Na štúdiách v Prahe
Do školy chodil vo Svederníku, potom v Žiline. V roku 1933 začal študovať na gymnáziu, kde ho učil výtvarník Zdeněk Balaš. Ten v ňom spoznal talent a poradil mu, aby išiel študovať do Prahy.
Prijali ho na Umelecko-priemyselnú školu, kde študoval u profesorov Františka Kyselu a Josefa Nováka (v rokoch 1937 až 1942). V Prahe sa zoznámil aj s budúcou manželkou Vierou Horáčkovou, ktorá bola jeho spolužiačkou. Onedlho sa vzali, mali štyri deti, patrili k sebe. Vyžarovali vzájomnú oddanosť. Viera bola tiež manželovou spolupracovníčkou a aj jej diela niesli kresťanské posolstvo. Manžela prežila o šesť rokov, zomrela v decembri 2003. Ale vráťme sa do ich školských čias.
Študovali s Otom Janečkom, Arnoštom Paderlíkom, Zděňkom Seydlom a ďalšími osobnosťami. V tom čase boli v Prahe mnohí slovenskí umelci, ktorí tam tvorili významný prúd a zapájali sa do avantgardných hnutí (Umelecká beseda, Skupina 42, Mánes, neskôr Skupina 29. augusta atď.). Vincent Hložník bol tiež súčasťou tvorivého varu, spolu s Cypriánom Majerníkom, Bedrichom Hoffstädterom, Jánom Želibským či Júliusom Nemčíkom. Blízky mu bol najmä Cyprián Majerník, s ktorým mali veľa spoločného.
Foto: TASR
Oboch rozochvieval majestát tragédií, osamelosti, blúdenia či márnosti. Nachádzali krásu a silu v smutnom. Blúzniaci Don Quijote, koníky v biede i v cirkusovom lesku, zúfalstvo osamelých i zhrčených postáv, obsahovali nielen možné príbehy, ale aj bezvýchodný nepokoj. Tušenie nebezpečenstva. Umelcom zvieralo srdce a divák ich obrazov to cítil. Majerník zomrel už v roku 1945, spáchal samovraždu. Vincent Hložník našiel silu v tvorbe a v rodine.
V roku 1942 sa vrátil do rodného Svederníka, neskôr presídlil do Bratislavy. Dvadsať rokov (1952 až 1972) učil na Vysokej škole výtvarných umení, kde bol (1960 až 1964) aj rektorom. V roku 1972 však aj jeho postihli normalizačné procesy, školu opustil a venoval sa práci vo svojom ateliéri v Bratislave.
Iný ako ostatní
Bol pracovitý, zanechal obsiahle dielo. Do cesty sa mu stavali prekážky, bolesti, ale talent bol silnejší. Mal to šťastie, že publikum ho chápalo a jeho dielo bolo cenené. Žil v čase, keď ľudia poznali svojich maliarov, a to nielen cez ich diela, ale stretávali ich aj na ulici (Bratislava bola malá), z kníh, z časopisov, z početných výstav. Vysoká škola výtvarných umení bola komornejšia, ako je dnes, zmestila sa na Hviezdoslavovo námestie a tam bolo možné vídať pedagógov i študentov, ktorí zjavom i charizmou upútavali pozornosť. Bolo tam možné stretnúť bradatého Jána Mudrocha, vzpriameného Jána Želibského, útlejšieho Petra Matejku, ako aj ďalších zaujímavých výtvarníkov, čo na škole učili. Ich študentmi boli vtedy napríklad Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Vladimír Kompánek, Albín Brunovský, Vladimír Gažovič, Naďa Rappensbergerová-Jankovičová, Emil Sedlák, Jozef Cesnak a mnohí ďalší inšpiratívni ľudia.
Mesto svojich umelcov poznalo, rozprávali sa o nich príbehy. Známe boli napríklad prekáračky medzi Mudrochom a Matejkom, ktorí si robili prieky. Bol to kultúrny kolorit mesta, ktorý už dnes nie je možný, lebo ľudia sú po meste rozptýlení, nestretávajú sa tak prirodzene a majú aj iné priority. Vtedy bolo mnoho ateliérov napríklad v okolí korza a Michalskej brány, tvorivé debaty sa viedli v blízkych krčmičkách a viechach. Vincent Hložník však nepatril do tejto bohémskej kategórie. O ňom sa vždy vedelo, že je oddaný rodine a že verí v Boha. V tých dobách to nebolo v móde, ale k nemu viera patrila. Vedelo sa napríklad, že robí krásne vitráže do kostolov.
Sto rokov k dobru
Vitráže mám rada, ale mne sa páčili aj Hložníkove motívy s koňmi, cirkusové námety, dramatické ilustrácie. Zamýšľala som sa tiež nad utečencami – vtedy mi pripadal námet veľmi archaický. Niečo, čo bolo, a čo sa už nevráti. Dívam sa teraz na tie obrazy a žasnem, aký je život nevypočítateľný a aká je tvorba dobrého maliara stále aktuálna. Hložník vedel, že nikdy nie je nič doriešené, že ľudské utrpenie treba rešpektovať, lebo prepuká v nečkaných chvíľach a podobách. Patrí do rámu obrazu.
Mala som možnosť spoznať Vincenta Hložníka zo spomienok a z rečí mnohých jeho priateľov a žiakov. Možno o žiadnom slovenskom umelcovi som nepočula hovoriť s takou úctou a tak láskavo. Keď som išla na rozhovor s ním, pociťovala som to ako mimoriadnu udalosť. Prijal ma prívetivo, v duchu svojej povesti. Bol pokojný, tichý, skromný. Sedeli sme v ateliéri a okolo nás jeho práce. Kresby, ilustrácie, maľby, skice… Tá vzácna chvíľa dávno pominula, ale jeho diela sú stále s nami. Máme ich od života k dobru.
Dielo Vincenta Hložníka
- ťažisko tvorby najmä v maľbe, grafike a kresbe, ale venoval sa takisto tvorbe okenných vitráží – často v spolupráci s dcérou Zuzanou Hložníkovou a so zaťom Ľubom Zelinom (najznámejšie: rímskokatolícky kostol v Zborove, rímskokatolícky kostol v Starom Smokovci, budova Najvyššieho súdu SR v Bratislave; československé veľvyslanectvo v Bonne, Krajský súd v Košiciach); známkovej tvorbe, soche
- ilustroval vyše 350 kníh
- autor tisícok grafík; najvýznamnejšie grafické cykly: Transport, Stroncium 90, Sny, Majestát ničoty, Stratení generáli, Úzkosť pred vojnou, Veselý zvierací svet, Obetné stoly, Pečate, Tá noc, Apokalypsa
- 70. roky: vymaľoval Kostol sv. Michala v Dolnom Hričove („slovenská Sixtínska kaplnka“), svetový unikát, medzi sakrálne výjavy vmaľoval aj balón či raketu; „Ak ľudia tieto moderné telesá poznajú teraz, Boh ich musel poznať odjakživa,“ tvrdil V. Hložník
- 1973: cyklus veľkorozmerných plátien Apokalypsa (trojmetrové oleje) – patrí k vrcholom maliarskej tvorby
- 1995: cyklus Nová Apokalypsa, neskôr ho rodina celý venovala Považskej galérii umenia v Žiline spolu s ďalšími dielami, dovedna je ich vyše 900
- 2009: vznik Stálej expozície Vincenta Hložníka v PGU v Žiline, v spolupráci s rodinou, základy položila manželka Viera, koncept rozvinula dcéra Zuzana a zať Ľubo Zelina v spolupráci s Milanom Mazúrom
(jak)
Reprodukcie diel uverejňujeme s láskavým súhlasom majiteľov a dedičov autorských práv.