Foto: Martin Marenčin
Víkendový knižný most medzi Parížom a Bratislavou sa ponúka nielen na vyjadrenie pocty, ale je súčasne aj pozvánkou do spomienok o spojeniach-prepojeniach a labyrintoch tajomna, ktoré kedysi medzi týmito dvoma mestami Albert Marenčin zosnoval. A zároveň ponúka unikátny exkurz do „ponorenej rieky surrealistického hnutia“. Zo spätného pohľadu mal však príbeh Alberta Marenčina s Francúzskom, povedali by sme, kontúry milostného vzťahu s gainsbourgovským popevkom lásky – nelásky „Je t'aime – moi non plus“ (Milujem ťa – ja tiež nie).
Tento „významný slovenský básnik, večne prekvapujúci výtvarný umelec je človek odvážny a slobodný“, napísal o ňom holandský surrealista Laurens Vancrevel, a „skvelý prekladateľ“, pridala raz perfektnou francúzštinou autorka a dramaturgička Slovenského rozhlasu Beáta Panáková. Nemožno teda nespomenúť, že meno Alberta Marenčina je nerozlučne spojené s prekladmi francúzskych a frankofónnych osobností. Slovenskému čitateľovi sprístupnil texty takých mien, ako sú André Breton, Albert Camus, Aimé Césaire, Jean Cocteau, Jacques Derrida, Jean Epstein, Jean Ferry, Eugène Ionesco, Alfred Jarry, Henri Michaux, Benjamin Péret, Jean Portante, markíz de Sade, Alain Robbe-Grillet, Paul Valéry a ďalší.
Väčšina vybraných autorov a ich diel, ak nie všetky, ilustrujú Marenčinovu osobnú voľbu. Neúnavne defilujú na stranách novín, časopisov a kníh a „špacírujú“ sa niekde medzi Dunajom a Karpatmi v slovenských končinách Československa a neskôr (po dvadsaťročnej nútenej prestávke) už v samostatnom Slovensku. Marenčinove preklady kvitli z jeho pracovne priamo v Bratislave – v meste, v ktorom žil a pracoval vo filmových ateliéroch Koliby. Svojimi prekladmi roznášal vôňu jari, v tých časoch dosť citeľne blízkej – „bratislavskej jari“ zo 60. rokov.
Vo vnútornom víre vtedajšej eufórie Marenčin publikuje seriál pätnástich rozhovorov Madelaine Chapsalovej v slovenčine a zároveň sprostredkúva myšlienky popredných predstaviteľov dobovej modernej literatúry. Sú nimi napríklad Simone de Beauvoir, Jean-Paul Sartre, Marguerite Durasová, André Breton, Jacques Prévert, Jean Giono, Henry de Montherland, Claude Simon, Michel Leiris… Zoznam je dlhý. Priamo pred očami slovenských čitateľov vznikajú takzvané spojené nádoby. Novinárka Chapsalová je pre Marenčina diva. Obdivuje jej kvázi „obnažený“ štýl. Bez opisov, bez vysvetliviek, skrátka ako vo filme: otázka – odpoveď. Sám sa necháva unášať jej rozhovormi. Sú „dobrodružstvom bezmála tak intenzívnym ako dobrodružstvo milostné“. V mladosti sníval Albert Marenčin o tom, že sa stane novinárom. Stal sa ním. Stal sa publicistom, teda skôr novinárom – esejistom. Esejistom s veľkým E. Výtvarným, filmovým… Jeho múzou všetkých esejí bola analógia a „svätá triáda“: Sloboda – Láska – Poézia.
Tajná skrinka
„Počas hermetickej izolácie“, ako sám nazýval obdobie spred 60. rokov, si Marenčin starostlivo uchováva pramienok lásky – poézie, ktorý ho spája s Parížom. Tajne si stráži filmy svojich povojnových spomienok z čias, keď bol v hlavnom meste Francúzska – v tom miliónovom meste tisícich inšpirácií a úžasných oparov čarovných náhod – ešte len študentom štipendistom. Keď si celkom zanietený sadá do hlásateľského kresla a stáva sa redaktorom československého vysielania Francúzskeho rozhlasu a teší sa, ako vždy z mikrofónu pozdraví rodičov do Bystrého.
Keď sa súčasne v rokoch 1946 – 1948 zhosťuje úlohy parížskeho korešpondenta denníka Národná obroda a posiela svoju reakciu na dianie okolo Slovenskej demokratickej strany v podobe politickej rozprávky „Súmrak domu savojského“. A tiež keď sa len na krátku chvíľu na jeseň roku 1948 stáva novinárom v parížskej redakcii československej revue Parallèle 50. A keď jeho vtedajším šéfredaktorom je surrealista Philippe Soupault.
Z lásky k Parížu a k Poézii s veľkým P, z nespočetných túlavých prechádzok a z tajomstiev alkovní, ktoré počas letných dní Marenčin strávil vo fonde Pekla a v Knižnici pre zvedavcov na pôde Národnej knižnice v Paríži, vznikla jedna tajná skrinka, ktorú si ako 26-ročný preniesol do Bratislavy vo svojom hlbinnom Ja.
V Bratislave si o pár rokov neskôr – už v appolinairovskom šate – vytvoril svojho Pražského chodca. Od roku 1996 v troch reprízach každých desať rokov vzdával poctu Ahasverovi s nezvalovským odkazom Bratislave „stín jeho kaftanu ať vás zavede k poezii!“.
O jeho nezabudnuteľné znovuzjavenie – tentoraz v Paríži – sa postaral Michel de Maulne. V polovici 90. rokov ho práve Michel de Maulne zrežíroval v rovnomennom divadelnom predstavení v parížskom Théâtre Molière. V hlavnej úlohe nebol nikto iný ako samotný Albert Marenčin! Na javisku sa naživo porozprával s rabínom Laquedemom. Pre všetkých hľadačov zlata času sa pustil ako spoločník Martina Stejskala Labyrintem tajemna aneb (jako) Průvodce po magických místech Československa. Triáda linky nezabúdania Bratislava – Paríž – Praha a k nej dojmy z internátnych rokov na Lafranconi. Vladimír Reisel a Neskutočné mesto.
Netreba „fufulky“
Aj v treťom tisícročí Marenčin prispieva do panorámy kultúrnych premien. Bez okuliarov 3D a bez virtuálnej technológie či videohier, len v apollinairovsko-nezvalovskej maske. Celkom prosto – nezabudnutou a stále pestovanou silou ľudského ducha a imaginácie. Napísal Neviditeľnú Bratislavu, ako predslov k oživenému Bratislavskému chodcovi Štefana Žáryho. Kniha vyšla v roku 2004 vo vydavateľstve Marenčin PT v edícii Bratislava – Pressbourg. Edícia, za ktorou sa skrýva meno duše legendárneho bratislavského antikvariátu Selmy Steinovej.
V nezabúdaniach Alberta Marenčina sa Paríž neodmysliteľne spájal s mnohými slovenskými menami ako Clementis, Kalina, Tatarka či Theo H. Florin a iní. Prial si tiež, aby sa nezabudlo „na toho pána z Panenskej ulice“, bratislavského knihára Eugena Bibeňa, ktorý viazal samizdaty do knižnej podoby medzinárodnej úrovne – akože vydané v Ženeve a v Bordeaux.
Raz sme sa spolu rozprávali o prekladoch a o tom, ako sa snažil písať autenticky, kvázi ľudovo, ale inak, „adekvátne“. Albert Marenčin sa opäť pritom vrátil spomienkami do Paríža. Uviedol, že pred cestou do Francúzska ho Štefan Žáry požiadal, aby preštudoval a zistil toho čo najviac o Apollinairovi. Podarilo sa mu vybaviť si povolenie do toho zvláštneho depozitu, v ktorom kedysi Apollinaire spolu s dvoma ďalšími komplicmi – Fernardom Fleuretom a Luisom Perceauom – tajne zostavili prvú bibliografiu zakázaných a skonfiškovaných diel vo Francúzsku. Niektoré názvy diel a autorov, ktoré si Marenčin vtedy v parížskej knižnici zapísal, s prekvapením raz našiel v jednom antikvariáte v Prahe.
V rozprávaní sa znovu vracia k svojim prekladom. K Sadovi. Berie do ruky český preklad 120 dní Sodomy a vysvetľuje, ako by bol býval preložil aj iné Sadove knihy, nielen výber Filozofie v budoári. Veď doma mal celú zbierku! Náhle však objasňuje, ponorený do spomienok, že jednak o to nebol záujem, alebo sa všetci zapájali do mudrovania a hlavne kritizovania. Svedčí o tom kritika jeho prekladu knihy Moemove polia Leona Moussinaca, ktorá vyšla v roku 1950, a podľa ktorej „niektoré obscénne výrazy mohol preložiť azda voľnejšie nejakým miernejším slovenským výrazom“. Marenčin všeobecne nesúhlasil s tým, že má rozpisovať alebo zmierňovať niektoré slová a robiť „fufulky“.
Regent ubudoxológie
Po smrti Stalina a po prejave Chruščova sa v Československu vyháňajú mračná stalinizmu z literárneho sveta, a nielen z neho. Začína sa to hľadaním črty „ľudovosti“ v niektorých zatratených dielach. Rehabilitujú sa mnohí – Kafka, Apollinaire, Teige, avantgarda a tiež surrealizmus. Teda skôr ten náš dovtedajší – nadrealizmus. Dostať sa však z niekoľkoročnej izolácie nebolo jednoduché. Ako to vyslovil sám Albert Marenčin, každý úspech takého pokusu visel na tenkom vlásku a závisel od neuveriteľných náhod. „Z ľudovodemokratickej Bratislavy do surrealistického Paríža bolo v tých rokoch ďalej ako dnes k našim protinožcom.“
Marenčin scenárista – okrem jednej výnimky – nezrealizoval svoje napísané filmové scenáre. Marenčin recenzista prinášal správy o najnovších francúzskych románoch. Marenčin esejista otváral svoj študentský zápisník a v Kultúrnom živote publikoval seriál parížskych stretnutí, ktoré neskôr vyšli aj knižne. „Ako som fotografoval Man Raya“ publikoval v 90. rokoch vo francúzštine Antonín Liehm v La Lettre internationale, rovnako ako aj niektoré jeho básne. Marenčin neprestajne prekladal a odhaľoval slovenskému čitateľovi nové mená – Gisèle Prassinosová, Jean Arp, Vincente Huidobro, Vercors (Jean Bruller), Robert Desnos, Francis Ponge, Pierre Unik, René Crevel, Antonnin Artaud, Raymond Queneau, Tristan Tsara, René Char, Julien Gracq…
Zoznam je dlhokánsky. Marenčin „zavlažoval vyprahnuté duchovné priestory“ za každého počasia. Ale jeden preklad je iný. Marenčinov Kráľ Ubu od Alfreda Jarryho v slovenčine. Vyslúžil si tri vzácne riadky uznania od všetkými obávaného kritika a eminentného prekladateľa Jozefa Felixa. Ako je už známe, vo Francúzsku sa v roku 1965 Marenčin stal členom Colégia patafyziky, nositeľom Radu Veľkého Bachora a tiež Regentom ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti. V roku 2013 sa k tejto ubuovskej príhode vrátil Etienne Cornevin a v bratislavskom ateliéri kuriozít Alberta Marenčina s ním nakrútil rozhovor, ktorý vydal na DVD a prepísal do francúzskej revue umenia Ligeia. Nakoniec neožíva tatko Ubu, vždy keď v spoločnosti zaváňa sranina?
Odvaha ducha!
Čo bolo teda tou zázračnou alchymistickou formulkou, ktorou chcel Marenčin „vrátiť svetu čaro a zázračno“? „Odvaha ducha“ by jednotne a po francúzsky zakričali Breton, Souppault, Toyen (s pražským prízvukom), Gisèle Prassinosová, Marcel Jean, Arpád Mezei (s maďarskou výslovnosťou), Vincent Bounoure, Jean-Louis Bédouin, Michel Butor, Jacques Abeille, bratia André et Georges Mimiague (s južanskou spevavou melódiou), Laurens Vancrevel (s holandskou tvrdosťou) a mnohí ďalší. A k tomu by Bohuš Kováč, autor nezabudnuteľnej Alchýmie zázračna, bol utrúsil, len tak akože pre seba – „a hladošská chuť"!
Tá veru nechýbala Marenčinovi a ani jemu o dve desiatky mladšiemu spolupútnikovi Jurajovi Mojžišovi. Zatvorili prečítanú knihu o nadrealizme, starostlivo si ju uložili, ale začali písať novú o surrealizme v medzinárodnom prepojení. Vyhrnuli si vtedy rukávy a neúnavne v tempe pochodu písacích strojov vyťukávali cez picassovskú pásku slobody – slovo po slove – vyše dvadsaťstranový špeciál, ktorý vyšiel v roku 1964 v Slovenských pohľadoch pod názvom Stručný slovník surrealizmu. Toto surrealistické číslo ďalej rozposlali do sveta – aj Bretonovi do Paríža – a „zverili ho náhode“. 7. číslo revue La Brèche prinieslo o nich správu a noticku Radovana Ivšiča o Slovenských pohľadoch. Neskôr Marenčinova poézia Okamihu pravdy obletela celý surrealistický svet.
Juraj Mojžiš však vedel o Marenčinovi viac. Vďaka profesorovi Bakošovi objavil jeho koláže. Prezentoval ho v Prahe, v Brne, v Bratislave ako výtvarníka kolážistu. Marenčin svojimi kolážami oslovil mnohých. Georges Mimiague mu napísal po jeho výstave v Bordeaux v roku 2016. „Veľmi dobre si pamätám túto koláž, zostala vytlačená v mojej pamäti, v čiernom a bielom, a tu ju znovuobjavujem vo farbe, v novej časovosti ako premenenú na druhý život.“
Tú koláž si pamätajú všetci. Všetci, ktorí sa v roku 1978 zúčastnili na výstave Surrealistická koláž v roku 1978 v parížskej galérii Triskèle. Tá koláž, ktorá sa dostala na obálku katalógu výstavy. Koláž Alberta Marenčina. Koláž z roku 1975 – bytosť so ženským trupom, okom a ústami, trhajúca si perie na hlave. Koláž z obálky Okamihu pravdy v novom vydaní z roku 1994. A tak ako Mojžiš prepašoval na verejnosť jeho koláže, Albert Marenčin zatiahol do surrealistického sveta aj Karola Barona a prezentoval ho hneď v prvom čísle francúzskeho Bulletin de liaison surréaliste.
Ojedinelý úkaz
Linka Paríž – Bratislava skutočne uzrela svetlo sveta! A rozvetvila sa na ďalšie Praha – Bratislava, Bordeaux – Bratislava a iné. Nešlo len o neuveriteľnú realizáciu medzinárodnej surrealistickej výstavy Princíp slasti (Brno, Praha, Bratislava) v Československu. Odvaha ducha so surrealistickým videním sveta sa ocitla v rôznych polohách, presiakla aj pomimo surrealistických skupín, ako napríklad v už známych kapitolách Koliby a zlatých rokoch československého filmu, ale aj v kapitolách bienále Insity a insitného umenia a inde.
Svoje „večné PF“ nám Marenčin vyjadril poéziou s Danteho a Benjaminovým odkazom: „Nikdy predtým a nikdy potom – Neuzrel nik ten zvláštny jas – Len v tom okamihu – Len jediný raz a nikdy viac – Blyslo sa čosi vo vesmíre – A stratilo sa vzápätí – A nič za sebou nenechalo – Len stopu v ľudskej pamäti – Ale tá stopa stále svieti – a bude svietiť na veky.“
Marenčin obdivoval Vladislava Vančuru. Ako F. X. Šalda či Karel Teige hľadal schopnosť vytvoriť dielo presahujúce jeden život. Vladimír Petrík kedysi upozornil, že „v Marenčinovej tvorbe kontinuálne pretrvávajú niektoré predošlé vývinové etapy“ a že „je to úkaz ojedinelý“ a že „to náležite neoceňujeme“. Lebo to, čo pominulo alebo bolo násilne prerušené, Marenčin zaujímavým spôsobom rozširoval a obohacoval tým moderné metódy a postupy. A svoje myšlienky si do zápisníka zapisoval podobne ako Jakub Deml. Nepretržite. Do poslednej chvíle.
Marenčinove kacírske myšlienky sa nepáčili žiadnemu režimu. Bol presvedčený, že „úlohou umelca nie je hájiť taký či onaký štátny útvar, ale, naopak, hájiť slobodu jedinca pred každou formou politickej moci". Pred pár dňami, zasiahnutý smutnou správou, že Albert Marenčin už nie je medzi nami, surrealista Jacques Abeille z Bordeaux napísal: „Nemôžem si odpustiť úvahu o tom, že zo sveta, aký sa mi odráža v očiach, sa vytrácajú vzácni diskutéri. Myslenie a poézia vyhlasujú veľký smútok.“ Sú nenahraditeľné straty. 9. marca 2019 sa stala jedna z nich. Albert Marenčin nám už navždy bude chýbať!
Posledná rozlúčka s Albertom Marenčinom bude v bratislavskom krematóriu v utorok 19. marca o 13.15 hod.