikálnejšie príspevky českých kolegov označil za pomýlené). Do historických análov sa zapísal vetou zo svojho diskusného príspevku: navrhol poznášať všetky kádrové materiálny v republike na Václavské námestie v Prahe a tam ich spáliť…

„Je kolísavý,“ tak charakterizoval Mňačka na politbyre KSČ v júni 1956 vtedajší prvý muž Slovenska Karol Bacílek (s ktorým kedysi hrával karty). Krátko predtým totiž Mňačko vystúpil na stránkach Kultúrneho života s článkom pod názvom Nebiľagujme inteligenciu. Obhajoval v ňom študentský karneval v Bratislave koncom mája 1956 a tzv. pyžamovú revolúciu na internáte Mladá garda.

V kresle šéfredaktora sa ani neohrial, vydržal v ňom iba štyri mesiace. Aspoň mal potom viac času na písanie. Kým v prvej polovici 50. rokov Mňačko popri novinárskej práci vydával zbierky budovateľskej poézie a divadelné agitky (napríklad Piesne ingotov, Mosty na východ, Živá voda), v druhej polovici desaťročia prichádza s prvým románom Smrť sa volá Engelchen, so zbierkami poviedok Marxova ulica a esejami Čo nebolo v novinách.

Obrovskú pozornosť však upútal najmä svojimi reportážami. Cestuje po celom Slovensku, navštevuje aj jeho temné kúty a načiera do dovtedy tabuizovaných spoločenských tém. Zároveň sa vracia ku kriminalizovaným kauzám, v ktorých nebadane odhaľuje mechanizmy totalitného režimu a ich fungovanie. Knižne vyšli tieto reportáže v roku 1962 pod názvom Kde končia prašné cesty a vyvolali veľký rozruch.

Publikoval veľa aj preto, lebo písal rýchlo. Slavo Kalný mal možnosť nazrieť do Mňačkovej tvorivej dielne a vydal o tom svedectvo: „Rozprával aj písal, akoby sa kamsi náhlil… Sadol si k mašine a spustil… Na svojich reportérskych potulkách nepoužíval ani magnetofón, ani pero, ani papier. Nebol reportérom, ktorý by sa na svoje reportáže pripravoval v archívoch a získané fakty si ex post overoval.“

Ako dôsledok sa často dopúšťal faktografických chýb. V tomto ohľade nebol teda druhým Egonom Ervinom Kischom, ku ktorému ho často prirovnávali, bol však rovnako ohnivý. Nečudo, Mňačko sa neustále pohyboval na rozhraní beletrie a žurnalizmu a, ostatne, slovenská reportáž v 60. rokoch výdatne čerpala z postupov modernej literatúry.

V roku 1964 bol na vrchole slávy, už mal za sebou aj knižné vydanie Oneskorených reportáží a z rúk vtedajšieho predsedu vlády Jozefa Lenárta prevzal vysoké štátne vyznamenanie Rad Klementa Gottwalda. Potom však prišli problémy – opäť sa nechal presvedčiť na post šéfredaktora Kultúrneho života. Bránil sa tomu, lebo vedel, že ho čaká nekonečný boj s tlačovým dozorom, ako sa volal vtedajší cenzorský úrad.

Obavy sa potvrdili, každú stredu, keď sa tlačilo čerstvé číslo, volal Mňačkovi z tlačiarne jeho zástupca, že cenzor opäť nechce pustiť šesť novinových strán a pýta namiesto nich náhradný materiál. „Povedz mu, že nijaký náhradný materiál nemám – a keby som aj mal, nemá mi čo rozkazovať. Ak nám nedá zelenú pečiatku, nevyjdeme!“ spomínal Mňačko. Raz, v jeseni 1964 Kultúrny život preto meškal s novým číslom päť dní. Vzdorovitý šéfredaktor potom odstúpil z funkcie.

Mňačko sa neustále pohyboval na rozhraní beletrie a žurnalizmu a, ostatne, slovenská reportáž v 60. rokoch výdatne čerpala z postupov modernej literatúry.

Mal viac času na písanie, a tak sa pustil do ďalšieho románu Ako chutí moc, jeho dej tentoraz čerpal z prostredia straníckej byrokracie. V roku 1966, v tom istom roku ako Mňačkovi udelili titul zaslúžilý umelec, začal román vychádzať na pokračovanie v českom literárnom mesačníku Plamen. Vyšli však len dve kapitoly, sprevádzané búrlivým ohlasom v Česku i na Slovensku. Uverejňovanie sa muselo zastaviť na pokyn Antonína Novotného, prvého muža v štáte, ktorý v hlavnom hrdinovi románu uvidel sám seba (v skutočnosti bol predobrazom pre Mňačka predovšetkým Rudolf Strechaj, bývalý predseda SNR a významný funkcionár KSČ).

Len vďaka vysokopostaveným priateľom vyšiel Mňačko z toho len so straníckym trestom. Nedal si pokoj a odpovedal vydaním zakázaného románu v Rakúsku, čo bolo na tie časy niečo nepredstaviteľné. No nielen to. Keď v lete nasledujúceho roku počas tzv. šesťdňovej vojny na Blízkom východe sa československé vedenie postavilo na stranu Arabov, Mňačko na protest emigroval do Izraela. Vo vyhlásení pre západné médiá uviedol: „Ak chceme mať socialistický, humánny, zdravý štát, musíme zmeniť jeho systém.“ Tu už mu nemohli pomôcť ani vplyvní priatelia, naopak, odvrátili sa od neho. Úrady mu odobrali štátne občianstvo, titul zaslúžilého umelca, strana ho vylúčila zo svojich radov…

Stály je len nepokoj

V tom čase som začínal elévčiť v krajskom denníku, Mňačko bol pre nás – adeptov novinárstva vtedy idolom, nedosiahnuteľným vzorom. Na začiatku Pražskej jari, v marci 1968, sa síce vrátil do vlasti (bez manželky, ktorá mala v Izraeli príbuzných), stihol sa znovu oženiť (s dcérou básnika Ivana Kraska), ale týždeň po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 znovu emigroval, tentoraz do Rakúska. To už ho na Západe volali „červený Hemingway“ a najmä v prvých rokoch exilu ochotne vydávali. Napísal tam Siedmu noc, satirický román Súdruh Münchhausen, viaceré televízne scenáre.

Ale pokoj tam nenašiel. „Pravicová tlač ma považovala za komunistu, ľavicová za zradcu,“ spomínal. Keď ho v decembri 1989 ešte pred návratom do vlasti, navštívili v Rakúsku mladí pražskí novinári, prekvapil ich takouto charakteristikou kapitalizmu: „Vládne tu diktatúra peňazí… nie je tu bieda, ale je tu skrytá bieda. Duchovná bieda.“

Po návrate, mal 70 rokov, už nič význačnejšie nenapísal. S hrôzou pozoroval, ako opäť dvíhajú hlavy tí, proti ktorým kedysi bojoval – „pohrobkovia klérofašizmu“. Rozhodne sa postavil proti rozdeleniu federácie. Po rozdelení sa na protest odsťahoval do Prahy. Chcel ešte napísať pamäti, ale zistil, že ich dokáže písať iba na Slovensku. Inkognito sem prichádzal a písal v stupavskom hoteli. Zomrel nad nedokončeným rukopisom týchto memoárov na zlyhanie srdca 24. februára 1994.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Oneskorené reportáže #Ladislav Mňačko #Hemingway
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
37,99
Elite žlté narcisy a modré hyacinty

Elite žlté narcisy a modré hyacinty

39,99
Flower box červený ovál červené a krémové ruže

Flower box červený ovál červené a krémové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk