Slovenské ľudové piesne Bélu Bartóka

28.08.2020 07:00
Béla Bartók
Béla Bartók, 1881 Sânnicolau Mare - 1945 New York. Autor:

"... nech hovoríme hocijakou rečou, nech sú naši predkovia ktokoľvek, my všetci rozumieme tomu, čo nám chce povedať. Beethoven napísal na partitúru svojej Missy solemnis: Zo srdca nech vojde do sŕdc." Tieto slová Alexandra Albrechta by sa dali povedať aj o Bélovi Bartókovi.

Prednedávnom uzrelo svetlo sveta v Hudobnom centre unikátne, zatiaľ trojzväzkové, dielo, zbierka Slovenské ľudové piesne Bélu Bartóka. „Čo vám chcem povedať o mojom priateľovi Bélovi, je toto: Nielen ho obdivujte, ale milujte ho, a keď k vám príde so svojou hudbou, otvorte mu svoju dušu!“ napísal o Bélovi Bartókovi Alexander Albrecht.

Ako sa rozvravieť o ľudovej piesni, o jej zberateľoch a nespomenúť Jána Kollára, nespomenúť aj Ľudovíta Štúra, ktorí stáli kdesi na začiatku. A tak namiesto úvodu aspoň prerozprávam báseň Ľubomíra Feldeka Ako Goethe stvoril Slovákov, lebo takto nejako to bolo, alebo aspoň mohlo byť, že sa Goethe v nebi svätého Petra opýtal:

„Vidíš tam dole, svätý Peter /pod Tatrami, tam, pri tom sude /neveľký národ? Ten sa bude /držať až do súdneho dňa /pretože on už zaránky/pije a peje spievanky – /a nie iba tak do povetria! /Aj zapísané ich už má. /V tom zápise je vlastne zárod /toho, že Slováci sú národ. /A boli by ním, nebyť mňa…?

V každom prípade, Johann Wolfgang Goethe sa stretol s Jánom Kollárom a o Spievankách, čiže pesničkách, bola reč, a práve tie aj s rozprávkami sa stali naozaj základným kameňom pri stavbe chrámu, akým je slovenský jazyk, literatúra či hudba… Kollárove Národnie spievanky však neobsahovali notové zápisy. Až neskôr, v roku 1874, tlačou vyšiel Venček slovenských národných piesní, v roku 1880 pod názvom Slovenské spevy vyšla prvá zásadná zbierka slovenských piesní, ich druhý diel vyšiel o desať rokov neskôr. V roku 1897 pribudol Spevníček dvojhlasných slovenských piesní. Prvé dva zväzky obsahujú 1¤369 notových zápisov a textov ľudových piesní. O vydanie sa zaslúžili Karol Ruppeldt, Ján Francisci, Andrej Halaša, Pavol Mudroň a Ján Kadavý.

Spevy s notovými zápismi

Béla Bartók sa zbieraniu ľudových piesní začal venovať v roku 1906 v slovenskom Gemeri. Narodil sa 25. marca 1881 v mestečku Nagyszentmiklós (Sânnicolau Mare v dnešnom Rumunsku). Bartókov otec Béla st. bol riaditeľom poľnohospodárskej školy a mal veľmi rád hudbu. Mama Paula, rod. Voitová, bola rodáčka z Turčianskeho Svätého Martina. Po mužovej smrti sa so synom presťahovala do kozmopolitného Prešporka – Bratislavy.

Bývali na Špitálskej ulici číslo 3 (Bartók tu má umiestnenú nenápadnú pamätnú tabuľu), mama učila a mladý Bartók začal navštevovať Kráľovské maďarské katolícke gymnázium na Klariskej ulici. Popritom študoval hru na klavíri a harmóniu. Jeho spolužiakmi na gymnáziu boli Ernest von Dohnányi a Alexander Albrecht, ktorého o niekoľko rokov starší Bartók doučoval hru na klavíri. Neskôr spolu študovali na Hudobnej akadémii v Budapešti.

