Kto ponesie bremeno Laca Kulangu?

, 23.09.2020 05:00
Laco Kulanga, Skalnaté pleso
Laco Kulanga na Skalnatom plese v marci 1995. Autor:

Niet východiska, len poctivou drinou na skalnatom chodníku platiť daň, z ktorej raz azda budem môcť vybrať úroky. A s ich pomocou potom premeniť skalnatý sen na skalnatú skutočnosť. Na čosi, čo bude Laca Kulangu pripomínať aj potom, keď už na svoj chodník nevykročí… Napísal pred vyše 20 rokmi legendárny horský nosič Laco Kulanga do svojej útlej knižky Skalnatý sen.

Nosič a chatár Viktor Beránek si zaspomína na poviedku, v ktorej nosič umrie v popruhoch, keď „zaštandoval“. „Čo by sa k nám asi najviac hodilo. Radšej tak, ako sa niekde v nemocnici trápiť,“ hovorí v dokumente o nosičoch z roku 2016 režiséra Pavla Barabáša Sloboda pod nákladom. Napraví si na chrbte povestné velikánske krosná kolegu, tatranskej nosičskej legendy Laca Kulangu. „Laco, ty si na to sadni a ja ťa ponesiem!“ Laco zavrtí hlavou.

Ktovie, možno ho na pleciach práve teraz nesú ďalšie veľké mená jedného z najťažších povolaní na svete, ktoré sa na európskom kontinente zachovalo už len v Tatrách. Ondrej Hudáček z Lendaku, Štefan Zamkovský. I keď tí, čo Laca poznajú, by zrejme povedali, že aj v tomto prípade by Laco pokrútil hlavou a svoje bremeno si ďalej niesol sám.

Až zimomriavky prejdú po chrbte, ako až takmer prorocky zneli Beránkove slová spred štyroch rokov. Laco Kulanga zrejme tiež nechcel skončiť v nemocnici. Po ošetrení zranení podpísal reverz, šiel domov a o tri dni na to, v pondelok 14. septembra, doma zomrel. Mal 71 rokov a za sebou viac ako polstoročie nosenia ťažkých nákladov na tatranské horské chaty.

Laco Kulanga.
Laco Kulanga. Autor: Pavol Barabáš

Podľa zasahujúcich horských záchranárov sa v piatok 11. septembra pošmykol, keď šiel s nákladom sudov zo Skalnatého plesa na Skalnatú chatu. Zlomil si kľúčnu kosť. „Sedel v chate trochu skľúčene, jedno rameno hore, druhé dole, no na nič sa nesťažoval,“ opisoval Novému Času personál Skalnatej chaty. Podľa nich bol zázrak, že sa Kulanga vôbec nechal presvedčiť, že ho odvezú na vyšetrenie do nemocnice.

Skromný rekordman

Zo štyroch najstarších nosičov v Barabášovom filme rozpráva Kulanga najmenej. Hovorí bez dĺžňov, krátko. Stručne a predsa hlboko. Aj keď bol pokoriteľom viacerých rekordov, tvrdil, že mu nešlo o prvenstvá. „Nenosím to kvôli tomu, žeby som nosil váhy veľké. Fakticky, ja si to nosím sám kvôli sebe,“ presviedča červenolíci nosič.

Na Zbojnícku chatu vyniesol naraz 141 kilogramov (tento rekord bol prekonaný len pred dvoma rokmi, keď sa vynieslo 148 kilogramov), nosiča tu robil v rokoch 1969 až 1981. Na Téryho chatu vo viac než dvojkilometrovej výške vyniesol 151 kilogramov. V roku 1993 vyniesol na Skalnatú chatu náklad s hmotnosťou 176 kilogramov. Na Zamkovského chatu neskutočných 207,5 kilogramu, nosičom tu bol do roku 1995. Nuž a absolútnym rekordom bola znáška 211 kilogramov zo Skalnatej chaty na Štart. Len do roku 1999 celkovo vyniesol na tatranské chaty 1 003 600 kilo­gramov.

Najužitočnejšie zviera Tatier je najmenej chránené. Nosič vynáša hore náklady, dole znáša odpad. Na chate robí údržbára, kuchára, upratovačku, na chodníku dáva informácie turistom, neraz sa zúčastňuje záchranných akcií. Je indikátorom života.
Peter Petras, nosič, chatár

Svedkami vyše 207-kilogramového rekordu na Zamkovského chate boli aj filmári z Japonska. S Kulangom vtedy strávili osem dní. Zaujalo ich, ako môže tento územčistý chlap podávať také výkony. „Mali v očiach slzy, keď videli, koľko málo toho vlastne zjem za osem dní, koľko makám v kuchyni,“ spomínal pred pár rokmi Kulanga.

Počas jednej noci, keď s Japoncami debatovali pri víne a pive v chate, šiel medveď popod okno a snažil sa vojsť do chaty. Ktovie, či to bol ten istý medveď, ktorý Laca Kulangu v roku 2013 priamo aj navštívil. Nosič spal, medveď zatiaľ chodil okolo postele, poprechádzal sa v kuchyni. Chatár už len s úsmevom dodával, že v tom čase sa vôbec nezamykal.

Miloval atletiku, učil sa za baníka

Japonci boli výkonmi Kulangu natoľko fascinovaní, že nielenže o ňom nakrútili asi 25-minútový dokument, ale ho aj na päť dní pozvali do Tokia. Doviedli ho na jednu z najlepších kliník v meste. „Celý deň ma testovali, najmä kĺby, srdce. A na tých kĺboch nebolo vidno nič, žeby som mal záťaž,“ opisoval nosič.

Na svoju päťdesiatku si doprial spomínanú knihu, ktorú napísal – Skalnatý sen. O päť rokov neskôr si doprial slušný náklad. „Naložil som si na chrbát symbolických 155 kíl a verím, že keď budem sláviť stovku, zvládnem ešte 100-kilovú vynášku,“ povedal vtedy so smiechom pre Korzár.

Keď sa ho Podtatranské noviny pýtali, aké má plány na oslavy sedemdesiatky, tak odvetil: „Ja tam nepoviem ani slovo. Ja len znesiem náklad a všetkým poďakujem.“ Nuž a v rozhovoroch s ním často zaznievala jedna otázka a zakaždým takmer rovnaká odpoveď. Vymenil by svoj terajší život za niečo? Pokrútil hlavou. „Ja tu nachádzam niečo nové. Byť sám so sebou každý deň, to sa málokomu pošťastí.“

Laco Kulanga vyrastal v Tatranskej Lomnici, neskôr vo Veľkej Lomnici. Zamiloval sa do atletiky, vynikal v cezpoľných behoch, opantalo ho korčuľovanie na rybníkoch a zakrátko hokej. V Ostrave sa učil za baníka a chytal puky za hokejový klub Vítkovice. No ako píše vo svojej knihe, rýchlo sa nabažil dorasteneckej hokejovej ligy v tieni dymiacich komínov, znovu zatúžil namiesto sadzí vdychovať vzduch voňavej kosodreviny a namiesto svetiel nad čiernymi šachtami pozerať na žiariaci vrchol Lomnického štítu. Zbalil si učňovský kufrík. Čoho sa v Tatrách chytím, to som netušil, cítil som len, že už bez nich nedokážem žiť.

Postavil na nohy celú chatu

Mal 19 rokov, keď si na chrbát naložil svoju prvú vynášku na Zamkovského chatu (vtedy sa volala Chata kapitána Nálepku). Hneď na úvod asi 70 kilogramov. Bez problémov ich vyniesol hore. Bez akejkoľvek prípravy.

Japonci boli výkonmi Kulangu natoľko...
Japonci boli výkonmi Kulangu natoľko fascinovaní, že nielenže o ňom nakrútili asi 25-minútový dokument, ale ho aj na pár dní pozvali do Tokia. Autor: Facebook Ladislava Kulangu

Pracoval aj ako vlekár, údržbár. Nuž a 35 rokov bol chatárom. Už v roku 1993 sa podujal aj s rodinou a priateľmi zachrániť chátrajúcu Skalnatú chatu. V 19. storočí si toto miesto dávni návštevnici doliny spájali s mohutným previsnutým balvanom – Skalnatým ohniskom (niekde sa spomína iba ako Ohnisko). V roku 1841 ho obmurovali štyria sliezski turisti Ferdinand Burkhardt, Karol Schneider, Jozef Scholz a Karol Lohmeyer, autor prvého tatranského turistického sprievodcu. Pomáhali im dvaja horskí vodcovia Jakub Lux a Michal Stüber. Postupne sa Ohnisko pretvorilo na útulňu prezývanú Kaverna a neskôr z nej bola chata. Vystriedalo sa v nej množstvo chatárov. Postupne však začala chátrať a na jej opravu neboli peniaze. Od roku 1972 bola vyhlásená za nespôsobilú prevádzky a používala sa len ako sklad.

Zásluhou Laca Kulangu však chata znovu ožila. Priviedol sa k nej vodovod, elektrina, vybudovala sa čistička odpadových vôd, chata získala dnešnú tvár a dnu nezameniteľnú atmosféru úzko spätú s nosičským remeslom a tatranskou prírodou.

