Milan Píka sa narodil 28. júla 1922 v Hraniciach na Morave ako jediné dieťa známeho československého legionára. Keď v marci 1939 nemeckí vojaci vtiahli do Prahy, Heliodor Píka odišiel do exilu, aby pokračoval v boji proti nacizmu.
V marci 1940 sa za ním vydala i manželka so synom. Dostali sa do Veľkej Británie, kde Milan zmaturoval a vstúpil do RAF. Chcel sa stať navigátorom, no zistili mu očnú chybu, pre ktorú nemohol lietať.
Skúsil sa teda dostať k československej jednotke, ktorú v Sovietskom zväze vytvoril jeho otec, ale i to mu zamietli. „Neustále, po celý čas vojny žiadal, aby ho nasadili do boja na fronte, to mu však neumožnili,“ uviedol pre Pravdu historik Pavel Paleček z Vojenského historického ústavu v Prahe.Píka sa preto musel uspokojiť so službou v kancelárii. Zatiaľ čo on vojnu prežil v Británii, jeho otec plnil dôležité úlohy v ZSSR, kde mal prístup aj k Stalinovi.
Keďže však nebol komunista, po vojne sa to rodine vypomstilo. Najprv zatkli Heliodora Píku, v novembri 1948 i jeho syna. Obvinenie znelo absurdne. Vyšetrovatelia využili, že sa Milan so synom ďalšieho súdeného generála bavil o tom, ako by sa dalo vyslobodiť otca. „Komunisti z toho urobili pokus o únos a ozbrojené prepadnutie väzenia,“ vysvetlil Paleček.
V júni 1949 Milanovi Píkovi dovolili, aby sa pred popravou rozlúčil s otcom, ktorého odsúdili vo vykonštruovanom procese. „Kládol mi na srdce: Milan, nemsti sa! Postaraj sa o mamičku. Doštuduj. Buď spravodlivý, a až príde čas, očisti moje meno,“ prezradil neskôr Píka pre český časopis Reflex.
Foto: Archív: Milan Píka
Komunistický prokurátor Karel Vaš, ktorý sa pričinil o popravu jeho otca, navrhoval trest smrti aj pre Milana. Vtedajší prezident Klement Gottwald však podľa Palečeka údajne rozhodol, že „deti popravených popravovať nebudú“.
Milana Píku prepustili na slobodu, ale odporučili mu, aby sa presťahoval na Slovensko. Jeho prvá manželka bola Slovenka a jej rodičia žili v Bratislave, takže si zvykol. „Vždy zdôrazňoval, že Slováci mu zachránili život a bol veľmi vďačný, ako ho prijali,“ priblížil Paleček.
Na to, čo sľúbil otcovi, Píka nezabudol. Po ťažkých začiatkoch, keď pracoval ako robotník či šofér, vyštudoval techniku a v roku 1966 požiadal o obnovu súdneho procesu s jeho otcom. V decembri 1968 Heliodora Píku rehabilitovali. Počas normalizácie jeho meno síce opäť upadlo do nemilosti, no v 90. rokoch sa mu konečne dostalo zaslúženého, posmrtného, uznania.
Podľa historika vďaka za to patrí práve Milanovi Píkovi. „Pozitívnym spôsobom a s optimizmom, ktorý z neho vyžaroval, sa dokázal zasadiť o to, aby jeho otca očistili a rehabilitovali. A tým, že jeho otec bol jednou z prvých obetí komunistického režimu, nám pomohol v tom, akým spôsobom máme ten režim vnímať a hodnotiť. Myslím si, že to je jeho najväčšia zásluha,“ zhrnul Paleček.
Foto: SITA, Katarína Acélová
Podobný názor má i Branislav Kinčok z Ústavu pamäti národa. Ako pripomenul, Milan Píka nemal veľké možnosti uplatnenia, lebo bol synom popraveného „nepriateľa ľudu“ a jeho samého vtedy degradovali a prepustili z armády. Navyše bol pod kontrolou Štátnej bezpečnosti, pretože ho podozrievali z kontaktov s britskou spravodajskou službou.
„Rozhodujúcou mierou sa pričinil o úspešnú rehabilitáciu svojho nespravodlivo odsúdeného otca, čím prispel k odhaľovaniu justičných zločinov komunistického režimu v rokoch 1948 až 1954,“ zhodnotil Kinčok.
Pre Palečeka je Píka výnimočný aj tým, že netúžil po pomste. Dcére Karla Vaša dokonca podal ruku. „To nedokázal nikto z generácie tých, ktorých súdili a mali podobný osud. Bolo to veľmi ťažké, ale urobil to,“ zdôraznil český historik. To, čo Milan Píka sľúbil otcovi, tak podľa neho naplnil celým svojím životom.