Čo vám chcem povedať o mojom priateľovi Bélovi, je toto: Nielen ho obdivujte, ale milujte ho, a keď k vám príde so svojou hudbou, otvorte mu svoju dušu!
Alexander Albrecht

Béla Bartók mal od začiatku rád nové a moderné hudobné postupy, aj neskôr vravieval: „Na počiatku každej novej práce by mal človek zabudnúť na predošlé dielo, aby nezačal napodobňovať seba samého." Alexander Albrecht na svojho priateľa neskôr spomína: „Úprimné priateľstvo ho spájalo s celou našou rodinou; keď prichádzal z Budapešti, býval u nás. Boli to veľmi pekné chvíle so zaujímavými diskusiami a častým muzicírovaním. Béla hral výborne, ale cvičil len vtedy, keď musel.“ Vtipná je Albrechtova spomienka na to, ako raz Bartóka našiel na dvore rúbať drevo s tým, že si cvičí svaly na hru na klavíri…

Objavenie ľudovej piesne

V roku 1905, keď zistil, že „maďarské piesne, mylne pokladané za ľudové, sú v skutočnosti viac či menej triviálnymi prostonárodnými umelými piesňami …“, začal spolu so Zoltánom Kodályom na maďarskom vidieku zberať ľudové piesne (3¤700). Za autentický prejav maďarskej hudby sa dovtedy považoval uhorský mestský folklór. Maďarská ľudová pieseň bola, podobne ako ľudové piesne okolitých národov, v tom čase terra incognita.

Najskôr šlo o mravčiu systematickú prácu, ktorá neskôr ovplyvnila aj jeho kompozičné postupy, ba možno povedať, že ich natrvalo zmenila. Takto si na prvé roky zbierania sám spomína: „Bol som chudobný, vo vrecku ani grajciar, no mal som pocit, že prinášam poklad: dušu maďarského ľudu.“ To, že podobnú vec pred ním nik systematicky nerobil, bolo výhodou len v určitom zmysle slova. Vtedajšia spoločnosť sa s čímsi podobným dovtedy nestretla:

„Aby sme našli hudobný materiál nedotknutý civilizáciou, museli sme vyhľadať dediny, ktoré boli čo najviac vzdialené od centier a od dopravných liniek. Keď sme chceli obstarať staršie piesne, prípadne viacstoročné melódie, museli sme sa obrátiť na starých ľudí, hlavne na starenky; tieto sa zasa dali ťažko nahovoriť na spievanie. Hanbili sa spievať pred cudzími pánmi, báli sa, že ich dedinčania vysmejú, báli sa aj fonografu. Museli sme získať ich priateľstvo – panovala tu nedôvera ku každému príslušníkovi panskej triedy alebo mešťanovi.“

Zázračný Gemer

Bartók si uvedomoval potrebu porovnávať maďarský materiál s piesňami susedných národov. Slovenský Gemer navštívil po prvý raz v roku 1904 – strávil niekoľko týždňov na usadlosti neďaleko dediny Hrlice. Dal si sem previezť klavír, aby mohol nerušene komponovať a cvičiť. Skomponoval klavírnu Rapsódiu op. 1 a Klavírne kvinteto, no folklór preňho znamenal v Gemeri epochálny zážitok. Tu po prvýkrát okrem spevákov stretol v Ratkovskom Bystrom napríklad fujaristu, vďaka čomu sa zachovala nahrávka nástroja, ktorý sa päť rokov predtým nepodarilo zachytiť na fonografický valec zberateľovi Karolovi Antonovi Medveckému. Objavil vidiecku kultúru a začal systematicky zbierať ľudové piesne.

Je to zároveň najstarší zvukový záznam slovenskej inštrumentálnej hudby. Dve z troch nahratých melódií sú publikované v treťom zväzku Slovenských ľudových piesní, tretiu využil vo svojom klavírnom cykle Pre deti. V Predhovore k prvému zväzku Slovenských ľudových piesní píše: „Opis menej zložitej fujary a pastierskej píšťalky musím vynechať; fujaru som mal príležitosť vidieť, bohužiaľ, iba v roku 1906 v Gemeri a v roku 1915 vo Zvolenskej župe, pričom som si sfonografoval len tri na tomto nástroji zahraté nápevy; konštrukciu som si vtedy nevšímal. Na pastierskej píšťale som nepočul predniesť nič zvláštneho, stavba tohto nástroja je istotne všeobecne známa.“

Fonograf v Dražovciach

V rokoch 1907 – 1910 sa Bartók venoval zbieraniu piesní v nitrianskej oblasti, ktorá je pre maďarských etnomuzikológov mimoriadne príťažlivá práve pre stretávanie sa maďarského a slovenského etnika. O atmosfére nahrávania v Dražovciach sa dočítame v Bartókovom liste z 3. februára 1909:

