Kysuce boli vždy známe vysťahovalectvom, drotármi a množstvom kopaníc. „Boli a pre niekoho možno ešte stále sú synonymom biedy, zaostalosti a nekončiacej chudoby,“ myslí si MUDr. Jozef Jakuš, ktorý pochádza z Trenčína a do tohto mesta sa na dôchodok s manželkou aj vrátili. „Takúto povesť, či skôr prekliatie zobrazované v literatúre, vtlačené do myslenia a opisované v objektívnych i prifarbených faktoch, sa nedarí prekonať po celé desaťročia.“ Doktor Jakuš nepovažuje Kysuce za zaostalé ani biedne. Podľa neho je to nevšedne krásny kraj, len s mnohými kontrastmi. Napriek pokroku sa tam lekár dosiaľ stretáva s neuveriteľnými zvláštnosťami života. „Angína či infarkt na Kysuciach alebo vo veľkom meste sú po medicínskej stránke rovnaké a mali by sa liečiť rovnako. Žiadna múdra kniha však nehovorí o tom, ako liečiť infarkt na kopanici odrezanej v zime od najbližšej prístupovej cesty dvojmetrovými závejmi. Napriek tomu si musí lekár poradiť, pacienta stabilizovať a dopraviť ho do nemocnice. Jediným možným východiskom je obrovský kus improvizácie, čomu pomáha aj neobyčajne tvrdá kysucká nátura.“
Do čadčianskej nemocnice nastúpil mladý Jakuš na jeseň v roku 1969 kvôli bytu. Nová otvárajúca sa nemocnica núkala svojim lekárom aj bývanie pre mladú rodinu. Jakušovci v tom čase už mali prvé dieťa zo štyroch, takže to bola veľká motivácia. Práve z príbehov Kysučanov, ľudí tvrdých a zanovitých, tento lekár a v 90. rokoch dokonca štyri roky poslanec Národnej rady za niekdajšiu SDĽ, zostavil dve útle knižky pod názvom „Pán doktor, príďte“, diely 1 a 2. Po celé roky, čo pracoval v čadčianskej nemocnici, stál pri zrode čadčianskej záchranky alebo pracoval ako všeobecný lekár v Korni, sa totiž venoval aj dokumentárnej fotografii. Nezaháľal ani na dôchodku, pracoval na púchovskej záchranke, ako supervízor na Krajskom operačnom stredisku záchrannej služby v Trenčíne, na transfúzke trenčianskej nemocnice, neskôr pre hospic. Začal vyrezávať z dreva a mal aj niekoľko výstav. Dostal ocenenie Osobnosť Kysúc za rok 2016 za celoživotnú humánnu činnosť na Kysuciach.
Novorodenec v klbku handier
,,Príďte k pôrodu, dieťa je už porodené," ozvalo sa z vysielačky dispečingu asi o pol druhej v noci. Záchranka uháňala nočnými dedinskými cestami držiac sa v strede, majákom osvetľujúca okolitú krajinu zahalenú do mrazivej februárovej tmy. Asi po siedmich minútach jazdy na plný plyn sme v diaľke zahliadli jedinú živú dušu v hlbokej noci. Pri sanitke stál asi pätnásťročný chlapec chabej mysle, neschopný súvislej komunikácie. Vbehol cez ošúchané dvere do pitvora a ja som ho čo najtesnejšie nasledoval. V izbe, kde sme sa ocitli, sliepňala malá lampa. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol šokujúci. Na pár sekúnd ma premohol pocit, že snívam zlý sen. Nebol to sen. Bola to tvrdá realita konca dvadsiateho storočia vo vyspelej krajine. Na druhom konci malej a neútulnej izby sedela na váľande žena, vedľa nej ležala krvavá placenta, z ktorej sa tiahla pupočná šnúra do odporne špinavého a krvou postriekaného klbka handier.
Po rozbalení handier predo mnou ležal novorodenec jemne pomrnkávajúci s telíčkom pokrytým stopami krvi po prechode pôrodnými cestami. Dievčatko už bolo podchladené, nožičky začínali modrať. Zabaleným do čistých rúšok s ním sestrička utekala do vykúrenej sanitky. Oslovil som rodičku a pochopil som, že mám do činenia s mentálne zaostalou ženou, ktorá si pravdepodobne ani neuvedomuje, že porodila piate dieťa. Rodička nezaregistrovaná u žiadneho gynekológa porodila zdravé dieťa vážiace 2,05 kg a dlhé 43 cm. S mužom sa už dávno rozviedla a momentálne žije v tejto šope s deťmi a ich starým otcom. Rodičku sme aj s novorodencom ošetrili a odovzdali do starostlivosti pôrodnice."
Foto: archív MUDr. Jozefa Jakuša
Mnohé osady, ktoré doktor Jakuš navštevoval, pozostávali len z niekoľkých domov, občas len jedného. Niektoré tvorili a tvoria predovšetkým drevenice sezónne obsadené chalupármi, ktorí prichádzali pookriať najmä v teplých mesiacoch. Nezriedka sa stávalo, že v kysuckom murovanom štokovci (viacgeneračné domy typické pre túto oblasť) alebo drevenej chalupe žil starý človek úplne sám a naokolo nikoho. Lekárovi často nebolo všetko jedno, keď išiel bez ohlásenia navštíviť 93-ročného deda, o ktorom sa dopočul, že mu zomrel syn – opatrovník. Dedo sa nikdy neobjavil v ambulancii, len chýr o ňom sa doktorovi doniesol od pacientov. Auto nechať pod kopcom, úzka lesná cesta, strmý chodník. Smrekové kysucké lesy, maliny, černice, trnky, v máji rozkvitnuté lúky. Občas šuchot – nie je to diviak?
„Turista si vyšliape chodník, keď má chuť, ale domorodec nosiaci si potreby denného života z dediny prekonáva tieto chodníčky dennodenne. Či je to romantická jar, vôňou presiaknuté leto, farebná jeseň, alebo krutá čierno-biela zima,“ podotýka Jozef Jakuš. „Nakúpiť, navštíviť dedinskú krčmu, dozvedieť sa klebety a vydať sa na opakovanú púť za životom v kopcoch. Na romantiku neostáva čas ani sila.“
Deväťdesiattriročný dedko, na ktorého si doktor Jakuš spomína, žil po smrti syna v jednej z osád úplne sám, iba s dvoma strážnymi psami. Cítil sa zdravý a nič nepotreboval. Ani stopy po stareckej demencii, hoci si počas lekárovej návštevy nebol istý, ktorý je práve rok. Najviac ho trápilo, že sa musel vzdať koňa, o ktorého sa nevládal starať. O domove dôchodcov nechcel ani počuť. Tvrdá kysucká nátura. Vo svojej chalupe sám prežil aj nasledujúcu zimu. Na jar, po zápale pľúc a hospitalizácii, nastúpil do penziónu. Zomrel dva týždne nato.
V delíriu po paplóne chytal chrobáky
Mnohí chlapi a občas i nejaká žena z osady mávali pred cestou domov pravidelnú zastávku v krčme. Bolo sa treba posilniť a dozvedieť novinky. Koľkokrát doktora Jakuša so záchrankou volali k človeku „v bezvedomí“. Diagnostikoval mu opitosť, ale v tej dobe ešte fungovali záchytky, kam mohli opilca priviezť a pod dohľadom zdravotnej sestry do rána vytriezvel. Opitosť nie je choroba, aj keď má svoje štatistické číslo v zozname chorôb. „Keď sa otvorila nemocnica v Čadci, ako mladí lekári, prevažne Nekysučania, sme prišli s čerstvými vedomosťami zo školy. Prvýkrát v živote sme sa stretli s pacientmi s príznakmi deliria tremens. Na rannej vizite chlap so zlomenou nohou na druhý deň po operácii, spotený, triasli sa mu ruky, po paplóne chytal chrobáky a myši,“ spomína Jozef Jakuš. Pomohlo deci „medicíny“, dobrého koňaku z primárovej pracovne. Primár bol pritom abstinent.
Alkohol bol pliaga kysuckých kopcov. V mnohých domácnostiach fungovali až bizarné konštrukcie na domáce pálenie alkoholu. Samozrejme, nelegálne. Tradoval sa vtip, ako sa testovala čistota alkoholu. Boli tri stupne čistoty: Vidíš, ešte vidíš a už nevidíš. Metylalkohol ako následok nekvalitnej destilácie má na svedomí veľa slepých aj mŕtvych konzumentov. Raz sa napríklad stalo, že z jedného podozrivého demižóna pili traja. Jeden mladý muž zomrel, ale dvom nič nebolo. Ako je to možné? Dvaja preživší sa priznali, že oni dvaja sa ešte navyše posilnili pivami a vodkou. Pri otrave metylalkoholom podanie etylalkoholu zabráni jeho zmetabolizovaniu.
Foto: archív MUDr. Jozefa Jakuša
,,V jeden podvečer sa ozval telefón a neznámy hlas požadoval návštevu k pacientovi, ktorý odpadol. Sadol som do sanitky a bez problémov sme našli jedinú drevenicu na odbočke do Korne. Čakal nás chlap so zanedbaným zovňajškom s charakteristickým odorom alkoholu a cigariet. V rohu miestnosti bola kovová posteľ s perinami, ktoré dávno nepoznali vodu. Spod periny vytŕčala hlava starca, na prvý pohľad bolo vidieť, že je mŕtvy. Konštatoval som teda exitus, bolo treba vypísať papiere o prehliadke mŕtveho. Opäť padla otázka o identite. Má nejaké doklady? Nemal! Vytiahol som igelitku aj s viacročnou špinou nahrnutou pod posteľou. Medzitým prišli aj policajti. Igelitka bola na pohľad tenká. Boli v nej úhľadne zabalené podlhovasté balíčky. Vybral som prvý a rozbalil. Vybral som druhý… Pozreli sme sa s policajtmi na seba. Konečný súčet bol 330-tisíc českých a slovenských korún. Ďakoval som Bohu a svojej prezieravosti, že pri tejto obhliadke asistovali aj policajti…"
Na staré kolená sa MUDr. Jozef Jakuš s manželkou vrátili do Trenčína. Pôvodne, v roku 1969, išli na Kysuce iba na päť rokov. Z piatich bolo napokon tridsaťšesť, odrástli im tam štyri deti a tri sa tam usadili. „Za Kysučana môžeš byť pasovaný vtedy, ak tam prežiješ viac ako polovicu života,“ dodáva legendárny doktor Jakuš z Korne. „Takže my sme už navždy Kysučania! Aj naše spomienky boli a sú stále krajšie, čím uplynul dlhší čas od našej rozlúčky s Kysucami.“
(Krátené úryvky pochádzajú z knihy Pán doktor, príďte 2, Magma 2016)