Volali ju Trixi. Príbeh slovenskej špiónky

, 11.05.2020 06:00

Keď v júni 1944 americké lietadlá zničili bratislavskú rafinériu Apollo, jednou z tých, čo bombardovanie prežili, bola i 18-ročná Trixi Pospíšilová. Pri pohľade na tú skazu a hromadu mŕtvych sa jej však nezmocnila len hrôza, ale aj výčitky svedomia. Bola to práve ona, kto Spojencom dodal informácie o tomto dôležitom závode. Najmladšia špiónka v Európe, ako ju občas označujú, pri práci pre odboj využívala typicky ženské zbrane - krásu, šarm, dôvtip a bezchybné spoločenské vystupovanie.

Beatrix Pospíšilová na snímke z mladosti.
Beatrix Pospíšilová na snímke z mladosti. Autor: archív

Je to ako zápletka zo špionážneho filmu. Naozaj je možné, aby protifašistický odboj využíval služby iba 16-ročnej gymnazistky? Aby ju učil, ako hrať naivku, ako sa elegantne obliekať a koketovať s prominentnými Nemcami? Ako si získať ich dôveru a vyzvedať tajné informácie? Ako zvládnuť výsluch na gestape? Aj keď to znie neuveriteľne, Trixi tým skutočne prešla. Odvážna Slovenka sa stala legendou, no slávy sa nedočkala. Skôr naopak, takmer sa ňu zabudlo.

Na svet prišla 16. júla 1925 v Bratislave ako Beatrix Pospíšilová. Keď sa v marci 1939 rozpadlo Československo, rovnaký osud postretol i jej rodičov. Matka sa znova vydala a otec, pôvodom z Moravy, musel zo Slovenského štátu odísť. Presťahoval sa do Prahy, kam zobral aj dcéru. Zapísal ju na gymnázium, ale štúdium ju nebavilo. Mala síce talent na jazyky, no voľný čas trávila radšej vonku.

Nevinné začiatky

Ako sa taká bezstarostná študentka dostala k odboju? Za to mohla jej teta Františka Hrubišková, s ktorou mala blízky vzťah už v Bratislave. Trixi netušila, že táto nenápadná zdravotná sestra vedie dvojaký život. Po vypuknutí druhej svetovej vojny vstúpila do odbojového hnutia, kde si pre svoje šedivé vlasy vyslúžila prezývku Biela pani.

Spoznala slávnych hercov, naučila sa vybraným spôsobom aj základom flirtovania, rozdávala úsmevy a podávala rúčku, popíjala drahý alkohol… A pri tom pozorne načúvala, či sa niekomu z hostí nerozviaže jazyk.

V roku 1941 prišla tajne do Prahy, aby prehĺbila kontakty s ilegálnou organizáciou Obrana národa. Trixi na ňu urobila dojem, a tak ju spomenula svojim známym z odboja. Prvými úlohami ju poverila istá Hana Kohnová, Češka, ktorej židovský manžel sa musel skrývať. Spočiatku nešlo o nič vážne. „Najprv ma poprosila, aby som chodila venčiť jej psíka. Malého pinčlíka mali doma tajne,“ zaspomínala si neskôr Trixi. Židia museli totiž všetky zvieratá odovzdať úradom. „Potom im zakázali nakupovať lieky, tak som chodila po pražských lekárňach a pripravovala balíčky pre židovské rodiny. Zo začiatku som si ani neuvedomovala, že vlastne začínam pracovať v odboji,“ priznala Trixi.

Kohnová postupne zistila, že by odboj mohol túto peknú brunetku využiť aj na niečo náročnejšie. Mala na to všetky predpoklady – bola bystrá, vtipná, hovorila plynulou nemčinou a zároveň mala prirodzený pôvab. Vedela pôsobiť nevinne aj vyzývavo, jej široký úsmev s jamkou na brade zaberal na mužov bez rozdielu veku.

Už ju bolo treba iba poslať niekam, kde svoje prednosti zužitkuje. A čo tak Barrandov, Lucerna film? Kohnovej muž tam roky pracoval, mala tam styky. A bolo to miesto, kde sa to významnými Nemcami len tak hemžilo. Barrandovské filmové ateliéry patrili k najlepším v Európe, nakrúcali v nich aj nemeckí umelci. A kde sú filmové hviezdy, tam sú aj prominenti vrátane politikov. Veď Barrandov poctil návštevou i Hitlerov minister propagandy Joseph Goebbels.