Skalnatá chata ticho čupí prilepená k obrovskému žulovému bralu. Pre niekoho možno objekt vysoko v nevľúdnych horách, pre mňa živý organizmus, ktorého anatómiu poznám do najmenších detailov. Aj dnes cítim každučký záchvev pod poryvmi vetra, aj dnes si ešte dokážem spomenúť na hoci i tú najmenšiu súčiastku, ktorú bolo nevyhnutné v jej roky nevyliečenom organizme vymeniť. Aby sa tu nakoniec rozsvietilo svetlo oznamujúce tam nadol, že sa dá žiť život iný, život povznesený nad malicherné starosti všedného dňa, život, v ktorom si človek naozaj svoj osud volí, a nie ho útrpne prijíma, zdôveril sa nosič vo svojej knižke.

Nekonečný zápas. Bezhraničná sloboda

Kameraman sníma Laca Kulangu, ako v starom svetri kladie jednu nohu za druhou. Na krosnách dve plynové bomby. „Táto má 67, 68. Táto má 30. Potom ešte batohy, každý okolo 10 kilo. A potom ešte nosítka – majú sedem, osem kilov. 120, 130 kilov dokopy,“ vyratúva.

V snehu pred chatou sa zastaví. Krosná pomaly oprie do svahu. Nadychuje sa a vzápätí napína celú postavu, nohami hrabe do zeme, stíska ruky. Snaží sa zo všetkých síl znovu postaviť, bojuje, hlasno odfukuje. Nejde to.

Himalájski nosiči majú stanovený limit – 25 kilogramov. Tatranskí nosiči žiadne váhové normy nemajú. Vyniesli naozaj už všeličo. Pece, kachle, sporáky, vane, dvere, hojdacie kreslo, postele, chladničky, knísali sa s vysokánskymi oceľovými nosníkmi. Vyniesli dokonca harmónium, ktoré sa objavilo vo filme Martina Hollého Medená veža. Ale aj turbínu, či dokonca autobusovú zastávku. Nosiči na ňu už len napísali odchody autobusov z chaty.

Tu sú niekedy slová zbytočné. Týždne som sám. A som veľmi spokojný.
Laco Kulanga, nosič, chatár

Prečo by to nerobili vrtuľníky, ktoré naraz privezú celú jednu tonu, prípadne dve, materiálu? Veď je to už dávno bežné v Alpách, kde postupne vymizlo ťažké nosičské remeslo. Ale keď to aj u nás vymizne, čo zostane v Tatrách? Veď to je akoby svište vymizli – zaznieva v dokumente Sloboda pod nákladom.

Smútočné oznámenie.
Smútočné oznámenie.

„Najužitočnejšie zviera Tatier je najmenej chránené. Nosič vynáša hore náklady, dole znáša odpad. Na chate robí údržbára, kuchára, upratovačku, na chodníku dáva informácie turistom, neraz sa zúčastňuje záchranných akcií. Je indikátorom života, radí turistom – nechoďte, je tam také počasie, taký chodník,“ vyznáva sa v dokumentárnom filme chatár a nosič Peter Petras. Laco Kulanga ticho sedí, počúva, len sa potmehúdsky usmieva.

„My sme zakliati k tomu pohybu, k tomu noseniu. Pretože, keď prestaneme, tak sa rozsypeme,“ dopovie Viktor Beránek. Nosič stúpa v ukrutnej fujavici. Padá bokom na svah, v tvári aj cez mihajúce sa snehové peklo vidno agóniu. Odkladá krosná, aby si ich vzápätí s námahou znovu vyložil. A stratil sa v hustej bielobe.

Vždy som vyniesol. Napriek únave či hladu, napriek elektrickým výbojom vo vzduchu, z ktorých sa mi z ničoho nič neraz zježili vlasy na hlave, napriek strachu z búrky a blesku, ktorý raz predsa musí trafiť. I napriek lavínam… Aj keď sa človek potkne, aj keď padne na kolená, zakaždým musí nájsť silu vstať a opäť vykročiť za naplnením svojho sna. Veď len ten robí náš život znesiteľným, napísal v knižke Laco Kulanga.

„Každý nosič, keď dosadne na štand pri chate, tak jeho úsmev vám povie všetko za tú cestu,“ poznamená vo filme Beránek. A Laco Kulanga svojím typickým spôsobom zaklincuje. „Tu sú niekedy slová zbytočné. Týždne som sám. A som veľmi spokojný.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#nosič #Laco Kulanga
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku