V nedeľu 29. septembra sa široká verejnosť dôstojne rozlúčila v historickej budove SND v Bratislave so scénografom, pedagógom, etnografom, dramaturgom, scenáristom a režisérom Viliamom Jánom Gruskom, ktorý patril medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej ľudovej kultúry, scénografie, filmovej a televíznej tvorby a umenia.
Pred pár rokmi sme s Viliamom nakrúcali film o jeho tvorbe (z cyklu Galéria elity národa GEN SK – pozn. red.). S kameramanom Richardom Krivdom nás vodil po najkrajších kútoch Slovenska, ukazoval nám miesta, kde pôsobil, zoznamoval nás s ľuďmi, ktorí ovplyvnili jeho život. Spriatelili sme sa a on nás vpustil do svojho sveta, chcel nám sprostredkovať svoju životnú skúsenosť.
Keď sme niekde zastavili, Viliam rozpovedal príbeh. V Liptovskej Teplej nám ukázal kostol s Hanulovými maľbami i záhradu, v ktorej jeho otec vysadil čerešne. Dnes z nich už neostala ani jediná. Na Orave, pod Babou horou nám rozprával o svojej mame, dedinskej učiteľke, ktorá vychovávala nielen rabčické deti, ale aj ich rodičov. Naučila ho ako päťročného čítať. V Chtelnici si spomenul na miesto, kde sa ukrývali cez vojnu. Na dvore pálil lístie, Rusi spustili kanonádu a zasiahli ich dom. Domácej panej šrapnel odtrhol nohy. V Ružomberku si Viliam pripomenul svoju maturitu a rozhovoril sa aj o veľkej povodni v roku 1813, ktorá strhla všetky mosty na Váhu a na Havránku spôsobila zosun zeme.
Cestovali sme ďalej. Viliam rozumel krajine, ktorá sa mihala za oknami auta. Zaujímali ho všetky vrstvy času ukryté pod povrchom, vedel, že práve v nich sú zapustené korene našej súčasnosti. Dokázal v zdanlivo nesúrodých faktoch nájsť prekvapujúce súvislosti, objaviť pravdu. V parku Smolenického zámku pod mohutnými stromami začal spomínať na svoje pôsobenie v Lúčnici. Mal šťastie, že zachytil zakladajúcu generáciu tanečníkov, ktorí ho nadchli svojím vzťahom k ľudovému umeniu, k hudbe, ale aj divadlu či literatúre. Folklór si pamätali v jeho autentickej podobe a bránili sa jeho politizácii.
V roku 1958, v čase, keď bolo Československo politicky uzavreté, sa celý súbor zúčastnil na svetovej výstave EXPO v Bruseli. Viliama očarila Radokova Laterna magica, Bernsteinova West Side Story, nové technológie i moderná architektúra. Všetky tieto podnety inšpirovali jeho prvé autorské choreografie Tma a Hrdza, ktoré vybočili z folklórnej línie Lúčnice a vyjadrovali sa jazykom moderného tanca. Viliam bol vždy trochu rebel a hľadal nevychodené cesty.
S úctou k realite
Leteli sme krajinou, videli sme, ako lipové aleje okolo ciest vystriedali reklamy. Lúky, ktoré boli pred pár rokmi vykosené ako golfové ihrisko, zarastali vrbinou, na drobných poliach sa už nepracovalo. Chceli sme zmapovať Viliamovu architektonickú tvorbu, a tak sme zastavovali pri amfiteátroch, ktoré navrhol. Po celom Slovensku sme ich našli desať.
Koncepcia jednotlivých stavieb vychádzala z historickej skúsenosti konkrétneho regiónu, snažila sa prostredníctvom zvoleného materiálu priblížiť tradíciu okolitého kraja. Vo Východnej to boli rytmicky zoradené kmene stromov, ktoré asociovali sacrum lesa. V Krakovanoch vtlačila amfiteátru charakter slama a rákos, na Myjave siahol po prútí, tradičnom materiáli košikárov. V Detve i Terchovej členitý priestor niekoľkých javísk vytvorili štylizované strechy dreveníc – vyvážené formy ľudového staviteľstva. Viliam prostredníctvom materiálov a tvarov priamo do architektúry zakódoval kolektívnu skúsenosť regiónu – amfiteátre sa stali akousi zhmotnenou pamäťou.
