Šnaudy, grefty, follegrunty...

09.09.2019 12:00
Bizmayer
Ignác Bizmayer (20. apríl 1922 - 15. august 2019) Autor: ,

Vo veku 97 rokov zomrel v polovici augusta národný umelec Ignác Bizmayer. Uložili sme ho do modranskej zeme. Svet sa zmenšil a navždy zmenil.

Žiaľ, svet sa zmenšil a určite navždy zmenil, hovoríme si cestou z modranského cintorína s maliarom Tomášom Polonským a naším pánom dekanom, lebo vďaka Ignácovi Bizmayerovi a tomu, že sme ho osobne poznali, a najmä jeho živému dielu, mali sme pocit, že aj my sme boli súčasťou sveta, ktorý navždy odišiel. Minulého sveta, ktorý vlastne nebol už za majstrovho života, ale vďaka tomu, že nám všetkým o ňom rozprával, a že sme mali možnosť vidieť a dotýkať sa prstami nielen jeho diela, ale aj jeho monumentálnej národopisnej zbierky nábytku, hrnčiny, krojov, kožúškov, obrazov, akoby sme doň vošli a stali sa jeho súčasťou. S odchodom Ignáca Bizmayera akoby sa navždy zatvorili dvere, ktorými sa do tohto sveta vchádzalo!

„Z hliny sme aj do nej pôjdeme“

V knihe Jána Čomaja Hlina ako osud / Z vyznaní Ignáca Bizmayera (Perfekt, 2003) čítame: „S hlinou sme spojení. Nemôžeme sa s ňou rozlúčiť, lebo z nej sme a do nej aj pôjdeme. Už ako deti sme sa hrávali s hlinou, neboli peniaze, tak sme mali hlinené guličky. Tiež sme zbierali maľované čriepky a s nimi sme sa hrali. Vtedy som si neuvedomoval, čo to vlastne je. Keď som mal asi desať rokov, prišiel za mojim dedkom pán Landsfeld (džbánkar, zberateľ, amatérsky archeológ) a spýtal sa ho, či môže u nás na dvore kopať a hľadať čriepky. Voľakedy na tom mieste totiž žili a vyrábali keramiku džbánkari habáni.

Dedko mu odpovedal, že môže prísť na jeseň, keď budeme vykopávať zemiaky a pomôže nám ich aspoň zo zeme dostať. Ibaže pán Landsfeld kopal hlbšie, než boli naše zemiaky. A mal veru dobrý nos, pretože práve u nás v záhrade našiel asi 1 meter hlboko pod zemou zhorenú dielňu týchto džbánkarov. Na črepoch našiel rok 1663, vtedy nám Turci vypálili obec Košolnú… A práve v tomto dome som sa ja narodil.

Zostal som pánu Landsfeldovi pomáhať zbierať tieto čriepky. Všímal som si, ktoré zahadzuje a ktoré si necháva. Také som zbieral. A on mi hovoril: Nácinko, jak to ty poznáš? A ja mu na to: všímam si, ktoré si vy nechávate.

Tak sa mi začal viac venovať a všetko ma naučil. Zobral ma za učňa do keramickej dielne v Modre. Vyučil som sa za maliara, ale pri tom som si vyrábal malé figúrky, aké voľakedy robili džbánkari.“

Kráčame s maliarom Tomášom Polonským z pohrebu modranskou alejou a hovoríme si, že vďaka Ignácovi Bizmayerovi sme my všetci, ktorí sme ho poznali osobne, boli súčasťou toho jeho zaľudneného a vďaka jeho aj rozprávačskému talentu vlastne stále živého sveta, ktorý teraz navždy odišiel s ním.

Usmievam sa, keď mu vravím, ako bol prvým keramikárom pán Boh, lebo stvoril z hliny Adama, a potom z jeho rebra Evu, a ako mu v rukách zostal malý šúľanček, s ktorým nevedel, čo má urobiť, tak ho prilepil Adamovi medzi nohy. A ten sa odvtedy pýta k Eve, lebo tam patrí… Svet, o ktorom som na začiatku hovorila, už možno nie je, ale vďaka figúrkam pána Bizmayera zostane o ňom zmienka, ak na ne dáme pozor, možno navždy, „zmienka“ ako neuveriteľne mohutné dielo jedného človeka, v ktorom sa spojili umenie a majstrovstvo s láskou k ľuďom a vlastne dokonalou znalosťou ich života, krojov, nábytku, zvykov a krajiny…

Hore Modru maľuvaná dlážka

Ignác Bizmayer sa narodil v habánskej osade Košolná, v dedine pri Trnave. Aj preto mu modranskí keramikári a džbánkari hovorili posledný habán. Starší ľudia v Košolnej ešte hovorili po nemecky, ale už nežili v komúne ako voľakedy, svet sa po prvej svetovej vojne rýchlo menil a zmeny postupne prišli aj do habánskych sídiel, kde sa staré zvyky tradovali najdlhšie – v Sobotišti či vo Veľkých Levároch. Čo sa však stále držalo pri živote, bola neobyčajná dôslednosť habánskych majstrov – mlynárov, kolárov, džbánkarov, sedlárov, staviteľov veží a mostov, kožušníkov, tesárov…

Aj Bizmayerovci boli tesári. Tesárom bol aj dedo Ignáca Bizmayera, s ktorým ako malý chlapec trávieval najviac času. Najmä v zime, vtedy nešiel robiť na žiadnu stavbu a doma širokou sekerou otesával na dvore brvná na stavbu domov alebo obojručným nožom hrady na krovy, no a keď začalo primŕzať, majstroval pri peci poriská na sekery, lopaty a krompáče, rúčky na nástroje, cifrované brány, vyrezávané štíty striech a malému „Náckovi“ pre radosť hojdacieho koníka alebo kŕmidlo pre vtáčky.

Malý chlapec sa spočiatku iba prizeral, neskôr však vedel podať rašpľu, pílku, dlátko či šmirgeľ, nevedel sa však dočkať, kedy si koníka z dreva sám pomaľuje. „Raz babka vylíčila steny na hody a odbehla kamsi po zelinu, dedko chytro poznášal farbu a štetce, aby chlapec, kým sa starká vráti, namaľoval na jednu holú stenu niečo pekné. Ľahko si predstaviť to hromobitie, ktoré nastalo po babkinom návrate! Po chvíli sa však babka s úľubou pozrela na stenu a vraví: „Ale veď je to pekné!“

Ignáca Bizmayera som vďaka rodičom poznala odmalička. Chodievali sme k nemu domov do Harmónie, aj do ateliéru, ktorý on skromne nazýval dielňou, hrávali sme sa s jeho dcérami Monikou a Barborkou, mali sme rovnakých psíčkov pudlíkov, my nášho Tedyho a oni jeho brata Luca. Dokonca si tuším pamätám aj jeho mamu, ktorá s nimi bývala. Ale možno nám všetkým o nej pán Bizmayer „len“ rozprával! Bizmayerovci mali dve dcéry a kým boli malé, žili všetci spolu v jednom veľkom dome, vtedy mal okolo seba štyri ženy. Rád hovorieval: Viac hviezd pokope – to je súhvezdie. A viacej žien – súženie.

A neskôr sme sa stretávali „u nás v Modre“ najmä vďaka bývalej riaditeľke Múzea Ľudovíta Štúra Olinke Pavúkovej. Bola som s ním na nejednom muzeálnom výlete po habánskych dvoroch, okoštovala jeho burčiak aj víno, vyskúšala si vyšívaný kožúšok z jeho zbierky (,,…vidíš, keď mala baba takýto kožúšok, v tom si sa inak tešil na Vianoce, v takom kožúšku už keď si ho obliekla, akoby boli Vianoce. Napadol sneh, zvonili do kostola, vŕzgali čižmy a takýto pekný vyšívaný kožúšok, na niektorom sa ligotali aj zrkadielka!“)

Pán Bizmayer bol neuveriteľne dobrý rozprávač. Tlačili sme sa pri ňom v skalickom múzeu, kde sa rozhovoril o krojoch, o červenej nitke, neskôr aj vonku na chodníku, keď vravel o Mikulášovi Alešovi, Jožovi Úprkovi, alebo v autobuse, keď vravel o habánoch či detstve… Večer sme trochu mulatovali a keď sa spievalo, naučil nás starú modranskú regrútsku pesničku Hore Modru maľuvaná dlážka! Mňa ju naučil! Dodnes ju mám niekde napísanú na útržku papiera. A ešte čosi, naučil nás všetkých pozerať sa s otvorenými očami nielen na svet, ktorý je, ale aj na ten, ktorý už nie je, ale posiela nám pozdravy z minulosti v podobe džbánkov, krojov, nábytku a fotografií.

