Búrlivá cesta diplomata Štefana Osuského

03.04.2019 06:00
Štefan Osuský, Ivan Dérer, Milan Hodža
Štefan Osuský (štvrtý sprava) po svojej pravici s Ivanom Dérerom a Milanom Hodžom v Paríži (1936). Autor:

Jeden z najaktívnejších predstaviteľov slovenskej krajanskej Ameriky a zástancov utvorenia budúceho Československa, Štefan Osuský, patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti medzivojnovej československej diplomacie. 31. marca si pripomenieme 130. výročie jeho narodenia.

Centralizmus zavedený roku 1919 a pestovaný dvadsať rokov vytvoril medzi Slovákmi a Čechmi stenu, ktorá sa dnes odstrániť nedá. Ide preto o to, stenu tak znížiť, aby si Slováci a Česi mohli podať ruku, objať sa a vzájomne sa podoprieť… Úryvok z Memoranda o slovenskej otázke od Štefana Osuského, adresovaného 8. októbra 1939 Edvardovi Benešovi.

Pri vzniku Československa

Medzi najvýznamnejšie osobnosti medzivojnovej československej diplomacie patrí nepochybne Štefan Osuský. Narodil sa 31. marca 1889 v Brezovej pod Bradlom. V roku 1905 emigroval za sestrou do USA. Na univerzite v Chicagu vyštudoval právo a bol jedným z najaktívnejších predstaviteľov slovenskej krajanskej Ameriky a zástancov utvorenia budúceho Československa. Dňa 22. októbra 1915 sa podieľal na prijatí Clevelandskej dohody medzi Českým národným združením a Slovenskou ligou v Amerike. Z poverenia ligy odcestoval do Európy s poslaním spolupracovať na vytvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov. Z Londýna, kde bol u Tomáša G. Masaryka, sa presunul do Paríža k Edvardovi Benešovi, odkiaľ však po krátkom čase odišiel do švajčiarskej Ženevy.

Tam ako šéf tlačovej kancelárie (Bureau de la presse Tchécoslovaque) spolupracoval najmä s profesorom Georgeom Herronom, „dôverníkom“ prezidenta Woodrowa Wilsona. Osuský prácou na medzinárodnom poli v prospech budúceho Československa získal veľký kredit. Ako generálny tajomník delegácie zastupoval Prahu na Parížskej mierovej konferencii v rokoch 1919 – 1920. V jeho búrlivom profesionálnom živote dominuje niekoľko skutočností, medzi najvýznamnejšie patria tri – Trianon z leta 1920, zmluva s francúzskym premiérom Edouardom Daladierom z októbra 1939 a jeho problematický vzťah k Edvardovi Benešovi.

Trianonská zmluva zo 4. júna 1920

Osuského „čas“ na mierovej konferencii v Paríži prišiel v jeseni 1919, keď ho Tomáš G. Masaryk 7. novembra vymenoval za splnomocneného delegáta pre záverečné rokovania s Maďarskom. Ich predmetom boli najmä otázky nových hraníc. Návrhy na maďarské hranice vypracovala mierová konferencia už v lete 1919. Budapešť sa nádejala, že sa jej podarí zabrániť definitívnemu rozpadu Rakúsko-Uhorska a že rozdelenie monarchie bude len dočasné. Túto nádej živila aj s pomocou početnej žurnalistickej propagandy v zahraničí. Pracovala hlavne na tom, aby zabránila odtrhnutiu Slovenska a používala na to rôzne diplomatické i nediplomatické finty. Snažila sa nakloniť na svoju stranu hlavne Londýn, okrem iného aj koncepciou, že nové Maďarsko bude pre ríšu na Temži akýmsi „point dʹappui“ (oporný bod) pre jej politiku na Balkáne.

Štefan Osuský (31. marec 1889 - 27. september...
Štefan Osuský (31. marec 1889 - 27. september 1973) Autor: ARCHÍV HÚ SAV BRATISLAVA

Oficiálna maďarská delegácia prišla do Paríža na rokovanie po viacnásobných výzvach až 7. januára 1920. Na jej čele stál gróf Albert Apponyi, doma v Maďarsku síce populárny, no v zahraničí sa s ním spájali mŕtve veľkouhorské predstavy. Rokovanie o mierovej zmluve s Maďarskom trvalo do 5. mája 1920. Maďarská delegácia po prevzatí memoranda Najvyššej rady konferencie oznámila, že Maďari hľadajú len vzájomné dorozumenie, medzinárodnú spravodlivosť a slobodu všetkých národov.

Nedeliteľnosť starého Uhorska obhajovala štyrmi argumentmi: historickým, zemepisným, národohospodárskym a kultúrnym. Ako historický argument uvádzali Maďari tisícročnú jednotu ríše. Zemepisne vraj predstavuje najdokonalejší celok so sieťou dolín a riek s prirodzenými hranicami. Z hospodárskeho hľadiska videli opäť jednotnosť ekonomického celku, kde Dolná zem tvorí poľnohospodársku „dielňu“, ktorej Slovensko dodáva stroje a zariadenia. Kultúrny argument predstavoval faktor nadvlády tzv. nižšej kultúrnej úrovne. Tu využili štatistiky a percentá gramotnosti a stredoškolského vzdelania jednotlivých národností a národov Uhorska, pričom Slovákov ani nespomenuli. Budapešť zaplavila mierovú konferenciu memorandami, spismi, mapami a rôznymi dokumentmi, ktoré si často navzájom protirečili.

Osuský so svojím tímom ich študoval a rad za radom maďarské argumenty vyvracal. Po návrate do Paríža v polovici februára Apponyi predložil novú žiadosť, ktorá obsahovala opätovné podania, prípisy a argumenty. Odpoveďou Najvyššej rady na spisy maďarskej delegácie (35 memoránd, 100 máp a 311 príloh) bol dokument zo 6. mája 1920. Obsahoval hlavné zásady a ustanovenia zmluvy, čím potvrdzoval pôvodné rozhodnutie dohodových mocností. Nasledovala písomná výzva predsedu konferencie Alexandra Milleranda adresovaná maďarskej vláde, aby vymenovala poverených zástupcov, ktorí prídu do Paríža podpísať mierovú zmluvu.

Na jedno nezabudnem…

V deň slávnostného podpisu zmluvy pricestoval do Paríža aj minister zahraničných vecí Edvard Beneš. Spolu s Osuským mali za Prahu podpísať zmluvu v paláci Grand Trianon. Krátky oficiálny ceremoniál vo veľkej galérii za účasti povereníkov dohodových mocností a spojeneckých štátov a maďarskej delegácie sa uskutočnil 4. júna 1920. Po rokoch na historický dátum podpisu jeden z hlavných aktérov Štefan Osuský spomínal s veľkou dávkou emócií: Nemusím rozprávať, v akej nálade som vstupoval do Veľkého Trianonu vo Versailles, v ten veľký slovenský deň dejinný. Tiež nebudem líčiť, s akými pocitmi som pristúpil k stolu, na ktorom ležala veľká, 523-stranová kniha, obsahujúca výrok civilizovaného sveta nad maďarským národom za jeho zachádzanie s národmi..... Na jedno nezabudnem. Keď som o trištvrte na päť 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno Trianon napísal svoje meno, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných od vrchu až dolu krvou a biedou môjho národa. A také vyúčtovanie je večné…

Mierová zmluva s Maďarskom, podpísaná v Trianone, pozostávala zo štrnástich častí a každá z nich mala svoje nezastupiteľné miesto. K najzaujímavejším patrila druhá časť, ktorá hovorila o slovensko-maďarskej hranici. Štvrtá časť hovorila o tom, že Maďarsko uznáva samostatnosť Československa a vzdáva sa práv, ktoré malo kedysi Rakúsko-Uhorsko na Slovensku. V ďalšej sú zakotvené princípy maďarskej demobilizácie, ôsma hovorí o maďarských reparáciách.

Trianonská zmluva definitívne pečatila rozpad Rakúsko-Uhorska. Zároveň de iure potvrdila existenciu ČSR. Maďarsku zostala jedna tretina územia bývalej monarchie. Bol to stav, s ktorým sa Maďari odmietli zmieriť a revízia „nadiktovaného mieru“ sa stala permanentným sprievodným znakom maďarskej politiky.

Po uzavretí Trianonskej zmluvy sa stal Štefan Osuský československým zástupcom reparačnej komisie v Paríži, v ktorej dva roky zastupoval záujmy ČSR, Poľska, Juhoslávie a Grécka. V rokoch 1922 – 1937 bol predsedom Finančnej kontrolnej komisie pri Spoločnosti národov. Pred začiatkom Parížskej mierovej konferencie a počas nej bol československým chargé dʹaffaires vo Veľkej Británii, ale už v roku 1921 bol vymenovaný za československého vyslanca v Paríži. Zostal ním až do roku 1940. V marci 1939 odmietol vydať vyslanectvo Nemcom.

Zmluva Daladier – Osuský z 2. októbra 1939

Ďalší dôležitý míľnik diplomatickej kariéry Štefana Osuského prišiel krátko po rozbití Československa a v čase vypuknutia druhej svetovej vojny v roku 1939. Tým míľnikom bola československo-francúzska zmluva „Daladier – Osuský“ o rekonštrukcii československej armády vo Francúzsku a predstavuje významný diplomatický dokument, ktorý dlho stál bokom záujmu, resp. nelákal pozornosť historikov. Jej podpis znamenal významný medzník v československej diplomacii všeobecne. Okrem čisto vojenských ustanovení redigoval Osuský zmluvu tak, že sa v nej vyriešilo uznanie právnej kontinuity existencie Československej republiky. Bola to prvá medzištátna zmluva po rozbití republiky 14. marca a obsadení Prahy 15. marca 1939. Nebola to zmluva o zakladaní či organizovaní, ale o rekonštrukcii československej armády, t. j. armády, ktorá nikdy neprestala existovať. Francúzska vláda uznala trvanie československých štátnych inštitúcií – armády, právneho poriadku, ústavy a zákonov, záväzných pre všetkých československých občanov s povinnou vojenskou službou. Právny dosah dohody ležal na troch princípoch:

  1. Armáda sa zriaďuje pod československou „zástavou“ a prísahou na ČSR, čím sa naplnil jeden zo znakov štátnej suverenity, t. j. právo na vlastnú brannú moc.
  2. Dopĺňanie tejto armády sa malo diať podľa československých zákonov, čiže išlo o aplikáciu komplexu právnych noriem na francúzskom území.
  3. Dohodu za československú stranu podpísal vyslanec v mene dočasnej československej vlá­dy.

Tým dala francúzska vláda najavo, že neuznáva protektorát ani slovenskú vládu a zaviazala sa, že uzná dočasnú vládu. Lenže, takýto postup bol z právneho hľadiska prinajmenšom nezvyčajný. Riadna dohoda bola podpísaná v mene vlády, ktorá ešte neexistovala. Vyslanec ako taký síce môže uzavrieť medzinárodnú zmluvu, ale jej naplnenie prináleží hlave štátu, resp. vláde. Preto mala takáto dohoda vstúpiť do platnosti len vtedy, ak vznikne a bude uznaná dočasná vláda. Osuský ako medzinárodný právnik a skúsený diplomat dobre vedel, že on ako vyslanec nemôže suplovať vládu, a tým praktické naplnenie dohody, preto naliehal na vytvorenie vlády. Túto podmienku nakoniec suploval Československý národný výbor, uznaný francúzskou vládou 17. novembra 1939.

Osuský verzus Beneš

Štefan Osuský bol mimoriadne silnou osobnosťou československej diplomacie a bolo otázkou času, kedy dôjde medzi ním a Edvardom Benešom k otvoreným rozkolom. Došlo k nim na prahu druhej svetovej vojny. V podstate sa spory Osuský – Beneš premietali v troch základných rovinách – prvou bol vzťah Slovákov a Čechov. Tu sa Osuský staval na pozície rovnoprávneho postavenia oboch národov v spoločnej republike, čo, samozrejme, nekonvenovalo s Benešovou predstavou čechoslovakizmu. Druhá rovina bola otázka vedenia zahraničného odboja, t. j. koncepcia vyslanecká verzus prezidentská. Osuský svoju vyslaneckú teóriu opieral o právnu kontinuitu diplomatického úradu, čo Beneš a priori odmietal. Po porážke Francúzska v lete 1940 a po vytvorení dočasnej exilovej vlády v Londýne sa Benešovi podarilo odstaviť Osuského z vedenia odboja. Tretiu rovinu predstavovala otázka československej zahraničnopoli­tickej orientácie. Zakiaľ Beneš vo vojne opieral existenciu budúcej ČSR o ZSSR, Osuský, túto „východnú“ politiku striktne odmietal a presadzoval orientáciu na Francúzsko a Veľkú Britániu, resp. prikláňal sa k vytvoreniu stredoeurópskej federácie.

S  Edvardom Benešom na zasadnutí Zhromaždenia...
S Edvardom Benešom na zasadnutí Zhromaždenia Spoločnosti národov v Ženeve (1921). Autor: ARCHÍV HÚ SAV BRATISLAVA

Zjednotená Európa

Po Benešovom politickom odstavení Osuského v roku 1942 a po nútenom odchode z Benešovej vlády pôsobil Osuský na univerzite v Oxforde. Po druhej svetovej vojne odišiel do USA. Prednášal na univerzite Colgate v Hamiltone a stal sa jedným z lídrov tretieho československého exilu, združeného v Rade slobodného Československa. Programovou víziou Š. Osuského, resp. jeho cieľom, bola zjednotená a slobodná Európa. Túto svoju životnú filozofiu, resp. nehasnúce nadšenie pre myšlienku zjednotenia Európy výstižne ilustruje citát z prednášky, ktorú predniesol už ako zrelý muž a politik v Paríži roku 1937, v čase, keď sa Európa rútila do vojnového požiaru: „Pokiaľ národy nepochopia, že ich záujem presahuje rámec ich národných hraníc…, dokiaľ sa národy nepodujmú zorganizovať svoj život v Európe… žiadna nová inštitúcia nedokáže odstrániť zlo, ktorým trpí tento starý kontinent a ktoré ohrozuje dokonca i pramene jeho života. Ak je Slovensko mojou užšou vlasťou… Európa je mojou veľkou vlasťou.“ Štefan Osuský zomrel vo Washingtone 27. septembra 1973, kde je na súkromnom cintoríne Oak Hill Cemetery aj pochovaný.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Československo #Štefan Osuský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku