Narodeniny má v naozaj vybranej spoločnosti. V rovnakom roku 1899 prišli na svet Gloria Swansonová, hviezda filmu Sunset Boulevard, Humphrey Bogart, nezabudnuteľný hrdina z Casablancy, Alfred Hitchcock, majster filmového strachu, spisovatelia Vladimir Nabokov, Jorge Luis Borges, ale aj politik Lavrentij Berija. Za každým z týchto mien stojí osobnosť špecifického významu, ale ako tvrdí kritik Hemingwayovho diela Philip Young, slávu, ktorá Hemingwaya sprevádzala od jeho mladého veku, prekonali len máloktorí z jeho súčasníkov. Stal sa veľmi rýchlo celebritou, predmetom článkov a klebiet: kvôli svojej drsnej a aj kontroverznej povahe, manželskému životu a radikálnym názorom. No popularita tohto spisovateľa je stále podložená záujmom kritiky a čitateľov o jeho dielo, tvrdí Young.
V recenzii časopisu The New Yorker z roku 1927 sa Dorothy Parkerová kriticky venuje prvým trom Hemingwayovým dielam. Zbierke poviedok Za našich čias (1924, 1925), jeho prvému románu Slnko aj vychádza(1926) – známeho aj pod názvom Fiesta – a zbierke poviedok Muži bez žien (1927). Zamýšľa sa nad tým, prečo prvá zbierka poviedok prešla medzi kritikmi a čitateľmi takmer bez povšimnutia, zatiaľ čo o jeho prvom románe sa viedli ďalekosiahle debaty, "celé týždne sa človek nemohol nikam pohnúť bez toho, aby nepočul o knihe Slnko aj vychádza“. Ľuďom sa buď páčila, a vtedy bola označovaná za nového Huckleberryho Finna či Šarlátové písmeno, alebo, naopak, ju bezvýhradne odsudzovali. Parkerová poukazuje na to, že to, čo sa kritizovalo na Hemingwayovej prvej zbierke poviedok, a teda, že bola napísaná drsne a hovorila o nepríjemných témach, bolo možné rovnako dobre povedať o jeho prvom románe.
Parkerová poznamenáva, že z jeho ďalšej knihy mala obavy. Zvyčajne, keď niekoho takto oslavujú, už nie je schopný dosiahnuť podobný úspech. Ale podľa jej názoru kniha Muži bez žien (1927) je veľkolepé dielo. Tu Parkerová vyslovuje hodnotenie, s ktorým aj po 92 rokoch možno len súhlasiť. Tvrdí, že Hemingway je pre ňu najväčší žijúci spisovateľ poviedok, ale – nie najväčší románopisec. Hemingwayov neopakovateľný štýl — tá "próza ohlodaná až na samú dreň“ — je podľa Parkerovej oveľa účinnejší, oveľa pôsobivejší, keď sa objavuje v krátkej prozaickej forme poviedky ako v románe.
Prelomový Paríž
Vzťah k literatúre a písaniu sa formoval u Hemingwaya odmalička. Pochádzal z dobre situovanej rodiny lekára, ktorá sídlila vo viktoriánskom dome v dedinke Oak Park, dnes už predmestí Chicaga. Neskôr, po smrti starého otca, keď mal Hemingway šesť rokov, sa rodina presťahovala do domu v štýle tzv. Prériovej školy (jej hlavným predstaviteľom bol Frank Lloyd Wright). Dom spolu s architektom navrhla a zariaďovala Hemingwayova matka.
Intelektuálne podnetné prostredie, matkin vzťah k umeniu ovplyvnili Ernesta, prvé dieťa v rodine. Jeho literárny talent sa preukázal už v ranom veku a neskôr aj na strednej škole. Napriek dobrému zázemiu však nešiel ďalej študovať, ale dobrodružná povaha, ktorá ešte mnohokrát v jeho živote rozhodla, ho zaviala do Kansas City, kde pracoval v novinách Star.
Neúnavne sa usiloval dostať ako vojak na front prvej svetovej vojny, čo sa mu napokon podarilo. V roku 1918 bol však v bitke na Piave zranený. Na niekoľko rokov sa vrátil domov, aby v roku 1922 prišiel do Paríža ako zahraničný korešpondent novín Toronto Star a s prvou zo svojich manželiek Hadley sa usilovali v Paríži vyžiť z jej vena a jeho novinárskeho platu. Hemingway mal jediný cieľ, naplniť svoj sen stať sa uznávaným spisovateľom. Bol presvedčený, že by ním nielen mohol, ale aj mal byť.
Paríž bol z hľadiska jeho literárnej kariéry prelomový. Nielenže to bolo mesto, ktoré mnohí americkí umelci vyhľadávali pre jeho kultúrnu mnohoznačnosť, ale zároveň bol aj miestom, kde sa dalo prežiť s celkom nízkym rozpočtom. Paríž, kľúčové centrum umenia, sa stal zároveň ikonickým zosobnením povojnovej situácie: boli tu všetci tí, ktorí nevedeli, kam patria, ktorí prežili a nevedeli, ako majú žiť ďalej.
Vojna je najčernejšia zo všetkých morov a umiera sa na ňu. Brutalita a rozsah ničivosti zasiahli Európu vo všetkej možnej zraniteľnosti, na frontoch prvej svetovej vojny zomrela celá nastupujúca generácia mladých britských básnikov, mladí Američania išli bojovať za "domovinu“, ktorú nikdy nepoznali, a všetci boli vystavení teroru, ktorý bol paradoxne výsledkom najlepšieho ľudského snaženia, najnovších vynálezov a vedecko-technického pokroku, použitého proti tým, ktorí boli možno synovia a vnuci skvelých vynálezcov.
Pokrok bol v tej chvíli nezadržateľný a aj po vojne prudko napredoval, všetky tie predmety mechanickej reprodukcie, stroje a autá, elektrina a lietadlá sa stali normou ľudského života. Ibaže nikto nevymyslel, ako vysvetliť nezmyselné vraždenie a ako tým, ktorí prežili, vysvetliť, či sa dá s touto skúsenosťou žiť ďalej. V tejto situácii zohralo významnú úlohu modernistické umenie. Tvorili sa formy, ktoré umožňovali mať chaotický svet pod kontrolou, jazykový poriadok literárneho textu bol nadradený emocionálnemu chaosu.
Smútok, strata, sebaklam
Život šiel, pravdaže, ďalej, ten pohyblivý sviatok v meste, ktoré pulzovalo a otváralo nové možnosti. Hemingway sa tu okrem svojich súčasníkov spisovateľov ako Sherwood Anderson, John Dos Passos, Francis Scott Fitzgerald, Ezra Pound stretáva aj s excentrickou umelkyňou, obdivovateľkou výtvarného umenia, pokrokovou mysliteľkou Gertrudou Steinovou.
Veľa bolo napísané o ich vzájomnom vzťahu. Zjednodušene je možné opísať ho ako kolíziu dvoch geniálnych mozgov. Nevyhnutne z tohto dôvodu vyústil do vzájomnej animozity, ale Hemingwaya významne formoval. Neboli to len Steinovej komentáre k jeho písaniu. Bolo to celkové tvorivé prostredie jej umeleckého salónu, kde viseli obrazy Cézanna, Moneta či Picassa. Hemingwaya nové umelecké videnie, ktoré títo umelci praktizovali, inšpirovalo. Chcel rovnako ako oni zachytiť svet s jasnosťou, priamočiarosťou, so všetkými jeho chuťami, vôňami, proste so všetkým, píše Steve Newman.
Ezra Pound, jeden z jeho spolupútnikov v Paríži, označil Hemingwaya za prozaického imaginistu. Veľmi dobre vedel, o čom hovorí, pretože tento básnický literárny smer sám založil. V manifeste imaginizmu Pound hlása, že je potrebné poetický predmet zobrazovať priamo, vyhýbať sa kvetnatému jazyku a predvídateľným veršovým formám, jeho sprítomnenie má byť jasné a jednoduché a má sledovať prirodzený rytmus jazyka.
Prvá významná Hemingwayova kniha Za našich čias (In Our Time) vyšla tri roky po jeho príchode do Paríža. Zbierka poviedok predznačovala modernistické témy, ktoré sa v Hemingwayovej tvorbe s obmenami opakujú: smútok, odcudzenie, strata, sebaklam.
Na rozdiel od experimentálnej prózy Gertrudy Steinovej, ktorá prekročila svoju dobu, bolo Hemingwayovo písanie prístupnejšie. V duchu tradície Henryho Jamesa, amerického psychologického realistu, modernistu a formalistu, Hemingwayov text nie je popisný. Hemingway situáciu, či už scénu, prostredie, alebo psychologizujúce videnie postavy ukazuje. Používa na to komplexnú symbolickú obraznosť, ktorá však vychádza z hmatateľnej situácie, môže ísť o predmety, sériu udalostí, konkrétnych obrazov, ktoré sa stávajú objektívnym korelátom emócií a psychologických stavov postáv.
V takých momentoch Hemingwayov text napĺňa imaginistické krédo o priamej obraznosti, rovnako ako vtedy, keď jeho výber slov a štýl charakterizuje priamosť a jednoduchosť, minimalizmus prídavných mien so škálou binárnych kategórií, dialógy – oporné body Hemingwayovho textu – plynú prirodzene, niekedy až repetitívne. Hemingway rovnako ako Steinová však opakovanie využíva ako štrukturálny motív, ako rytmizujúci prvok, vytvárajúci prirodzenú, minimalistickú dynamiku textu.
Metronom dialóg
V zbierkach Za našich čias a Muži bez žien sa objavuje niekoľko najlepších Hemingwayových poviedok. Či už je to Philip Young, autor najznámejšej monografie o Hemingwayovi, alebo Marjorie Perloffová, skvelá expertka na americkú avantgardu, a napokon i spomínaná Dorothy Parkerová, zhodujú sa na niekoľkých tituloch: Zabijaci, V inej krajine, Veľká rieka dvoch sŕdc. Parkerová ešte dodáva krehkú a tragickú poviedku Vrchy ako biele slony. Náš výber by dopĺňali poviedky: Krátky, šťastný život Francisa Macombera, Čistý, dobre osvetlený podnik a Mačka v daždi. Určite každý, kto niekedy siahol po Hemingwayových poviedkach, si medzi nimi našiel tú svoju.
Poviedka Zabijaci, ako mnohé iné Hemingwayove texty sa dočkala filmového spracovania. Je zaujímavou zhodou náhod, Angličania majú na to pekné slovo: serendipity, že práve 19. júla 2019, pár dní pred Hemingwayovým 120. výročím narodenia, tento film v novej zreštaurovanej podobe uviedlo newyorské Film Forum. Film nakrútil v roku 1946 Robert Siodmak, ktorý je popri Fritzovi Langovi, Ottovi Premingerovi a Edgarovi G. Ulmerovi jedným z najvýznamnejších noirových režisérov.
Napriek tomu, že sa filmová adaptácia drží Hemingwayovho textu len veľmi voľne, bola jediná, ktorú Hemingway s nedôverou voči filmovému umeniu rešpektoval. Len čo sa však dozvedel, že scenárista John Huston (scenárista filmu Maltézsky sokol, 1941) text vlastne napísal sám, hrubo ho pourážal.
Úvodná scéna filmu však využíva dialóg poviedky. Dvaja zabijaci vtrhnú do malej miestnej reštaurácie – dineru, so zámerom popraviť Švéda – Ole Andersona, bývalého pästiara, ktorý v mestečku býva. Ostatné postavy vrátane Nicka Adamsa (postavy, ktorá sa objavuje vo viacerých Hemingwayových poviedkach) sú nútené zoči-voči zabijakom situáciu prijať. Jonathan Lethem v eseji o filme Zabijaci tvrdí, že je to práve Hemingwayov "metronomicky presný dialóg“, ktorý film noir začal používať ako dôležitý kompozičný prvok.
Skrytý obdiv k rytierstvu
Slnko aj vychádza je možné považovať za Hemingwayov najlepší román. V ňom sa po prvýkrát objavuje naračná štruktúra, kde sa mužská hlavná postava, či už je to novinár – spisovateľ (v tomto prípade Jake Barnes), alebo vojak (v románe Zbohom zbraniam,1929 – Frederic Henry), revolucionár (Komu zvonia do hrobu, 1940 – Robert Jordan), poľovník (v poviedke Krátky šťastný život Francisa Macombera, 1936 – Francis Macomber), toreador (v románe Slnko aj vychádza – Pedro Romero), rybár (v novele Starec a more, 1952 – Santiago) nachádza v existenciálnej situácii, v ktorej nevyhnutne musí preukázať morálnu odvahu.
Kim Morelandová vyhodnocuje tento naratívny model ako skrytý obdiv k stredovekej rytierskej tradícii, ktorý Hemingway zakrýva drsným, na dreň odhaleným štýlom. Zároveň používa rytierskosť, teda schopnosť postavy zachovať sa hrdinsky v existenciálne vypätých situáciách, ako presvedčivý model, ktorý funguje v juxtapozícii s moderným svetom na prahu kultúrneho a civilizačného zániku.
Román Slnko aj vychádza vyšiel pod názvom Fiesta v Anglicku. Tento názov referuje jeden z najsilnejších symbolov v románe, španielsky sviatok býčích zápasov, ktorý sa stane cieľom výletu skupiny expatriotov a vojnových veteránov, kam z prázdnoty života v parížskych baroch a kaviarňach utekajú. Hemingway kladie vedľa seba prostredie povojnového mestského života v Paríži a "vidieckeho“ života v Španielsku.
Paríž je mesto, v ktorom sa postavy môžu stratiť — znecitlivene, bezcieľne sa presúvajúc z jedného miesta na druhé, španielska Pamplona, naopak, reprezentuje poriadok, pravidelnosť opakovania a tradíciu — všetko spojené v oslave fiesty. Pre Jakea a jeho okruh priateľov je fiesta cieľom a túžbou po naplnení cesty za silnou emóciou a autentickým prežívaním. Ani jedno však – v porovnaní sa s toreadormi – hrdinovia, či skôr antihrdinovia románu, nie sú schopní prežiť.
Emblematicky je tento konflikt spodobený v naratívnej mikroštruktúre románu, vo vzťahu medzi Brett Ashleyovou a Jakeom Barnesom. Tento vzťah nikdy nemôže byť naplnený, pretože Jakeove vojnové zranenie ho urobilo impotentným, a tak jediné, čo Jake v situácii existencionálnej slepej uličky môže v Hemingwayovej réžii urobiť, je stoicky, s ironickou zdržanlivosťou čeliť životnej situácii takej, aká je. V poslednej situácii románu, sú Jake a Brett spolu, vezú sa v taxíku, fiesta sa skončila, presúvajú sa z jedného miesta na druhé. Bret si povzdychne: "Ach, Jaku,…jak jsme si to mohli my dva spolu zatraceně užít!“ … "Viď,“ řekl jsem. "Není to aspoň pěkná představa?“
Jakeove slová sú objektívnym korelátom ironického postoja a stoicizmu, ktorý reprezentuje. Takýmto spôsobom, nielen Jake, ale aj iné hlavné postavy Hemingwayových románov dokážu čeliť ničote, existenciálnej úzkosti, "nada“. Z tejto románovej štruktúry sa postupne stala u Hemingwaya maniera, ktorá síce niesla humanistické posolstvo o neporaziteľnosti ľudského ducha a odvahy, ale zmenšovala estetické kvality jeho prozaických diel.
Pod povrchom slov
Ernest Hemingway je slovenskému čitateľovi dobre známy, keď nie priamo cez zážitok z čítania jeho tvorby, tak určite z povinného čítania či maturitných otázok. Predstaviteľ Stratenej generácie, ktorej meno dala Gertrude Steinová, sa však tomuto označeniu v rozhovoroch s ňou bránil: "Nie som stratený.“
Holdoval záľubám, ktoré boli akčné a mnohokrát nebezpečné. Mal rád poľovačky, safari, rybolov, býčie zápasy, ale rovnako ho priťahovala vojna, ako akčný priestor, kde nebolo miesto pre zbytočnosti, ktorý odhaľoval, čo je životne dôležité a čo je len prázdny balast.
Zachyteniu hrdinstva zoči-voči vojne venoval štyri romány a mnoho poviedok, ktoré ukazujú vojnu v jej nezmyselnosti práve vo chvíľach, keď nie je prítomná alebo keď sa už skončila, ako napríklad texty Veľká rieka dvoch sŕdc (Big Two Hearted River), Návrat vojaka domov (Soldier’s Home), či už spomínaná poviedka Čistý dobre osvetlený podnik (A Clean Well-Lighted Place).
Ďalším spojovacím článkom medzi Hemingwayom a slovenským čitateľom, najmä mladšej generácie, je novela, za ktorú dostal Nobelovu cenu za literatúru – Starec a more. Jej význam je však v kontexte celého Hemingwayoho diela preceňovaný. Opakuje sa v nej naratívny model prvého románu, počínanie starého rybára v existenciálne napätej situácii je síce hrdinské, ale prakticky hlúpe.
Ako ironicky poznamenáva rozprávač románu Kurta Vonneguta Časotrasenie (1997): "Keď táto novela vyšla, býval som v dedinke Barnstable, pri myse Cape Cod. Opýtal som sa suseda rybára, čo si o tom myslí. Povedal, že hrdina bol idiot. Mal odrezať najlepšie kusy mäsa, uložiť ich na dno loďky a žralokom nechať zvyšky mŕtvoly.“
Glorifikovanie posledného publikovaného Hemingwayovho diela pomáha udržiavať mýtus, ktorý on sám do istej miery budoval, mýtus ľudskej neotrasiteľnosti. Na sklonku života však sám bojoval so svojimi démonmi a podľa psychiatrickej praxe tej doby aj s elektrošokmi. Zameraním pozornosti len na jedno dielo takého významného autora môžeme však plasticitu jeho písania a jedinečnosť jeho štýlu iba zredukovať. Vonnegut príbeh s marlinom dokončuje: „Možno tie žraloky, čo o nich Hemingway hovoril, boli kritici, ktorým sa nepáčil jeho nový román: Cez rieku pod tiene stromov, čo po desaťročnej prestávke v písaní publikoval dva roky predtým. Pokiaľ viem, nikdy to nepovedal. Ale marlin mohol byť ten román.“
Ako ukazuje aj opis dobovej situácie Dorothy Parkerovou – konfrontáciu Hemingwayových textov s kritikmi – pre spisovateľa nebolo vždy jednoduché preraziť a zaujať kritickú obec. Myslím si, že by sme niekedy mohli s pokorou siahnuť po Hemingwayovej krátkej próze a začítať sa do jeho zdanlivo jednoduchého a drsného jazyka. Pod povrchom slov sa však bude skrývať estetická jemnosť obrovskej citlivosti; autentická, neokrášlená priamosť a úprimná obyčajnosť dialógov.
Alena Smiešková
Vyštudovala anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Roky prednáša americkú literatúru a kultúru na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a zaoberala sa otázkami etnicity a diverzity americkej kultúry. V súčasnosti vyučuje na FiF UK v Bratislave na Katedre anglistiky a amerikanistiky. Pôsobila ako vedecká pracovníčka na UCSC, USA, pobyt financovala Fulbrightova nadácia. Absolvovala študijný pobyt na Indiana University, Bloomington, USA. Je autorkou monografie: Mýtus. Realita. Rozprávanie. Prípad Philip Roth (2011).