„Už len to mi chýbalo. Počasie ma strašne oklamalo. Zdanlivé jarné počasie sa zrazu premenilo na snehovú metelicu. A ja tu stojím bez kožucha a bez čižiem. Ale aj tak sa veľmi teším na dedinu, na ľud, na staré piesne… Milý národ! Ako sa zhromažďujú okolo môjho fonografu, ako sa usilujú, aby som nabral čo najviac piesní do tej mašiny. Zaujíma ich predovšetkým veľká ,trúba‘… Aké nevyčerpateľné je tunajšie piesňové bohatstvo, a Dražovce sú pritom celkom malá obec. Bývam a zbieram v jednom sedliackom dome. V utorok bol sviatok, začali ku mne prichádzať okolo štvrtej. Veľkí i malí onedlho zaplnili izbu. A prúd pesničiek sa valil. Medzitým sa odohrali aj milé epizódky. Postavil som pred fonograf urasteného chlapa, úctivo si zložil klobúk. Veľký smiech!“

Béla Bartók (štvrtý zľava) nahráva na fonograf...
Béla Bartók (štvrtý zľava) nahráva na fonograf ľudové piesne v Dražovciach pri Nitre, rok 1907 alebo 1909. Autor: Slovenská národná knižnica v Turčianskom sv. Martine

Béla Bartók nazbieral 3 700 zápisov maďarských ľudových piesní, 3 200 slovenských, 3 500 rumunských, ale aj desiatky ukrajinských, arabských, tureckých či juhoslovanských. Folklór spracovával aj do svojich autorských kompozícií, o čom vravel:

„Spoznanie sedliackej hudby bolo pre mňa mimoriadne dôležité, lebo mi umožnilo úplne sa oslobodiť od nadvlády durového a molového systému.“ Na ľudovej piesni ho najviac zaujímala jej variabilita, vravieval: „Nemôžem povedať, že táto a táto melódia je taká, akú som ju zapísal, ale môžem tvrdiť len to, že vtedy a v tej minúte taká bola.“

Tŕnistá cesta Slovenských spevov

Maďarsko, ale ani svet Bartókovi akoby nerozumeli, hoci on sa práve cez ľudové pesničky snažil porozumieť všetkým a ukázať, aké malé rozdiely zavše medzi národmi existujú. Jeho záujem o ľudovú pieseň a folklór pretrvával aj v období, keď bol nútený opustiť fašistické Maďarsko a emigrovať do USA, kde ho zaujala iná ľudová hudba – džez. Ale navštívil aj Alžírsko, skúmal hudbu arabskú, tureckú a berberskú, dokonca si vyžiadal, aby mu spievali prostitútky…

Slovenské piesne Bélu Bartóka, pravdaže, vychádzali, ale nikdy nie naraz, vždy s odstupom viacerých rokov… Bartók sa do kontaktu s Maticou slovenskou dostal už v roku 1910 a navrhol, aby jeho zbierka piesní pokračovala pod názvom Slovenské spevy, v tom čase už o 17 zošitoch, ktoré vydali Karol Ruppeldt a Ján Kadavý a jej vtedajším editorom bol Miloš Ruppeldt.

„Je obdivuhodné, že Vy bez akejkoľvek štátnej podpory, len s diletantskými zberateľmi, celkom sami ste vedeli vydať takúto krásnu zbierku, akú nemáme ani my Maďari, ani Chorváti. No a u Rumunov už celkom nič nevyšlo. A je neuveriteľné, koľké by sa ešte mohlo zozbierať, tak sa zdá, že slovenský ľud najbohatší je na ľudové piesne. Takmer v každej obci iné nôty vedia,“ napísal v roku 1911 do Martina.

Lenže rokom 1918 sa pre Bartóka skončil voľný pohyb po slovenských dedinách. V tom čase mala jeho slovenská zbierka 3 409 piesní vrátane materiálu od iných zberateľov. Jej časť prevzal v roku 1924 Viliam Figusch-Bystrý v Budapešti, Matica slovenská nevedela, ako so zozbieraným materiálom naložiť. Vzniklo Československo a prvý zväzok vyšiel neskoro, až v roku 1959, druhý v roku 1970 a tretí v roku 2007 pod redakčným vedením Alice a Oskára Elschekovcov, ktorí majú rozpracovaný (Bartókom zamýšľaný) záverečný štvrtý zväzok. Prvé tri zväzky obsahujú všetky zápisy ľudových melódií tejto monumentálnej zbierky, pripravovaný štvrtý zväzok bude obsahovať rôzne doplnkové materiály.

Žitný ostrov krajší ako Paríž

Zbierka slovenských ľudových piesní Bélu Bartóka je výsledkom dvanásťročnej zberateľskej práce, ktorú skladateľ realizoval v rokoch 1906 – 1918 predovšetkým v nitrianskej, hontianskej, pohronskej a podpolianskej oblasti. Podarilo sa mu zapísať 3 078 melódií, z fonogramov Mártona Vikára z Považia prepísal 145 piesní a ďalšie zápisy dostal k dispozícii od Zoltána Kodálya a Antona Baníka. Autentické svedectvo o zážitkoch, ktoré mal Zoltán Kodály pri zbieraní ľudových piesní v lete v roku 1905 v okolí Galanty, podáva list, ktorý poslal 13. augusta do Paríža Hilde Bauerovej:

„Dnes som v Trsticiach. Medzitým som celý deň chodil tak, že som nevidel dediny, len lesy a lúky. Ani veriť sa mi nechce, aký krásny je ten Žitný ostrov. Strieborná voda (Malý Dunaj), strieborné vŕby, brezy a lúky… Tak sa mi zdá, že je to krajšie ako Paríž… Ja si tu pospevujem a pijem ako dedinskí mládenci. Už som pozbieral vyše sto ľudových piesní. Aj jazyk sa mi prispôsobil reči Žitného ostrova, ktorú už značne poškodil ten nešťastný mestský idióm.“

Pri ľudovej pesničke netreba nadanie ani techniku, ani virtuozitu, pri ľudovej pesničke ide o čosi iné.

Po systematizovaní a príprave na edíciu v troch zväzkoch (v rokoch 1922, 1924 a 1928) odovzdal Bartók zbierku Matici slovenskej a usiloval sa o jej publikovanie. Pre technické problémy, nezhody s redakciou a napokon pre zhoršujúcu sa spoločensko-politickú situáciu, kvôli ktorej Bartók opustil v roku 1940 Európu, k jej vydaniu za jeho života už nedošlo.

Pesnička sa spieva, rozprávka sa rozpráva a kto sa rád díva, krásne veci spoznáva. Nemusíte sa stať muzikológom, aby ste tušili, že pesničky a zvuky sú staré ako ľudstvo samo, staršie ako notová osnova, ktorú „vymyslel“ istý Quido z Arezza, že zvláštna umelecká pravdivosť sa skrýva v akejkoľvek ľudovej pesničke, uspávanke, trávnici, aj v starých námorníckych odrhovačkách, že ústami jedného často spieva duša všetkých, a že duša ľudu je vo vážnom nebezpečenstve, pretože umeleckému pokladu všetkých menších aj väčších národov hrozí, že z čarovného lesa ľudovej lyriky sa každý deň vytne jeden strom a ľudia si do hrobov odnášajú nielen vlastné spomienky, ale aj poklady ľudí, čo tu žili pred nami.

Trojzväzkové spevy

Aj preto je taký významný tento vydavateľský počin realizovaný v spolupráci s vydavateľstvom VEDA, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Spoločenstvom pre tradičnú hudbu Pro Musica a Slovenskou národnou knižnicou. Zo dna pohára stúpa hviezda. Ľudové pesničky nie sú neosobné a anonymné, majú svojich autorov, svoje podhubie, a tieto majú aj svojho Bartóka, skladateľa, ktorý je taký veľmi maďarský a nemaďarský zároveň; vedel, že pri hľadaní pesničiek nepomáha kompas ani pas, ani cvik, že ľudová pesnička odmieta kompozičné, geometrické aj geografické pravidlá, ničí štýl, a opiera sa iba o bezútešnú ľudskú bolesť či radosť. Hocijaká stará babka vám ju zaspieva lepšie ako dievča, omladne pritom, mimochodom, najlepšie vraj spievali ženy okolo štyridsiatky, tvrdil Bartók.

Pri ľudovej pesničke netreba nadanie ani techniku, ani virtuozitu, pri ľudovej pesničke ide o čosi iné. Okrem spevu je dôležité telo spievajúceho, pretože pesnička sa rodí a zomiera iba v tej jednej jedinej chvíli. Ľudová pieseň totiž, a to Bartók vedel, ak je zaspievaná naozaj a zo dna pohára stúpa hviezda, obchádza kolom dookola našej duše, pokiaľ nemá istotu, že rozhojdá vetvičky stromu, ktorý je v každom z nás a ktoré nenachádzajú a nikdy nenájdu útechu…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#ľudové piesne #ľudová hudba #Béla Bartók
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku