Storočie cestovateľa Miroslava Zikmunda

, 17.02.2019 06:00
Miroslav Zikmund
Miroslav Zikmund oslávil 14. februára úctyhodné 100. narodeniny. Autor: ,

Storočné inštitúcie sú vzácnosťou, storoční ľudia ešte väčšou. V Česku ich žije okolo päťsto, u nás ani polovica. Recept na dlhovekosť hľadá ľudstvo od nepamäti, ale pohodlie ani prehnané šanovanie k nemu nevedú. Po tieto dni slávi mimoriadne vzácne jubileum legendárny cestovateľ a spisovateľ Miroslav Zikmund a s ním aj široká verejnosť.

Plzenský rodák pochádza zo skromných pomerov. Od malička je naučený žiť na plný plyn. Na prvý vážnejší výlet, ktorý smeroval do Tatier, ho zobrali rodičia. Prvú samostatne pripravenú cestu uskutočnil s bratom v šestnástich rokoch na Podkarpatskej Rusi.

Slávna cestovateľská dvojica

So svojím spolužiakom, dnes už zosnulým Jiřím Hanzelkom, precestoval na povestnej Tatre 87 s aerodynamickým tvarom s hmotnosťou 1 370 kilogramov väčšinu z prejdených 111-tisíc kilometrov. Spoznali desiatky krajín v Amerike, Afrike, Ázii a Európe. Celkovo strávil mimo vlasti desať rokov. Obaja si rozumeli v škole, počas plánovania výprav, na dobrodružných cestách, ale aj pri spracovávaní zážitkov.

Pozorovací a literárny talent im umožnil, že sa ich skúsenosti rýchlo šírili nielen na území bývalého Československa, ale do piatich svetadielov. Spolu napísali (naozaj, koľko poznáme vo svete úspešných spisovateľských dvojíc?) viac než dve desiatky kníh, ktoré dosiahli spolu okolo deväť miliónov výtlačkov v dvanástich jazykoch sveta. K tomu treba pripočítať stovky novinárskych článkov, nakrútili desiatky tisíc metrov dokumentárnych filmov a vytvorili tisíce fotografií.

Nejde však iba o kvantitu, ktorá už sama osebe veľa napovedá. Autori presviedčajú čitateľov, že nie je cestovanie ako cestovanie. Do vzdialených krajín štartovali po dokonalej príprave. Zikmund sa raz vyjadril, že je rád, že najväčšie podujatia urobil predtým, ako sa vo svete rozšíril internet. Dnes, kto si dobre zarobí, môže bez väčšej námahy priletieť takmer všade. Na bežné trávenie dovolenky nepotrebuje veľa čítať a radiť sa s kvalifikovanými ľuďmi. Súčasné vysokošpeciali­zované cestovné kancelárie klientov, ktorí nevedia, čo s peniazmi, doslova vytiahnu aj na Everest, pri čom ich budú Nepálci obskakovať takmer dvadsaťštyri hodín denne.

S Hanzelkom nelovili senzácie

Tatrovka, ktorú si Zikmund a Hanzelka neraz sami museli na zlých cestách-necestách opravovať, ich doviedla bližšie k reálnemu životu. Svoje najväčšie výpravy uskutočnili v čase, keď také rozsiahle podujatia u nás ani vo svete nebývali zvykom. Mnohé panenské miesta, ktoré navštívili, sa po desaťročiach premenili na terč komerčného turistického ruchu a lákadlo mainstreamového dovolenkára.

Spôsob cestovania im umožnil, že realisticky opísali prírodu, vidiek, veľkomestá a najmä ľudí. Nelovili senzácie. Nebehali za celebritami. Živé rozhovory s pestrou paletou postáv oživujú vecné texty a pomáhajú vytvoriť si plastický obraz o vzdialených oblastiach. Presviedčajú nás, že krajina nie je iba zemepisný objekt, ale má aj svoju dušu.

Keď otvárajú vážnejší problém, občas zachádzajú aj do histórie, ale veľmi citlivo, aby nenudili čitateľa. Stali sa kronikármi veľmi nepokojného dvadsiateho storočia. Hoci prinášajú veľa poučenia, nemoralizujú a nevnucujú názory. O vážnych témach píšu ľahkým perom. Ich texty sa čítajú podobne, ako sa pije dobré víno. Cestopisy plné neopakovateľných zážitkov a vzácnej, pútavo podanej faktografie inšpirujú mnohých vybrať sa do sveta a učia dívať sa okolo seba, prežívať a premýšľať.

Zvláštna správa zo Sovietskeho zväzu

Jedna kniha sa však líši od všetkých ostatných. Text s názvom Zvláštna správa č. 4 vznikol po putovaní krížom-krážom bývalým Sovietskym zväzom. Obsahuje veľa kritických postrehov. Autori nekĺžu iba po povrchu, zamýšľajú sa nad príčinami stavu a ponúkajú riešenia na nápravu. Na viacerých miestach cítiť, že študovali ekonómiu. Výhrady, neraz ostré, štylizujú kultivovane, vecne a bez náznaku akejkoľvek fóbie či nepriateľstva. Nevystupujú ako odporcovia, ale ako zásadní a systematickí reformátori. Je príznačné, že nielen obsah, ale aj jazyk knihy pripomína jazyk perestrojky, ktorá prišla až po dvoch desaťročiach. Autori uvideli, pochopili a napísali viac, ako vyprodukovali oficiálne mainstreamové finančne a personálne predimenzované inštitúcie, ktoré sú často, žiaľ v každom režime, spokojné samy so sebou.

Neboli prví v našej a vo svetovej histórii, ktorí predbehli dobu. A tá, ako to už býva, im to nedarovala. Rukopis poslali na najvyššie miesta v Prahe i Moskve, no adresáti obsah a zmysel poznámok a analýzy nepochopili.

Natíska sa otázka, či vedia dnešní reprezentanti rozhodujúcich štátov sveta vyberaní na základe demokratických volieb odpútať sa od vlastných oficiálnych zdrojov informácií, mediálne populárnych analytikov a poradcov, ktorí ich často viac spútavajú, ako vedú k poznaniu. Dokážu títo, obrazne povedané „samoväzni“ vo vlastných zámkoch, prekonať stereotypy myslenia a konania a reálne vnímať a zhodnocovať podnety, nech znejú na prvý pohľad akokoľvek nepríjemne, aj od skutočne nezávislých osobností? Ak by tak bolo, svet, na mnohých miestach materiálne veľmi bohatý, by nepripomínal organizmus pred infarktom.

Zvláštna správa vyšla až po nedobrovoľnej dvadsaťročnej odmlke. Ale na legendárnu dvojicu nezabudli čitatelia nielen u nás, ale napríklad ani v Rusku. Presvedčil som sa o tom aj počas návštev Ďalekého východu, kde mi o nej rozprávali zoológ na tigrích chodníkoch v ussurijskej tajge, vulkanológ na dymiacej Kamčatke a dokonca i okrskár vo Vladivostoku, ktorý nikdy neprekročil hranice svojej vlasti.

Celý život na plný plyn

Oslávenec žije na plný plyn. Nestráca chlapčenskú zvedavosť, ktorá srší z jeho očí, a súčasne si udržuje vznešenosť. Stal sa šľachticom v tom pôvodnom zmysle slova, nie nositeľom dedičných privilégií. Na verejnosti vystupuje triezvo s príznačným úsmevom. Potvrdzuje slová Konfucia, že šľachetný človek býva spokojne veselý, nešľachetný zostáva stále mrzutý. Nezatvára sa nostalgicky do prežitého. Hoci sa hrdo hlási k Československu, ktoré vzniklo krátko pred jeho narodením, k modernej Českej republike a k Európe, nikdy neskĺzol k eurocentrizmu. A preto ľahšie vníma svet taký, aký v skutočnosti je. Pozoruje, ako sa menia všetky kontinenty a spôsob cestovania. A nemlčí.

Na najstaršom českom cestovateľskom festivale v juhomoravskej dedinke Prosiměřice, ktorá sa rozkladá na Znojemsku medzi úrodnými vinicami, upútaval účastníkov nielen tým, čo prešiel a napísal, ale aj svojím súčasným správaním. Pri rozhovoroch s ním sme cítili, ako z neho sála energia, ale aj ľudskosť.

Pokiaľ my, podstatne mladší, sme nevydržali sledovať v kinosále tri dni všetky podnetné prednášky a občas dávali prednosť vedľajšej budove, v ktorej ponúkali chutný miestny hroznový mok, Miroslav Zikmund sledoval každý záber a každú vetu. Prednášateľov sa pýtal vecne a brilantne komentoval ich vystúpenia. Nepamätám sa, že by z jeho úst vyšlo čo len jedno zbytočné slovo (a to sa hovorí, že skôr narodení vedia iba dlho kecať).

Patrí k osobnostiam, ktoré nežijú svojou slávnou minulosťou, ale zaujímajú sa o prítomnosť a budúcnosť. Neštylizuje sa do celebrity. V rozhovoroch, čo dáva zriedkavo médiám, kritizuje konzumné cestovanie, v ktorom sa sloboda pohybu zamieňa za plytkosť, znižovanie bezpečnosti na cestách (na vlastnej koži zažil iba jedno lúpežné prepadnutie – v Habeši), táranie do vetra, plytvanie úrodnou pôdou, energiou a potravinami a kult pohodlia v najcivilizo­vanejších krajinách, ktoré kontrastuje s biedou iných štátov.

Slávneho jubilanta neteší, že z materiálne vyspelejšej menšiny sveta, ku ktorej patrí aj stredná Európa, sa vytráca tolerancia a prirodzený úsmev šťastných ľudí. Úsmev, aký videl v mnohých rozvojových krajinách. Ostáva nám popriať mu do Zlína, v ktorom roky býva, veľa zdravia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#cestovanie #Miroslav Zikmund
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku