Foto: REPROFOTOFOTO PRAVDA: MIROSLAV ČAPLOVIČ
Rarbok. Tak sa volala obec, kde sa Šťastný v roku 1911 narodil. V súčasnosti je to Rohožník. Leopold mal o dva roky staršieho brata Ernesta. Otec dobre zarábal, lebo bol správca liehovaru, takže matka sa doma mohla starať o oboch chlapcov.
V roku 1918 sa rodina presťahovala zo Záhoria do Bratislavy. „Otec najprv nastúpil ako úradník v drevárskej firme a neskôr si založil vlastnú, ktorá úspešne fungovala až do roku 1939," informuje úvodný panel výstavy.
Úspech otca Jakuba Šťastného v podnikaní umožnil postavenie domu na Vlčkovej ulici v Bratislave. Medzi zachovanými fotografiami sa nájde aj taká, na ktorej členovia rodiny hrajú karty na terase a sediac na stole pred Leopodoldom ich sleduje roztomilé zvedavé šteniatko.
Keďže sa otcovi darilo v biznise, mohol brávať v lete rodinu na dovolenku k moru, čo pre obyvateľov Československa nebývala samozrejmosť. Radi jazdili oddychovať na pláže do Talianska. Fotky z dovoleniek ukazujú, že ako Leopold dospieval, mohol byť čoraz viac pyšný na svoju vyšportovanú postavu.
Keď mal 12 rokov, prijali ho do žiackeho družstva I. ČS. Š. K. Bratislava, čo bol predchodca neskoršieho klubu slovanistov. O tri roky neskôr ho zaradili do slovenského reprezentačného dorastu. Postupom času sa stal oporou bratislavského klubu ako šikovný obranca. Lenže vypukla druhá svetová vojna a pre Leopolda Šťastného, ktorý bol Žid, nastali ťažké časy v súvislosti s narastajúcim antisemitizmom v Slovenskom štáte.
Odkaz znel, že si už viac nezahrá
Totalitný režim prezidenta Jozefa Tisa išiel v šľapajach nacistického Nemecka. Mimochodom, Adolf Hitler sa postaral o prvé kroky proti židovským športovcov už pár mesiacov po prevzatí moci. Úrad pre šport Tretej ríše v apríli 1933 oznámil, že športové a telovýchovné organizácie slúžia už iba árijcom. Znamenalo to, že pre Židov a Rómov odvtedy nie.
V roku 1934 nacisti začlenili celý mládežnícky futbal pod organizáciu Hitlerjugend. „Prioritou už neboli futbalové zručnosti, ale celková fyzická zdatnosť a pripravenosť nemeckej mládeže na vojnu," upozorňuje jeden z výstavných panelov.
Ľuďom židovskej národnosti zakázal športovú a funkcionársku aktivitu s účinnosťou od 1. mája 1940.
Vráťme sa však na Slovensko. Konkrétne do obdobia po vyhlásení autonómie v novembri 1938. Slovenský futbalový zväz začal dávať dôraz na to, aby v každom klube zavládol nový smer: „slovenský a národný". „Bolo teda zrejmé, že sa nerátalo s futbalistami a funkcionármi židovského pôvodu," píše sa na paneli.
V apríli 1940, čiže keď Slovenský štát existoval niečo viac ako jeden rok, vyšlo v novinách oznámenie od šéfa Slovenského futbalového zväzu. Ľuďom židovskej národnosti zakázal športovú a funkcionársku aktivitu s účinnosťou od 1. mája. Bol to teda aj odkaz Šťastnému, že si už viac nezahrá.
Na trávniku, v šatni či na lavičke, alebo v klubových kanceláriách sa Židia stali nežiaduci, ale na druhej strane boli pre Tisov režim užitoční pri výstavbe futbalových štadiónov. Panel zdôrazňuje, že práve oni sa významne podieľa na ich budovaní, keď im úrady nariadili povinné práce. „Aby sa vytvorila fikcia humánneho prístupu, mohli Židia v seredskom a nováckom tábore hrať futbal." Bola to však iba ilúzia normálneho života, lebo sa počítalo s postupným vyvraždením všetkých Židov na Slovensku, respektíve v celej Európe.
Len do tisíc korún
Šťastného, ktorý pracoval v poisťovni, sa nepríjemne dotkli protižidovské opatrenia aj v zamestnaní. Plat mu výrazne znížili. Ako Žid totiž nemohol mesačne zarobiť viac ako tisíc slovenských korún. Futbalový klub mu našťastie umožnil, aby tajne trénoval dorastencov.
Plat mu výrazne znížili. Ako Žid totiž nemohol mesačne zarobiť viac ako tisíc slovenských korún.
Oveľa horšie časy prišli v roku 1942, keď v marci vypravili prvý transport so Židmi. Existovali dve možnosti, ako sa vyhnúť deportáciám. Skrývať sa alebo pokúsiť sa získať prezidentskú výnimku. Šťastnému sa to podarilo, nepochybne s pomocou vedúcich predstaviteľov klubu, ktorí sa dobre poznali s papalášmi. Futbalista, ktorý musel kariéru ukončiť vo veku 29 rokov, dostal výnimku aj pre oboch rodičov a pre brata.
Vďaka výnimke mohol pracovať pri futbale. Ako tréner. A veľmi úspešný, čo dokázal s výbornými výsledkami dorastencov aj s OAP Bratislava. Bola to skratka Oddielu armádnych pretekárov Bratislavy, čo bol futbalový vojenský klub fungujúci v období Slovenského štátu.
Šťastný, majúc šťastie, že mu nehrozí deportácia do niektorého z nacistických koncentrákov, sa v júni 1944 oženil. Zosobášil sa so Zdenkou Štifterovou, Bratislavčankou, ktorá mala český pôvod po oboch rodičoch. Novomanželom dokonca na svojich stranách gratuloval denník Gardista.
Pocit relatívnej istoty sa však pre všetkých Židov s výnimkou skončil po potlačení Povstania. Nacisti obnovili deportácie, pričom chránený už nebol nikto so židovským pôvodom.
Odpadol, keď zistil, že rodičov odvliekli
Raziám sa nevyhli ani Šťastní. Rodičov, otca Jakuba a matku Teréziu, zatkli v novembri 1944. Syn Leopold mal šťastie, že nebol vtedy u nich.
Záťah proti rodičom ho duševne položil. Podrobnosti porozprávala jeho dcéra Helena autorovi knihy s názvom Leopold „Jim" Šťastný, ktorú napísal Tomáš Černák v slovanistickej edícii Belasé legendy: „Otec mal veľmi silný vzťah so svojimi rodičmi, snažil sa ich celý ten čas chrániť, a keď zistil, že ich zatkli, vzalo ho to tak, že odpadol. Pri páde prerazil sklenené dvere, porezal si krk a takmer vykrvácal. Musela ho zachraňovať moja mama, ktorá bola práve vtedy so mnou vo vysokom štádiu tehotenstva. Nakoniec mu poskytli tajne pomoc v nemocnici, pretože ak by sa zistilo, že je to Šťastný, zatkli by aj jeho."
Našťastie sa potom úspešne skrýval až do oslobodenia Bratislavy Červenou armádou v apríli 1945. Po skončení vojny sa vrátil k tomu, čo robil najradšej i najlepšie. Pokračoval ako futbalový tréner. S bratislavským Slovanom zožal veľa úspechov, od roku 1965 trénoval v Rakúsku (najprv klub FC Wacker Innsbruck).
Vo Viedni po ňom v máji 2009 pomenovali ulicu. V nemčine Stastnyweg. Na tabuli je napísané jeho meno, rok narodenia a smrti a poznámka, že v období 1968 – 1975 bol futbalový tréner rakúskeho národného mužstva. V Bratislave, naopak, ulica s jeho menom neexistuje…
A prečo vlastne Jim? Šťastný rád vymýšľal prezývky. Možno najznámejšou je Bimbo, ktorú dal legendárnemu obrancovi Jánovi Popluhárovi. A Jim bolo meno postavičky z komiksu, ktorú si obľúbil, keď bol chlapec.
A prečo biely obor? Takto prezývali Šťastného rakúski novinári. Vysokého elegána s hustou prešedivenou hrivou, ktorý sa stal nezabudnuteľnou osobnosťou futbalu v Bratislave a potom v Rakúsku.
Hráč a tréner Leopold „Jim" Šťastný
- Prvým klubom dorastencov, za ktorý začal hrať, bol v roku 1927 I. ČS. Š. K. Bratislava. Neskôr krátko pôsobil aj v Ružomberku a v Žiline. Od roku 1932 (mal vtedy 21 rokov) bol natrvalo bratislavský futbalista. Postupne získal s materským klubom trikrát titul majstra Slovenska.
- V tréningovom procese sa najprv venoval mládeži. Neskôr ako tréner priviedol Sokol NV Bratislava ako prvý mimopražský klub k zisku titulu majstra československej ligy (1949). Presadzoval útočnú hru, čo sa ukázalo v tom, že jeho zverenci nastrieľali dovedna až 93 gólov. S týmto klubom, ktorý sa v roku 1953 premenoval na Slovan, dosiahol ligové tituly aj v ďalších dvoch sezónach.
- Pri slovanistoch zostal do roku 1965, keď odišiel trénovať hráčov FC Wacker Innsbruck. V roku 1968 ho vymenovali za hlavného trénera rakúskej reprezentácie. Viedol ju sedem rokov. Potom sa odsťahoval do Kanady.
- Šťastný, ktorý sa narodil v Rohožníku 23. mája 1911, zomrel v Toronte 14. mája 1996, čiže krátko pred 85. narodeninami. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne v Slávičom údolí.