V živote som poznala niekoľko transrodových ľudí. Jedným z nich bol môj spolužiak zo strednej školy. Dodnes si pamätám na tú chvíľu, keď do triedy, kde sme sa už všetci poznali, vošla nová spolužiačka. Stratili sme reč, pretože vyzerala ako chlapec. Krátke vlasy, „chalanská tvár“, voľná flanelová košeľa. Nohavice, prirodzene. Pomerne hlboký, zamatový hlas. Bol socializmus a témy tohto druhu boli tabu. Napriek tomu sme ju, či vlastne jeho, úplne prirodzene prijali medzi seba ako chlapca. Volali sme ho neutrálnym menom, ktoré vzniklo skomoleninou z jeho priezviska. Viac inklinoval k chlapčenskej časti triedy.
Foto: Archív rodiny.
Nespomínam si, že by ho niekto šikanoval alebo urážal. Mal smolu ešte aj v tom, že jeho mama bola lekárka, a tak si uvedomovala, aká zložitá a bolestivá bude jeho premena. Dnes sa tomu hovorí tranzícia. Najprv dvojročné psychiatrické sledovanie, doživotné užívanie hormónov, chirurgické zákroky. Trvalo viac rokov, kým sa odhodlal podstúpiť zákrok na hornej časti tela. Dnes žije v zahraničí s priateľkou, má zmenené meno aj rodné číslo.
Osud alebo prekliatie?
Po prvýkrát som o transrodových ľuďoch písala v roku 1995. V tom čase sa im hovorilo transsexuáli a transsexualita sa považovala za diagnózu. Dnes sa za lepší výraz považuje pomenovanie transrodoví ľudia a transrodovosť bola vyňatá z medzinárodnej klasifikácie chorôb ako duševná porucha, pretože to týchto ľudí výrazne stigmatizovalo. Pejoratívne povedané – papierovo boli vlastne blázni. Na jar 1997 som dokonca stála pri dvoch plastických operáciách hornej časti tela transrodových ľudí v Banskej Bystrici. Z nej vznikal on a z neho ona. V jeden deň.
Foto: Archív rodiny.
V tom období sa na tento problém špecializovala sexuologička MUDr. Božena Castiglione. Spomínam si, ako ma zavolala na jedno sedenie, kde bolo jedenásť mladých transrodových ľudí z celého Slovenska. Museli sa takto stretávať raz mesačne. Netvrdím, že to bolo najšťastnejšie riešenie, lenže úlohou odborníka je odlíšiť transrodového človeka napríklad od osoby trpiacej schizofréniou či s psychózou. Chce to čas a je to veľmi zodpovedné rozhodnutie, aj keď pre transrodových ľudí je dvojročné čakanie na „ortieľ od odborníka“ a povolenie na začatie procesu premeny niekedy nekonečné. Vo vtedajšej skupine bol napríklad v tom čase aj homosexuálne orientovaný muž, ktorý mal vždy dokonale urobený mejkap. Práve počas týchto sedení prešiel coming outom (proces prijatia vlastnej identity) a pochopil, že on je gej. Sexuologička mu pomohla zorientovať sa v ňom samom.
Čo je to porucha sexuálnej identifikácie
Porucha sexuálnej identifikácie je celoživotná porucha pohlavnej identity, ktorá sa prejavuje nespokojnosťou s vlastným anatomickým pohlavím, obyčajne želaním zbaviť sa ho a žiť ako príslušník iného pohlavia. Transrodoví ľudia to v živote majú pomerne ťažké, často ostávajú nepochopení a namiesto túžby predvádzať sa najradšej ostávajú v anonymite.
Mnohí transrodoví ľudia však žijú v spokojnom manželstve či partnerstve a ich okolie nič netuší. Sérii operácií predchádza dvojročná psychodiagnostika. Vďaka hormonálnej liečbe nastanú aj celkové zmeny v stavbe tela – od ženských hormónov (estrogén v kombinácii s antiandrogénmi) zjemnejú črty, narastú drobné prsia. Mužské hormóny (testosterón) vyvolajú zarastanie, zhrubnutie hlasu, zastaví sa menzes. Niektorým trans ľuďom však úplne stačí nechirurgicky upraviť svoj zovňajšok a zmeniť doklady. Nie každá trans osoba prežíva vyslovene negatívny vzťah k svojmu telu. Určitá skupina transrodových ľudí nechce, alebo zo zdravotných dôvodov nemôže užívať hormóny.
Neskôr sú na rade plastické operácie. Odňatie alebo, naopak, vytvorenie poprsia pomocou silikónových implantátov či vyoperovanie maternice je tá jednoduchšia časť. Nie každý transrodový človek to má potrebu hnať do detailov. Nie každý muž, ktorý sa cíti byť ženou, sa chce nevyhnutne podrobiť kastrácii. Nie každá žena, ktorá sa cíti byť mužom, sa chce podrobiť vyoperovaniu maternice a vaječníkov. Užívanie hormónov a operačné zákroky so sebou prinášajú mnohé nežiaduce účinky.
Dnes je plastická chirurgia (v zahraničí) s pomocou kožného štepu z inej časti tela schopná vytvoriť penis, s ktorým je možné močiť postojačky. Pri vaginoplastike sa z uzdičky na penise vytvára klitoris zabezpečujúci sexuálnu citlivosť. Tieto operácie však ani zďaleka neabsolvuje každý transrodový človek. Na Slovensku sa navyše genitálne operácie ani nevykonávajú. Súčasťou tranzície je, prirodzene, zmena mena a priezviska na základe zmeny zápisu pohlavia v matrike, transrodový človek dostane nový rodný list i rodné číslo.
Ja chcem byť chlapec!
Mnohí ľudia dosiaľ nechápu rozdiel medzi transrodovým človekom (transgenderom) a transvestitom. Transgender je osoba, ktorá si nielenže oblieka šaty opačného pohlavia, ale chce v každom – predovšetkým sexuálnom – ohľade žiť ako príslušník opačného pohlavia. Má teda psychosexualitu opačného pohlavia, jeho pohlavná identita sa rozchádza s jeho telesnou pohlavnou príslušnosťou. Transvestitizmus je len túžba obliekať sa do šiat druhého pohlavia, ktoré transvestitu sexuálne vzrušuje.
Foto: Archív rodiny.
Gabriel sa narodil ako Barborka, druhé dieťa grafického dizajnéra Waldemara Švábenského. Pri narodení mu bolo rodovo určené ženské pohlavie, ale odmalička sa prejavoval ako chlapec. „Samozrejme, sú dievčatá, ktoré sa nechcú hrať s bábikami a radšej naháňajú loptu. Nechcú domček pre Barbie, ale radšej pištoľ. Nie vždy to znamená, že ide o transrodových ľudí. Bol to aj Gabrielov prípad,“ začína svoje rozprávanie otec Waldemar Švábenský. "V tom čase sme ho logicky vnímali ako dcéru, ktorá sa správa ako taký chalanisko. Veď koľko je takých dievčat…
Keď sme išli spolu po prvýkrát do škôlky, Gabriel, vtedy Barborka, si tajne ukryl do vrecka plastovú pištoľ. Keď ho pani učiteľka zbadala, na privítanie povedala: Jeej, ty musíš byť Barborka, no poď dovnútra do triedy za ostatnými deťmi. Všetky plakali za rodičmi, ale Barborka vytiahla pištoľ so slovami: Ja chcem byť chlapec! A vpochodovala do triedy. Bola ročník narodenia 1998 a v tom čase sa v médiách dozvedieť niečo na túto tému takmer nebolo možné. Transsexualita bola vnímaná ako senzácia, ako záležitosť exhibicionistov a hollywoodskych hviezd, ktoré boli schopné urobiť čokoľvek, aby ostali v hľadáčiku verejnosti." (Nejaké články vychádzali, ale chýbala ich všeobecná dostupnosť, ktorú dnes poskytuje internet – pozn. aut.)
Pohlavie máme v mozgu, nie medzi nohami
V novinke vydavateľstva Ikar „Kniha o penise“ napísanej popredným americkým urológom a odborníkom na sexuálne zdravie Aaronom Spitzom sa v kapitole „Porucha rodovej identity“ na strane 257 – 259 píše: Porucha rodovej identity sa definuje ako minimálne dvojročná túžba žiť a byť akceptovanou osobou ako člen/ka opačného pohlavia zvyčajne sprevádzaná želaním, aby sa telo čo najviac zhodovalo s preferovaným pohlavím pomocou operácie a hormonálnej terapie. Táto porucha sa už konečne začína považovať za legitímny a bežný problém. Pravou príčinou nie je ani tak samotná voľba, ale problém pohlavia mozgu.
