Gitary, ktoré bodujú aj vo svete. Ako sa rodia?

, 30.05.2020 06:00
Dowina3
Erika Marinová zdedila po svojom otcovi Stanislavovi lásku k hudbe, aj k drevu. Autor: ,

Keď Stanislav Petko Marinov príde k drevu, z ktorého sa vyrába vrchná doska gitár, pohladí ho, ohne, zaklope naň a počúva zvuk, ktorý sa z neho šíri. Ten je tajomstvom úspechu krásne znejúceho nástroja. Výrobca unikátnych slovenských gitár svoje know-how odovzdal dcére Erike.

Hoci meno Stanislav Petko Marinov neznie vôbec slovensky, narodil sa v Bratislave. Stanov otec – stavebný inžinier – prišiel počas druhej svetovej vojny na Vysokú školu technickú spolu s ďalšími osemsto študentmi z Bulharska. Tu sa aj oženil so Slovenkou a založil si rodinu. Rovnaký odbor – statiku, si vybral aj jeho syn Stanislav.

„Počas trinástich rokov, kedy som vyučoval statiku, pružnosť pevnosť na Slovenskej technickej univerzite, mal som vo voľnom čase príležitosť experimentálne vyhodnocovať mechanicko-akustické vlastnosti širokej palety drevín používaných pri výrobe hudobných nástrojov. U nás na škole bolo totiž v 80. rokoch zriadené akustické laboratórium. Akustické vlastnosti dreva, to je veda,“ prezrádza Stanislav Marinov, ktorý svoje poznatky o pár rokov neskôr zužitkoval pri výrobe huslí a gitár.

Husle som nemal rád

Lásku k hudbe zdedil po rodičoch, ktorí krásne spievali. Rovnako aj lásku k Devínu, kde mali jeho rodičia záhradu. Po mestskej časti Bratislavy, ležiacej na sútoku Dunaja a Moravy, nesú meno aj jeho gitary Dowina. Nazval ich podľa prvého záznamu o hrade Devín – Dowina vo Fuldských análoch, v blízkosti ktorého dnes nielen podniká, ale aj býva.

Každý článok reťazca pri výrobe gitár je dôležitý.
Každý článok reťazca pri výrobe gitár je dôležitý. Autor: Pravda, Jana Kollárová

Na husliach začal hrať v šiestich rokoch – vďaka dievčaťu od susedov, ktoré odmietlo ísť samo na prijímačky do ľudovej školy umenia. A keď tam už bol, dali aj jemu niečo zaspievať, vyťukať rytmus. Doma klavír nemali, preto mu určili husle. „Nechodil som tam rád, mali sme veľmi nepríjemnú učiteľku. Až v treťom ročníku, keď sme už muzicírovali v detskom orchestri pod vedením uznávaného hudobného skladateľa a dirigenta Júliusa Kowalského, ma to začalo baviť.“

V pätnástich rokoch Stanislav pridal k husliam gitaru: „S husľami dievčatá veľmi neočaríte,“ vysvetľuje s úsmevom. Neskôr založil kapelu, na husliach hral vo folklórnom súbore Gymnik a v ľudovej hudbe Vrchári. A na svojej gitare, ktorá má už dvadsať rokov, dodnes hrá.

Predtým než sa pustil do výroby prvých huslí, naštudoval si rozmery a hrúbky nástrojov z dielne legendárneho husliarskeho majstra Antonia Stradivariho. Potom rozobral jedny staršie husle, ktoré mal doma. Oproti stradivárkam mali veľmi hrubé dosky, preto sa pustil do ich stenčenia. "Vyškriabaval som drevo podobne, ako to robili cigánski muzikanti. Hrubé dosky, ktoré mali továrenské husle, totiž zvýrazňovali vyššie frekvencie a nástroj škriekal. Táto repasácia huslí sa, žiaľ, nepodarila. Nekvalitné drevo to nevydržalo a husle sa prepadli,” hovorí o svojom prvom, neúspešnom pokuse a zdôrazňuje, že kvalitné drevo je alfou a omegou krásne znejúceho nástroja.

Drevo z Álp je jednotka

Do firmy v Devínskej Novej Vsi, kde sa vyrábajú gitary Dowina, vstupujeme v rúškach. Aj všetci pracovníci, ktorých míňame v jednotlivých fázach výroby, rešpektujú koronakaranténu a pracujú poctivo s prekrytými ústami a nosom. A tak mnohých z nich, ktorým vidíme len oči, pozdravíme dva, aj trikrát… Je medzi nimi mnoho muzikantov. Aj Bruno Urban, vynikajúci výrobca gitár, ktorý študoval reštaurátorstvo nástenných malieb a sgrafita. V Dowine robí jemnú, filigránsku prácu – osádza pražce a perleťové intarzie do hmatníka. Stanislav – náš sprievodca malou rodinnou fabrikou, nedá dopustiť na žiadnu súčasť gitary – či je to kobylka, maličké sedlo, alebo dokonca drevené hrany. „Jeden článok reťazca vo výrobnom procese sa nepodarí a je koniec, nástroj nehrá.“

Ručná práca pri výrobe gitár je nenahraditeľná.
Ručná práca pri výrobe gitár je nenahraditeľná. Autor: Pravda, Jana Kollárová

Keď Stanislav Petko Marinov podíde k drevu, z ktorého sa vyrába vrchná doska gitár, pohladí ho, ohne, zaklope naň a počúva zvuk, ktorý sa z neho šíri. Ten je tajomstvom úspechu krásne znejúceho nástroja. Drevo na „srdce“ gitary, jej hornú dosku, chodí spolu s dcérou Erikou do Švajčiarska, Talianska, Nemecka a Španielska vyberať osobne. Každú jednu dosku, skôr než ju kúpia, nechajú rozoznieť pod svojimi rukami. Doska nesmie byť príliš mäkká, ohybná. Aj množstvo živice v dreve, ktoré zvuk tlmí, rozhoduje.

"Našim požiadavkám vyhovuje približne len pätnásť percent materiálu. Na meranie zvukových vlastností dreva existujú špeciálne technológie, ale my sme sa dokázali bez nich zaobísť. Stačí talent – vycibrený hmat a sluch, veď ako vyberal drevo slávny Stradivari?” prezrádza niečo z výrobného tajomstva Stanislav Marinov, zatiaľ čo otvára dvere a vedie nás do skladu plného dreva. Pochvaľuje si kvalitu alpského smreka, ktorý rastie vo výške dvetisíc metrov, na severnej stráni bičovanej vetrom. Aj Antonio Stradivari z tohto kráľovského dreva z talianskych Dolomitov vyrábal svoje kultové husle. Kanadský céder na prvé počutie ohúri, rockeri zase obľubujú nástroje z aljašského smreka Sitka, ktorý má silný a odolný zvuk. A na drevo z cocobola, pravého mahagónu a ďalších chránených drevín, treba dokonca špeciálny certifikát CITES.

Prvá gitara vznikla pod Stanovými rukami v roku 1990. „Nevyrobil som ju celú, len hornú dosku a vnútorné rebrovanie. To podstatné a najdôležitejšie pre zvukovú kvalitu akustickej gitary. To robím dodnes, vyrábam akustické srdce gitary pri najdrahších modeloch série Master. Každá gitara má inú hrúbku akustickej dosky – od 2,6 do 3,5 mm, pretože každý kus dreva je iný. Brúsime ich dovtedy, kým neznejú vyvážene v celom akustickom spektre. Tí, čo to nevedia, vyrobia jednu gitaru, ktorá hrá „nosovo“, s príliš zvýraznenými vysokými frekvenciami, a druhú, ktorá je veľmi basová. Stretávame sa s tým aj u známych veľkovýrobcov, ktorí na stroji nastavia len jednu hrúbku.“

Životnosť gitary je päťdesiat až sto rokov. V prípade srdca z alpského smreka sa zvuk gitár časom zlepšuje. „Ak nástroj stojí v kúte dlhší čas, treba ho rozohrať. Netýka sa to len gitár a huslí, ale aj klavíra. Neustálym chvením sa v rezonančnej doske jednotlivé bunky dreva zvukovo optimalizujú, navyše živica kryštalizuje, a tým sa znižuje vnútorné trenie v dreve,“ prezrádza majster.

Začiatok v Číne

Výrobu huslí Stanislav dokonca študoval. Tri roky chodil na majstrovskú školu pre husle a sláčiky v českom mestečku Luby neďaleko Chebu. A popritom kupoval staršie továrenské nástroje, ktoré zneli silno, ale nie pekne. "To bol predpoklad, že sú z kvalitného dreva. Otváral som ich, kompletne prepracoval, nalakoval a výsledky boli neuveriteľné. Mnohé sa zvukovo vyrovnali majstrovským nástrojom. Až potom som sa odvážil vyrobiť od piky vlastné husle. Zároveň som veľa študoval, prekladal som si knihy, ktoré mi kamaráti priniesli zo Západu.”

Keď prišiel internet, Stanislav začal komunikovať so špičkovými husliarmi z celého sveta. Na mnohé tajomstvá však musel prísť celkom sám. Ešte skôr, než v roku 2005 rozbehol výrobu gitár na Slovensku, dva roky ich vyrábal v jednej čínskej fabrike. „Dali mi k dispozícii tridsať ľudí. Doviezol som svoje drevo a dozeral som na to, ako gitary vyrábajú. Akonáhle som však vytiahol päty z fabriky, bolo to zle nalakované, prišli nepodarky… Neskôr som výrobu presunul do Južnej Kórey, kde pracovali veľmi precízne, ale ich gitary nezneli. Najali ma ako akustického experta – navrhol som im zlepšenia, ktoré im pomohli. A v druhom slede aj nám. Nemusel som dozerať na celú výrobu, mohol som sa spoľahnúť, že aj počas mojej neprítomnosti odvedú kvalitnú prácu.“

Cestovanie cez pol sveta však časom začalo byť pre Stana únavné, a tak v roku 2007 prišlo na svet odvážne a strategické rozhodnutie – vyrábať kvalitné gitary svetovej úrovne na Slovensku. „Spočiatku bolo problémom takmer všetko – nájsť vhodné priestory, vybudovať technologickú základňu a najmä nájsť a zaškoliť vhodných, šikovných a zapálených spolupracovníkov. Dnes je naša malá fabrička Dowina v Devínskej Novej Vsi už stabilizovaná.“

Osádzanie pražcov je filigránska práca.
Osádzanie pražcov je filigránska práca. Autor: Pravda, Jana Kollárová

Gitary Dowina sa predávajú takmer v troch desiatkach krajín, medzi hlavných odberateľov patrí Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Írsko, Veľká Británia, Poľsko, Česko, Švajčiarsko, Japonsko, Taiwan. Hrajú na nich známi slovenskí aj zahraniční muzikanti – gitaristi Juraj Burian, Henry Tóth, ale tiež Jožo Ráž či Peter Lipa a desiatky ďalších známych mien. Zo speváčok Katarzia, Jana Kirschner či Sima Martausová. V zahraničí napríklad Steve Conney, bývalý manžel írskej speváčky Sinead O'Connor. Tie najdrahšie gitary si do zahraničia objednávajú aj zberatelia. Gitary stavajú, samozrejme, aj na mieru, podľa toho, akým štýlom hudobník hrá. Podľa želania na gitaru gravírovali meno jej majiteľa či rôzne výjavy z perlete na hmatník.

Do Dowiny v Devínskej Novej Vsi dokonca zavítal aj najznámejší americký výrobca gitár Bob Taylor. „Úžasný chlap. Sám sa už výrobe gitár nemusí venovať, zachraňuje ebenové lesy v Afrike – v kamerunskej džungli. Tam pod jeho vedením vysadili desaťtisíce ebenových sadeníc. Hoci vo svojej fabrike má hightech roboty za milióny dolárov, našu, ručnú výrobu gitár vysoko oceňuje. On vyrobí denne osemsto gitár, my desať,“ vysvetľuje Stanislav.

Štafetu prebrala dcéra

Stanislav je otcom šiestich detí – piatich dcér a jedného syna. Malý Stanko má štyri roky, najmladšia dcéra Katerinka sedem. A keďže v rodine je hudba dennodenným chlebíkom, nie div, že aj potomkovia sú muzikálne nadaní. "Katerinka krásne spieva a dokáže sa pritom sprevádzať na klavíri, najstaršia Petra zvládne husle aj gitaru, hoci vyštudovala biofyziku v Brne, kde aj s rodinou žije. V poradí druhá dcéra Ninka sa hudbe venuje profesionálne. Skončila hru na husliach na Ježkovom džezovom konzervatóriu v Prahe a potom jadrovú fyziku na ČVUT. Volanie hudby však bolo silnejšie. Ninka skladá hudbu, píše si texty v šiestich jazykoch, má kapelu Nina Rosa, vydáva albumy. Štvrtá dcéra Vierka študuje filmový zvuk a kompozíciu na pražskej FAMU.

Aj Erika, ktorá dnes preberá manažérsku štafetu od otca, má blízko k hudbe, hrá na husliach a gitare. Po tom, čo jej otec oznámil, že pre zdravotné problémy ide predávať firmu, mu v tom rezolútne zabránila. Absolventka biomedicínskej fyziky Univerzity Komenského a mamička dvoch detí pred troma rokmi súhlasila, že sa ujme manažmentu firmy. „Prišlo mi to ľúto. S firmou sme vyrastali, máme k nej vzťah. Keďže zo súrodencov som bola jediná v Bratislave, padlo to na mňa. Napriek tomu, že som bola veľmi mladá – mala som len dvadsaťšesť rokov, otec ma veľmi podporoval a od začiatku mi dal veľký priestor. Mojou výhodou bolo, že som sa nemusela presadzovať v nejakej zavedenej firme, kde ma nikto nepoznal. Všetko bolo veľmi prirodzené. Napriek tomu som si musela získať rešpekt u kolegov, ktorých si veľmi vážim a ktorí mi takisto veľmi pomohli.“

Erika sa naučila od otca nielen vyberať drevo na akustickú dosku, ale aj hrúbkovanie – proces, pri ktorom sa doska obrusuje, a rebrovanie, aby dosiahla požadovanú kvalitu. „Otec ma naučil rôzne tipy a finty, ako na to,“ pochvaľuje si štíhle žieňa. Vo svete, kde sa pohybujú samí muži, si Erika stále hľadá svoje miesto. „Je to čisto chlapský biznis. Som v ňom skoro jediná žena. V niektorých krajinách je to výhoda, inde, napríklad v takej Číne, si museli muži na mňa zvyknúť. Aj vo firme s tridsiatkou pracovníkov sú väčšinou muži. Keďže mám štyri sestry, je to taká kompenzácia.“

Manažérsku štafetu v rúškach prevzala dcéra Erika.
Manažérsku štafetu v rúškach prevzala dcéra Erika. Autor: Pravda, Jana Kollárová

Erika nadviazala na otcove skúsenosti a sústredila sa na marketing firmy. Upgradovala webovú stránku, pravidelne prispieva na instagramové konto „Mali sme web stránku, na ktorú sa nedalo pozerať, dnes nás kontaktujú najmä prostredníctvom nej. Myslím, že v súčasnom svete je veľmi dôležité budovanie mena, aj prostredníctvom sociálnych sietí.“ Začiatok krízy spojenej s koronavírusom riadne preveril Erikine manažérske schopnosti.

„Keďže otec uviazol v Španielsku, ostalo všetko na mne. Ako budeme fungovať, ako nastaviť percentá, aby sme mohli vyžiť a ja som vedela všetko poplatiť. Odbyt výrazne klesol,“ hovorí napriek tomu stále usmiata Erika. Aj počas nášho sprevádzania v rodinnej firme ju zastavujú zamestnanci a riešia s ňou aktuálne problémy. A otec sa spokojne prizerá. Bola to dobrá voľba. Je rád, že pred troma rokmi firmu nepredal.

Stanislav Petko Marinov

Narodil sa 31. augusta 1954 v Bratislave. Po gymnáziu študoval na Stavebnej fakulte STU. Po dokončení inžinierskeho štúdia si v rokoch 1982 – 1987 robil doktorát z oblasti nelineárnej mechaniky a na fakulte zároveň pôsobil ako pedagóg. Medzitým externe študoval husliarstvo na odbornej škole v Luboch u Chebu a zručnosti, ktoré tam nadobudol, doteraz aplikuje pri výrobe gitár. Distribúcii hudobných nástrojov sa venuje už od roku 1990. Jeho predchádzajúca firma Marris sa stala základom pre Dowinu, ktorej hlavnou náplňou je výroba kvalitných akustických gitár.

Dowina7
Autor: Pravda,Jana Kollárová

Erika Maťo Marinová

Narodila sa 6. novembra 1990 v Bratislave ako tretia zo šiestich detí. Po talianskom bilingválnom gymnáziu študovala na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského, odbor biomedicínska fyzika. Momentálne externe študuje na Univerzite Komenského personálny manažment a pracuje vo firme Dowina ako zástupkyňa svojho otca. Je vydatá a má dve deti.

Dowina4
Autor: Pravda,Jana Kollárová

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Stanislav Petko Marinov #gitara #Erika Maťo Marinová #Dowina
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku