Ján Slávik je starší ako Pravda. Číta ju už 85 rokov

Energie má na rozdávanie a závidieť mu ju môžu aj mladí ľudia. Prešovčan Ján Slávik prišiel na svet 24. júna 1920, a tak je o niekoľko týždňov starší ako denník Pravda. K jej pravidelným čitateľom patrí už od pätnástich rokov, pričom najradšej si prečíta dianie vo svete, šport a názory.

13.09.2020 06:00
debata (6)
Rozdiel 100 rokov, v pravej ruke drží Ján... Foto: Robo Hakl, Pravda
Ján Slávik, 100 rokov s vami Rozdiel 100 rokov, v pravej ruke drží Ján Slávik kópiu titulnej strany prvého vydania Pravdy chudoby, v ľavej denník Pravda v súčasnej podobe.

V horúcich dňoch si chodí zaplávať na kúpalisko, ešte pred rokom sa postavil na bežky. Najradšej má však turistiku, je azda najstarším turistom na Slovensku. Na nudu nemá čas, ak mu počasie nedovolí dostať sa z domu, číta knihy, lúšti krížovky a venuje sa rodine. Teší ho, že má nádherný život plný lásky a šťastia a má radosť z každého dňa.

Narodil sa ako najmladší syn rodičom Jánovi a Anne v Prešove. Otec bol stredne veľký roľník, mali kone, kravy i ďalšie zvieratá. Sestra Helena bola staršia o desať rokov, brat Vojtech o päť. V Prešove prežil okrem niekoľkých rokov takmer celý život. Ako šesťročný začal navštevovať gréckokatolícku základnú ľudovú školu, neskôr pokračoval na meštianke, a to všetko vyštudoval v ruskom jazyku. Preto potom v rokoch 1937 až 1940 absolvoval učiteľský ústav.

Ján Slávik ako šesťročný chlapec pri prvom... Foto: archív Ján Slávik
Ján Slávik, 100 rokov s vami Ján Slávik ako šesťročný chlapec pri prvom svätom prijímaní (chlapec sediaci na zemi vľavo).

Život zasvätil ruštine

J. Slávik začal pôsobiť ako učiteľ ruského jazyka mimo Prešova, napríklad v obciach Belá nad Cirochou, Osadné, Okružná, Vyšná Šebastová či Sedlice, až skončil v Banskej Bystrici. Stále niekoho zastupoval. Buď niekto išiel do dôchodku, alebo bol chorý. Kým sa vrátil do Prešova, jeho posledným pôsobiskom bola priemyselná elektrotechnická škola v Banskej Bystrici. Mali ju však premiestniť do Zvolena a tam sa mu už nechcelo sťahovať. A tak si podal žiadosť o preloženie a vyhoveli mu.

Filozofickú fakultu na vysokej škole v Prešove ukončil až v roku 1969, dovtedy po celý čas učil ruštinu. „Aj keď som mal ukončený iba učiteľský ústav, po víťazstve sovietskej armády po druhej svetovej vojne, keď ruský jazyk zaviedli na všetkých školách, som viedol kurz pre iných učiteľov, pretože ich bolo na základných školách málo,“ smeje sa pán Slávik a pridáva aj historku z vlastného štúdia na vysokej škole. „Predstavte si, že som učil ruský jazyk na ekonomickej škole chlapca, ktorý sa neskôr stal na filozofickej fakulte docentom a tiež mojím prednášajúcim. Po rokoch sme si vymenili úlohy,“ zabáva sa na netradičnej príhode.

So spolužiakmi z meštianskej školy v Prešove,... Foto: archív Ján Slávik
Ján Slávik, 100 rokov s vami So spolužiakmi z meštianskej školy v Prešove, sedí vľavo ako prvý chlapec na lavičke.

Študentov ani neráta, boli ich tisíce

Pôsobenie v Belej nad Cirochou, ktorá bola jeho prvým učiteľským miestom, mu pomohlo k tomu, že nebojoval v druhej svetovej vojne. Podľa vlastných slov mal veľké šťastie. V komisii v Snine bol náhodou aj jeho kamarát a sused z Belej, ktorý bol vojak. Vedúci komisie sa ho opýtal, či chce byť vojak. Ján sa naňho pozrel a povedal, že ak nemusí, tak nie. „Kamarát ma podržal a povedal, že ak nemusím byť, tak nech ma nechajú tak. A tak som naďalej učil. Na rozdiel od môjho brata, ktorý bol aj v nemeckom zajatí,“ spomína na osudové chvíle pán Slávik, ktorý po roku 1948 začal vyučovať v Prešove a zoznámil sa tam so svojou manželkou Helenou.

Poznali sa už dlhšie, neskôr chodili na tancovačky a prechádzky, svadbu mali v júni roku 1950. Stretnutie a život s ňou, ako vraví, bolo jeho najväčšie šťastie, pretože mal naozaj manželku, ktorá mu nahradila všetko, čo mu chýbalo. V roku 1951 sa im narodil syn Ladislav a v roku 1954 dcéra Eva, s ktorou doteraz žije. „Manželka bola mojou oporou a spoločníčkou 47 rokov. Mám šťastnú rodinu a život, a to je to najkrajšie,“ zamyslí sa pán Ján. S manželkou Helenou sa rozlúčil v roku 1997, keď zomrela ako 74–ročná.

S manželkou Helenou mali sobáš v júni 1950 a... Foto: archív Ján Slávik
Ján Slávik, 100 rokov s vami S manželkou Helenou mali sobáš v júni 1950 a bola jeho oporou 47 rokov.

Ján Slávik pripomína, že nie vždy to bolo ľahké. „Mal som dve autonehody, jedna sa stala v čase, keď som mal byť na stužkovej ako triedny učiteľ. „Prežil som ju v nemocnici. Ale študenti za mnou prišli. Aj pri prechádzkach po Prešove ma vždy niekto pozdraví, veď som učil tisíce detí. Už ich ani nespoznávam, sú dospelí, ale oni sa zastavia, opýtajú sa ma, ako sa mám, porozprávame sa,“ prezrádza.

Je hrdý na svoju rodinu, dcéru a syna, ale aj na vnuka a vnučku. Má aj troch pravnukov a na ceste je štvrtý. „Mám šťastný rodinný život, nemáme žiadne spory. To je základ,“ konštatuje pán Slávik.

Ján Slávik s najbližšou rodinou, so synom, s... Foto: archív Ján Slávik
Ján Slávik, 100 rokov s vami Ján Slávik s najbližšou rodinou, so synom, s dcérou a dvoma vnúčatami.

Najväčším koníčkom je turistika

Šport a pravidelný režim sú podľa Jána Slávika motivátormi, že sa dožil storočnice. Odmalička športoval, hral futbal, korčuľoval, bicykloval, plával, chodil na bežkách, no jeho najväčšou radosťou je turistika. Slovensko prešiel krížom–krážom. Pozná Tatry, ale vysokohorskú turistiku nevyhľadával, takže na najvyšších končiaroch nebol. Bol aj vo svete, keď navštívil Poľsko, Bulharsko, Maďarsko či Moskvu.

Pán Slávik odišiel do dôchodku v roku 1981, keď pôsobil na vtedajšej Strednej ekonomickej škole v Prešove, terajšej Obchodnej akadémii. Odvtedy mal viac času na obľúbené výlety. Spomína si aj na ten prvý, keď mal zhruba osem rokov. „Na škole sme mali turistický oddiel. Pamätám sa dobre, že sme išli na Šarišský hrad. Pri návrate nám ušiel vlak a nechcelo sa nám čakať hodinu na ďalší. Bol som najmenší, tak sa ma pýtali, či to zvládnem. Potom ma aj chvíľu niesli na chrbte,“ spomína si na prvý zážitok z túry.

Turistika je najväčším koníčkom Jána Slávika. Foto: archív Ján Slávik
Ján Slávik, 100 rokov s vami Turistika je najväčším koníčkom Jána Slávika.

Šarišský hrad sa mu stal osudovým, naposledy na ňom bol vlani v decembri na Silvestra a tento rok sa tam chystá opäť. „Ešte minulý rok som sa postavil aj na bežky a bol som si zalyžovať na Cemjate, trochu sa prejsť. Prečo nie,“ kladie si otázku aktívny dôchodca, ktorý spolu s priateľmi založil turistický klub Boganča. Každú stredu si zbalili batohy a vybrali sa na turistiku. Kedysi boli siedmi, no aj keď dnes už ostal len sám, stále rád chodí do prírody.

Najlepšie sa cíti v Červenom Kláštore a vo Vysokých Tatrách. Má ešte kamaráta, ktorý má 80 rokov. Pavol Prokopovič je jeho obetavý spoločník, opora a má nad ním aj dohľad. „Ráno si sadneme do vlaku a vyberieme sa na výlet, poprechádzame sa okolo Štrbského Plesa a vrátime sa domov,“ hovorí o svojich výletoch. Vrásky na čele robí príbuzným, keď sa rozhodne ísť okúpať na kúpalisko na Delni v Prešove. „Idem na autobus, odveziem sa na Delňu, okúpem sa tam, chvíľu poležím a vrátim sa späť domov. Len teraz jazdí viac áut, tak sa mi občas ťažšie prechádza cez ulicu, keď sa potrebujem dostať na zastávku,“ sťažuje sa s úsmevom pán Slávik.

Na výlety chodí storočný dôchodca s priateľom... Foto: archív Ján Slávik
Ján Slávik, 100 rokov s vami Na výlety chodí storočný dôchodca s priateľom Pavlom Prokopovičom.

Ráno si dá rožok, na večeru hrianky

Nefajčiť, nepiť a mať veľa pohybu je krédom pána Slávika. Tvrdí, že za celý život zjedol maximálne dva kilogramy slaniny. Nie je prieberčivý, ale ak si môže vybrať, radšej si dá na obed múčne jedlo ako niečo s mäsom. Miluje najmä halušky a pirohy.

Raňajky má dlhé roky rovnaké, a to bielu kávu, jeden rožok s marhuľovým džemom – alebo ako sa na východe hovorí „kifľik s barackovým džemom“. Tak je to už roky, viac nepotrebuje. Potom sa vyberie pešo do čitárne do prešovskej Knižnice Pavla Országha Hviezdoslava, čo má od domu zhruba dva kilometre. „Potrebujem vedieť, čo sa deje vo svete, takže si preštudujem dennú tlač aj týždenníky,“ prezrádza pán Slávik, ktorý k storočnici dostal od knižnice darček v podobe čestného čitateľského preukazu, ktorý ho doživotne oprávňuje na výpožičky zadarmo.

K storočnici udelili Jánovi Slávikovi čestné... Foto: archív Ján Slávik
Ján Slávik, 100 rokov s vami K storočnici udelili Jánovi Slávikovi čestné členstvo aj v Knižnici P. O. Hviezdoslava, kam chodí dennodenne čítať noviny.

Po ústupe koronakrízy a otvorení čitárne bol jej prvým čitateľom, chýbali mu aj jeho známi a pracovníčky knižnice, s ktorými sa rád porozpráva. Ako hovorí, potom sa pomotá po meste, občas ide k lekárovi, vybrať si lieky či peniaze z bankomatu. Jeho ďalšia cesta vedie na obed do jedálne. Chodí tam, odkedy mu zomrela manželka. Výhodou podľa jeho slov je, že si môže vyberať z piatich druhov jedál. Sú tam síce veľké porcie, ale už ho tam poznajú, takže mu naložia len toľko, koľko zje.

Popoludní má voľný program, no nedokázal by ho prespať, radšej číta knihy a lúšti krížovky. Na večeru sa tiež spolieha na niekoľkoročnú klasiku. Najradšej má hrianky a čaj, občas si dá párok. Do postele si ide pravidelne ľahnúť o ôsmej hodine večer. „Musím si ešte pozrieť správy. Potom si niečo čítam a zhasnem. Ráno však vstávam veľmi skoro, okolo druhej nadránom, čo ma vôbec netrápi. Zapnem si televízor, a to najmä vtedy, ak zasadá parlament. V noci totiž dávajú reprízu, tak si to pozriem a sledujem politikov. Iba to počúvam a myslím si svoje,“ smeje sa pán Slávik, podľa ktorého je na Slovensku vzhľadom na počet obyvateľov priveľa politických strán, čo je hlúposť.

V živote nevynechal ani jedny voľby

Politiku sleduje odmalička. Pravdu začal podľa vlastných slov čítať, keď mal 14 alebo 15 rokov, ešte ako študent. „Prinášala novinky a zaujímavosti z domova aj zo sveta. Nikdy som ju neodoberal, ale pravidelne kupoval. Čítal som aj iné vtedy i teraz dostupné noviny, ale Pravde som verný,“ hovorí Ján Slávik.

Nie všetky články sa mu však páčili. „Bolo také obdobie, keď sa písalo proti veriacim, ale to nebol iba prípad Pravdy, ale aj iných novín. Veď taká bola doba, nedalo sa inak. A ja som veriaci,“ zdôvodňuje.

V Pravde sa mu veľmi páči rubrika Názory a v nej najmä komentáre. Ak je potrebná kritika politikov, tak to víta. Denník Pravda však začína čítať vždy od domácej a zahraničnej politiky, potom má v obľube reportáže a historické články a, samozrejme, šport. Viaceré rozhovory a historické texty si aj vystrihol a má ich odložené. Týkajú sa dejinných udalostí, predovšetkým druhej svetovej vojny, ale aj rôznych politikov.

Zaujímajú ho najmä tri postavy našich novodobých dejín, aj keď jedna z nich je podľa neho pre mnohých Slovákov kontroverzná. „Tieto osoby nebojovali za seba, ale za národ. A všetci boli súdení. Sú to Alexander Dubček, gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič a Jozef Tiso. Rád si prečítam o ich živote, o tom, čo urobili,“ hovorí pán Slávik a dodáva, že doležité sú historické súvislosti. Aktuálne má rozčítanú knihu o živote Dubčeka.

Miluje ruskú literatúru, v azbuke však už knihy nečíta. Medzi jeho obľúbených spisovateľov a ich diela patrí Tolstoj a jeho Anna Kareninová, ale aj Dostojevskij, Gogoľ či Bulgakov.

Pán Slávik doteraz nevynechal ani jediné voľby. „Bol som na každých, niekedy sa aj trafím a podarí sa mi a som spokojný, inokedy menej. Ale tak to má byť,“ uvažuje.

Priznáva, že aj napriek tomu, že je veriaci, bol členom komunistickej strany. Ale iba do dôchodku, vtedy skončil, aj keď ho presviedčali.

„Do strany som vstúpil, ešte keď som pôsobil v Banskej Bystrici. Vtedy tam išli všetci, ja som bol navyše učiteľ ruského jazyka. Ale bol som iba členom, nič viac.

Nerád spomínam na istý moment v zamestnaní, keď si ma pán riaditeľ, teda vtedy súdruh, zavolal v pondelok na koberček a opýtal sa ma, čo som robil v nedeľu. Odpovedal som mu, že som bol na futbale a potom s rodinou prejsť sa po korze. A on doplnil otázku, či som bol v kostole? Tak som odpovedal, že áno. Povedal mi rovno, či chcem učiť ďalej, a ak áno, nech prestanem chodiť do kostola. Ale viem, že to nebola jeho iniciatíva, ale bolo mu to hlásené,“ mrzí pána Slávika doba, ktorú musel prežiť. Pri otázke, či by chcel niečo vrátiť, okamžite odpovedá: „Mať o päťdesiat rokov menej a nemusieť byť nútený byť v nejakej strane.“

„Pán Boh čaká, aby som sa polepšil“

K storočnici udelili Jánovi Slávikovi čestné... Foto: archív Ján Slávik
Ján Slávik, 100 rokov s vami K storočnici udelili Jánovi Slávikovi čestné členstvo v Klube prešovských turistov.

Plány do budúcnosti si storočný dôchodca nedáva. „Žijem tak, ako sa má. Z jedného dňa na druhý, z jedného mesiaca na ďalší, z roka na rok. V pomerne dobrom zdraví, len teraz ma už trochu kríže pri chôdzi bolia, no nepoznám nemocnice, hoci nejaké lieky beriem,“ poznamenáva.

Zažil, samozrejme, množstvo prezidentov i prelomové roky a rok 1989 vníma ako prevratný. Len ho mrzí, že sloboda mala byť vo väčšom rozsahu. Na otázku, kedy sa žilo ľahšie, tvrdí, že je to súčasná doba, aj keď niektorí by s ním zrejme nesúhlasili. „Z môjho pohľadu sa to zlepšilo, hoci ľudia nadávajú. Čo sa týka životnej úrovne, je oveľa vyššia, ako bola, stačí sa len pozrieť, koľko je áut, každý ma vlastné, a to nehovorím o iných veciach. Takže je ľahšie žiť teraz. Je aj veľa nezamestnaných, ale mnohí ani nechcú pracovať, nechce sa im,“ uvažuje storočný pán Slávik.

Jeho najväčšou radosťou je rodina i to, že môže v lete či v zime chodiť, kam sa mu zachce. „Nemusím ležať a ani sa o mňa nikto nestará, nekŕmi ma, neopatruje, vo svojom veku som ešte schopný robiť veľa vecí. Pán Boh čaká, aby som sa polepšil. Akonáhle budem dobrý, tak si ma asi zoberie. Ale zatiaľ sa nechcem polepšiť,“ končí aktívny dôchodca rozprávanie.

A čo by poprial pán Slávik svojmu obľúbenému denníku? „Aby Pravda prinášala správy, ktoré sú zaujímavé, ale aj pravdivé. Nech pokračuje týmto smerom, tak ako doteraz, lebo je pre čitateľky a čitateľov. Pravdu preto budem určite čítať aj v budúcnosti.“

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #denník Pravda #100 rokov s vami