Boli sme najbohatší…

Zachovala sa jedna fotografia z jeho chlapčenských rokov: vo dvore, kde Bizmayerovci bývali, každú sobotu popoludní, po robote, kopal s chlapmi z osady pán Heřman Landsfeld, profesor, výtvarník a veľký znalec habánskej keramiky. Na mieste niekdajšej šopy objavil niekoľko vrstiev nádherných farebných črepov – poškodených keramických výrobkov alebo len úlomkov, dokonca o kúsok ďalej, na mieste zboreného habánskeho domu, ktorý Turci vypálili, keď roku 1663 plienili Košolnú, aj tristoročné habánske keramické kachle. Najusilovnejším pátračom po habánskych úlomkoch sa stal jeho štrnásťročný pomocník „Nácko“. Profesor modranskej keramickej školy Heřman Landsfeld vo svojich pamätiach takto spomína: „Raz aj pri kaplnke uprostred dediny rozoznal Nácin medzi kamením hlinenú formu na keramické fajky, najmenej dvesto rokov starú. Dal som mu za to dve koruny. Bol veľmi šetrný. Za to, čo si u mňa zarobil, mu mamička kúpila čapicu a látku na košele. Za pomoci detí z habánskeho dvora nazbieral aj vyše dvesto kusov habánskej mozaiky. Roku 1936 som presadil, že sa začal u nás učiť. Keby nebol taký mladý, už po absolvovaní školy bol by sa stal v modranskej Majolike vedúcim maliarskej prevádzky. Po mojom odchode z Modry bolo radosť čítať jeho listy, v ktorých oznamoval, že kupuje odborné knihy, zbiera po dedinách staré výšivky, obrázky na skle, modeluje figúrky, odkresľuje si starú keramiku po chalupách, zbierkach a múzeách a chcel odo mňa, aby som mu zohnal reprodukcie obrazov nášho majstra Jožka Úprku. Iní moji vyučenci mi oznamovali, že Nácko má už z týchto vecí celé múzeum…“ Vtedy mal Ignác Bizmayer približne dvadsať rokov.

Zavše sa človek stane boháčom len preto, že sa pozerá, vidí aj cíti, a že vie o tom, čo vidí, podať správu.

Ak však hovoríme o Ignácovi Bizmayerovi, nesmieme zabudnúť na pána Balúšika, ktorý bol tiež kdesi na pri jeho začiatkoch podobne ako pán Landsfeld. Aj túto spomienku Ignáca Bizmayera zaznamenal Ján Čomaj vo svojej knihe o majstrovi: „Bolo to práve v čase, keď som skončil školu, niekedy v roku 1939. Začal k nám do majoliky chodievať mladý katolícky kňaz Jozef Balúšik z Papradna pri Považskej Bystrici. Bol to nevšedný znalec ľudového umenia a sám sa pokúšal o figurálnu tvorbu v hline – k nám si nosil svoje dielka glazovať, maľovať a vypáliť. Keď zistil, že mu viem pomôcť i poradiť a že to robím rád, až do roku 1957, kým som sa neosamostatnil, chodil už iba za mnou. Odmenil sa mi kráľovsky. Pochodil so mnou jeho rodný kraj, povodil ma po Brvništi, Jasenovej, jednej i druhej Marikovej, potom po Kysuciach, Považí, Liptove, Orave, Pohroní, keď sa už dalo, teda po vojne, aj po južnej Morave, Slovácku, Valašsku. Naše výlety – to bola škola!

Balušík bol zanietený i zasvätený, miloval aj poznal živú kultúru slovenského ľudu. Boli sme pod Tatrami, šli sme z dediny do dediny a porovnávali, keď sme boli vo Važci, navštívili sme maliara Jana Hálu, v Demänovej Júliusa Kerna, v Banskej Štiavnici Jaroslava Augustu i Jozefa Kollára, začiatkom päťdesiatych rokov sa naším tematickým zdrojom stala Orava, najmä Zázrivá a Suchá Hora, potom Liptov (Liptovská Lúžna, Liptovská Osada, Liptovské Revúce, Liptovské Sliače), Spiš – menovite Štrba, Ždiar, Lendak, Torysky… Ohromila ma rozmanitosť umenia okolo Zvolena – na Detve, v Očovej, Dobrej Nive, aj Horehronie s Polomkou, Závadkou, Heľpou, Šumiacom, Pohorelou, oblasť Bielych Karpát, ktoré som mal na skok (Bošáca, Moravské Lieskové, Zemianske Podhradie, Bzince pod Javorinou, Lubina, Myjava… A sústavne som si všímal folklór pod nosom – v Malých Karpatoch a Trnavskej nížine, i na druhej strane kopcov v Rohožníku, Kuchyni, Plaveckom Podhradí. Vďaka týmto cestám som poznal ozajstnú tvár slovenskej dediny, starodávne zvyky a kroje, ktoré sa po druhej svetovej vojne rýchlo vytrácali.

Raz som takto stretol babku, mala krásny rubáš, konopný, nespraný, roky jej vydržal ako nový. Lebo rubáše sa nenosili hocikedy, ani do kostola nie, len na tanec. Dal so sa s ňou do reči a poprosil ju, nech mi ho predá. Na záhyboch bol pekne bielym vyšitý, nevedel som od neho oči odtrhnúť. Babka to pobadala a zaspomínala si: „Jáj, mladý človek! Keď som si ja tento rubáš obliekla, každý chlap sa musel obzrieť. A ako som kráčala, rubáš rozprával: žitko, žitko, žitko! A teraz, keď ho dám na seba, už si len mrmle… oves, oves, oves! … Patríme, žiaľ, k najchudobnejším národom Európy. Ale boli sme najbohatší v pestrosti a fantázii ľudových umeleckých prejavov. Preto som si hovoril, reku, rob, čo ti sily stačia, zachyť, čo sa ešte zachytiť dá, lebo o pár rokov už nikto nebude vedieť, aké bohatstvo sme tu mali!“

Posledný Habán

Vďaka pánovi Bizmayerovi máme možnosť osobne spoznať nielen to, ako sa ľudia obliekali, ale viacerých z nich, hoci už nežijú, spoznáme osobne. Muzikanti, žobráci, hrozenkovské bosorky, nevesty, metliari, vinohradníci, zbojnícke družiny…

Jeho diela sa postupom rokov stávali veľmi populárne. „Moju keramiku kupovali ministerstvá a dávali ju ako dary významným návštevám, štátnikom a iným ľuďom. Tí sa mnohokrát chceli zoznámiť s autorom, tak ich vodili ku mne domov.“ Návštevy si v Harmónii podávali kľučky.

Časom ich už bolo tak veľa, že si založil návštevnú knihu. Ako prvý mu v nej uznanie vyjadril ruský spisovateľ a režisér Piotr Pavlenko, autor svetoznámej filmovej epopeje Pád Berlína. „Tu sa mi podpísal Gérard Philipe, to bol milý chlapčisko. Aj sme si spolu popili, dokonca si u mňa v ateliéri zatočil aj hrnčiarskym kruhom,“ vravieval pán Bizmayer iným návštevám…

V pesničke, ktorú nás učil spievať na výlete na stredné Slovensko, sa spieva: „Hore Modru maľuvaná dlážka, čo ju maľovala šuhajova láska. Otvor, milá, maluvané vrátka, lebo mi potvorí tvoja kamarátka. Jednu ručku dvere otvírala a s tú druhú rúčku slzy ucírala.“

Je zvykom, keď zomrie keramikár, hodia mu modranskí keramikári do hrobu hlinený džbán. Nám v Modre sa tu umiera, pomyslela som si, vidiac tento obrad na pohrebe pána Bizmayera – veď možno z nás všetkých budú raz vázy! Ale uvedomila som si aj to, že tá naša maľovaná dlážka bude o ornament chudobnejšia.

Pán Bizmayer mi hovoril, že keď umrel chudobný Modran, zvonil modranský umieráčik „škl-ban-tr-han-škl-ban-tr-han…“ Ale keď zomrel boháč, rozzvonili sa zvony: „šnaudy-grefty-follegrunty-šnaudy-grefty-follegrunty“, čo boli chotárne názvy najúrodnejších modranských vinohradov.

Vďaka nevšednej vnímavosti a zmyslu pre detail stvárnil celú plejádu postáv v ich pôvodnom prostredí a do hliny preniesol odchádzajúci starý svet, ktorý úplne vymizol. Zavše sa človek stane boháčom len preto, že sa pozerá, že vidí aj cíti, a že vie o tom, čo vidí, podať správu.

V krásne zachovanej Severnej bašte niekdajšieho mestského opevnenia Modry vybudovaného v prvej polovici 17. storočia sídli Galéria Ignáca Bizmayera, ktorá predstavuje návštevníkom reprezentatívny výber z jeho diel, príďte sa pozrieť, to všetci, čo už nie sú tam, ešte sú, príďte s nimi na chvíľu pobudnúť.

"Šnaudy-grefty-follegrunty-šnaudy-grefty-follegrunty,“ rozzvonili sa modranské zvony nedávno, keď odchádzal jeden z najväčších Modranov aj Slovákov, Košolňan Ignác Bizmayer, nech mu je modranská hlina ľahká!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Modra #keramika #Ignác Bizmayer
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku