Počas uplynulého storočia sa zmenil aj vzhľad redakcií. Kedysi sa sedelo v kanceláriách, klopkali písacie stroje, dymilo sa z cigariet, kopili sa rukopisy, dnes je priestor spoločný a skoro všetko je v počítačoch. O čo pohodlnejšie je redigovanie na počítači a aká jednoduchá je komunikácia cez mobil a internet.
Kedysi bolo treba čakať na telefonát pri pevnej linke a zastihnúť volaného bol tiež problém. Veľa informácií a príspevkov chodilo poštou, správy sa šírili pomaly, výborným pomocníkom bol ďalekopis.
Virtuózka pri ďalekopise
Keď som ten prístroj videla po prvý raz, až som sa zľakla. Klávesnica sa sama rozhýbala, rachotilo to, text sa ukladal na kotúč papiera a ešte z ďalekopisu vychádzala dierkovaná papierová páska. Z tej sa dal text vysielať ďalej. Vo mne teda ďalekopis vzbudzoval rešpekt, vnímala som ho ako strašidlo, ale pre Editu Csókaovú, ktorá ho obsluhovala v Pravde, bol životným šťastím. Na zázračnom prístroji písala virtuózne. Správy vysielala aj prijímala. Raz dokonca vysielala článok, ktorý písmenko po písmenku vyťukala po turecky.
Foto: archív Edity Csókaovej
Pravda bola ďalekopisom spojená s okolitým svetom, ale dôležitá bola najmä Žilina a Košice, kde vychádzali mutácie denníka. Sústavný bol aj kontakt so spravodajskými punktami redakcie v zahraničí. Stroje pracovali 24 hodín denne, služby boli dlho do noci, ale ďalekopisy prijímali správy, aj keď tam už personál nebol. Edita Csókaová spomína, že ráno, keď prišla do služby, napísala do ďalekopisu: „Začíname dnešné vysielanie a peknú službu!“ V ďalekopisárni pracovali štyri ženy, rôzne sa striedali a službu mávali od desiatej doobeda do desiatej večer.
Šéf žasol
„Raz prišiel do našej miestnosti jeden zo zástupcov šéfredaktora a dal mi niečo napísať. Ešte sa u nás ,v ďalekopise‘ zdržal, zhováral sa s kolegyňami. Písala som, čo som mala vyslať, ale pozerala som sa smerom k nim a aj som sa zapojila do ich debaty. Zástupca sa čudoval, že zároveň píšem aj počúvam: To ste nemohli napísať správne! Prišiel ku mne a čítal: ,Posielame štočky do Žiliny vlakom 15.53 a do Košíc večerným lietadlom.‘ Veľmi sa čudoval, že som to mala správne, a povedal, že mi musí navrhnúť zvýšenie platu. Aj sa tak stalo,“ smeje sa Editka.
Volám ju Editka, lebo neskôr, keď už pracovala v redakčnom archíve, mi o sebe veľa porozprávala. Fascinovalo ma, ako miluje svoju prácu a redakciu Pravdy. Editka sa nikdy nevydala a redakcia sa stala jej rodinou. V ďalekopise mávali po dlhšej službe aj viac dní voľna pokope, a Editka to voľno ani nechcela. „Ja som sa tak tešila do práce!“ Svoj ďalekopis milovala, lebo pri ňom mohla ukázať svoje mimoriadne schopnosti.
Do redakcie Pravdy nastúpila Edita Csókaová 15. júna 1969. A to rovno k ďalekopisu. Vďaka tomu prežila šťastný život, hoci osud k nej nebol celkom láskavý. Jej mama mala ťažký pôrod (Editka sa narodila 30. januára 1950), po ktorom zostali následky. Boli to rôzne menšie zdravotné problémy, ale po nástupe do Pravdy sa prejavili aj tie väčšie.
Všetko brala veľmi vážne, zodpovedné miesto znamenalo asi nápor na nervy, a tak náhle v redakcii odpadla. Kolegovia s ňou drámu prežívali, niekto dobre poznal profesora Pavla Nádvorníka. Vyšetril ju a diagnostikoval epilepsiu ako následok nešťastného pôrodu. Kolegovia sa ďalej starali o Editkin osud a dohliadli, aby išla na operáciu. Problém sa upravil a ona mohla pracovať v Pravde vyše štyridsať rokov. Je to jej azyl dodnes, lebo ešte v redakcii pracuje zopár starších pamätníkov, s ktorými sa pozná.
Najkrajšie roky prežila Editka práve pri ďalekopise. Bola kráľovná rýchlopisu, ale – prišla technologická revolúcia a ďalekopis išiel do starého železa. Editka to oplakala, ale v redakcii bola aj iná robota. Začala pracovať v archíve, rozdeľovať poštu a noviny. Aj túto prácu mala rada, robila ju poctivo a ochotne.
Foto: Peter Mayer
Na troch adresách
S redakciou sa tri razy sťahovala a tiež pri tom pomáhala. Pracovať začala ešte na Štúrovej, potom sídlila Pravda v Presscentre na Pribinovej ulici a napokon sa s redakciou Edita Csókaová sťahovala na Trnavskú cestu. Naposledy sme sa teda stretávali v archíve, kde triedila tlač a poštu. Pre každého mala milé slovo, hoci niekedy sa vedela aj rozčúliť. Však mala rada poriadok.
Mne občas doniesla červené jabĺčko, dobrá kamarátka bola aj so „zahraničiarom“ Borisom Lattom, ktorý s ňou rád špásoval. Ja som istý čas sedela vedľa Borisa, a keď Editka odišla do dôchodku, občas sme sa s ňou stretli v trojici. Raz sme dokonca zašli aj do cukrárne v štvrti Trnávka, kde Editka vyrastala.
Spomínali sme na „starých pravďákov“. Editka rozprávala aj o tých, ktorí už umreli alebo sú v dôchodku. O niektoré osamelé kolegyne sa starala, dodnes chodí na návštevy do domovov dôchodcov.
Fotka pre Borisa
Ja som všetkých ľudí, ktorých spomínala, ani nepoznala, viac o nich vedel kolega Boris, ktorý v Pravde pôsobil dlhšie. Rada som ju však počúvala. Dôchodok nemá veľký, ale spomienky na ľudí z Pravdy sú jej bohatstvom. Boris nás bavil vtipmi, ale Editku aj vážne chválil, že je chodiaca encyklopédia, lebo všetko o Pravde vie. Pamätá si mená, kto kde sedel, kedy v Pravde pracoval, vedela dátumy aj telefónne čísla.
Editka sa tešila z Borisovho uznania. Žiaľ, práve on, najmladší z nás troch, náhle ochorel. Ani nám na um neprišlo, že je to vážne, hoci chodil po lekároch a v práci nebýval. Raz prišla Editka do redakcie v nových bodkovaných šatách. Odfotila som ju a poslala som Borisovi fotku s odkazom, že ho pozdravuje jeho ctiteľka Editka a pýta sa, ako sa má. Boris odpísal: „Všetko je o. k. Pozdrav Editku!!! Šaty sú super!“
Bolo to 26. júna 2019, zomrel o mesiac, 31. júla. Plánovali sme ďalšie posedenie v cukrárni, namiesto toho sme boli na pohrebe. Tam bolo národa!