„Některé formální složky uměleckého díla, schopné přetrvat tisíciletí a nadané informativní a sdělovací schopností, stojící nad koncepcemi a nad časem dávají dílu trvalou aktuálnost.“ (Gillo Dorfles)
Foto: Reprofoto: Galéria Ernesta. Zmetáka v Nových Zámkoch
Pozvánka na výstavu Študentské roky Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch (28. marec – 11. máj 2019) bola pre mňa doslova vzrušujúca a plná očakávaní. A samotná výstava veľkým prekvapením. Očakával som začiatočnícke štúdie, ale zo stien galérie na mňa hľadeli zrelé diela, ktoré som už poznal z monografií, katalógov a výstav. Uvedomil som si, že maliar uviedol juvenílie ba i detské začiatky už vo svojej monografii z roku 1970 aj v knihe Rudolfa Schustera S Ernestom Zmetákom z roku 2004. A netušil som, že už na štúdiách podával výkony, ktoré presvedčivo dokladali maliarovu koncepciu tvorby a mohol ich zaradiť medzi svoje reprezentatívne diela.
Zmetákovu tvorbu charakterizoval jeden z jeho monografistov Igor Gazdík takto: „Konkrétnosť reality, ktorej zostal vždy verný, nachádzala v jeho dielach výpovede prostredníctvom zmetákovsky definovaného pevného tvaru, monumentálne cítenej výstavby a vecnej konštrukčnej logiky vzťahov objemu a priestoru.“
Druhým veľkým prekvapením bola koncepcia výstavy. Kurátorka Helena Markusková vystavila spolu so Zmetákovými dielami diela jeho školiteľov. Vilmoša Abu-Nováka, Istvána Szönyiho a Bélu Kontulyho. Zmeták už v zmieňovanej monografii z roku 1970, ktorú si napísal sám, spamäti cituje nástupný prejav Abu-Nováka na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. Profesor v ňom formuloval spätosť i rozpornosť dvoch základných poslaní umenia, totiž l'artpourl'artizmu (umenie pre umenie) – čistého umenia pre seba – a programového umenia ako vedomej služby spoločnosti.
„Programové umenie má z jednej strany tendenciu ustrnúť do schém a zmeniť sa na akési matrice, v dôsledku čoho jeho duchovná energia postupne slabne, z druhej strany zas voľné, to jest samoúčelné umenie sa dostáva do vzduchoprázdneho priestoru a v najlepšom prípade zakotvuje v slepej uličke akejsi viac alebo menej kvalitnej maliarskej štetcovej grafológie. Obidve vetvy však majú svoje poslanie. Nezabudnite pritom na to, že tak ako v dejinách nepovedal nikdy nikto posledné slovo, tak ho nepovedal nikto ani vo vývine umenia. Všetci sme štafetou.“ O umelcovom prejave Zmeták napísal: „…zanechal vo mne ten najhlbší dojem a mal na mňa vplyv doslova formujúci.“
S veľkou horlivosťou
Pripomeňme ešte, že profesor Aba-Novák sa venoval maľbe, grafike, monumentálnej tvorbe a bol uznávanou a rešpektovanou autoritou nielen v domácej výtvarnej kultúre.
Z mnohých ocenení zaznamenajme získanie zlatej medaily na medzinárodnej výstave cirkevného umenia v Padove v roku 1932, Malú štátnu zlatú medailu v Budapešti v roku 1936, Grand prix za výzdobu maďarského pavilónu na svetovej výstave v Paríži v roku 1937 a Veľkú cenu na XXII. ročníku bienále v Benátkach v roku 1940.
Kurátorka výstavy Helena Markusková uviedla, že smrť maliarovho pedagóga v roku 1941 „znamenala pre Zmetáka obrovskú stratu. Stratil v ňom veľkú oporu, profesor mu dal výtvarné základy, sprostredkoval mu neoklasicistické videnie, Cézanna a talianske ranorenesančné umenie“.
Foto: Reprofoto: Galéria Ernesta. Zmetáka v Nových Zámkoch
Zmeták o ňom hovoril: "Neviem, či medzi ľuďmi existuje nejaké fluidum, že sú si vzájomne sympatickí a antipatickí. My sme si s Aba-Novákom od prvej chvíle boli sympatickí. On mi bol, ale prečo ja jemu? …s nesmiernym zanietením korigoval moje kresby a maľby. Venoval sa mi s veľkou horlivosťou a zamestnával ma rôznymi návrhmi.“
Rovnoprávny prejav
Spôsob uchopovania sveta umocňovalo a formovalo maliarovo školenie vyznávajúce jasné a vecné myslenie, odlišovanie podstatného a nepodstatného, vylučujúce všetko prchavé a náhodné. Ale to neznamenalo, že javy podstatné nemohli byť podané živo v rozrôznení. Na začiatku jeho cesty nájdeme kresebné portréty pripomínajúce ostrosťou videnia, čistotou a jemnosťou podania kresby starých majstrov, napríklad Hansa Holbeina st.
„Najčastejšie siaham ku kresbe, ktorá ma sprevádza od mojich najútlejších pokusov. U mňa nie je medzičlánkom maľby, ale je rovnoprávnym prejavom ako maľovanie, i časovo mi je rovnako náročná…“
Kresba sa, samozrejme, vinie celým maliarovým dielom. Majster si často vyberal najmä najpresnejší, no zároveň na prejav najnáročnejší a najprísnejší nástroj, pero. Ostrými líniami hľadal, upresňoval a definoval hranice tvaru, priestoru a ich vzájomných proporčných vzťahov. Kresbu pestoval vo všetkých žánroch a technikách, v portrétoch, vo figúrach, v krajinách. Krajinársky motív si vyberal vždy s vysokým horizontom v takej skladobnej zložitosti, ktorá mu pripomínala skladobnosť figúry. Vyčleňuje ohraničenia jednotlivých tvarov, ich rozloženie a usporiadanie v priestore ostrými líniami, akoby ich vykresával tešlou.
Foto:
Čiary, stopy pera, „záseky“ utvárajú samostatnú abstraktnú kompozíciu vertikál, horizontál, diagonál a oblúkov členiacich plochu v rôznych rytmoch. Vrchovato napĺňajú autorovo úsilie „docieliť výtvarnú abstrakciu z odrazu prírody úspornými prostriedkami“. Navyše, kresebný rukopis, stopy vysekávania tvarov ostrým perom svedčia o maliarovej tvorivej metóde, o jeho náture i o jeho naladení v okamihu vzniku diela.
Ostrá stopa pera pripomenie autorove grafiky, ktoré rezal do dreva obuvníckym nožom. Tieto „kresby nožom“ sú striedme, robustné a vrúcne s veľkorysým riešením plochy, tvaru a ich kontrastov, s baladickým, celkom osobným pochopením tvarovej skladby figúr a ich gest. Koncepciou a účinkom sú porovnateľné s nemeckou expresionistickou grafikou 20. storočia.
Drevorezby vznikali koncom 40. rokov a ich vysoká umelecká úroveň sa stretla s uznaním v roku 1958 na XXIX. bienále v Benátkach udelením Premio della Instituto di Arte Liturgica za grafický list Útek do Egypta, päťfarebný drevorez z roku 1949.
K pozoruhodnej jemnosti
Nezabudnuteľnú charakteristiku tvoria v genéze maliarovej tvorby študentské práce, ktoré vznikli na plenéroch v Moháči v rokoch 1940 až 1943. Cítime v nich poučenie z tvorby pedagóga Abu-Nováka uplatňujúce niektoré princípy maľby nemeckého expresionizmu v kontexte nadbanyskej plenérovej školy a maďarského medzivojnového neoklasicizmu, ale predovšetkým nadväzovanie na otca celého moderného umenia Paula Cézanna. Narážame tak na plynulé pokračovanie výtvarnej tvorby deklarované v Abu-Novákovej myšlienke „všetci sme štafetou“.
Foto: Reprofoto: Galéria Ernesta. Zmetáka v Nových Zámkoch
V Zmetákovej maľbe sa vyhodnocovanie optického javu znakovým systémom tvaru, tónu a farby prejavuje vysokým stupňom abstrahovania a osamostatňovania jednotlivých prvkov obrazu, pričom vedie zápas o pravdivé uchopenie prvotného impulzu, vecného východiska motívu a jeho vnútorných vzťahov.
Farbou maliar narába podobne, ako svetlo vyjavuje tvar. Princípom spektrálnej analýzy majster tromi základnými farbami, z ktorých pozostávajú všetky ostatné, buduje tvar a priestor. Maľba býva prednesená rozhodným rukopisným gestom, nezriedka vysokou farebnou pastou jedným dychom. Majster neraz zdôrazňoval, že maliar musí maliarsku transkripciu vnemu ukončiť na jedno sedenie. Ide o dôraz na neporušiteľnosť okamihu uzretia a očarenia podnetom, nepretržiteľnosť vznikania maliarskeho diela, ktoré musí byť aj výrazom psychofyzickej dispozície autora, neopakovateľnosť inšpirácie a okamihu jej bezprostrednej realizácie.
Zjavný koloristický princíp zrejmý od počiatkov Zmetákovho maľovania mi zrazu udrel na výstave do oka obrazom Portrét brata Ľudovíta.
Princíp budovania, stvárňovania a modelovania jednotlivých tvarov je v portréte dovedený do pozoruhodných jemností a osvetľuje svoje uplatnenie aj v množstve ďalších obrazov. Hoci sme občas počúvali z teoretických úst úsudok, že Zmeták nie je kolorista, pred Portrétom brata Ľudovíta som si uvedomil výnimočnosť jemnosti a diferencovanosti majstrovho kolorizmu pri uplatnení jednoduchého základného pravidla teórie farby. Bolo to pre mňa ďalšie z prekvapení výstavy.
Foto: Reprofoto: Galéria Ernesta. Zmetáka v Nových Zámkoch
Posledný klasik
Riaditeľka novozámockej galérie, autorka katalógu stálej expozície a kurátorka výstavy Helena Markusková uplatnila možnosti stálej zbierky exponovaním vybraných diel Zmetákových školiteľov. O zberateľstve maliara v katalógu uvádza: „Zbierka Ernesta Zmetáka a Danice Zmetákovej je jedinečná veľkosťou, rozsahom a kvalitou. Patrila k najväčším a najfundovanejším súkromným zbierkam na Slovensku. Kolekcia zahŕňa široké časové rozpätie: od neskorej európskej renesancie po slovenské umenie 2. polovice 20. storočia. Je v nej prítomný i maliarov intenzívny vzťah ku svojim školiteľom. V roku 1980 Ernest Zmeták a Danica Zmetáková prevažnú časť svojej zbierky darovali do Nových Zámkov. Položili tým základy galérie a jej zbierkového fondu.“
„Posledný klasik Ernest Zmeták umelec a zberateľ“ – pod týmto názvom usporiadala Slovenská národná galéria v Bratislave výstavu v roku 2011. Okrem majstrovho diela výstava vyzdvihla jeho výnimočné mecenášske gesto a najmä jeho zástoj v celej našej, nielen výtvarnej kultúre.