Vladimir Bukovskij: Muž, ktorý ukázal svetu zvieraciu kazajku KGB

Jeho meno malo kedysi taký hrdý cveng ako Sacharovovo či Solženicynovo. Vladimir Bukovskij, rebelant, ktorý sa vzoprel sovietskemu režimu a prezradil naň, že sa neštíti svojich odporcov zatvárať do psychiatrických liečební, zomrel v poslednú októbrovú nedeľu vo veku 76 rokov. Autorov nekrológov postavil pred neľahkú úlohu. Ako objektívne oceniť nesporný prínos legendárneho disidenta v boji za slobodu, a nezamlčať pritom tienisté stránky jeho rozporuplného života?

04.11.2019 13:30
Vladimir Bukovskij Foto: ,
Vladimir Bukovskij (30. december 1942 - 27. október 2019)
debata (36)

Zavretý v sovietskych väzniciach, trestaneckých táboroch a psychiatrických ústavoch strávil dovedna 12 rokov, kým ho režim nepustil na Západ výmenou za väzneného čilského komunistického vodcu Luisa Corvalána. Najbolestivejšieho procesu sa však napokon dožil vo svojej novej vlasti, v Británii, kde ho na staré kolená postavili pred súd pre prechovávanie detskej pornografie.

Keď chceš, sej a keď chceš, kuj

Vojnové dieťa, narodené v evakuácii na Urale, kým jeho otec, komunistický novinár a spisovateľ, slúžil ako frontový reportér, veľmi skoro zapochybovalo o tom, čo mu vtĺkali do hlavy. Mal desať rokov, keď v marci 1953 sledoval, ako sa masy tlačia, aby dali posledné zbohom zosnulému vodcovi. V škole ho učili, že Stalin je boh. A boh bol zrazu mŕtvy. Chlapec to pocítil ako podvod a rozhodol sa, že namiesto slepej viery autoritám sa bude spoliehať na vlastný rozum. Ako 14-ročný už bol vyhranený "inakomysliaščij“ (slov. – inak zmýšľajúci), ako Rusi hovoria disidentom. Utvrdil ho v tom prejav nového komunistického vodcu Nikitu Chruščova na 20. zjazde strany, kde čiastočne odhalil zamlčované zločiny stalinistického režimu.

Chruščovovský odmäk dlho netrval. Stredoškolák Bukovskij to pocítil na vlastnej koži, keď ho v ročníku pred maturitou vylúčili za to, že založil študentský časopis a uverejnil v ňom recesistickú básničku. Tá si robila posmech z kosáka a kladiva v sovietskom erbe veršom: „Keď chceš, sej a keď chceš, kuj / aj tak z toho máš len ch…“

Zmaturoval na večernej škole. Prijali ho na univerzitu, na štúdium biológie, ale ani tam sa dlho nezohrial. Vyhodili ho po tom, čo sa prvý raz dostal do hľadáčika KGB. Vypočúvali ho ako jedného z organizátorov pravidelných verejných recitácií básní na moskovskom Majakovského námestí. Pod vtedy novou sochou rebelantského poetu znela nielen lyrika, ale aj odvážna kritika spoločenských pomerov. Úrady zhromaždenia zakázali a pri domovej prehliadke u organizátora našli Bukovského spis, v ktorom žiada demokratizáciu Komsomolu, mládežníckej organizácie komunistického režimu.

Pomalá schizofrénia

Prvý raz ho zatkli v roku 1963. Osudným sa mu stal pokus zhotoviť kópiu zakázanej knihy Nová trieda od juhoslovanského disidenta Milovana Djilasa. Po vyšetrovacej väzbe ho zavreli na psychiatrii. Stanovili mu diagnózu pomalá schizofrénia, špeciálne vymyslenú pre kritikov režimu.

Bolo to obdobie, keď sovietske vedenie stálo pred dilemou: Ako bojovať proti disidentom bez návratu k otvorenému teroru stalinských čias? Jurij Andropov, neskorší šéf Kremľa, ktorý vtedy stál na čele KGB, prišiel s plánom zatvárať kritikov režimu do blázincov. Vychádzal pritom z Chruščovovho presvedčenia, že antisovietizmus musí byť duševná choroba, lebo iba nepríčetný človek sa môže postaviť proti najpokrokovejšej štátnej moci. Za Chruščovovho nástupcu Leonida Brežneva nadobudlo zneužívanie psychiatrie na pacifikáciu odporcov režimu ešte obludnejšie rozmery.

Pre režim to malo veľa výhod. Politických oponentov bolo možné izolovať bez súdu, bez práva odvolať sa, bez toho, aby tušili, kedy a či vôbec sa dostanú na slobodu, a keď ich aj prepustili, vždy im mohli pod zámienkou recidívy znova navliecť zvieraciu kazajku.

V „nemocniciach špeciálneho typu“, ktoré patrili pod ministerstvo vnútra, proti ich vôli zadržiavali tisíce ľudí, viac, ako bolo nútene hospitalizovaných v civilných psychiatrických zariadeniach. Disidentov "liečili“ elektrošokmi, ľadovými kúpeľmi a podávaním silných psychotropných látok, ktoré neraz aj zdravých ľudí doviedli k invalidite.

Vynášať špinu nie je zločin

Bukovského nezlomili. Iba zopár mesiacov po tom, čo ho v roku 1965 prepustili zo psychiatrickej liečebne, ho znova zatkli za organizovanie mítingu solidarity s dvojicou súdne stíhaných spisovateľov. A opäť putoval z jednej „psychušky““ do druhej. Komisia, ktorá skúmala jeho duševný stav, sa však napokon na diagnóze nezhodla.

Do dvoch rokov ho znova zatkli za zvolanie demonštrácie proti väzneniu skupiny bojovníkov za ľudské práva. Keďže psychiatrická expertíza nespochybnila jeho príčetnosť, postavili ho pred súd.

Odsúdili ho na tri roky v trestaneckom tábore. Bukovskij si nielenže vinu nepriznal, ale právom posledného slova sám predniesol ostrú obžalobu režimu. Táto jeho reč, i ďalšia – z procesu, na ktorom ho v januári 1972 za "protisovietsku agitáciu a propagandu“ odsúdili na sedem rokov straty slobody a päť rokov vyhnanstva, ešte dlho v podobe samizdatu kolovala z rúk do rúk.

"Spoločnosť už chápe, že zločincom nie je ten, kto vynáša špinu z izby, ale ten, kto v izbe špiní,“ povedal vtedy už svetoznámy disident, ktorý v krátkych pauzách, keď bol na slobode, poskytol západným médiám svedectvo o neľudskom zneužívaní psychiatrie proti sovietskym disidentom, ako aj 150 strán dôkazov – úradmi zmanipulovanej zdravotnej dokumentácie.

Statočný postoj mladého disidenta vyvolal na Západe vlnu solidarity. "Bukovského hrdinský prejav pred súdom na obranu slobody a jeho päť rokov mučeníctva v opovrhnutiahodnej psychiatrickej väznici sa budú spomínať dlho po tom, čo jeho mučitelia, ktorým sa vzoprel, zhnijú,“ napísal exilový spisovateľ svetového mena Vladimir Nabokov.

Chuligána za Corvalána

Aj pre sovietsky režim začalo byť väznenie Bukovského nepríjemné. Najmä po tom, čo mu spravila nechcenú reklamu moskovská Pravda. Stranícky denník s mnohomiliónovým nákladom sa článkom o „zlostnom chuligánovi““, ako Bukovského tituloval, postaral o to, že jeho meno spoznali široké masy, ktoré o ňom dovtedy nič nepočuli.

Pamflet o "zlostnom chuligánovi“ sa v roku 1976 sovietskej propagande vrátil ako bumerang vo forme zľudovenej častušky, zloženej v čase delikátnej výmeny politických väzňov. Američanom sa podarilo sprostredkovať dohodu o vydaní Bukovského zo Sovietskeho zväzu a Corvalána, v tom čase už tri roky väzneného juntou generála Pinocheta, z Čile. Krátko po tom, čo špeciál z Moskvy i zo Santiaga pristál na letisku vo švajčiarskom Zürichu a sovietsky disident si s čilským komunistom vymenil miesta, Bukovského priatelia si už pospevovali: "Vymenili chuligána za Luisa Corvalána. Kde vziať takú k…, za ktorú si Brežneva urvú?“

Bukovskij sa usadil v Británii, ktorá mu udelila občianstvo, a to aj napriek tomu, že mu pred deportáciou sovietsky pas neodňali. V Cambridgei vyštudoval neurofyziológiu. V tomto univerzitnom meste zostal žiť až do smrti. Pracoval vo vedeckom výskume, prednášal, a pritom zostal politickým aktivistom.

Víťazstvo bez výstrelu

O svojej politike voči Moskve s ním konzultovali americkí prezidenti Jimmy Carter i Ronald Reagan, jeho služby externého poradcu hojne využívala britská premiérka Margaret Thatcherová. Radila sa s ním aj pred svojou prvou schôdzkou s novým sovietskym lídrom Michailom Gorbačovom, keď sa rozhodovala, aký postoj k nemu má zaujať. Kým Cartera Bukovskij považoval za naivného, Reagana i Thatcherovú si vážil ako silných vodcov. Podľa denníka Guardian mu vraj obaja vystrúhali poklonu, že práve vďaka neveľkému disidentskému hnutiu si uvedomili, že Sovietsky zväz možno poraziť bez jediného výstrelu, pomocou morálnej konfrontácie.

Spoločnosť už chápe, že zločincom nie je ten, kto vynáša špinu z iozby, ale ten, kto v izbe špiní.
Vladimir Bukovskij, disident

Presadil sa aj ako spisovateľ. Dva roky po príchode do Británie sa z jeho memoárov A vietor sa vracia, v ktorých opísal drastické pomery v sovietskych väzniciach a psychiatrických ústavoch, stal bestseller. Po ďalších dvoch rokoch mu vyšla kniha Listy ruského cestovateľa, v ktorej porovnával svoje dojmy zo života na Západe s pomermi v Sovietskom zväze.

Ako zarytý antikomunista presadzoval čo najtvrdší tlak na sovietsky režim. Viedol kampaň za bojkot moskovskej olympiády, na ktorej sa v roku 1980 na protest proti sovietskej invázii do Afganistanu odmietli zúčastniť desiatky krajín.

S nedôverou sledoval aj Gorbačovovu perestrojku. Varoval, že Sovietsky zväz nemožno reformovať, lebo je ako staré auto, ktoré ešte ako-tak jazdí, ale keď sa pustíte do jeho opravy, definitívne sa rozpadne. Averzia voči Gorbačovovi ho neprešla ani po rokoch. Keď bývalý šéf Kremľa prišiel do Londýna osláviť svoje osemdesiatiny, Bukovskij podal na neho trestné oznámenie a súdnou cestou žiadal, aby ho britské úrady zatkli a stíhali za krvavé potlačenie masových protestov v sovietskych republikách v rokoch 1989 až 1991. Pred piatimi rokmi sa zase obrátil na Nobelov výbor, aby Gorbačovovi za schvaľovanie anexie Krymu odobrali cenu mieru.

Kancelár z gestapa?

Ani prvému ruskému prezidentovi Borisovi Jeľcinovi neodpustil, že nevykorenil zvyšky bývalého režimu, ktorý tak podľa neho mohol znova vypučať. Prijal však Jeľcinovo pozvanie, aby na procese, v ktorom ústavný súd rozhodoval o zákaze komunistickej strany, vystupoval ako expert. Pri tejto príležitosti získal prístup do sovietskych archívov, naskenoval si tam stovky prísne tajných dokumentov, ktoré neskôr prepašoval na Západ a so svojimi komentármi knižne vydal pod názvom Moskovský proces.

Jeľcina tvrdo kritizoval za prijatie novej ústavy, ktorá podľa neho zriadením silného prezidentského systému vytvorila predpoklady pre vznik diktatúry. Ešte nemilosrdnejšie ho odsúdil za to, keď si za svojho nástupcu vybral bývalého podplukovníka KGB Vladimira Putina. "Viete si predstaviť, že by sa niečo také stalo v Nemecku? Že by tam za kancelára zvolili nejakého dôstojníka gestapa?“ povedal pre National Review.

Jeho pobúrenie bolo také silné, že sa pokúsil aktívne vstúpiť do politického života starej vlasti. Pred prezidentskými voľbami v roku 2008 prijal ponuku, aby sa stal spoločným kandidátom demokratickej opozície na hlavu štátu. Jeho kandidatúru však úrady odmietli zaregistrovať pod zámienkou, že nepredložil doklady potvrdzujúce jeho spisovateľské povolanie a posledných desať rokov nežil v Rusku.

Bukovskij sa stal mentorom odporcov Putina, ktorí hľadali útočisko v Británii. Bol medzi nimi i prebehlík ruskej tajnej služby FSB Alexandr Litvinenko. Jeho mučivá smrť po otrave rádioaktívnym polóniom ním hlboko otriasla. Počas verejného vyšetrovania Bukovskij pred sudcom dosvedčil, že jeho priateľ na smrteľnej posteli vyslovil presvedčenie, že jeho vraždu si objednal priamo Putin.

Trpkej odvety sa dočkal v roku 2014, keď mu ruská ambasáda odmietla predĺžiť platnosť pasu s výhovorkou, že nenašla doklady potvrdzujúce jeho ruské občianstvo.

Kritik EÚ i NATO

Svojimi radikálnymi názormi Vladimir Bukovskij neváhal bičovať aj západné vlády. Rázne odsúdil NATO za bombardovanie Juhoslávie i Američanov za mučenie väzňov v irackom Abú Ghrajbe. Európsku úniu prirovnával k sovietskemu kolchozu a privolával jej skorý rozpad, aby vraj na jeho hrobe mohol byť nápis, že prežil dve únie. Ako tuhý fajčiar tvrdil, že Británia sa postupne sovietizuje, keď prijíma nepotrebné protifajčiarske zákony a iné reštrikcie obmedzujúce osobné slobody.

Bol extrémny libertarián a svojím pohľadom na svet sa niekedy blížil až ku krajnej pravici. Stal sa nielen členom, ale podľa BBC aj jedným z ideológov euroskeptickej Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva a horlivo sa zapojil do kampane za brexit.

Jeho niekdajší druhovia z disentu, väčšinou liberáli, nad politickými excesmi Bukovského len bezradne krčili plecami. "V trestaneckom tábore sme boli blízki priatelia. Napísali sme spolu aj Príručku psychiatrie pre disidentov,“ zaspomínal vlani pre televíziu 112 Ukrajina bývalý politický väzeň Semion Gluzman. Na otázku, prečo úplne prerušili kontakty, popredný ukrajinský psychiater len lakonicky odsekol, že sa s ním nemá o čom rozprávať: "Jednoducho ma nezaujíma a ja nezaujímam jeho.“

Škvrna na povesti

Niekdajšia reputácia legendárneho disidenta utrpela najväčšiu ranu na sklonku jeho života. V októbri 2014 do jeho domu v Cambridgei vtrhla skoro ráno polícia a zhabala mu počítače. Na pevných diskoch našla uložených viac ako 19-tisíc fotografií a 8¤700 videí detskej pornografie. Obvinili ho z ich zhotovovania a prechovávania. Bránil sa tým, že zažaloval kráľovskú prokuratúru za nactiutŕhačstvo. Starec, ktorý v mladosti v sovietskych väzniciach a psychiatrických ústavoch držal viac ako dvadsaťkrát protestnú hladovku, po rokoch znova demonštratívne odmietol prijímať potravu.

Niekoľkotýždňová hladovka nepomohla. Jeho žalobu zamietli a obžalobe čelil on sám. Súdna expertíza spoľahlivo vylúčila úvahy, že keď ruská tajná služba dokázala v Británii otráviť polóniom Litvinenka a nervovoparalytickým jedom zaútočiť na svojho bývalého dôstojníka Sergeja Skripaľa, potom dostať zakázaný obsah na Bukovského pevné disky muselo byť pre jej hackerov detskou hračkou. Podľa nej si detskú pornografiu musel stiahnuť z internetu sám majiteľ počítačov.

Bukovskij sa napokon vyšetrovateľom priznal. Tvrdil však, že tieto snímky si sťahoval na študijné účely, keď sa koncom 90. rokov zaujímal o fenomén kontroly a cenzúry na internete, pričom skúmal aj dostupnosť stránok s detskou pornografiou. "Povedal, že táto jeho pôvodná zvedavosť prerástla do akéhosi koníčka, niečoho, ako je zbieranie známok,“ citoval portál Cambridge-news žalobcu Willa Cartera, podľa ktorého obžalovaný tiež tvrdil, že si nemyslel, že by vyhľadávanie a prechovávanie takéhoto materiálu mohlo byť trestným činom, alebo že by to niekomu ublížilo a že to nerobil pre sexuálne potešenie a nikdy ho deti takýmto spôsobom nepriťahovali.

Na začiatok procesu sa Bukovskij dostavil v invalidnom kresle. Vzápätí sa však podrobil zložitej srdcovej operácii a pre jeho zdravotnú nespôsobilosť sa pojednávania opakovane odročovali, až kým ich vlani sudca neprerušil na neurčito.

Rozsudku sa Vladimir Bukovskij nedožil. Po právnej stránke zomrel nevinný. Ale ani svoje meno, poškvrnené podozrením z pedofílie, neočistil.

© Autorské práva vyhradené

36 debata chyba
Viac na túto tému: #KGB