Od detstva bol v blízkosti vody. Martinov otec pretekársky plával, a v roku 1962 dokonca štartoval na letnej olympiáde v Tokiu. „Ani mňa ako malého neobišiel krúžok plávania. Veľmi ma to nebavilo, ale nemal som ešte dosť síl na to, aby som sa efektívne bránil. Preto som musel absolvovať aj ďalšie, mne nie celkom blízke aktivity, ako bol výtvarný krúžok či basketbal,“ spomína Martin Ferák, ktorý prázdniny trávil najčastejšie pri vode, pretože jeho strýko bol rybár. To predurčilo neskoršie smerovanie gymnazistu, keď sa prihlásil na Prírodovedeckú fakultu UK. „Študoval som ichtyológiu, náuku o rybách, ale rozhodol som sa, že nebudem v labáku, ale radšej v prírode, bližšie k rybám.“
Foto: Martin Ferák
Napriek spojeniu s vodou mal Martin v detstve akýsi zvláštny rešpekt pred týmto živlom. „Keď sa mi plaváčik pri chytaní rýb na Slnečných jazerách zamotal do nejakej rastliny, radšej som ho odtrhol, akoby som k nemu doplával. Vodné rastliny mi boli veľmi nesympatické. Tento nepríjemný pocit pominul vo chvíli, keď som si na tvár dal lacné potápačské okuliare, ľahol som si na nafukovačku a hlavu som si ponoril pod hladinu. Vtedy som pochopil, že ak viem, čo je pod hladinou, plávanie nad hlbočinou mi vlastne neprekáža,“ rozpráva o svojej ceste k potápaniu. Podmorský svet si užil už ako pätnásťročný v africkej Líbyi, kam jeho rodičia odišli za prácou. „Pri love rýb harpúnou som vydržal celé hodiny. To bolo ešte potápanie bez prístroja. Dnes by som to už, samozrejme, nerobil s takým nadšením.“ Dnes sa totiž aj do sféry potápania dostala ekologická uvedomelosť. Potápači sa správajú šetrne k prostrediu, v ktorom sa pohybujú – nelovia ryby, nevynášajú artefakty, potápajú sa bezkontaktne s dnom, koralmi a iným pevným prostredím. Bývajú často ochrancami živočíchov a iniciátormi čistiacich akcií vo vodnom prostredí a v okolí vodných plôch.
Martin začínal s potápaním v potápačskom klube Astacus, ktorý bol pozostatkom Zväzarmu. „S prístrojom sa potápam od roku 1994, prvý ponor mimo bazéna som absolvoval v Biskupickom ramene pri Bratislave. V tom čase to bola nádherná lokalita s čistou vodou a dunajskou faunou,“ spomína Martin, ktorý dnes patrí medzi elitu potápačských inštruktorov zoskupených v najväčšej a najuznávanejšej organizácii na svete PADI. V „mokrých“ laviciach potápačskej školy, ktorú založil, sa vystriedali tisícky študentov. Základné kurzy sa organizujú v Bratislave a v jej okolí – v krytých plavárňach na jazerách, výnimočne na Jadrane alebo v Egypte. „Okolie Bratislavy je najlepším terénom na potápanie na Slovensku – vďaka Podunajskej nížine a štrkovému podložiu, ktoré filtruje spodnú vodu. Mnohé mladšie štrkoviská sú ideálnymi lokalitami, kde vďaka dobrej viditeľnosti často stretávame kapry, šťuky, sumce a iné ryby. Pokochať sa dá aj scenériami potopených stromov a trsmi vodných rastlín. Naše jazerá sú hlboké len 5 až 12 metrov, čo je optimálne pre začiatočníkov,“ vysvetľuje slovenský potápač. Hoci má za sebou približne štyritisíc ponorov po celom svete, za jeden z najcennejších pokladá ponor na Slovensku, presnejšie v hlavnom toku starého koryta Dunaja. "Bolo to pred mnohými rokmi, keď sa v ňom na niekoľko dní voda stala potápateľnou po stránke viditeľnosti.“
Foto: Martin Ferák
Ak sa rozhodnete pre potápanie, nemusíte byť špičkový plavec. „Potápanie s prístrojom a plávanie po hladine majú málo spoločného. Podmienkou je odplávať dvesto až tristo metrov bez plaveckých pomôcok a bez prerušenia. To zvláda aj slabší plavec, úplný neplavec však kurzom určite neprejde. Ani ten, kto nedokáže mať svoj vztlak dôkladne pod kontrolou a víri dno, neokrôchane sa pohybuje v okolí prekážok, by nemal byť inštruktorom ,prepustený do voľného obehu‘. To sa žiaľ deje často. Začiatočníci sú rozpoznateľní na prvý pohľad, a to nie je radostný pohľad, hoci – ako štatistiky potvrdzujú – nezomiera sa na to.“
Čo desať metrov, to poldecák
<A>Maximálny hĺbkový limit rekreačného potápania je štyridsať metrov. Každý, kto sa potápa vo väčšej hĺbke, je vystavený dusíkovému opojeniu. „Dusík obsiahnutý vo vzduchu sa rozpúšťa v krvi a v telesných tekutinách a má narkotický účinok na nervovú sústavu. Prejavuje sa to spomalením šírenia vzruchu po nervovom vlákne, potápač môže reagovať, akoby bol opitý alebo nadrogovaný. Čo desať metrov, to jeden poldecák. Pre neskúsených potápačov je to veľmi nebezpečné, pretože by mohli stratiť potrebnú ostražitosť a prestať sledovať zásobu vzduchu,“ vysvetľuje Martin Ferák, ktorý si pred zanorením musí svojich zverencov na brehu dobre zrátať.
„Pod vodou vôbec netuším, kto je Jano, Fero či Katka. Pokiaľ si ich predtým nejako veľmi precízne nepozriem,“ hovorí o kurzoch potápania, ktoré vedie aj na jazere Guláška neďaleko Bratislavy. Vodná plocha, kde je v lete viditeľnosť okolo šesť metrov, je ideálna pre ponory začiatočníkov. „Česi sú na tom horšie. Nemajú ako my filtrovanú dunajskú spodnú vodu v štrkoviskách. Potápajú sa zväčša v nepriehľadných močarinách, na priehrade Slapy je to ako v zriedenej káve. Pripomína to slepecký kurz pohmatom.“ Keďže kurzisti na Guláške nemajú vždy šťastie na ryby, Martin Ferák s priateľmi potopili zopár predmetov, aby začiatočníkom potápanie oživili. Pri prvých ponoroch môžu naraziť na trpaslíka, morskú pannu či tabuľu zákaz kúpania a vodných športov.
Foto: Martin Ferák
Okrem slovenských vôd chodili naši potápači v júni do Rakúska na Grüner See. „Počas topenia ľadovca býva pravidelne jeho okolie zaplavené priezračnou vodou, kde je viditeľnosť až tridsať metrov. Vyzerá to, ako by ste zatopili lúku s lavičkami a turistickým chodníkom. Potápači majú pocit, akoby lietali v 3D priestore, aj fotky odtiaľ majú zvláštnu atmosféru. To je však minulosť. Ochranárom aktivita potápačov nevoňala, preto potápanie v jazere zakázali,“ dodáva Martin Ferák.
Žralok a ruka v papuli
Býva častým omylom, že potápanie je drahý koníček. Hoci rekreačné potápanie, podobne ako iné športy, niečo stojí, nemusí ruinovať rodinný rozpočet. "Potápaniu sa venujú aktívne aj študenti či ľudia s nižším príjmom. Výstroj nemusia vlastniť, môžu si ho požičiavať. Dostupné sú tiež lacnejšie – použité veci. Rozdiel je najmä v tom, či za potápaním budú aktívne cestovať, alebo si ním len spestria štandardnú dovolenku.”
Foto: Martin Ferák
Ak sa Slovák rozhodne potápať, má výhodu nielen priehľadných štrkovísk, ale aj blízkosti a cenovej dostupnosti potápania v mori – Jadranskom či Červenom. Okrem rýb sa pod ich hladinou nachádzajú rôzne artefakty. „Antické amfory, samozrejme, rozbité. Čo bolo celé, je už dávno vonku. Je tam žiaľ aj odpad, najmä v zátokách, kde kotvia jachtári. A sklo je najmenší problém…“ V Jadranskom mori môžete naraziť dokonca na žraloka. „Žraloky druhu máčka škvrnitá zvyčajne plávajú pri dne. Nie sú nebezpečné a stretnutie s takýmto typom žraloka pre potápača nemá v sebe ten adrenalínový náboj,“ konštatuje Martin, ktorý často dostáva otázku, či sa nebojí žralokov. „Nebojím, inak by som sa na mnohých atraktívnych lokalitách nemohol potápať. Žraloky sa väčšinou boja nás, utekajú. Vidieť ich je skôr raritou. Navyše obeťou niekoľkých nebezpečných druhov sú väčšinou plavci a surfisti, na potápača s prístrojom útočia veľmi zriedkavo. Pred týmito druhmi sa mám na pozore. Žralok dlhoplutvý sa vyskytuje v otvorených vodách teplých svetových morí a oceánov. Tento elegantný žralok s dĺžkou približne dva až tri metre nemá rešpekt. Z cesty mu musím uhnúť ja. Ak som sa cítil trochu diskomfortne, môžem to nazvať strachom, bolo to v situácii, keď sme boli dvaja potápači v blízkosti troch takýchto žralokov. Monitoroval som schodíky na loď, ku ktorým som musel plávať proti prúdu a tým ešte viac pritiahnuť ich pozornosť. Čo najnenápadnejšie som k nim doplával. Myslím, že som urobil dobre, keď som zvolil cestu ústupu…“
Foto: Martin Ferák
Martin si však na vlastnej koži vyskúšal, aké je to, keď sa do ruky potápača zahryzne žralok. Presnejšie nie príliš nádherný wobegong, žralok kobercový. „Nie, nezaútočil na mňa. Chcel som ho vyfotiť a snažil som sa s ním trochu manipulovať. Hoci som ho chytal za plutvu a určite bolo mu to nepríjemné, vydržal veľa. Zrazu sa však mykol a ja som mal ruku v jeho papuli. Pustil ma, ale nechal mi to vyžrať. Neželal si, aby s ním niekto tak manipuloval. Dobre mi tak, porušil som pravidlo nulového kontaktu.“
Podmorský svet má aj iné nástrahy. Titan triggerfish je počas rozmnožovania veľmi agresívna ryba. „Ak sa potápač ocitne v blízkosti jej hniezda a zbadá ho, treba sa rýchlo otočiť a nastaviť jej plutvy, ktoré občas vycvaká.“
Z kamarátok útočníčky
S fotením podmorského sveta začal slovenský potápač ešte v minulom tisícročí. S príchodom a cenovou dostupnosťou digitálnej techniky tomuto koníčku prepadal stále viac. „Prvú digitálnu zrkadlovku vo vodotesnom puzdre som vyskúšal až v roku 2009. Fotenie pod vodou má svoje špecifiká. Voda je opticky veľmi nepriateľské prostredie pre fotografa. Zlá viditeľnosť, drobné častice, selektívna absorpcia jednotlivých zložiek farebného spektra denného svetla v závislosti od hĺbky, slabé osvetlenie alebo lom svetla. O to väčšia je to výzva,“ hovorí fotograf a filmár, ktorý má na konte aj viaceré ocenenia z medzinárodných fotografických súťaží. Aj zaujímavých príbehov spájajúcich sa s fotením má Martin mnoho. „Kubánske žraloky ma napríklad vyškolili, že blesky, ktoré pri fotografovaní používam, sú pre ne veľkou lahôdkou.“
Foto: Martin Ferák
Pre fotografa, ktorý robí zábery pod hladinou mora, je výzvou plachá garupa. „Keď som bol ešte ten darebák, čo strieľal harpúnou po rybách, garupu sa mi nedarilo často uloviť. Akoby vedela, čo sa chystám urobiť, akoby mi čítala myšlienky. Na rozdiel od ostatných rýb, keď utečie a nájde si úkryt, nikdy v ňom neostane pasívne čakať. O chvíľu sa zašije inam. Je to veľmi šikovná ryba. Pri ostrove Lavezzi na Korzike ich nikto neloví, naopak, kŕmia ich a ony sa nechávajú fotiť. Raz som sa aj ja potopil s pokazeným mäsom, ktoré nám ostalo na palube. Zrazu sa však z kamarátok stali agresívne útočníčky. Roztrhli mi žaket, pokazili zips a uleteli aj s polystyrénovou táckou, na ktorej bolo to smradľavé mäso.“
Medzi Martinove obľúbené potápačské destinácie patria najmä teplé vody Karibiku, Južnej Ameriky alebo Mikronézie. Najobľúbenejšia lokalita sa nachádza pri ostrove Komodo, ktorý patrí k Indonézii. „Indonézia je úžasná krajina. Okrem nádherného mora má aj milých, rôznorodých obyvateľov – Papuánci, Jávania či ľudia z Bali. Silné prúdy prinášajú veľa živín, ktoré podporujú rast krásnych koralových útesov, kde žijú rôzne ryby. Je ich veľa a sú na každom kroku. Od najmenších až po veľké manty. Urobiť fotku bez ryby je tu takmer nemožné.“