Medzi hviezdami

Nájsť v štúdiu prácu pre Trixi nebol problém. Jej úlohou bolo čítať kopu kníh a rukopisov, zhrnúť ich obsah a predložiť to nadriadeným, aby posúdili, či by sa to dalo sfilmovať. Táto činnosť však bola iba zásterkou. Dievčina sa v prvom rade snažila nadväzovať kontakty. Zoznámila sa s riaditeľom ateliérov Vilémom Brožom aj s ich majiteľom Milošom Havlom (strýkom budúceho prezidenta Václava Havla). Brož ju potom uviedol do vyššej spoločnosti, chodila na filmové i divadelné premiéry, večierky a bankety.

Celkom si to užívala. Spoznala slávnych hercov, naučila sa vybraným spôsobom aj základom flirtovania, rozdávala úsmevy a podávala rúčku, popíjala drahý alkohol… A pri tom pozorne načúvala, či sa niekomu z hostí nerozviaže jazyk. Na jeseň 1941 ju predstavili aj dvom nemeckým štátnym tajomníkom a nacistickému spravodajcovi Heinzovi Klackovi. S ním sa potom pravidelne stretávala, a keď sa Nemec sem-tam preriekol, hneď o tom informovala český odboj.

Podľa reportéra Slava Kalného, ktorý Trixin osud priblížil v knihe Bombardovanie Apolky, jej mal Klack vo februári 1942 dokonca navrhnúť, aby pracovala pre nemeckú spravodajskú službu. Odmietla, no pôda pod jej štíhlymi nohami začala byť horúca. Priatelia jej poradili, aby sa obrátila na slovenského konzula v Prahe – je predsa Slovenka, nech jej vystaví pas. Konzul naozaj pomohol. Vybavil jej nové doklady a odporučil, aby sa vrátila na Slovensko.

Situácia sa stále zhoršovala. Klack Trixi varoval, že ju sleduje gestapo, ktoré odhalilo i Obranu národa. Po atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha nakoniec zatkli aj 17-ročnú Trixi. Po výsluchu ju síce prepustili, ale bolo jasné, že musí zmiznúť. V lete 1942 dala Prahe zbohom.

Na úteku pred gestapom

Po návrate do Bratislavy sa Trixi ujala teta Hrubišková a opäť ju zapriahla do práce pre odboj. Biela pani aj s manželom boli vtedy aktívni v ilegálnej skupine Flóra, po jej zániku zase v odbojovej organizácii Justícia, ktorá mala kontakty na československú exilovú vládu v Londýne. Na čele skupiny stál známy lekár českého pôvodu profesor Karol Koch.

Flóra i Justícia mali svojich ľudí na úradoch, v školách, vo väzniciach, na polícii, dokonca aj v Ústredí štátnej bezpečnosti. Jej členovia pomáhali prenasledovaným Židom a utečencom, zostreleným americkým pilotom, neskôr tiež partizánom. Starali sa im o úkryty, potraviny, lieky aj falošné doklady, prípadne o ich prepravu do bezpečia. Vynášali motáky väznených odbojárov a udržiavali styky s Londýnom, kam zasielali tajné informácie.

Vďaka kontaktom v Ústredí štátnej bezpečnosti Trixi včas vystríhali, že je v nebezpečenstve. Zaujímalo sa o ňu pražské gestapo, ktoré Bratislavu požiadalo o vydanie „nezvestnej“ Beatrix Pospíšilovej. A tak sa mladá odbojárka ocitla znova na úteku. Útočisko našla v tatranskom sanatóriu, kde sa zoznámila s právnikom Vojtechom Čelkom. Bol spolumajiteľom prosperujúcej tlačiarne a do Trixi, o ktorej tajomstvách nemal tušenia, sa hneď zaľúbil.

Biela pani ju však volala späť do hlavného mesta. Pre Trixi mala úplne nové, ale pravé doklady. Len meno jej trochu upravili. Beatrix prestala existovať, stala sa z nej Božena Pospíšilová. Čas rýchlo ubiehal a pred Trixi zrazu stála najťažšia úloha jej života – votrieť sa ako špiónka do veľkej rafinérie Apollo.

Oslobodené rodné mesto Beatrix Pospíšilovej....
Oslobodené rodné mesto Beatrix Pospíšilovej. Vojenská prehliadka v Bratislave na jar 1945. Autor: VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV

Piesne pre riaditeľa

Spojenci chceli Apolku zbombardovať, lebo celá jej produkcia putovala nemeckým vojskám na východnom fronte. Najprv však potrebovali zistiť jej výrobné kapacity, presnú polohu strategických cieľov a ďalšie podrobnosti. Ako to dosiahnuť? Občiansky odboj v Bratislave sa spoliehal na Trixi.

Mala sa zamestnať v Apolke, ale na takom oddelení, kde by mala prístup k požadovaným údajom. Ako najľahšie sa zdalo využiť na to niekoho z vedenia rafinérie. Keďže tam však boli aj Nemci, voľba padla na personálneho riaditeľa Vojtecha Hudeca. Bol síce členom HSĽS, no za ženu mal Češku a študoval v Prahe. Odbojári preto predpokladali, že asi nebude presvedčeným fašistom. Bol tiež spoluvlastníkom hudobného vydavateľstva Gejzu Dusíka, dokonca vraj sám skladal piesne. A navyše – páčili sa mu plavovlásky.

Trixi už vedela, ako sa k nemu dostať. Dala sa odfarbiť na blond, dvaja utečenci jej zložili piesne v rytme tanga a ona – pod zámienkou, že je ich autorkou – sa vybrala za Hudecom s prosbou, aby jej ich vydal. Samozrejme, že sa k tomu patrične obliekla. Veď aj rodičia jej milého Vojtecha si už vypočuli klebety, že asi chodí s nejakou „bardámou“. Slušné katolícke dievčence sa v tom čase predsa takto nemaľovali a nechodili s fialovými nechtami, ako si po rokoch zaspomínala.

„Podotýkam, že na klavíri hrať neviem a hlas mám príšerný,“ opísala neskôr Trixi. Hudec bol údajne milý a nabádal ju, aby mu svoje skladby prehrala. „Viete, pán doktor, pred takým šarmantným mužom mám trému,“ vynašla sa. Ku klavíru si teda sadol sám a zhodnotil, že tie piesne treba iba trocha upraviť.

Dohodli sa na ďalšom stretnutí, kde mu Trixi povedala pravdu: „Neprišla som kvôli pesničkám, potrebujem sa zamestnať v Apolke.“ Riaditeľ chcel zavolať bezpečnosť, ale presvedčila ho, aby jej dôveroval. Pridala varovanie, nech myslí na to, čo bude po vojne. Hudec zbledol, no nakoniec súhlasil.

Apolka v plameňoch

O dva dni už Trixi sedela v Apolke na oddelení technickej a finančnej kontroly. „Behom dvoch mesiacov som presne vedela, koľko sa dováža, kedy prichádza ropa do rafinérie a skutočne som zistila, že celá kapacita ide na východný front,“ priblížila po vojne. Zistila aj detaily o trasách, kadiaľ tankery prevážali ropu, viaceré materiály odfotila. Dôležité správy a snímky potom odboj cez balkánsku cestu zasielal do Londýna.

Trixi sa však neschovávala v kancelárii. Podobne ako predtým na Barrandove sa aj tu vedela votrieť do priazne nadriadených. Príťažlivú blondínku si obľúbili aj riaditelia závodu spadajúceho pod nemeckú spoločnosť IG Farbenindustrie. Sprevádzala vzácne návštevy, prekladala, robila spoločnosť. Lichôtkami si získala i generálneho riaditeľa Apolky Erharda Williga. Aj to boli zdroje, z ktorých čerpala informácie.

Nemala strach? Čo keby ju prichytili? Apolka patrila Nemcom, takže by skončila na gestape. Čo by nasledovalo? Mučenie, koncentračný tábor, poprava? „Ja som sa rizika nebála, verte mi,“ prezradila už ako pamätníčka. Veď bola mladá a „svet bol gombička“. Nebezpečenstvo nebrala vážne. „Človek je plný elánu, vzletu a túžby po napätí a vzruchu,“ zdôvodnila.

To, čo robila, nebola pritom iba priemyselná špionáž. Spojenci plánovali útok. Trixi sa o ňom dozvedela vopred, ale nechcela zostať doma. Aj ona bola v práci, keď sa 16. júna 1944, krátko po desiatej, rozpútalo peklo. Bratislava dovtedy bombardovanie nezažila, zakaždým šlo len o plané poplachy, a preto ich ľudia nebrali vážne. Aj robotníkom v Apolke Nemci bránili chodiť do krytov, považovali to za zbytočné zdržovanie výroby. Kým sa spamätali, bolo neskoro.

Bomby smerovali najmä na rafinériu, no viacero ich dopadlo aj na prístav, blízke ulice či do centra mesta. Následky boli katastrofálne. Počet mŕtvych odhadli na 270, vyše 700 ľudí sa zranilo, v samotnej rafinérii zahynulo 72 zamestnancov. Oblohu zahalili kúdoly čierneho dymu, mohutný požiar hasili niekoľko dní.

Trixi nálet prežila, ale výčitky svedomia jej nedali spávať. Medzi obeťami boli predsa i jej známi. Stálo to za to? Tri dni sa schovávala u rodiny Čelkovcov, kde ju potom našla teta Hrubišková. Aby sa opäť vzchopila, nariadila jej oddych vo Vysokých Tatrách.

Neznáma špiónka

Keď vypuklo SNP, Trixi to ťahalo k povstalcom, ale druhovia z odboja ju povolali do Bratislavy. Spisovala tam zoznamy fašistov a stúpencov režimu. Nasadenie ako v Apolke už nezažila. V Bratislave, po boku Vojtecha Čelka, vyčkala až do oslobodenia.

Príťažlivú blondínku si obľúbili aj riaditelia závodu, spadajúceho pod nemeckú spoločnosť IG Farbenindustrie. Lichôtkami si získala i generálneho riaditeľa Apolky Erharda Williga.

Jej riskantný život sa tým skončil. Po vojne sa stala poslankyňou mestského národného výboru, sovietsky maršal R. J. Malinovskij ju spolu s Kochom pozval na recepciu. O rok neskôr sa s Vojtechom vzali a presťahovali sa do Trenčína, kde jeho rodina vlastnila tlačiareň a kníhkupectvo. To si však už moc v krajine uzurpovala ďalšia totalita, tentoraz komunistická. Čelkovcom znárodnili firmu, a hoci Trixi dostala ponuku emigrovať, odmietla.

Mala však šťastie. Keďže bola v siedmom mesiaci tehotenstva, neprišla do Bratislavy, kam ju volal Koch. Vyhla sa tak pasci, ktorú na bývalých odbojárov nastražila Štátna bezpečnosť. Proces s nimi sa konal v júni 1951. Dvoch členov odsúdili na smrť, ďalších na doživotie alebo dlhoročné väzenie. Profesor Koch, humanista, po ktorom sa dnes v Bratislave volá sanatórium, strávil za mrežami 14 rokov.

Beatrix Čelková zostala žiť v Trenčíne. S manželom vychovala troch synov – historika a dvoch lekárov. Pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici, jej muž ako laborant na röntgenológii. Pred Vianocami 1996, keď už bola vdovou, sa do jej vily vlámali dvaja zlodeji. Zviazali ju, zapchali jej ústa a pokradli cennosti. Z toho šoku sa už nespamätala. Vzkriesilo to spomienky, ktoré sa snažila potlačiť – na horiacu Apolku, mŕtvych a dokaličených ľudí. Trixi skonala v júni 1997.

Nechýbalo veľa a jej príbeh by zrejme úplne zapadol prachom. Dnes už o nej existuje knižka aj dokumentárny film, ale za socializmu sa o nej nehovorilo. Patrila predsa k tomu „nesprávnemu“ občianskemu odboju. Iba počas politického odmäku v roku 1968 opísal jej zážitky známy reportér Juraj Vereš. Aj on sa však musel oprieť najmä o jej svedectvo.

„Zo mňa budete asi sklamaný,“ zverila sa mu Beatrix Čelková, ktorá vtedy pracovala na trenčianskej onkológii. „Nemám nič, nijaký dokument ani fotografiu. Počuli ste už azda o špiónovi, čo si robil doma archív?“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Trixi Pospíšilová #špión #druhá svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku