Vášnivo maľoval. Keď dospel, umenie, vedu a dorábanie chleba považoval za kľúč k dobrému životu. Ako riaditeľ ústavu otvoril v roku 1980 ojedinelú galériu obrazov a sôch tam, kde by to nik nečakal. Rovno v susedstve laboratórií a farmy, kde vedci skúmali a prenášali embryá dobytka.
Vtedy 55-ročný muž, jeden z dvoch slovenských poľnohospodárskych akademikov, nositeľ štátnej ceny za vedu a výskum, si mohol dovoliť neuveriteľnú umeleckú výstrednosť. Komunistická vrchnosť by mu tento kúsok bola vari aj prehltla, lenže Plesník predstavil na výstave nielen diela Jána Kulicha, Tibora Bártfaya, ale aj režimom neznášaného a prenasledovaného maliara a sochára Andreja Rudavského. Jeho diela provokovali a do nepríčetnosti rozzúrili ideologického tajomníka Ľudovíta Pezlára, ktorý žiadal Plesníkovu hlavu.
Tvrdohlavý kopaničiar mal šťastie, zastal sa ho prvý muž štátostrany na Slovensku Jozef Lenárt. O bývalom prvom tajomníkovi ÚV KSS Lenártovi vládne predstava ako o suchárovi, skôr ustráchanom a lavírujúcom než rozhodnom komunistickom politikovi. Možno aj preto, že Gustáv Husák ho na jar roku 1968 nazval politickou trasorítkou. Bol to však Lenárt, bývalý baťovec, ktorý si uvedomoval, že bez modernej vedy a výskumu sa Slovensko nepohne vpred.
Plesník mal skvelý rozprávačský dar, schopnosť jednoducho, roľnícky jadrne vystihnúť podstatu akejkoľvek zložitej veci. Preto v šesťdesiatych rokoch mladého profesora prednášajúceho na katedre špeciálnej zootechniky milovali študenti nitrianskej vysokej školy poľnohospodárskej. Nebol to nezáživný, nudný pedagóg drmoliaci poučky zo skrípt, ale podkutý teoretik a praktik zároveň, jeden z tisícok írečitých roľníckych synov, muž s impozantnou športovou postavou, čo vedel svojím príkladom strhnúť talentovaných rovesníkov k pozoruhodným vedeckým výkonom.
Počas prvej svetovej vojny padol Plesníkov otec do ruského zajatia, kde ho naučili vynikajúco hrať šach. Aj syn bol skvelý stratég a taktik, a to aj na šachovnici politiky, kde sa rozhodovalo o budúcnosti vedy. Na začiatku šesťdesiatych rokov sa mu podarilo presvedčiť vysokých hodnostárov strany, že krajina potrebuje rozvíjať poľnohospodársku vedu komplexne a význam Nitry, kde už dobre fungovala vysoká škola, by narástol vybudovaním moderného ústavu zootechniky a genetiky.
Ako sa mu to vlastne podarilo, pochopíme, keď aspoň letmo priblížime jeho životnú cestu. Od detstva ju napĺňali dramatické zápletky a nečakané rozuzlenia. V jeho deväťdesiatich piatich, nie márne prežitých, rokoch sa zračí všetka kľukatosť slovenského života počas prvej Československej republiky, Slovenského štátu, obnovenej Československej republiky a veľkých zvratov, ktoré priniesli roky 1948, 1968 a 1989. Vždy bezpečne smeroval k hlavnému cieľu, vymaniť Slovensko zo zaostalosti – hospodárskej a kultúrnej. Spolu s generáciou vynikajúcich povojnových vedcov podával dôkaz, že náš človek má talent a schopnosti ako hociktorý iný Európan.
Chlapec z kopaníc
Ešte aj vo vysokom veku je Plesník čulý muž s bohatou striebornou hrivou. Chodí vzpriamene, v očiach mu hrajú veselé ohníčky a stále si dovoľuje šibalstvá. Keď v nedávnych parlamentných voľbách vhodil lístok do urny, zavtipkoval pred volebnou komisiou: „Viete, že som už zabudol, komu som vlastne dal hlas?“ Lenže pamäť mu stále dobre slúži, vie, koho volil, jediné, čo ho zrádza, je sluch. Každý deň veľa číta, a bez okuliarov! Bol upečený z dobrého cesta. Akože sa volala jeho milovaná mama za slobodna? Katka Vydarená. Dobre ohýbala svojho Janka a jablko nepadlo ďaleko od dobrého stromu.
Ako štvorročné dieťa sa hral na ženca, zaujatý kosbou spadol do studne a takmer sa utopil. Od šiestich rokov pásol kravy a triasol sa strachom, aby mu lačné zvieratá neodbehli z chudobnej paše na briežkoch do šťavnatej kapustnice. To by bol doma výprask! Škola sa zdala chlapcovi „vedľajšou záležitosťou,“ na vlastné uši počul, ako učiteľ s kaplánom vyhlásili, že veľa rozumu nepochytil. Znechutený v druhom ročníku meštianky prepadol.
Ako trojročnému mu obaja rodičia odišli na zárobky do Ameriky. Vtedy ho vychovávali strýko a starý otec. Keď sa po piatich rokoch rodičia vrátili, nespoznával ich, odcudzili sa mu. Mama, rázna žena, zaviedla neuveriteľné novoty. Musel si umývať zuby aj nohy, jesť odporne zdravý špenát, obliekať si americké šaty, v ktorých bol na posmech všetkým deckám.
Spolu s bratom sa rozhodli, že z domu ujdú, zaliezli do prvého jarku a kuli plány, ktorým smerom sa vydať do sveta. Odrazu sa ozval mamkin hlas: „Chlapci, večera.“ V bruchu im škŕkalo, nuž sa vrátili. Po pamätnej večeri sa mama zmenila, akoby si uvedomila, že s deťmi treba inak. „Bola k nám neobyčajne milá a odvtedy sme sa začali zbližovať,“ spomenie si po desiatkach rokov sivovlasý muž.
Plesník mal skvelý rozprávačský dar, schopnosť jednoducho, roľnícky jadrne vystihnúť podstatu akejkoľvek zložitej veci.
V luteránskej rodine Plesníkovcov bola živá štúrovská aj štefánikovská tradícia. Dbalo sa na vzdelanie, rodičia odoberali a deti spolu s nimi čítali časopis Slovenské pohľady. „Mama bola dominantná, to ona rozhodla, že pôjde s otcom do Ameriky, ale nie preto, že majetok by bol jej životným cieľom, bol iba prostriedkom, ako dať trom deťom vzdelanie. Bolo v nej čosi schliemannovské. Vzdelanie bola jej Trója.“ Je to viac než krásny kompliment, je v ňom úprimná vďaka syna mame za to, že sa vždy vedela správne rozhodnúť a že verila v jeho schopnosti.
V roku 1939 poslali rodičia syna na dvojročnú roľnícku školu. Nie do blízkeho Nového Mesta nad Váhom, ale až do Martina. Novomestskí gardisti strhávali ľuďom prichádzajúcim z okolia Myjavy odznaky Štefánika. Vtedajší Turčiansky Sv. Martin bol pre Plesníkovcov symbolom slovenského národného povedomia, vzdelanosti a luteránstva.
Pätnásťročný Janko sa vybral do Martina v sprievode otca. Prvý raz cestoval vlakom. Spomína, že otec vo vlaku tvrdo zaspal, „lebo pracovitý roľník buď robil, alebo spal. Všimol som si otcove urobené mozoľnaté ruky a zmocnila sa ma ľútosť aj pocit krivdy, ktorú pácham na rodičoch, nehodný ich dobroty.“ Mladík pocítil voči nim obrovský záväzok. Po otcových slovách „Janko, neurob nám hanbu“ sa nenávidená škola premenila „na záujem a obľubu.“
Plesník sa rýchlo zaradil k najlepším študentom. Na vysokej škole vyhrával stávky, že napríklad za tri dni zvládne špeciálnu botaniku, pri ktorej bola norma prípravy na skúšku najmenej tri týždne. „Vyhral som len vtedy, keď som dostal známku výborný. Prelepili mi fotografiu v indexe a robil som skúšky aj za spolužiakov. V povojnovom návale – v prvom ročníku nás bolo 1 500, si to skúšajúci profesori nevšimli,“ približuje muž s obdivuhodnou pamäťou svoje študentské časy.
Boli neopakovateľné? Povstanie, príchod frontu spôsobili, že maturitný ročník Štátnej vyššej hospodárskej školy v Martine neotvorili. Štúdium na školách bolo prerušené, tak ako teraz počas pandémie koronavírusu. Plesníkova generácia však nemienila strácať čas. Študenti na vozoch previezli majetok školy z Martina do Liptovského Mikuláša a odtiaľ železnicou do oslobodených Košíc, kde škola pred vojnou sídlila.
Vyučovanie sa začalo 1. júna a 20. decembra 1945 trieda zmaturovala. Študenti požiadali dekana Poľnohospodárskej vysokej školy v Košiciach, aby im uznal prvý ročník 1945/1946, aj keď sa maturitným vysvedčením preukážu až po 20. decembri 1945. Dekan Samuel Kriška ich odbil s tým, že na obnovu povojnového poľnohospodárstva vystačia s maturitou. A tak sa trojica študentov na čele s Plesníkom vybrala do Brna, kde ich srdečne prijal profesor Háša, rektor Vysokej školy zemědělskej. Veľkoryso ich prijal do prvého ročníka. Tak sa Plesník presvedčil na vlastnej koži, čo je to česko-slovenská vzájomnosť a slovenská malosť a úzkoprsosť.
Tvorca a manažér vedy
Plesníkov život je prechádzkou stále málo známymi kapitolami slovenských dejín. Do zabudnutia upadol napríklad Martin Kvetko, povereník SNR pre poľnohospodárstvo za Demokratickú stranu. Práve tento muž navrhol založiť v roku 1947 Výskumný ústav zootechnický. Vypísal konkurz a Ján Plesník bol jeden zo štvorice vysokoškolákov, ktorí prešli špeciálnou prípravou pre výskumnú prácu. Kurz skončil 30. júna 1950 a 1. júla, teda deň nato už mladý inžinier nastúpil do Výskumného ústavu živočíšnej výroby vo Vígľaši. O deväť rokov sa stal jeho riaditeľom. Viedol ho nepretržite 32 rokov, ojedinelý výkon už aj s ohľadom na to, že on i ústav v poznaní stále napredovali.
Päťdesiate roky vo výskume boli poznačené ťažením sovietskeho akademika Trofima Lysenka proti genetike ako buržoáznej vede. Plesník študoval v Brne, tam kde Gregor Mendel objavil základné zákony dedičnosti a položil základy modernej genetiky. Jej kľúčoví protagonisti profesori Jaroslav Kříženecký a Rus Andrej Karakoz, biely emigrant, museli odísť z brnianskej vysokej školy a možnosti na ďalšiu prácu našli vo Vígľaši. Prichýlil ich tam vtedajší riaditeľ Ladislav Landau. O dvadsať rokov neskôr poskytne Plesník azyl profesorom a docentom, ktorých po straníckych čistkách v roku 1970 vyhodia z nitrianskej vysokej školy.
To už je výskumný ústav jedenásť rokov presťahovaný z vígľašskej periférie do Nitry. Bol to geniálny Plesníkov ťah. Túžil vybudovať výskumné centrum čo najbližšie k vysokej škole, koncentrovať kapacity, zdroje a talenty na jednom mieste. Najprv rozmiestnili výskumníkov v starom meste. Vzápätí sa začala veľká (aj zákulisná) hra o peniaze na postavenie nového ústavu s farmou pre zvieratá a laboratóriami na okraji mesta v Nitre-Lužiankach.
Začiatkom sedemdesiatych rokov komplex otvorili. Na svoju dobu to bolo supermoderné pracovisko, kde bola pôrodnica kráv, odchovne teliat a jalovíc, dojáreň, bitúnok, laboratóriá na výskum kvality krmív, mlieka, mäsa. Plesník už roky predtým chodil do sveta za skúsenosťami. V roku 1967 pobudol tri mesiace na univerzitách a farmách v USA, vzápätí napísal knihu, ako funguje americké poľnohospodárstvo a čo z neho by sa oplatilo na Slovensku prevziať.
Prišiel rok 1968, až do augusta rok veľkých nádejí a očakávaní v politike aj ekonomike. A potom nastala normalizácia.
Plesníkom vedený ústav sa stal ostrovom, kde sa podarilo uchovať priestor pre slobodnú vedu. Rozvoju pracoviska nepochybne pomohla stále nerealizovaná túžba povojnovej poľnohospodárskej inteligencie po potravinovej sebestačnosti. Len dostatok potravín mohol krajine priniesť utíšenie, prekryť horkosť zo sovietskej invázie a umožniť zmysluplnú sebarealizáciu.
Rodiaca sa slovenská veda sa mohla oprieť už nielen o úzku vrstvičku vzdelancov z kraja 50. rokov, ale aj o ambiciózne pokolenie mladých inžinierov zo šesťdesiatych rokov. Boli to odchovanci vtedajšieho rektora obilninára Emila Špaldoňa, zakladateľa pôdoznaleckého výskumu Juraja Hraška a, pravdaže, Jána Plesníka. Na čelo rezortu sa postavil Ján Janovic, rozhľadený a kultivovaný človek, ktorý chápal, že poľnohospodárstvo bez impulzov prichádzajúcich z výskumu nedosiahne potrebnú akceleráciu výkonu.
Keď sa rozbiehal výskumný ústav vo Vígľaši, ročná dojnosť kráv na Slovensku sa pohybovala na úrovni okolo 1¤200 litrov mlieka, toľko dá aj dobrá koza. Nielen kolektivizáciou poznačené päťdesiate roky, ale aj vlna brucelózy, slintačky a krívačky, ktoré sa následne prehnali krajinou, len odďaľovali zvýšenie produkcie mlieka a mäsa. Plesníkovi bolo jasné, že nestačí iba lepšie kŕmiť dobytok, súčasne bolo treba riešiť nové technológie, ustajnenie dobytka a šľachtením dosiahnuť vyššiu výrobu mlieka a mäsa.
Tvrdohlavý kopaničiar mal šťastie, zastal sa ho prvý muž štátostrany na Slovensku Jozef Lenárt.
Plesník postupne formuloval komplexný program chovu dobytka, programy šľachtenia a hybridizácie, zásady plemenárskej práce. Nebola to náhoda, že ním manažovaný výskumný ústav sa stal najprv vedúcim celoštátnym pracoviskom pre rozvoj živočíšnej výroby v celom Československu, keď predstihol pražský ústav a v polovici 80. rokov tu vzniklo medzinárodné centrum biotechnológií pre celý východný blok! Bol to pozoruhodný úspech slovenskej poľnohospodárskej vedy. V roku 1989 sa na Slovensku vyrobilo 2,5 miliardy litrov mlieka, spotreba dosiahla 236 litrov na hlavu a bola porovnateľná s tou, ktorú mali vtedy Nemci, Francúzi, Holanďania. V súčasnosti klesla produkcia mlieka na 800 miliónov litrov a spotreba na obyvateľa dosahuje 173 litrov.
Slovenské okno do sveta
Plesníkova veľkosť spočívala v schopnosti sústrediť okolo seba tím skvelých spoluhráčov. Vedel podržať ľudí, ktorí mali tzv. kádrové škrabance. Vynikajúci odborník na výživu profesor Alexander Sommer bol spišský Nemec. S posudkom, ktorý mu napísali v rodnej obci, by sa mohol uchádzať o prácu akurát v nejakom zapadákove. Plesník ho však prijal. Keď vyhodili prodekana Agronomickej fakulty z VŠP Vladimíra Uhrína, unikátneho odborníka na morfológiu a fyziológiu zvierat, Plesník mu otvoril dvere do ústavu v Lužiankach. Nebol jediný, kto tu našiel útočisko a právo na sebarealizáciu.
Ako vysokoškolský pedagóg vedel vedou predchnúť študentov. Pre mnohých bolo snom pracovať pod jeho taktovkou. Po skončení štúdia v roku 1968 sa uchádzal o miesto v ústave Lipták Jozef Bulla. Na otázku, či má nádej, mu Plesník odvetil: „Nemám už miesto pre zootechnikov, ale budujem tím genetikov. Trúfaš si?“ O pol druha desaťročia neskôr stál profesor Bulla na čele medzinárodného tímu vedcov zaoberajúcich sa transfermi embryí. Do nitrianskeho ústavu prišli investície, ktoré umožnili vybaviť ho špičkovými laboratórnymi prístrojmi a pritiahnuť sem najväčšie talenty vedy. Nečudo, že Plesníkom vedené pracovisko vychovalo viac doktorov vied, profesorov a docentov ako celá rezortná vedeckovýskumná základňa.
Uprostred osemdesiatych rokov zakladá Ján Plesník spolu so svojím celoživotným priateľom Dušanom Rollom, riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby, vo svete ojedinelý medzinárodný festival dokumentárnych filmov Agrofilm Nitra. Dvaja veľkí vizionári našli spôsob, ako spojiť všetkých obyvateľov planéty žijúcich v dvoch znepriatelených politických blokoch. Agrofilm budoval most s výrečným posolstvom Všetkým ľuďom chlieb a mier.
Festival vlani oslávil 35. ročník. Čím ťažšie sa na Agrofilm získavajú zdroje, tým atraktívnejší je pre tvorcov filmov zobrazujúcich všetky protirečenia poľnohospodárstva a potravinárstva v rôznych kútoch sveta. Filmy zobrazujú víťazstvá aj prehry, obyčajnú prácu farmárov a tímov vedcov v superlaboratóriách, stratu biodiverzity i možnosti, ako ju uchovať. „Nie sú to len vecné dokumenty, filmári prinášajú silné emocionálne príbehy. Na ich začiatku stál Ján Plesník, veľký vedec a človek vášnivo milujúci umenie,“ výstižne zhodnotil rolu Jána Plesníka výkonný riaditeľ Agrofilmu Ján Huba.
V rozhovore pre Pravdu v roku 2000 vtedy 75-ročný Ján Plesník spomenul, že ako chlapec celé dni maľoval. „Držalo ma to dlho a myslel som si, že moja budúcnosť bude patriť maľovaniu a nie genetike a zootechnike. Veda aj umenie majú veľa spoločného. Obe činnosti sú tvorivé, hoci v umení vari viac ako vo vede rozhoduje talent.“
Napokon výrečný Plesníkov odkaz Slovensku.
„Niekedy sme národ uplakaný. Možno aj preto, že sme si nikdy v minulosti nevládli. Vždy bolo hrdinstvo byť v opozícii, proti čomusi bojovať, a v mentalite národa sa to muselo odraziť. Na druhej strane veľká sila nášho národa, ľudu na tomto území, spočíva v umení prežiť aj kritické obdobia, čo vyplýva aj z určitej húževnatosti a nezlomnosti. A čo robiť? Nič iné len sa zapojiť do svetového diania aktívnejšie. Nemôžeme len pasívne vyčkávať, čo nám Európa dá. Musíme sa stať partnermi vlastnou aktivitou a prezieravou politikou. Len tak si možno vydobyť túto pozíciu. Zadarmo nám nikto nič nedá, všetky stoličky sú už obsadené, v ekonomike, kultúre i vede.“