Keď Ľubomír Jančok končil gymnázium v Žiline, túžil si zlepšiť francúzštinu. K jazyku ho priviedla minulosť starého otca spojená s Parížom. „Narodil sa v roku 1931 na jeho predmestí. Slovenským rodičom, ktorí emigrovali počas jednej z veľkých prisťahovaleckých vĺn tridsiatych rokov. Mal osem rokov, keď sa počas druhej svetovej vojny vrátili domov,“ odkrýva spomienky na predmaturitné obdobie, keď odoslal list do parížskej sprostredkovateľskej agentúry. Obratom mu ponúkli au pair pobyt. Cez letné prázdniny sa mal starať o malé deti.
„Jedného večera mi však zavolala staršia pani, že nepotrebuje, aby som sa staral o jej vnúčatá, ale o chateau neďaleko Nantes pri Atlantickom oceáne. O zámok veľký ako Bojnice,“ spomína rodák z Veľkého Rovného, ktorý sa dostal do aristokratickej rodiny ku grófke. „Dnes má deväťdesiatpäť rokov a je stále vo forme. V zime sa ohrieva červeným vínom, v lete pije pol litra rosé denne, riadi svoj Peugeot 206 a drží sa pekného korzického príslovia: Stará degustátorka prežije svojho lekára,“ hovorí o svojej mentorke, ktorú doteraz pravidelne navštevuje.
Na zámku strávil stredoškolák dva mesiace. "Utieral som prach, musel som dve hodiny obedovať a dve hodiny večerať, piť drahé investičné vína a testovať ich. Mama sa bála, aby sa zo mňa nestal alkoholik. Silné vína mi rozťahovali ústa, a ja som nevedel, ako sa mám pri nich tváriť. Jeden vinár z Bordeaux ma však naučil veľkú múdrosť – cesta do pivnice je cestou do raja. Keď idete do pivničky po fľašku, chcete potešiť blízkych, priateľov aj seba. Vďaka dobrému vínu máte dobrú náladu, vďaka dobrej nálade robíte dobré skutky a vďaka dobrým skutkom sa dostanete do raja.” Šesť deci denne a nikdy nie pred dvanástou, to je zásada Parížaniek. Veru, vo Francúzsku by naše dychové skúšky na zistenie alkoholu neobstáli. Povolená hladina do 0,5 promile alkoholu v krvi, to je približne dva a pol pohára bieleho vína v dámskom prevedení. A la santé.
Kultivované radosti
Grófka, o ktorej Ľubomír píše vo svojej knihe Glamour Paríža, bola tou najlepšou sprievodkyňou svetom delikates. Mladého muža učila stolovať, jesť kraby, otvárať ustrice a pripravovať morské pavúky. Gastronómia je totiž vo Francúzsku na rovnako vysokej priečke dôležitosti ako filozofia či literatúra. „Medzi dvanástou a druhou v Paríži nič nevybavíte, lebo všetci obedujú. Na večeru zvládnu aj päť chodov. Slováci obedujú dvadsať minút, aby boli doma skôr,“ konštatuje. Ako je potom možné, že Francúzky sú pri takom množstve vína a skonzumovaných bagiet štíhle? "To je jeden z paradoxov. Pri pomalom jedení sa vám stihne dostať do hlavy signál, že už máte dosť. Keď sa idete najesť v rámci polhodinovej prestávky na obed, jedlo do seba rýchlo nahádžete a mozog ani nestihne zaregistrovať, že ste sa práve prejedli,” vysvetľuje.
Vráťme sa však na zámok. Ak sa nestolovalo v zámockej jedálni, sprevádzal Ľubomír grófku na soirée u jej aristokratických priateliek. Zatiaľ čo doma ho rodičia napomínali slovami: Pri jedle sa nerozpráva, grófka ho učila opak – konverzovať. Kto totiž vo Francúzsku pri jedle nekomunikuje, je považovaný za nespoločenského. V debate s Francúzom však musíte byť opatrní. „Francúz vám nikdy nepovie nič priamo. Dve tretiny z rozhovoru len naznačuje, po trojhodinovej debate neviete, na čom ste. S Nemcom alebo Slovákom ste vybavení hneď. Preto je francúzština, reč náznakov, výborným diplomatickým jazykom.“
Ľubomír Jančok v štúdiu jazyka pokračoval aj na Univerzite Komenského v Bratislave. Vo štvrtom ročníku sa vďaka štipendiu francúzskej vlády dostal opäť do vysnívaného Francúzska. A za rok sa na Université de Reims naučil viac ako doma za celé štúdium. „Francúzsko mi ukázalo, že peniaze a práca nie sú tými najdôležitejšími hodnotami. Je to umenie žiť. Aj preto som sa nechcel stať len profesorom alebo podnikateľom,“ hovorí Slovák, ktorý dnes umne spája jedno s druhým. Keď práve neprednáša a nevenuje sa podnikaniu, píše knihy. Jeho hlavnou témou je, ako inak, Francúzsko. Glamour Paríža a Francúzsky paradox sú publikácie, ktoré sa inšpirovali francúzskymi reáliami. Na krajinu sa v nich pozerá otvorenými očami cudzinca – všíma si aj to, čo domáci už nevnímajú.
Foto: Pravda, Jana Kollárová
Podľa slov Ľubomíra Jančoka je gastronómia prepletená nielen s literatúrou, ale aj s politikou. „Politik vo Francúzsku musí rozumieť gastronómii a písať, lebo inak ho nikto nezvolí. Keď chcete Francúzom niečo ponúknuť, opýtajú sa vás, kde máte knihu? Nech si prečítam, ako zmýšľate… Písať znamená vyjadriť svoj postoj.“ A aké majú podmienky v krajine galského kohúta spisovatelia? "Podobné ako u nás. Nie je jednoduché napísať a vydať knihu. Ak sa vám to však podarí, môže sa z vás stať milionár.”
Hladkanie vína
Ak sa chystáte spoznať Paríž či kus Francúzska, Ľubomír Jančok vám odporúča osvojiť si aspoň tri zdvorilostné výrazy – bonne journée (prežite pekný deň), merci (ďakujem) a au revoir (dovidenia). Pochodíte s nimi lepšie ako s angličtinou. Nie však preto, že by Francúzi boli nacionalisti. „Keď na Francúza prehovoríte anglicky, začne sa ježiť. Neovláda jazyky, má medzery v geografii. Ak prejavíte snahu a skúsite ich reč, urobia všetko preto, aby ste odišli spokojní.“
A ako je to s povestnou francúzskou výchovou? „V Paríži vám aj najväčší grázel z predmestia oblečený v teplákoch povie pri výťahu – Madam, pardon. Nie preto, že by bol taký vzdelaný, ale preto, že by ho spoločnosť ukameňovala, keby sa správal inak. Tento systém v krajine funguje dvesto rokov,“ hovorí Ľubomír Jančok, ktorý etikete učí aj malé deti. "Slováci sú, samozrejme, slušne vychovaní. Aj ja som chodil do kostola a nosil som motýlik. To však nestačí, najmä keď prídu otázky – Čo s tou krevetou? Ako usadiť pätnásť ľudí pri stole? Čo povedať, keď chcete ísť na toaletu? Ako podať ruku žene – čo keď je mladšia, čo keď je staršia, čo keď sú tam tri? Deti učíme, ako držať príbor, tomu, aby chlapec dievčaťu odsunul stoličku. A tiež to najdôležitejšie, čo ma naučila grófka – pri stole myslím na seba ako na posledného. Keď deti prídu domov, učia to svojich rodičov. Tí nám potom volajú a sťažujú sa, že sa pri večeri ani poriadne nenajedli. Tak sme otvorili kurzy aj pre nich,” smeje sa spisovateľ, profesor aj milovník vína.
Za desať rokov zozbieral približne šesťtisíc fliaš vína. O víne prednáša, aj ho draží. „Sú dva typy milovníkov vín. Prvý, ázijský typ má veľa peňazí, investuje do vín, ale nepotrebuje fľašku vidieť ani ju hladkať. Stačí mu tabuľka excel, v ktorej vidí svoj zisk. Druhá skupina milovníkov vína má financie, aj vzdelanie a fľašky chce mať doma. Jednu daruje otcovi, druhú vypije s kamarátmi, tretiu odloží a štvrtú predá.“
Dnes Ľubomír Jančok žije na striedačku medzi Bratislavou a Parížom. Aký je rozdiel v našich povahách? A čím by sa naše národy mali navzájom inšpirovať? "Francúzska duša je mimoriadne kritická. Aj na univerzitách sú študenti vedení ku kritickému mysleniu. Prenikajú do podstaty vecí, hľadajú súvislosti, nezaujíma ich kto, kedy a kde, ale prečo. Aj preto by neuspeli, na rozdiel od nás, v súťaži Milionár. Francúzi majú lepšie víno, croissanty, syry a bagety, ich pivá sú priemerné, našu divinu neporazia. Z každej krajiny si treba zobrať to lepšie. Naučil som sa, že mať peniaze vo Francúzsku nestačí – v istej životnej etape musíte mať vzdelanie, vkus a ak sa chcete niekam dostať, aj priateľov.
Ľubomír Jančok
Pochádza z Veľkého Rovného, narodil sa 19. 10. 1982. Je absolventom odboru francúzsky jazyk, literatúra a pedagogika na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a medzinárodných vzťahov na Université de Reims vo Francúzsku. V roku 2017 získal doktorát na Sorbonne v Paríži. Je laureátom ceny rektora aj francúzskeho parlamentu, prednáša na univerzitách doma aj vo svete. V roku 2009 založil spoločnosť Monte Christo zameranú na cestovanie a kultúru, v roku 2017 vzdelávaciu a kulinársku inštitúciu Chez Balzac v Bratislave, kde vedie kurzy etikety pre deti aj dospelých. Je autorom kníh Iná, ale stále blízka (2015), Francúzsky paradox (2012) a Glamour Paríža (2011).
