„…naši predkovia sú naša nádej, ktorá umiera posledná. Žijeme z väčšej časti v ich svete, nielen v tom, ktorý sme sami vytvorili. Ide rovnako o dávnych prapredkov krvných, genetických a genealogických, ktorí sa v nás regenerujú a v metamorfózach či transformáciách žijú neprestajne. Predkov nemáme len fyzických v tele, ale aj v duchu, aj tí nás formujú a určujú, definujú, hoci vzdialení v priestore i v čase. Myslím tým spisovateľov, mysliteľov, umelcov širokého spektra. Umožňujú ľudskú komunikáciu. Ak by sme ich nechali zomrieť vo svojej pamäti, ako sa to dnes a neraz deje, zanikla by naša ľudskosť, kultúra a civilizácia, teda naša európska i národná budúcnosť i nádej, ktorá má teda aj v tomto zmysle umierať nakoniec ako záver.“ (Ivan Kadlečík)
„Čas letí jak vtáci nedozerní…“ – s týmito veršami Laca Novomeského vstupoval do ateliéru k študentom profesor Mudroch.
28. marca 2019 si pripomíname 110. výročie jeho narodenia. Patril koncom 40. rokov 20. storočia k zakladateľom podstatných inštitúcií slovenskej kultúry – Slovenskej národnej galérie, Slovenskej filharmónie, Vysokej školy múzických umení, časopisu Kultúrny život a Vysokej školy výtvarných umení, ktorej bol prvým rektorom.
Bolo to prirodzené vyústenie stretnutí maliarov, sochárov, básnikov, filozofov a teoretikov pri usporadúvaní prednášok, literárnych večierkov, organizovaní výstav, vydávaní zborníkov (Sen a skutočnosť, Áno a nie, Vo dne a v noci, Pozdrav), umeleckých aktivít v rokoch 1938 – 1945.
Hnutie vošlo do dejín pod názvom Avantgarda 38 a Ján Mudroch patril k jeho podnecovateľom. Stal sa jeho vedúcim predstaviteľom nielen organizačnou prácou, ale predovšetkým kvalitami a hodnotou svojho maliarskeho diela.
Nad priemer súčasníkov
Už pri prvom samostatnom maliarovom vystúpení v roku 1937 vzbudzoval Mudrochov prejav zaujímavé ohlasy. „…barevnou citlivost a smyslnost nad průměr současníků“ (Václav Vilém Štech). „…jako mělká deska, do níž bylo za čerstva ryto, dokumentuje tato jeho práce otisky vlivů, kterými prošla, nejprve učitele Willi Nowaka, pak Cézanna, nato Bonnarda. Tedy celkem dobré školení a nutno říci, že opravdu citlivě a ne nedbale pochopené (Josef Čapek). „I keď jeho schopnosti vybíjajú sa hlavne na citovej postati, vidíme tu i hodne výtvarnej múdrosti“ (Janko Alexy). „Jeho maľba je priamym a nezastretým výrazom jeho temperamentu“ (Ester Fridriková).
Všetky sa zhodnú v konštatovaní, že maliar je vybavený nadpriemernou citlivosťou pre farbu. Čírou farbou buduje tvar a priestor a zároveň začína prekračovať optické vlastnosti farby v smere jej významového zaťažovania.
Schopnosť reagovať na farbitosť sveta, priamo, bezprostredne ju vyjadriť širokou škálou maliarskych prostriedkov od jemných lazúr a dotykov štetca až po výbuchy gesta, od mäkkých pastelových prechodov po ostro vykrajované línie tvarov, úsilie dobývať skutočnosť svetla a farby, hmoty a matérie, clivoty a drámy sú príznačné pre tvorbu 40. rokov minulého storočia. Pod brilantným prednesom sa začínajú „valiť spodné prúdy maliarskym umením“ (Valentín Beniak). Výrazový register narastá do šírky i do hĺbky. Vybavujem si Mudrochove korektúry v škole, v ktorých zdôrazňoval dôležitosť priameho zmyslového poznania pre tvorbu: „Farbu musíš cítiť na jazyku.“ „Nemohol dopustiť, aby čokoľvek zatienilo pramenný vzťah jeho senzibility k čistým zmyslovým vzruchom“ (Rudolf Fila). „Pohnútkou k maľovaniu je reakcia zmyslov – senzácia,“ hovorieval profesor v školskom ateliéri.
Foto: Fotoreprodukcia: Milan Mikula
Hlad zraku
Šírka jeho postupov vychádza z pohrúženia sa do skutočnosti, zo snímania jej rozmanitých podôb, prináša ju predovšetkým maliarov „hlad zraku“ (Vladimír Reisel) ustavične sýtený nespočetnými úkazmi, zjaveniami a príbehmi farieb, tvarov a významov. „Bola vo mne veľká túha, chvenie zmyslov, snaha uchopiť svet, vystihnúť ho senzibilitou môjho ľudského aparátu, ktorý nemohol nerezonovať na podnety zvonka. Mal som, a dodnes mám túžbu najskôr skonkrétniť tieto podnety pre seba, potom podobu zdeliť svojim najbližším a všetkým, ktorí sú schopní rezonovať,“ svedčil on sám.
Ak berieme do úvahy vývinový rad slovenského maliarstva 20. storočia, Benka, Bazovský, Alexy, Palugyay, Fulla a Galanda z pohľadu formových výbojov, tvorba Jána Mudrocha a jeho generačných spolupútnikov sa nezaraďuje a nepokračuje v línii načrtnutej Fullom a Galandom, svoje výrazové prostriedky utvára na iný spôsob. Nová životná situácia, do ktorej ako mladí adepti umenia vkročili, politické pomery v Európe, šíriaci sa fašizmus a druhá svetová vojna vyvolali jednoznačné ľudské a občianske reakcie vo všetkých vrstvách spoločnosti, osobitne v hypersenzitívnej komunite umelcov. „Namiesto tvorivej analýzy nastúpilo úsilie o syntetické zvládnutie antropocentrickej témy.“ (Mária Orišková)
Mudrochovu tvorbu z týchto rokov charakterizoval Jaroslav Honza Dubnický v zborníku Sen a skutočnosť (1940) ako „syntézu skúseností z bohatej pokusníckej éry európskeho výtvarného vývinu a umenia starých majstrov“.
Napriek povestnej mágii kolorizmu pri stretnutiach s Mudrochovou tvorbou prekvapivo zaujmú práve kresby. Roku 1964 na výstave Generácia 1909 to boli kubistické štúdie vyvolávajúce dodnes otvorené otázky, a o dva roky neskôr v Grafickom kabinete SNG na samostatnej výstave kresieb celá kolekcia zo 40. rokov fascinujúca svojím vášnivým dobývaním tvaru a čarovaním so svetlom.
Mihotavé svetlo aj tajomné tmy
Mudroch kresliar je nemenej zaujímavý ako Mudroch maliar. Toto konštatovanie uviedla Zita Kostrová v monografii Maliar a modelka (1972) a dnes je vari už celkom vžité. Napokon, ani jedna publikácia o jeho diele, s výnimkou prvej z roku 1940, sa nezaobišla bez prezentovania kresieb.
A jednako je prezeranie jeho kresbového diela vždy prekvapujúcim zážitkom. Udivuje už množstvo práce, stála prítomnosť nespútaného živlu v každodennej maliarovej existencii. Predovšetkým však zaujme najmä šírka výtvarných postupov a mnohorakosť ich podôb. Túto rozmanitosť možno považovať za doklad logiky vývinu uzavretého diela vyrovnávajúceho sa s podnetmi dobových výtvarných štýlov, presnejšie však pomenúva jej povahu prvá umelcova monografistka Alžbeta Güntherová-Mayerová: „Pre túto markantnú umeleckú osobnosť jestvuje iba platnosť tvorivej intuície, ktorá prehodnotí všetky zvonku prichádzajúce dojmy a je základom výtvarného pudu umelcovho.“
Mudrochovo skusovanie kubistických, pointilistických, expresionistických, surrealistických či barokových princípov ani tak nevyplýva z pokusu držať s čímsi krok, ako skôr z vnútorného jedinečného videnia života, zo senzibility, ktorej sa zjavuje a prihovára realita vždy inou svojou stránkou. Raz geometrickou stavebnosťou, inokedy mihotavým svetlom či tajomnými tmami, nádherou plošnej arabesky alebo dramatickými výkrikmi gest.
Ale v maliarovom prejave je vyjadrená menlivá podoba sveta len ako podmienka odovzdania čohosi ďalšieho, vážnejšieho. Je prvým signálom, akýmsi návestím hlbokého ľudského významu. Pri výrazovej bohatosti jednotlivých kreácií nevnímame zužovanie ich motivického okruhu, ba vlastne monotematickosť. I to je možno svedectvo, že umenie je viac videním sveta, než vyrovnávaním sa s dobovými myšlienkovými prúdmi.
Foto: Fotoreprodukcia: Milan Mikula
Umenie neprestane šíriť žiaru
Mudrochova kresba, na rozdiel od maľby, ostala nedotknutá, je presne takou, ako vznikla, horúcou stopou temperamentu, bezprostredným záznamom okamihov výtvarného myslenia. Je hotovou výtvarnou výpoveďou, definitívnym výtvarným znakom, samostatným dielom s vysokými kvalitami jednotlivých komponentov. Kvalitou čiary, tvaru, svetla, farby, formového riešenia, rukopisnej dikcie a najmä prirodzeného, nebadaného skĺbenia všetkých spomenutých kvalít do výslednej významovosti.
S čírou znakovosťou súznie hlboká pravdivosť vyjadrenia skutočnosti. Pôsobivosti jednotlivých vzácnych artefaktov je ľahostajný rozmer, vyžaruje svoje posolstvo z formátu poštovej známky práve tak ako z plagátu. Uvažovanie nad jednotlivými kvalitami kresieb nás vráti k už uvádzanej šírke maliarových prístupov.
„Súčasné smery si myslia, že umenie je čosi ako fontána, kým umenie je vlastne špongia. Súdia, že umenie by malo striekať, zatiaľ čo ono má do seba vpíjať a nasávať. Nazdávajú sa, že ho možno rozkladať na výrazové prostriedky, no umenie sa, naopak, skladá zo zmyslových vnemov. Umenie by malo vždy zostať pozorovateľom a dívať sa veľmi čisto, citlivo a presne. Namiesto toho však dnes ho vymaľúvajú, vyobliekajú a predvádzajú z pódia. Ako keby boli na svete dve umenia a jedno z nich si mohlo dovoliť z bohatých zásob prepych sebaprekrúcania, čo však znamená vraždu. Nech sa umenie nepredvádza, ale nech sa skromne utiahne a nedáva o sebe znať, akoby ani netušilo, že tak, ako sa stane zjavnou chytľavá choroba, ani ono neprestane svetielkovať a šíriť okolo seba žiaru.“ (Boris Pasternak)