Znovu sme putovali, krájali sme priestor a čas. Pri Hornej Súči nám Viliam rozprával o pani Márii zo samoty Krásny dub, ktorá vážila len 48 kíl, no porodila 10 detí. Sedem z nich zomrelo. Tri razy vyhorela a postavila tri domy. V Zázrivej nám ukázal horáreň Wiliama Rowlanda, muža, ktorý zalesnil Oravu. Keď sme prechádzali cez Jóbovu ráztoku nad Hutami, zastavili sme sa pri dome Jozefa Smutniaka. Po smrti syna sa stal rezbárom, ale potom sa odsťahoval do Martina a drevené sochy z jeho záhrady navždy zmizli.
Na Veľkom Borovom nám Viliam rozprával o svojej práci filmového architekta. Práve tu nakrúcal trojdielny film Biela voči oblohe, poetickú adaptáciu prózy Margity Figuli. Bol workholik, pracoval s režisérmi rôznych naturelov i generácií, podieľal sa na viac ako 90 filmoch a televíznych inscenáciách. Perinbaba, Kráľ Drozdia brada, Kára plná bolesti, Ako sa Vinco zaťal, Cukor, Sokoliar Tomáš, Muž v soli, Svätopluk, Chodník cez Dunaj, Mahuliena zlatá panna, Chlapec z majera. Zábery mnohých z nich sa nám vryli do pamäti ako archetypálne obrazy slovenskej krajiny.
Viliamova filmová scénografia sa vyznačovala úctou k realite, veľkou znalosťou sociologických faktov či etnografických detailov a dôslednosťou v realizácii. Pri filmových rozprávkach často prekvapil fantazijnou hravosťou, ktorá vychádzala z ľudovej tradície, alebo zasadením príbehu do magickej krajiny.
Zrkadlenie
Keď Viliam v aute nerozprával, tak spieval. Z pamäti sa mu vynárali piesne, každá z nich mu pripomínala nejakú situáciu alebo človeka. Boli pocitovou správou o našej krajine, zachytávali radosť, smútok, obavy i prosby. Málokto poznal Slovensko tak dobre ako on. Nielen jeho vonkajšiu podobu, ale hlavne vnútorný svet ľudí, ich starosti a túžby.
Od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia výrazne rozšíril hranice svojej tvorby o poznávací aspekt. Okrem tradičnej hudobno-tanečnej podoby folklórnych vystúpení sa pokúsil divákom priblížiť aj autentickú podobu slovenskej reality. V sedemdielnom cykle Rodokmeň zeme na javisko vo Východnej priviedol originálne osobnosti, zaujímavých ľudí, ktorí napriek tomu, že nemali akademické vzdelanie, očarili publikum svojím prístupom k životu, schopnosťou výstižne opísať svoju životnú skúsenosť, remeselnými zručnosťami či umeleckým nadaním. Ich jedinečné príbehy pred nami odhaľovali tú časť našej minulosti, ktorú oficiálna historiografia ohýbaná rozličnými spoločenskými tlakmi, nedokázala zachytiť alebo priamo zamlčiavala.
Naše auto sa prepletalo kľukatými cestami. Objavovali sme nové výhľady na krajinu, spoznávali ďalších a ďalších ľudí. V Lúčkach sa Viliam rozhovoril o pltníčke Margite Senkovej, ktorá si pamätala celé storočie. V Šumiaci sme navštívili zberateľa zvoncov Mikuláša Gigaca. Pri dome mal súkromné múzeum a psa, čo zabil medveďa. V Telgárte si Viliam spomenul na muža, ktorý mu ukázal cestu, keď hľadal dolinu Zlatnica. Na nohách a rukách už nemal prsty a žil sám.
Viliam nás vodil po miestach, kde organizoval koncerty v prírode alebo stretnutia začínajúcich muzikantov s Bohdanom Warchalom. Umenie chápal ako vrcholný výraz ľudskej tvorivosti a obe polohy tvorby – ľudové umenie aj umenie školených majstrov – nevnímal v antagonistických napätiach, ale ako komplementárny vzťah. Zaujímalo ho, ako sa ovplyvňujú, dopĺňajú, ako sa jedna zrkadlí v druhej. Mnohé jeho programy dokumentovali toto tesné prepojenie na vývoji jazyka, premenách výtvarného umenia či hudby. Viliam si veľmi cenil predstavenie Detvana, ktoré v roku 1975 inscenoval pod Poľanou, scénickú poctu nášmu jazyku Rodostrom slovenčiny alebo program venovaný Hviezdoslavovi Hviezda tisícročia.
Mystický rozmer existencie
Odkedy sme film dokončili, hľadím na Slovensko už aj Viliamovými očami. A dnes, keď potichu odišiel, si uvedomujem obrovský rozsah jeho záujmov a intenzitu, s ktorou vstúpil do našich životov. Mám pocit, že všetky jeho rozmanité aktivity smerovali k jednému cieľu: chcel, aby sme plnou intenzitou precítili vlastné bytie, aby sme si uvedomili všetky jeho prítomné I minulé vrstvy, naše prepojenie s krajinou i ostatnými ľuďmi.
Svojou tvorbou sa snažil pripraviť silný zážitok, ktorý by nám otvoril oči a zvýšil našu citlivosť voči každodennej skutočnosti. Preto v posledných rokoch organizoval spievanie na končiaroch, inicioval nočné výstupy na Babiu horu, preto vodil študentov na svoju chalupu na Liptove. Chcel, aby sme naplno zažili mystický rozmer vlastnej existencie, aby sme si uvedomili široké súvislosti našich životov, aby sme pochopili, kto sme a nemrhali vymedzeným časom.
Pretože, ako hovoril, niet väčšej škody ako stratený čas.
Život ako rozprávka O troch grošoch
Vladimír Godár, hudobný skladateľ
Viliam Gruska sa narodil v roku 1936. Jeho vrstovníci zažili 1. československú republiku, ktorá ostrakizovala dedičstvo habsburskej monarchie, Slovenský štát, ktorý vyrástol na negácii Československej republiky, povojnové Československo, ktoré gumovalo u ľudí všetky spomienky na Slovenský štát, komunistickú rusifikovanú Československú republiku, ktorá zo života spoločnosti odstránila nielen dávne majetkovo-vlastnícke vzťahy, ale aj dedičstvo cirkví a kapilárne väzby našej vlasti na duchovný dom Európy, nové demokratické Československo, ktoré postupne rúcalo všetky inštitúcie, vybudované za komunizmu, i Slovenskú republiku, ktorá sa bez československého know-how potáca na svojej ceste do zjednotenej Európy.
Šesť premien štátneho systému za osemdemdesiat rokov života je priveľa. Mocenský imperatív zakaždým prináša existenčný strach, vytesňovanie pozitívnych spomienok na minulosť a požaduje od ľudí slepú dôveru v naprojektovanú budúcnosť. Každá zmena priniesla novú učebnicu dejepisu; minulosť sa u nás menila takmer tak často ako šatník. Samotná tradícia bola pre moc nielen podozrivá, ale nepriateľská…
Tradícia: báza života
Takmer každý deň si spomeniem na starú rozprávku O troch grošoch, ktorá sa vyskytuje u nás azda v každej domácnosti, keďže je obsiahnutá v Dobšinského Slovenských rozprávkach. Zvyčajná rozprávková triáda sa tu stáva plácou chudobného kopáča vo veľkosti troch grošov, z ktorých on sám prvý vracia, druhý požičiava a až z toho tretieho žije. Ten prvý vracia otcovi, ktorý ho vychoval, ten druhý požičiava synovi, aby mu ho na starobu vrátil, a ten tretí spotrebúva na živobytie.
Rozprávka obsahuje tajomstvo kontinuity ľudského života – človek v čase svojho žitia musí nadväzovať na odkaz svojich predkov a svoju skúsenosť musí odovzdať svojim potomkom. Tento časový vektor často chápeme ako samotný zmysel života.
Dva groše z troch grošov podliehajú akcii – odovzdávaniu. Odovzdávanie sa po latinsky povie traditio. Kráľa v rozprávke nekvári nijaká núdza, nepozná akt odovzdávania, nevie, čo je to tradícia. Hoci je tradícia bázou života, moc má s ňou zakaždým problémy. Skutočný život je pre ňu život v moci, čas bez moci je časom čakania na moc a spomínania na ňu – moc nijaké odovzdávanie nechápe.
Dejiny Európy sa najčastejšie vysvetľujú ako dejiny bojov o moc, dejiny striedania dynastií, štátnych hraníc, premien ekonomických systémov. Tá skutočná Európa však nie je výsledkom mocenských ašpirácií, ale výsledkom práce ľudí, ktorí sa nekúpali ani v bohatstve, ani v krvi, ale žili a pracovali tradíciou – odovzdávaním a kumulovaním poznatkov, ktoré rodili remeslá, poľnohospodárstvo, obchod i celú kultúru. Kultúru podľa klasickej antropologickej definície Edwarda Burnetta Tylora tvorí „poznanie, viera, umenie, morálka, právo, zvyky a všetky iné schopnosti alebo návyky, ktoré človek nadobudol ako člen spoločnosti“. Podstatou kultúry je teda odovzdávanie – tradícia, pretože bez kontinuity zanikajú jej predpoklady.
V našom kontexte túto funkciu tradície v súvislosti s duchovným životom formuloval Ľudovít Štúr: „Nižší stupeň je podmienkou vyššieho, preto nemožno opovrhovať pracovníkmi na predošlom stupni. Kto by sa toho dopustil, poškvrňoval by chrám nášho duchovného života (…) starší pracovníci nemajú podceňovať mladších, v ktorých je budúcnosť.“
O zabíjaní minulosti
Tradícia sa už v antike chápala ako základ spoločenskej dimenzie človeka. Vzdelanosť vznikla pod vlajkou tradície. Antická filológia, stredoveká teológia či novodobá veda boli metodológiami interpretácie jestvujúcich textov. Exegéza textu bývala zameraná tak na hľadanie skrytej pravdy, ako na skúmanie súladu tejto pravdy s aktuálne žitou skutočnosťou. Tradícia sa stala pamäťou ľudstva. Vzdelanostné inštitúcie boli nielen inštitúciami kultivácie myslenia, ale aj pamäťami spoločností – a pamäť je v hantírke kybernetiky spätnou väzbou systému. Životnosť systému bez pamäti smeruje k nule.
Moc má problémy nielen s tradíciou, ešte väčšie problémy má s pamäťou. Hlúposť všetkých diktátorov všetkých čias spočívala v tom, že sa chceli zmocniť všetkých výdobytkov ľudstva, no zároveň zbaviť svoje obete pamäti. Diktatúry sprevádza požadovaná amnézia, pozitívnu spomienku na minulosť diktátori chápu ako tú najmocnejšiu zbraň namierenú proti nim samým. Tradíciou nahromadená skúsenosť splodila nielen naše remeslá a vedu, ale aj naše umenia. Odovzdávanie poznatkov vytvorilo umelecké médiá, kumulovanie týchto poznatkov vytváralo umelecké štýly a ich následné transformácie. Až v susedstve hrôz novej doby vznikol celkom nový fenomén – avantgardný umelec, ktorého východiskom je popretie minulosti a amnéziu požaduje aj od svojich percipientov. Podobne ako diktátor verí, že zabitím minulosti si zabezpečuje budúcnosť. Zabíjanie minulosti sa stalo novou tradíciou, paradoxnou konvenciou, ktorá síce vzbudzovala strach, no nikdy si nezískala skutočnú dôveru.
Jediná ochrana
Viliam Gruska bol najväčším fanatikom tradície, akého som počas svojho života stretol. Patril ku generácii slovenských vzdelancov, ktorá si plne uvedomovala, že tradície sú nielen tým jediným prostriedkom tvorby skutočných životných hodnôt, ale aj jedinou ochranou ľudí voči spoločenským turbulenciám. Bez nich by sme dnes boli tými, koho z nás chceli urobiť politici – mankurtmi, ľuďmi bez pamäti.
Gruska po celý svoj tvorivý život vyhľadával tieto neutíchajúce zdroje spoločenskej tradície a veľmi jasne vedel, že z tohto hľadiska je každý človek neopakovateľným indivíduom s neopakovateľnou osobnou skúsenosťou a integrálnym vedomím. Každý jeden človek bol preňho väčšou hodnotou ako všetky propagandisticky vmasírované večné pravdy.
Vždy si vážil všetkých ľudí, čo niečo vedeli, a tých, ktorí nám vedeli sprostredkovať vlastné umenie či osobnú skúsenosť, nám vo svojich umeleckých projektoch neustále sprítomňoval. Rovnako neúnavne hľadal cesty, ktorými sprostredkúval toto spoločné a zároveň výsostne osobné dedičstvo našim deťom.
Zo všetkých ľudí, ktorých poznám, sa Dobšinského rozprávka O troch grošoch najhlbšie vryla do duše práve Viliamovi Gruskovi.