Foto: Jana Hunterová
Aj prácu Jany Hunterovej ovplyvnila pandémia. Okrem fotografovania a učenia je totiž aj delegátkou a sprievodkyňou v cestovnom ruchu. Prvého marca priletela zo škótskeho Glasgowa, kde teraz pôsobí, do rodného Česka.
„Odtiaľ som s klientmi vyrazila na plavbu Karibikom. Zhoršujúca sa epidemiologická situácia a tiež ohlásené pozitívne prípady ochorenia na COVID-19 priamo na lodi nám však našu cestu skomplikovali. Žiaden ostrov nás nechcel prijať a trvalo niekoľko zložitých dní v izolácii, kým nám Guadeloupe umožnilo opustiť loď. Pod podmienkou, že nás z prístavu odvezú priamo k lietadlu. To, samozrejme, ešte nebolo žiadne víťazstvo. Krajiny postupne zatvárali hranice a rušili sa lety jeden za druhým. Po lete cez oceán sme museli tak trochu brázdiť Európou. Nakoniec sme sa vďaka veľkému úsiliu cestovnej kancelárie dostali šťastne do Prahy – samozrejme, do karantény. Keďže od decembra žijem v Glasgowe, nemala som kam ísť. Moje deti mi teda uvoľnili byt v Prahe, kde som žiaľ doteraz, už šiesty týždeň. Kufor mám stále nerozbalený, hranice sú zatvorené a situácia v Anglicku nevyzerá najlepšie. Keďže kríza postihla najviac cestovný ruch, prišla som aj o prácu. Čo mám, je teraz veľa času na premýšľanie o tom, čo bude v mojom živote ďalej. Máme pred sebou nové výzvy, mali by sme ich uchopiť,“ hovorí oceňovaná fotografka Jana Hunterová.
Foto: Jana Hunterová
Mobil je nenápadný
Lásku k foteniu zdedila po otcovi. "Fotil, sám si fotografie vyvolával a zväčšoval v tmavej komore. Boli to väčšinou rodinné snímky, ale mňa okúzlili,” spomína autorka, ktorá si k fotografii hľadala cestu pomerne dlho. Hoci ju chcela študovať už po základnej škole, dostala sa k nej po rôznych životných peripetiách až o mnoho rokov neskôr. K jej prvým fotkám patrili zábery kamarátov. "Fotila som ich Praktikou na spoločných akciách, ako bol zber chmeľu, rôzne zábavy a čundre.” Keď Jana začala fotografiu brať vážne, študovala všade, kde sa dalo – najskôr to boli kurzy v Liberci v Malej výstavnej sieni a v ateliéri Šimona Pikousa, neskôr v Prahe na rôznych pomaturitných diaľkových odboroch. Teraz dokončuje PhD. program na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave.
Prešla si digitálnymi fotoaparátmi, zrkadlovkami, ale dnes najčastejšie fotí mobilným telefónom. "Pred ôsmimi rokmi na jeseň som odletela na mesiac do Indie a poprosila som svoju dcéru Jess, aby mi na cestu požičala svoj iPhone, ktorý vyhrala v súťaži. Chcela som byť s deťmi v kontakte a tento mobil mi to umožňoval. Jedného dňa som v blízkosti mesta Jamshedpur na severozápade Indie fotila santhalských domorodcov, ako prekračujú rieku Kharkai a Subamarekha. Po tom, čo som nekoordinovane stlačila na Nikone to, čo som nemala, fotoaparát prestal ostriť. Mať príbeh pred sebou a nemôcť fotiť – to je pre fotografa nočná mora. Vytiahla som z vrecka mobil a tak to zostalo. Po celý čas v Indii až dodnes.”
Foto: Jana Hunterová
Jana si pochvaľuje veľkosť mobilu a nízku hmotnosť. To, že je nenápadný a vždy poruke. "Kvalita fotografií a videí z mobilu mi pri dobrých svetelných podmienkach stačí. Fotografie majú viac ako tritisíc bodov a to pre štýl fotografie, ktoré robím, stačí. Dne sa dá mobilom fotiť aj v raw formáte, preto môžem ďalej pracovať s kontrastom a expozíciou, inak však fotky neupravujem,” hovorí o svojich záberoch, ktoré nie sú vždy perfektne ostré. Zámerne. "Raz mi mama povedala – Jani, tie fotky sú veľmi pekné, ale prečo ten pán nemá celú hlavu? Fotím tak, ako to cítim. A takisto vnímam svet okolo seba. Ani my nevidíme vždy perfektne ostro. Občas prejde okolo električka alebo pred nami prebehne človek. Naše oko zachytí len rozpohybovanú postavu alebo jej časť. Určitý okamih, jedinečnú chvíľu, ktorá sa už nikdy nevráti. Všetko je v pohybe a nedokonalé. Práve to ma baví.”
Istá nedokonalosť fotografií ju núti sústrediť sa len na to dôležité. "Snažím sa vždy naladiť na atmosféru miesta. A na dej, ktorý sa odohráva predo mnou. Môj pohľad je veľmi subjektívny a odráža nielen moje vnímanie sveta, ale aj stav mojej duše.” Keď začala fotiť mobilom, zmenila aj komponovanie záberu – fotografuje do štvorca. "Mobil má pevný objektív, väčšinou 28–35 mm, preto musím namiesto zoomovania objektívu urobiť krok a ísť pomerne blízko k objektu. Tým sa zásadne mení atmosféra fotografie.”
Foto: Jana Hunterová
Fotografie z mobilných telefónov sa stali súčasťou fotografických súťaží pred pár rokmi. "Mobilný fotoaparát používa čím ďalej, tým viac fotografov, aj z radov profesionálov, najmä fotožurnalistov a dokumentaristov. Oceňujú jeho vzostupnú kvalitu, a najmä veľkosť. Súťaže sa týmto trendom prispôsobujú,” vysvetľuje Jana, ktorá, samozrejme, aj dnes používa profesionálny fotoaparát – v prípade zákazky, pri ktorej je kvalita realistického obrazu dôležitá.
Na prvom mieste dôvera
Kedy je podľa Jany Hunterovej fotografia dobrá? „Keď je autorsky originálna, výtvarná, kompozične alebo farebne vyrovnaná, kladie otázky a nejakým spôsobom s vami súznie. Často ani nejde o jednu silnú fotografiu, ale o sériu, ktorá spoločne funguje a dáva zmysel. Jedna dopĺňa druhú, a tým celý príbeh, ktorý chcete komunikovať, získava výpovednú hodnotu,“ dopĺňa česká fotografka, ktorá so sériou fotiek Nová šanca z azylového domu sv. Márie Magdalény v Jiřetíne pod Jedlovou uspela v súťaži Slovak Press Photo, v kategórii Fotografia vytvorená mobilným telefónom. "Azylový dom pre hendikepované mamičky a ich deti sa dostal do finančných problémov a hľadal materiálnu a potravinovú pomoc. Občianske združenie Radost pre nich zorganizovalo niekoľko zbierok a oslovili ma, či by som pre ich propagáciu neurobila fotografie. Samozrejme, veľmi rada som súhlasila.
Foto: Jana Hunterová
Vďaka dcére, ktorá je členkou subkultúry Cosplayers, začala Jana fotografovať portréty komunity ľudí, ktorí sa kostýmami a vizuálnou štylizáciou čo najviac približujú k obľúbeným komiksovým a filmovým hrdinom. Zvečnila ich však inak, ako sa tradične prezentujú. „Zaujíma ma to, čo je ukryté pod maskou a túžbou byť niekým iným. Extrovertné emócie, ktoré často ukrývajú vnútornú rozpoltenosť a premeny identity,” hovorí o vzniku zaujímavej série fotografií Cosplayers. Kúzlo dokumentárnej fotografie podľa Jany tkvie v tom, že sa stále vracia k rovnakým témam. "Môžete fotografovať nezvyčajnú, ale aj obyčajnú komunitu ľudí, opakujúce sa tradície či udalosti, vám blízke alebo rýchlo sa meniace prostredie. Musíte byť vytrvalí, pracovití, tvrdohlaví, a najmä vás to musí baviť. Nedá sa nič oklamať. Výsledky nevidíte hneď, ale čas všetko ukáže.“ Fotografia jej formou jej komunikácie. Priznáva, že patrí do kategórie uzavretých ľudí. „Raz mi niekto napísal, že som vyhranený introvert s presahom do transcendentna. Áno, to ma charakterizuje. Fotka a film je moja komunikácia so mnou samotnou, ale aj s okolitým svetom,“ hovorí o fotkách, ktorých hlavnou témou je človek. A hoci na tradičné zachytenie krajiny nemá tú správnu trpezlivosť, tvorí dôležitú súčasť jej fotografického denníka. "Fotím ju po svojom – veľmi expresívne, najradšej v noci, osvetlenú len v istých fragmentoch.”
Foto: Jana Hunterová
Pri fotení dlhodobých projektov je podľa fotografky na prvom mieste dôvera, fotoaparát preto priznáva od prvej chvíle. „Ľudia musia mať istotu, že ich fotky nezneužijem. Často urobím fotky aj pre nich a pri ďalšej návšteve ich prinesiem vytlačené. Funguje to veľmi dobre. Naopak, keď fotím mobilom pouličnú fotografiu, snažím sa byť nenápadná. Neustále mám však v sebe zapnutý barometer, aby som neprekročila istú hranicu. Často však používam siluety ľudí ako výtvarný doplnok obrazu, a vtedy nie je dôležité, kto je na fotografii.“
Jana nielen fotí, ale je aj autorkou písaných reportáží pre National Geographic. „Redaktori z českej verzie časopisu chceli publikovať moje fotografie z Indie pod podmienkou, že k nim napíšem aj krátku reportáž. Bola to pre mňa veľká výzva, za ktorú som veľmi vďačná. Písanie ma vrátilo späť do miest a doby, keď fotografie vznikali. Zatvorila som oči a znovu som počula zvuky, ucítila vône a všetky príbehy sa predo mnou začali opäť odvíjať. Písanie sa stalo neodmysliteľnou súčasťou mojich fotografických projektov. Aj svojich študentov žiadam, aby si k svojim fotografickým súborom písali anotácie. Pretože potom si uvedomia, čo chcú svojimi fotkami skutočne povedať.“
Jana Hunterová
Foto: Jana Hunterová
Česká fotografka na voľnej nohe a študentka doktorandského programu na ITF v Opave. Vo svojich projektoch sa sústreďuje na dokumentárnu, reportážnu a street fotografiu, tiež na experimentálny film. Zaoberá sa teóriou fotografie ako kurátorka a pedagogička. Získala niekoľko ocenení, svoju tvorbu vystavovala okrem Česka a Slovenska aj v mnohých európskych krajinách, na Balkáne, v Egypte, na palestínskom území v Gaze aj v USA. Fotografickú tvorbu dopĺňa krátkym filmom. "Je to ďalší krok, baví ma experimentovať a podobne ako vo fotke je pre mňa dôležitá vizuálna linka, ktorú umocňuje pridaný zvuk, hudba.”