Keď sa skúmali mozgy zosnulých ľudí v súvislosti s rodovými odlišnosťami, boli medzi mužmi a ženami jednoznačné rozdiely vo veľkosti lôžkového jadra oblasti mozgu nazývanej stria terminalis, čo je najdôležitejšie centrum spájané s pohlavím. U mužov bolo väčšie. Iná štúdia skúmala niekoľko mozgov transsexuálnych mužov, ktorí sa cítili ako ženy, a u všetkých veľkosť daného mozgového centra korešpondovala s proporciami ženského. Mozog transsexuálnych žien, ktoré sa cítili ako muži, zase s veľkosťou mužského centra mozgu.
Je zaujímavé, že keď sa skúmala vzorka dospelých ľudí vystavených veľkým množstvám hormónu opačného pohlavia, nemalo to žiaden vplyv na veľkosť tohto centra v mozgu. Ukazuje sa, že toto centrum ovplyvňuje, či sa cítite byť mužom alebo ženou, a či máte tú smolu, že cítite, že ste v nesprávnom tele.
Som iný, ako je moje telo
Čas plynul, ale chlapčenské maniere Barborku, neskôr Gabriela, neopúšťali. Keď mal nejakých 11–12 rokov, Waldemar Švábenský pracoval za počítačom a ako kulisu mal zapnutý televízor. Bežala tam americká reality šou s lekárom, a práve ten diel bol venovaný transgenderovým ľuďom. „Podvedome som sa započúval a to bol ten okamih, keď som si uvedomil, že hovoria aj o Gabrielovi,“ spomína jeho otec.
„Všetky tie znaky v správaní, všetko naňho sedelo. Vyhľadal som preto psychologičku, ktorá sa týmto ľuďom venuje, a pýtal som sa jej, čo mám robiť. To, že to s manželkou akceptujeme, že ho prijmeme takého, aký je, respektíve akým chce byť, to som mal vyriešené dávno a automaticky. Psychologička povedala, že Gabriel je ten, kto si v prvom rade musí uvedomiť svoj status. On musí dôjsť do bodu, keď si to všetko po prekonaní svojho vnútorného zmätku uvedomí a pomenuje to. Tak sme čakali.“
Foto: Archív rodiny.
Gabriel bol odmalička povahovo výbušný, život prežíval neuroticky. Dôvodom bol iste aj fakt, že nechápal, čo sa s ním vlastne deje. Stalo sa to, keď mal 15 či 16 rokov. V ten deň boli na návšteve u starej mamy, keď zavolal svojho otca do izby: „Taťko, poď sem, chcem ti niečo povedať.“ Tváril sa veľmi smutne a Waldemar Švábenský si v prvej chvíli pomyslel, že jednotkár, skvelý žiak, má nejaký vážny problém v škole. Zavreli sa sprisahanecky v izbe a po vyslovení toho, že chce byť mužom a podstúpiť zmenu pohlavia, sa im obom uľavilo.
„Usmial som sa a povedal som mu, že ja to o ňom viem už päť rokov. Neboj sa, ideme do toho, ubezpečil som ho,“ spomína Gabrielov otec. Objali sa a on, ktorý dovtedy trpel úzkostnými stavmi, mával depresie, akoby sa vzniesol niekoľko centimetrov nad zem. Konečne dokázal pomenovať svoj problém, už to nebolo len čosi neurčité, čo ho vnútorne zhrýzalo. Začali navštevovať lekárov, boli aj u psychologičky, ktorú už Waldemar Švábenský poznal, aby sa dozvedeli, čo môžu očakávať, ako to bude prebiehať.
Nekonečná tortúra
„Začala sa dvojročná sledovacia terapia, nekonečná tortúra. Gabriel začal opäť podliehať depresiám, začal si uvedomovať, že proces tranzície, premeny, nie je taký jednoduchý. Musím zdôrazniť, že sme mali šťastie na osvietených ľudí okolo seba a spoločenskú šikanu či negatívny tlak verejnosti sme nezažili. Gabriel navštevoval umeleckú školu vo Zvolene a v týchto kruhoch sa podobné veci prijímajú lepšie, bez predsudkov. Učitelia aj spolužiaci ho bez problémov volali Gabriel, hoci to nemal papierovo nijako podchytené. Priznávam, že my rodičia aj starí rodičia, sme sa občas pomýlili. Priatelia a známi nás od začiatku podporovali a boli na našej strane. Ak sa aj vyskytli nejaké malomeštiacke klebety, nestoja za reč a neriešili sme ich,“ podotýka Gabrielov otec.
Foto: Archív rodiny.
Skutočnú príčinu, prečo sa napokon Gabriel rozhodol zobrať si život, nedokáže nikto presne určiť. Mal podporu rodiny, nebol pod tlakom okolia, nebol šikanovaný. Keď mal 16–17 rokov, s otcom sa prvýkrát rozprávali na tému samovraždy. Hovoril mu o tom, že ho trápi fakt, že aj keď proces premeny úspešne dokončí, vždy bude len preoperovanou ženou, nie plnohodnotným mužom. Bol pedant, nedokonalosť ho neuspokojovala, navyše dvojročná terapia bez možnosti hormonálnej liečby ho ubíjala.
„Dva roky čakania na Slovensku nie sú v poriadku, iba to predlžuje ich trápenie. V Čechách už počas tohto obdobia môžete brať isté dávky hormónov, aspoň na zastavenie menštruácie, dávky testosterónu, ktoré umožnia zarastať. Bolo by mu to dodalo nesmierne veľa sebavedomia a to dvojročné obdobie by sa nezdalo také nekonečne dlhé. Jeho lekár v Banskej Bystrici mu stále dávať písať len nejaké testy, nútil ho písať si denník. Nikdy nič nepovedal. a predpísal mu antidepresíva. Chceli sme sa dostať do Bratislavy k sexuologičke, MUDr. Oľge Jamborovej, na ktorú sme mali veľmi dobré referencie. Najmä v takomto prípade je kľúčový lekár s empatiou a pochopením. Už sme to nestihli…“
Pochopia, prečo to urobil
V poslednom polroku preňho nekonečnej tortúry Gabriel vážne ochorel. Bola to bolestivá diagnóza, na ktorú sa síce nezomiera, vyžadovala však opakované operačné zákroky, prispela k zhoršeniu jeho duševného stavu. Gabriel povedal, že už nevládze čakať na hormonálnu liečbu. 5. marca 2018 sa rozhodol všetko to trápenie a bolesť ukončiť. Nenechal nijaký odkaz, list, nič. Asi sa spoliehal, že všetko už bolo povedané. Že najbližší pochopia, prečo to urobil. Už nevládal bojovať ďalej.
Foto: Archív rodiny.
Krátko po pohrebe mal jeho otec aj so starším synom rovnaký nápad. Založiť Gabrielovi web, ktorý zaplnili jeho obrázkami, textami, spomienkami – gabrielsvabensky.sk.
„Chceli sme povýšiť Gabrielovu smrť na odkaz, ktorý bude pomáhať iným ľuďom v podobnej situácii. Nie všetci z nášho okolia s naším rozhodnutím súhlasia, ale povedali sme si, že sme ochotní tomu čeliť. Možno si niekto myslí, že to má ostať pod pokrievkou. Ale ja ľutujem, že sme s takým webom dokonca neprišli skôr. Gabriel by sa na ňom určite rád spolupodieľal. Pretože ostať ticho je zničujúce.“
Festival transrodovej kultúry
V klube A4 na Karpatskej 2 v Bratislave sa 9. marca od 17.00 hodiny uskutoční nultý ročník festivalu transrodovej kultúry, ktorý je venovaný pamiatke tragicky zosnulého Gabriela Švábenského.
Zámerom festivalu je rozšíriť povedomie o transrodovej komunite na Slovensku a vyvolať verejnú diskusiu formou debát, divadelných predstavení a koncertov. Hlavným motívom je upozorniť na kritickú situáciu transrodových ľudí a priblížiť ich životy väčšinovému publiku.
Festival otvorí divadelné predstavenie „Extrakty a náhrady“ bratislavského súboru SkRAT. Inscenácia získala ocenenie medzinárodnej poroty, GRAND PRIX a Cenu bratislavského diváka. Program bude pokračovať diskusiou na tému „Transrodoví ľudia na Slovensku“.
Pozvanie do diskusie prijali Zara Kromková, žena, ktorá prešla tranzíciou a v súčasnosti pôsobí v OZ TransFúzia a v komunitnom a poradenskom centre PRIZMA v Košiciach, psychiater Michal Patarák a Christián Havlíček, sociálny poradca pre LGBT ľudí, inPoradňa a dobrovoľník v OZ TransFúzia (www.transfuzia.org). Večer vyvrcholí koncertom unikátneho zoskupenia známych muzikantov, ktorí sa dali dokopy len na túto výnimočnú príležitosť. Súčasťou festivalu bude výstava fotografií „Sami sebou“ fotografky Doroty Holubovej, inštalovaná v priestoroch klubu A4 od 1. do 9. marca 2019. Vstup na festival je voľný.
