Keď zoskočíte z bicykla uprostred tunajšieho kysuckého pasienka, musíte dávať pozor, aby ste nešliapli do tmavého ovčieho výkalu. Tu, pri osade u Varmusovcov, kde je z vrcholu kopca krásny výhľad na horu oproti, na pútnické miesto Živčáková, stojí len zopár domov a tráva je po jarnom suchu konečne zelená, šťavnatá.
Pri dobrom počasí dovidíte v diaľke aj na Chrám Panny Márie, čo sa na Živčákovej zjavila koncom 50. rokov. Vtedy tam chrám nestál, prirodzene. Ale voda tu v okolí bola vždy iskrivá, dokonca je vraj zázračná a čistá, aj keď dole pod kopcom vyviera jeden z tunajších divov, ropný prameň! Pasienky boli odjakživa svieže, smaragdové, zimy bývavali tuhé, so záľahami snehu a tunajší život drsný a ťažký.
Foto: Dávid Popovič, mystudio.sk
Na predok daj tam, Zuza!
Bača Jožo Červeň má pred šesťdesiatkou a tvár ošľahanú vetrom. „No, pani, teraz pasiem štyristoštyridsať kusov, tak veru. Dospelých. Jahniatka sú dole v maštali. Máme celoročnú produkciu mlieka, tu sa dojí celoročne, či je zima, či je leto. Každé tri dni chodí cisterna na odber, odvezú mlieko do Červeného Kameňa. Aj vzorkár stále chodí, bráva vzorky na rozbor, či je zdravé, aká je tukovosť a podobne.“
Odrazu stratí pozornosť, čosi na stáde sa mu nepozdáva. Skríkne na psa: „Zuza, choď tam na predok! Poďme tam po všetkých! Na predok daj tam!“ Počerný temperamentný pes presne chápe povely. Svižne sa rozbehne pozdĺž stáda a biela masa sa začne posúvať žiadaným smerom. Chýli sa k večeru, aj keď dni sú teraz v lete dlhé, ale o šiestej treba dojiť. Dojí sa trikrát do dňa a ovce treba vždy zohnať nadol, do košiara. Pomaly už treba pasienok opustiť.
Baču robí štyridsať rokov
„Čo sme to?“ vráti sa Jožo Červeň k pôvodnej myšlienke. Pochádza z Oravy, zo Zázrivej-Bielej. To je názov osady. A teraz pasie na Kysuciach. Už deviaty rok. Ale baču robí štyridsať rokov! A predtým robil sedemnásť rokov bačovskú robotu vo Valči. „Koľko nadojí jedna? No, záleží na tom, ako sa o to staráte. Tieto sú krížené lakony s cigajským baranom. Lakony sú náchylné na krívačku, ale také majú aj do litra mlieka! Cigájky majú menej, ale záleží aj na pastve. Tento rok bol spočiatku strašne suchý, nebolo pastvy, teraz sa to opravilo trošku. Senáž bola urobená, seno sme im dávali.“
Ráno „prichodia“ na pastvu už o šiestej, o pol dvanástej sa vracajú. o dvanástej sa dojí. „Potom zas do paše a večer zas dojíme, všetko ručne, trikrát denne. Dojíme štyria, po stodesať kusov to vychodí na jedného dojčiara.“ A či ruky z toho dojenia nebolia? „Ej, veru, zjari máte svalovicu. Ovce odstavia jahniatka, vemiačka majú tvrdé, nevypracované. Teraz už sú vyrobené, mäkšie. Päť mesiacov malô nosia v sebe, potom sa to okotí, potom odstaví a jahničky (samičie mláďatá – pozn. aut.) si dávame do chovu. Barance sa tento rok do Talianska nepredávali, bola korona, ale ľudia si ich kupujú do záhrad ako kosačky.“
Aj žena bačovi Červeňovi pomáha, podojí vyše stovky oviec tri razy do dňa. Štyri páry rúk musia na štyristoštyridsať oviec vystačiť! A keď k doktorovi treba? „Nechodím po doktoroch,“ riekne Jožko Červeň. „Keď mám teplotu, dám si acylpyrín. No, to viete, pani, to sa tak urobí, jeden druhého musíme zastúpiť, tých mojich sto kusov druhý musí podojiť, keby bola maródka. Momentálne nebývam chorý, kedysi v osemdesiatom piatom som mal havárku, potom slepáka a naposledy prietrž na pupku pred šiestimi rokmi. Na lúke sa nemáte čoho báť, ani že by ste odo mňa dostala tú koronu!“
Foto: Dávid Popovič, mystudio.sk
Ovce priťahujú blesky
Má dvoch synov a dcéru. Hoci sú inde zamestnaní, pomôžu mu, keď treba, ale bačovskú drinu nikto nechce podstupovať. „V 70. rokoch bol ešte záujem o túto robotu, ale starší už poumierali po tých dedinách a mladí vám do toho nepôjdu. Ovčiarstvo vymiera,“ povzdychne si. Má mobil, ale e-mail nie. So sebou na kopce nosí malé rádio. „Aj ľudovky si púšťam, Senzus, Kandráčovcov, Zagorovú, Gotta a Fun rádio. Prepnem aj na Rádio Regina. Noviny? Okuliare nablízko by mi na ne bolo treba nosiť, rokov pribúda.“
Vraví, že žena pôjde skôr do dôchodku, lebo tri deti porodila, ale ešte musia vydržať. Báť sa nebojí, na Kysuciach vraj niet medveďa ani vlka a z hadov stretnete iba užovku a slepúcha. Len búrka by mohla byť nebezpečná, lebo ovce vraj priťahujú blesky. Koľké prípady sa už stali, že na salaši blesk pobil ovce! „Vtedy sa obávate, to hej. Pod strom sa neschovávam, do nížiny so stádom treba rýchlo dole zísť. Zuzana, odzadu všetky tam daj, ideme domov!“
Foto: Dávid Popovič, mystudio.sk
„Valasi, bačovia, čuo po vás zostaňe“
Na dovolenke bol kedy? „Tak, pani, bol som na dovolenke teraz dva dni. Svatko mal šesťdesiatku, mali sme oslavu a v nedeľu prijímanie, najstarší vnuk.“ Dovolenka na Slovensku? Dobrý nápad! „V zahraničí som mal naplánovanú dovolenku dva roky dozadu do Chorvátska, decká nám to zaplatili, ale nedalo sa odísť, päťsto kusov oviec sme dojili, nebolo za nás náhrady. Obaja odísť sa nedá, to by tu vyšlo dvesto kusov oviec na jedny ruky, to nikto nezvládne. Do dôchodku musím vydržať. Musíme sa trápiť, kým zdravie slúži…“
Predbehne nás ovca označená modrou farbou na chrbte. Znamená to, že mala jahniatko, ktoré len nedávno odstavili. Ono je už na suchom, na granulkách, ale mať chce ešte stále za ním utekať. Preto na ňu treba dávať pozor, aby za ním z paše neušla. A niekedy vraj ovce farbia červenou či zelenou po ošetrení paznechtov, aby vedeli, ktorým z nich už urobili pedikúru.
Zuza so štekotom obehne stádo a zavráti ho smerom z kopca. Bez nej by to bača Červeň nezvládol, ťahajú to spolu už štyri roky. Každý z bačov má psíka, čo má na túto prácu vlohy, naučeného na robotu, na ovládanie oviec. „Bez psa by ste si neporadili, navyše nesmiete pásť ponad studne, aby výkaly nešli do vody. To by ste aj pľúca vypľuli, keby ste na ovce len pískali. Idem, pani, bo mosím, majte sa krásne!“ Zájdu za horizont kopca, štekot utícha, zvonenie zvoncov i bľačanie oviec takisto. Na pasienku sa po nich rozhostí až clivota.
„Valasi, bačovia, čuo po vás zostaňe, poza košár kosti, po krčmoch spievanie…“
(Záverečný citát pochádza z oravskej ľudovej piesne Valasi, bačovia z Brezovice).