Hrdinstvo a obeť národohospodára Petra Zaťka

12.08.2019 13:30

V roku 75. výročia Slovenského národného povstania je dôležité pripomenúť si ľudí, bez ktorých by vôbec nebolo mysliteľné. Bez tých, ktorí zabezpečili finančné a materiálne zdroje. Patrí k nim i národohospodár Dr. Ing. Peter Zaťko. Zásadne sa zaslúžil o hospodárske zabezpečenie SNP a napokon bol súdený tromi protichodnými režimami – ľudáckym, povojnovým i komunistickým. Jeden z tragického radu hrdinov, ktorí boli za vlastenectvo a statočnosť kruto potrestaní.

Peter Zaťko bol signatárom Vianočnej dohody. Na...
Peter Zaťko bol signatárom Vianočnej dohody. Na fotografii je pamätná tabuľa na dome na Gajovej ulici v Bratislave, v ktorom dohoda vznikla v decembri 1943. Autor: TASR, Miroslav Košírer

Peter Zaťko sa narodil 17. októbra 1903 v chudobnej rodine vo Vavrišove, v malej dedinke neďaleko Liptovského Hrádku. V roku 1923 zmaturoval na Obchodnej akadémii v Liptovskom Mikuláši a v tom istom roku sa zapísal na štúdium na Vysokej škole obchodnej v Prahe. Už ako študent publikoval ekonomické články v časopisoch Slovenský národ a Prúdy, v ktorých sa zaoberal napríklad uľahčením hypotekárnych úverov pre roľníkov.

Peter Zaťko ukončil Vysokú školu obchodnú roku 1926 s titulom komerčný inžinier, ktorý v tom čase malo iba niekoľko Slovákov. Ale neuspokojil sa len s týmto vzdelaním. Už nasledujúci rok sa zapísal na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity a poskladal skúšky, aby mohol učiť na obchodnej škole. V roku 1931 napísal knihu o doplnkovom zdroji príjmov slovenských roľníkov Domáca výroba najmä na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Túto knihu neskôr predložil ako dizertačnú prácu a v roku 1935 sa stal prvým nositeľom akademického titulu Rerum commercialium doctor, RCDr., doktor obchodných vied, na Slovensku a spolu s Hornom aj v samotnom Československu.

Po ukončení vysokej školy sa Peter Zaťko zamestnal v Československo-maďarskej komore v Prahe, aby pomáhal československému exportu do Maďarska. V roku 1929 odišiel do Bratislavy, kde pracoval ako tajomník Obchodnej a priemyselnej komory. V roku 1936 sa stal generálnym tajomníkom Ústredného združenia slovenského priemyslu. Bol propagátor slovenského regionalizmu, ktorého cieľom bolo vyrovnať hospodársku, sociálnu a kultúrnu úroveň českých krajín a Slovenska. Bol odporca centralizačnej vládnej politiky, ale nebol stúpenec autonómie.

Vzdoroval závislosti od Nemecka

Po vyhlásení autonómie sa Peter Zaťko stal poslancom Snemu Slovenskej krajiny, ale vystupoval ako odporca rozbitia spoločného československého štátu. 11. marca 1939 prezident Hácha po rozpustení slovenskej autonómnej vlády pod vedením Jozefa Tisa vymenoval novú na čele s Karolom Sidorom. Jej členom sa stal aj Peter Zaťko.

Treba poznamenať, že nikto so Zaťkom nekonzultoval jeho členstvo v tejto vláde, v podstate ho postavili pred hotovú vec. Autonómna vláda však nemala dlhé trvanie, pretože už 14. marca 1939 Slovenský snem na nátlak Hitlera vyhlásil samostatný Slovenský štát. Zaťko bol za zachovanie spoločného štátu, preto napriek ponuke odmietol miesto v novej slovenskej vláde a za ministra hospodárstva navrhol Gejzu Medrického. Až po prehováraní Martina Sokola sa stal poslancom Slovenského snemu.

Peter Zaťko ako významný hospodársky odborník sa zúčastňoval na formovaní hospodárskej politiky Slovenského štátu. Usiloval sa, aby slovenské hospodárstvo nebolo závislé od nemeckého, vystupoval proti prerušeniu obchodných stykov s Čechmi a snažil sa nadviazať hospodárske vzťahy so Švajčiarskom. Keďže mal prístup k mnohým vysokým funkcionárom Slovenského štátu, často intervenoval za politických väzňov. V čase neľudských deportácií židovského obyvateľstva do koncentračných táborov presadil aspoň výnimky pre pracovníkov slovenského priemyslu a ich rodiny.

Na protest proti vojne so Sovietskym zväzom sa vzdal funkcie generálneho rozpočtového spravodajcu Slovenského snemu, keď predtým pod zámienkou, že nie je schopný dodať 50-tisíc párov vojenskej obuvi, zabránil zvýšeniu počtu slovenských vojakov na východnom fronte. Spolu s Imrichom Karvašom a ďalšími ilegálnymi pracovníkmi napríklad falšovali štatistiky alebo vytvárali tieňové účtovníctvo. Pred Nemcami tak zatajovali tovary, aby sa nemuseli vyviezť do Nemecka, ale slúžili domácim potrebám.

foto

Ilegálne prípravy Povstania

Významným míľnikom v organizovaní odboja proti režimu Slovenského štátu bolo podpísanie Vianočnej dohody v decembri 1943. Táto dohoda znamenala zjednotenie protifašistických síl na Slovensku. Deklarovala prípravu ozbrojeného povstania slovenského ľudu proti fašizmu i proti jeho domácim pomáhačom, povojnové začlenenie Slovenska do Československej republiky a demokratickú orientáciu znovu obnoveného štátu. Podpísali ju za vtedajšie vedenie Komunistickej strany Slovenska Karol Šmidke, básnik Ladislav Novomeský a Gustáv Husák, za občiansky odboj Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko. Neskôr svoj podpis pripojili sociálny demokrat, spisovateľ Ivan Horváth a národohospodár Peter Zaťko.

Peter Zaťko ilegálne pripravoval hospodárske zabezpečenie Povstania, keď presúval veľké množstvo vojenského materiálu, zbraní, streliva, pohonných hmôt, potravín, priemyselných výrobkov a obeživa na stredné Slovensko, ktoré mali vydržať približne na tri mesiace. Predpokladalo sa, že centrom Povstania bude Banská Bystrica. O svojej činnosti hovoril v Československom rozhlase v roku 1969.

„Členom SNR ilegálnej stal som sa koncom roku 1943 a v januári 1944 už bola prvá porada o ekonomickom zabezpečení Povstania… Na tejto porade, ktorá bola na byte Jozefa Joska a na ktorej sa zúčastnili Dr. Husák, Ladislav Novomeský a Lettrich, sme hovorili o tom, čo všetko bude treba zabezpečiť pre Povstanie v hospodárskom sektore a ako toto zabezpečovať. Uvedomili sme si, že bude treba zabezpečiť hospodársky nielen armádu, ale aj civilné obyvateľstvo na príslušné obdobie Povstania. Povedali sme si, že pôjde o tri veľké skupiny tovarov, ktoré bude treba koncentrovať do trojuholníka Banská Bystrica, Zvolen, Brezno, predpokladalo sa, že toto bude centrum Povstania a že v tomto trojuholníku vojenské akcie najdlhšie vydržia. Išlo o produkty živočíšnej výroby, rastlinnej výroby a priemyselnej výroby. Pri zabezpečení produktov živočíšnej výroby sme nenarážali na nijaké zvláštne ťažkosti, pretože tento kraj bol prebytkovým v chove dobytka, takže bolo z čoho zásobovať armádu i civilné obyvateľstvo priamo na mieste. Rovnako zvláštne ťažkosti neboli pri zabezpečovaní produktov rastlinnej výroby, pretože najväčšiu časť tých produktov obhospodarovala vtedy monopolná obilná spoločnosť, takže z jedného miesta bolo možno disponovať tieto tovary do povstaleckého územia. No veľmi dôležitou otázkou bolo zabezpečenie príslušného množstva peňazí pre Povstanie. Ale ani tu sme nenarážali na zvláštne ťažkosti, pretože zásoby peňazí opatrovala Slovenská národná banka v Bratislave, išlo teda len o presun peňazí z Bratislavy do jej filiálky v Banskej Bystrici. …Nebola to ľahká vec, pretože bolo treba zachovať všetky tieto veci v tajnosti. Ale podarilo sa mi to pomerne ľahko, pretože príslušní predstavitelia podnikov, ktorí tieto tovary vyrábali, boli mojimi osobnými známymi, a tak som sa vedel dohodnúť s nimi bez toho, že by sa dozvedeli, o aký účel ide, proste rešpektovali, tak by som povedal moje želanie.“

Od vyznamenania k obvineniu

Slovenské národné povstanie vypuklo predčasne, jeho organizátori predpokladali, že ho vyhlásia, keď sa východný front priblíži bližšie k slovenskému územiu. Jeho priebeh negatívne ovplyvnilo zlyhanie velenia dvoch kvalitne vyzbrojených východoslovenských divízií, ktoré Nemci odzbrojili bez boja. Na druhej strane treba vyzdvihnúť nielen neuveriteľnú statočnosť povstalcov, ktorí dva mesiace odolávali presile nemeckých vojsk, ale aj ako po hospodárskej stránke zabezpečili povstalecké územie Imrich Karvaš s Petrom Zaťkom s mnohými ďalšími ilegálnymi pracovníkmi. Dva mesiace tu fungovalo v rámci možností počas vojnového stavu zásobovanie nielen armády, ale aj civilného obyvateľstva.

Peter Zaťko ako jediný poslanec Slovenského snemu sa zúčastnil Povstania, bol členom povstaleckej SNR a členom prezidiálnej rady pri Povereníctve financií. Tesne pred potlačením Povstania 25. októbra 1944 odletel na oslobodené územie Československa organizovať verejnú správu.

V ten deň 25. októbra 1944 v Bratislave obžalovala Ústredňa štátnej bezpečnosti hlavných organizátorov Povstania Vavra Šrobára, Jozefa Lettricha, Jána Ursínyho, Petra Zaťka a ďalších z vlastizrady. V decembri 1944 boli odsúdení v neprítomnosti, Šrobár na doživotie, Ursíny na 30 rokov, Lettrich na 25 a Zaťko na 20 rokov. Okrem už menovaných boli odsúdení aj Ivan Štefánik a Jozef Šoltész. Tento relatívne mierny rozsudok rozčúlil samotného nemeckého ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa, ktorý ho považoval za urážku nemeckého wehrmachtu a žiadal podstatne tvrdší trest. Vyhlásil, že „…je neúnosné, aby v krajine, v ktorej sme krvou svojich vojakov znovu nastolili pokoj a poriadok, hlavný vodca pučistov bol odsúdený na doživotný žalár“. Členov senátu za ich umiernenosť internovali v Ilave a noví sudcovia v januári odsúdili v neprítomnosti všetkých obžalovaných na trest smrti. Ani jeden z odsúdených nebol v rukách orgánov Slovenského štátu ani Nemcov; čiže trest bol nevykonateľný.

Peter Zaťko bol pri prvom výročí Povstania vyznamenaný Radom SNP I. triedy. Ale len čo bol zrušený jeho trest smrti za Slovenského štátu, už bol obvinený v októbri 1945 zo zločinu domácej zrady. Vo svojich pamätiach spomína, ako ešte pred Povstaním na jednom zasadnutí ilegálnej SNR nastolil Gustáv Husák požiadavku postaviť všetkých exponentov Slovenského štátu, teda aj poslancov Slovenského snemu, pred súd. „Ale to budete súdiť aj mňa,“ ohradil sa Zaťko. Husák to vtedy zahovoril. Treba však zdôrazniť, že Husák a aj Novomeský, rovnako ako mnohí ďalší povstaleckí činovníci pred súdom potvrdili Zaťkovu protifašistickú činnosť a Zaťko bol oslobodený.

Rozsudky šesť rokov po smrti tyranov

Po prevrate vo februári 1948 Zaťkovi ako renomovanému odborníkovi ponúkli členstvo v Komunistickej strane Slovenska, ale on, nielen z politických dôvodov, ale aj preto, že bol hlboko veriaci evanjelik, odmietol, napokon bol aj generálny dozorca evanjelickej cirkvi. Následne ho odvolali z funkcie generálneho tajomníka Ústredného združenia slovenského priemyslu, túto funkciu zastával od roku 1936, a stal sa vedúcim učtárne. Ale tým sa jeho ponižovanie a perzekúcie neskončili.

Peter Zaťko s manželkou Vierou, synom Petrom a...
Peter Zaťko s manželkou Vierou, synom Petrom a dcérkou Jelkou v roku 1951. Autor: SITA/AP, Reprofoto: Národohospodár Peter Zaťko spomína/Ed. Peter Teren/Tranoscius 1993

V roku 1952 sa stal s rodinou obeťou akcie B, vysťahovania tzv. reakčných živlov, čiže členov nekomunistických strán, rodín politických väzňov, znárodnených podnikateľov a živnostníkov, proste triednych nepriateľov z Bratislavy a krajských miest. Spolu bolo na Slovensku zo svojich domov vyhnaných takmer dvetisíc rodín a asi päťtisíc osôb. Nová moc potrebovala byty pre svojich funkcionárov, eštebákov, opory režimu, ale i robotníkov, ktorí sa prisťahovali do Bratislavy a ďalších miest. Zaťko sa musel s rodinou vysťahovať do Tisovca, do domu sestry Vladimíra Clementisa. V ňom im pridelili dve izby, bez kuchyne a vlastného sociálneho zariadenia. V mestečku pracoval ako obyčajný robotník v miestnom kameňolome. Ako Zaťko spomína, spolu so sestrou Vladimíra Clementisa s veľkým dojatím a pohnutím sledovali proces v Prahe proti jej bratovi v novembri 1952, ktorý sa skončil vynesením rozsudku smrti.

Neskôr sa Zaťko mohol zamestnať ako úradník v ČSAD v Tisovci. Zrušil sa jeho nútený pobyt v Tisovci, ale pobyt v Bratislave mal stále zakázaný. Vďaka dobrým známym si našiel vyhovujúcejší byt a zamestnanie v Liptovskom Hrádku.

Stalinovou ani Gottwaldovou smrťou sa perzekúcie na Slovensku nezastavili, politické procesy pokračovali ďalej, len už im vtedajšie médiá nevenovali až takú pozornosť. V závere 50. rokov boli na Slovensku tri veľké politické procesy – proti tvorcom Príručného encyklopedického slovníka, ktorým sa vyčítalo, že ho koncipovali protikomunisticky, hlavný obvinený docent Alexander Hirner bol odsúdený na 13 rokov, proti bývalému sociálnemu demokratovi Jánovi Bečkovi, ten dostal 11 rokov, a napokon proces, v ktorom bol aj Peter Zaťko. Tu bol hlavný obvinený Imrich Karvaš, ďalej vysokí povstaleckí dôstojníci, vtedy už degradovaní generáli Jozef Marko a Vojtech Kováč, plukovník Ján Malár, účastník západného odboja Anton Petrák, major Zdeněk Gold a štábny kapitán Čechura.

Spolu trinásti obvinení, ktorí sa väčšinou navzájom ani nepoznali, boli v roku 1959 odsúdení dokopy na 90 rokov väzenia, konkrétne Zaťko dostal tri roky, ale Imrich Karvaš 17 rokov a generál Marko 14 rokov. Obvinili ich z protištátnej činnosti a z pokusu založiť tzv. federáciu podunajských národov. Rozsudok bol vynesený v marci 1959, teda šesť rokov po Stalinovej a Gottwaldovej smrti a tri roky po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Ešte jedna zaujímavosť, v Encyklopédii Slovenska, ktorá vyšla v roku 1982, nie je ani slovo o väznení Petra Zaťka. Autor hesla píše, že Peter Zaťko od roku 1958 bol v invalidnom dôchodku, hoci v skutočnosti bol vo vyšetrovacej väzbe a vo väzení. Invalidný dôchodok začal poberať až po prepustení na amnestiu v roku 1960.

Ocenenie až po smrti…

V 60. rokoch nastali síce rehabilitácie, ale tie sa týkali predovšetkým vysokých komunistických funkcionárov, z ktorých mnohí chytili druhý dych a naštartovali novú etapu politickej kariéry. Drvivá väčšina politických väzňov po prepustení mohla pracovať len v podradných zamestnaniach a veľmi ťažko bojovala aspoň za revíziu procesov a zrušenie rozsudkov.

Perzekúcie postihli nielen obvinených a odsúdených, ale aj ich rodinných príslušníkov. Zaťkova manželka i deti boli tiež vysťahovaní z Bratislavy. Jeho syn – rovnako Peter – sa nemohol dostať na vysokú školu. Začal pracovať ako robotník v Slovnafte a pridelili mu byt v Bratislave. Sem sa potom nasťahoval k nemu po prepustení z väzenia aj Peter Zaťko. On, ktorý rozhodoval o vysokých finančných prostriedkoch, musel živoriť zo skromného invalidného dôchodku. V roku 1968 bol rehabilitovaný a mohol publikovať články v Novom slove.

Zomrel 10. januára 1978. Úplného ocenenia svojej činnosti sa dočkali jeho príbuzní až po jeho smrti. Po páde komunizmu bol v roku 1991 vyznamenaný prezidentom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Václavom Havlom Radom Tomáša Garigua Masaryka IV. triedy a v roku 2002 prezidentom Slovenskej republiky Rudolfom Schusterom Pribinovým krížom I. triedy. A v rodnom Vavrišove na dome, ktorý stojí na mieste jeho rodného, je pamätná tabuľa.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovenské národné povstanie #75. výročie SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku