Muž v obleku a s gitarou, ktorý na pódium vystúpil s nervóznym výrazom ako niekto, kto práve vystúpil z metra a bojí sa, že netrafil správnu zastávku – tak opisovali Joãa Gilberta fanúšikovia a kritici po zážitkoch z jeho koncertov. O jeho hanblivosti kolovali mnohé historky, ktoré privádzali do úžasu podobne, ako šepotavý spôsob jeho rozprávania, ktorý ani nebol šepotom, len sa takým zdal.
Bossanova, žáner, jedným z tvorcov ktorého sa stal, je práve taký: mierny a krehký, so subtílnym taktom a s jemnou poéziou plnou veselej melanchólie tropických smútkov. Veľké postavy umeleckej scény modernej Brazílie ako Chico Buarque alebo Caetano Veloso – u nás vari najznámejší z filmov Pedra Almodóvara, vedia, že Brazília prišla o jednu z najvýraznejších postáv 20. storočia; človeka, ktorý spiaceho brazílskeho obra a dušu jeho mnohých národností dostal na mapu „veľkých“ svetových pódií.
„João Gilberto bol najväčší umelec, s ktorým sa kedy stretla moja duša,“ napísal Caetano Veloso. „Svojím hlasom a svojou gitarou obnovil hlbokú funkciu reči a nástroja. Je vo všetkých knihách, ktoré som čítal, vo všetkých obrazoch, básňach, filmoch, ktoré som videl. Nikto z nás by bez neho nebol. Ani národná hymna by nebola. Svet by neexistoval – najmä nie ten brazílsky.“ A ani ten náš, ako ho poznáme, žiada sa dodať. Veď kto si kedy nepospevoval pár taktov bossanovy či zaň nehodil žobrákovi do klobúka hrsť drobných?
„Modleme se zas a znova, bossanova, bossanova…“ tak znie refrén jednej z piesní kultového československého filmového muzikálu Starci na chmelu z roku 1964. V uvoľnenej atmosfére 60. rokov mladí ľudia nadväzovali nový druh vzťahov, staré umelecké formy sa uvoľňovali a ideál väčšej spoločenskej rovnosti búral prísne žánre vrátane hudobných a vytváral nové – často aj preto, aby vytvoril žáner pre novú, modernú spoločnosť. To, že sa rytmy brazílskej bossanovy už v prvej polovici 60. rokov stávali samozrejmou súčasťou kultúry formujúcej sa československej mestskej mládeže, len vypovedá o úžasnej sile hudobného žánru, ktorý vznikol iba niekoľko rokov predtým v Riu de Janeiro.
V čom tkvela jeho originalita? Bez toho, aby sme sa púšťali do hlbších muzikologických rozborov, skúsme si vybaviť atmosféru filmového muzikálu, ktorý zachytil nevídanú spoločenskú revolúciu. Na gymnaziálnej socialistickej brigáde zberu chmelu, kde mládež večeria z ešusov a v teplákoch, sa v jedálni objaví Hanka v elegantných pásikavých šatoch, v rukavičkách a klobúčiku, čo pôsobí ako starosvetská buržoázna provokácia, ktorá okoliu zoberie dych a vyvolá ironický údiv. Hanka však pokojne trvá na svojej elegancii. Aj pracujúci má právo najesť sa ako človek, zahlási. A potom sa tancuje bossanova.
Možno je to maličkosť, v skratke však naozaj vystihuje podstatu originality hudobného a tanečného žánru, ktorý na opačnom konci planéty vznikal v povojnovej spoločenskej atmosfére, ktorá mala takmer všade na svete podobné charakteristiky. V povojnovom entuziazme, ktorý dal zbohom starému svetu, vznikal nový človek, ľudia masovo prichádzali do miest, dúfajúc vo väčšie pohodlie, technologický pokrok, rovnosť. Kultúra, a teda aj hudba, sa uvoľňovala a masifikovala, no vo všetkých tých fúziách sa ukazovalo, že krásu novým prejavom ponecháva to, čo bolo zo starého sveta, v ktorom malo všetko jasné formy a pravidlá hodné uchovania. Bossanova je žáner, v ktorom sa jasnejšie ako v iných spája pohodlná, uvoľnená prítomnosť s melancholickým túžením po pôvaboch minulosti.
Nepolapiteľný šarm každodennosti
Bossanova sa voľne prekladá ako „nová vlna“ alebo „nový trend“, čo zodpovedá všetkým novým vlnám v umeleckom prejave toho obdobia, v hudbe, literatúre, vo výtvarnom umení alebo v kinematografii. Ale staré a skoro zaniknuté brazílske slangové slovo „bossa“ sa len vágne prekladá ako niečo obdarené mimoriadnym pôvabom, prirodzeným a nenúteným šarmom, ktorý sa nedá umelo osvojiť. Ak by sme si termín prispôsobili ako „nové pôvaby“, tak by nám vyšlo, že ide o pokus zachytiť tie nepolapiteľné pôvaby pestrej a rôznorodej ľudovej hudby brazílskych národov, najmä tých, ktoré so sebou priniesli a premenili africkí otroci zo všetkých kútov čierneho kontinentu.
Základom umelého žánru bossanovy je samba afrických komunít, dvojštvrťový takt s akcentom na druhú dobu. Skladateľ prvej generácie bossanovy Carlos Lyra opísal rytmus samby ako „pohybujúci sa zo strany na stranu“, na rozdiel od jazzu, ktorý človeka vedie hýbať sa spredu dozadu. Ale kým samba bola pôvodne skôr rytmom tanečným a v speve dominovali výrazné, výbušné hlasy, bossanova priniesla osobitý gitarový sprievod a nosový, jemný a nezainteresovaný spevácky prejav, údajne ovplyvnený folklórnym prejavom indiánsko-černošských miešancov zo severovýchodu Brazílie, označovaný slovom „caboclo“.
A ešte jednu vec – poéziu. V tomto modernom a uvoľnenom mestskom žánri sa poetická krása jazyka formálne často prejavuje v starých klasických veršových formách s prísnymi pravidlami vrátane sonetu.
Trubadúrska revolúcia
Moderné trubadúrstvo, spievaná poézia, má v Latinskej Amerike neochvejnú tradíciu a zväčša sa počúva so zatajeným dychom ako „slovo Božie“ – možno aj preto, že dejiny sú tu viac ako inde aj v mierových časoch poznačené drastickými okolnosťami a zvratmi. Niekoľko z tých piesní doslova „stratilo“ autora. Jednou z nich je určite Bésame mucho, ktorej autorka je mexická koncertná klaviristka a skladateľka Consuelo Velázquez, druhou Garota de Ipanema (Girl from Ipanema, Dievča z Ipanemy), ktorú v roku 1962 napísal Antônio Carlos Jobim (Tom Jobim) na slová veľkého básnika a spisovateľa Viniciusa de Morães. Preslávila ju verzia, ktorú v portugalsko-anglickej verzii naspieval João Gilberto a jeho vtedajšia manželka Astrud Gilberto. Tí istí autori, ktorí o šesť rokov skôr nahrali skladbu, ktorá sa považuje za vôbec prvú pieseň v štýle bossanova – Chega de Saudade.
Ak sú múzy mnohých iných zľudovených piesní neznáme, Dievča z Ipanemy je Heloísa Pinheiro, ktorá sa v riodejaneirskej štvrti Ipanema deň čo deň zvykla v tom istom bare zastaviť matke po cigarety, idúc na pláž. João Gilberto a Tom Jobim si za krátky čas podmanili Brazíliu a netrvalo dlho, kým bossanova prerazila do Severnej Ameriky a niekoľko rokov dominovala najvyšším priečkam hudobných rebríčkov. Stala sa symbolom pokrokom omámenej Brazílie (na zelenej lúke vyrástlo hlavné mesto Brasília architekta Oscara Niemayera, v roku 1961 ukončil prezidentský úrad Juscelino Kubitschek, ktorého predvolebné heslo znelo „50 rokov pokroku za päť rokov“) a optimistickej „swingujúcej“ mládeže.
Gilberto sa stal revolucionárom brazílskej hudby, ale navždy si udržal veľmi pevné prepojenie so staršími generáciami brazílskych hudobníkov, klasických aj anonymných folklórnych vrátane severoamerických, ako bol George Gershwin alebo Cole Porter. Podobne spätý je aj s mladšou generáciou tzv. tropikalistov – Caetanom Velosom a Gilbertom Gilom, ale aj s asi najvýraznejším hlasom slobody v čase vojenskej diktatúry (skončila sa v polovici 80. rokov) Chicom Buarquem.
Káva a mlieko, poriadok a pokrok
O bossanove sa zvykne hovoriť ako o apolitickom žánri, ale generácia jeho tvorcov ovplyvnila politické postoje niekoľkých desaťročí – o čom možno ani sama nerozhodla. Príčinu je treba hľadať v brazílskych dejinách, ktoré boli zvláštne aj v rámci zvláštneho vývoja celého subkontinentu. Ak heslo na brazílskej zástave už od vzniku republiky v roku 1889 hlása „poriadok a pokrok“, dobre vystihuje jednak historickú inklináciu k vojenskému poriadku, jednak posadnutosť pokrokom vyplývajúcu z komplexu menejcennosti postfeudálnej koloniálnej krajiny tretieho sveta, ktorá sa až v roku 1888 dekrétom princeznej Izabely ako posledná (spolu s Kubou) zbavila otroctva.
Celé 20. storočie bolo poznačené rozporom medzi feudálnym dedičstvom portugalských veľkostatkárov a majiteľov kávových plantáží (kávových barónov) a modernými vlnami pokroku túžiacimi krajinu priblížiť prvému svetu a zaviesť rovnoprávnosť pre nespočetné množstvo rás a národov – ale, pravdaže, na európsky spôsob a v duchu čoraz väčšej produkcie a konzumerizmu.
V republike ironicky prezývanej „republika káva s mliekom“ milióny bielych aj čiernych opúšťali vidiek a náhlili sa do miest, ktoré im sľubovali sladkú budúcnosť, vzdelanie a prácu. Nevzrástla však len stredná vrstva; napokon mnohí ostali uväznení v nesmiernych favelách, štvrtiach chudoby obklopujúcich veľké mestá ako oceán, pričom každý pokus o zmenu situácie bol sprevádzaný vojenským pučom.
Najväčší Brazílčan
Lenže demokratizačné udalosti, ktoré dali od začiatku 20. storočia do pohybu široké masy z celej obrovskej Brazílie, a nové vlny najmä východoeurópskych prisťahovalcov, čo mali posilniť belošský element v krajine, ktorej väčšinu obyvateľstva tvorili čierni potomkovia otrokov, neboli len príčinou neľahkých zvratov a nepokojov. Boli aj príčinou krásnych ľudských stretnutí, vďaka ktorým sa odohrali stretnutia umeleckých prejavov etník a jednotlivcov, ktorí by sa inak neboli stretli. A nevznikli by tak ani umelecké prejavy, ktoré dnes považujeme za samozrejmú súčasť kultúrneho dedičstva.
Mnohí považujú Joãa Gilberta za najpodstatnejšiu postavu moderných brazílskych dejín, vysoko prevyšujúcu generálov, politikov, otcov osloboditeľov. Podľa Caetana Velosa spočíva jeho najväčšia revolúcia práve v tom, že všetky hudobné prvky, ktoré sa počnúc začiatkom 20. storočia do 50. rokov stihli zbehnúť v Riu a iných veľkých brazílskych mestách, nezavrhol ako pripomienku tradícií starého „poriadku“, ale ich prirodzene spojil a vytvoril nový, moderný žáner, ktorého krásu diktuje „prirodzený a nenútený šarm“ každodenného kráčania ulicami Ria de Janeiro.