Bohuš Lenický: Reportáž sa nedá robiť po telefóne alebo mailom

, 27.10.2020 06:00

Bohuš Lenický nastupuje do Pravdy prvého marca 1987 ako tridsiatnik. Mešká mu vlak z Galanty a tak mešká aj prvý deň v práci. Šéfredaktor Bohuš Trávniček fajčí „bétečky“, ponúka mu koňak a byt v hlavnom meste.

Bohuš Lenický v Kalkate, kde sa pokúšal o...
Bohuš Lenický v Kalkate, kde sa pokúšal o rozhovor s Matkou Terezou. Autor: Pravda, Jozef Baran

Odvtedy strávi v denníku vyše 30 rokov, vystrieda nespočet pozícií. Na jar roku 2020 odchádza do dôchodku. Fajčí, októbrové slnko ho pichá do očí. „Mal som pocit, akoby som bol kameň v bystrine. Rýchlo to cez teba tečie, stále sa všetko mení." Mená, tváre, miesta, fenomény sa nekonečne valia naproti snahe zachytiť to najzaujímavejšie, najdôležitejšie.

Začína na najväčšom oddelení novín, na spravodajstve, potom šéfuje Nedeľnej Pravde, neskôr regiónom. Ako hlavný editor niekoľko rokov rozhoduje o tvári novín, ktorá sa mení každý deň – o titulnej strane. Píše stĺpčeky, komentáre, rozhovory. Najkrajšie spomienky však má na Nedeľnú Pravdu, na obdobie, keď s kolegami veľa cestujú a z rôznych končín prinášajú farbisté reportáže.

Bez Matky Terezy a bez dalajlámu

Vybavuje 75-percentnú zľavu na letenky v spoločnosti Swiss Air a vzápätí sedí s fotografom Jozefom Baranom v lietadle do Dillí. Odtiaľ prichádzajú do Kalkaty. Na druhý deň ich čaká dohodnutý rozhovor s Matkou Terezou! Ráno ich však honorárny konzul vydesí správou, že Matka Tereza v noci spadla z postele. Je v nemocnici – a z rozhovoru nič nebude.

„Pozeráme naňho, no dobre, tak sa aspoň poďme pozrieť do zariadenia, kde sa spolu s mníškami starali o chorých chudobných. Dovolili nám pozrieť sa do izby, v ktorej bývala. Ale to hlavné sa nepodarilo. Keď som sa vrátil do Bratislavy, šéfredaktor Pavol Minárik mi vynadal – načo si tam chodil, keď nemáš rozhovor s Matkou Terezou?!" Keby len s ňou.

Ešte chvíľu ochutnávajú Indiu s kolegom Baranom a veľvyslancom Mariánom Tomášikom (súčasný veľvyslanec v Japonsku), ktorý ich ubytoval u seba v rezidencii a pomáhal zorganizovať stretnutie. Po večeri vychádzajú z hotela, ústa plné betelu. „Keď zrazu oproti nám vystupuje z taxíka chlapík zamotaný v oranžovom plášti. Spoznal nášho ambasádora, hneď sa k nám prihrnul a srdečne sa s nami zdravil. Dalajláma! Jožo aspoň stihol vybrať malý foťák, čo mal zavesený na krku, a odfotil ho. Ešte mi hovorí, ako dalajlámu tri dni zháňal v Prahe, a tu sa mu zrazu zjaví."

Nuž a Bohuš? V tej vzácnej, krátkej, životom narýchlo naaranžovanej chvíli zareaguje tak, ako by asi zareagoval každý a jednoducho nestihne spraviť vôbec nič. „Vtedy som si povedal, že je to hrozné novinárske fiasko, že som bol zoči-voči dalajlámovi a neurobil som s ním rozhovor. Najväčší problém som mal vypľuť ten betel, aký bol hnusný,“ smeje sa.

Prvé
		číslo Pravdy chudoby vyšlo 15.
		septembra...
Dňa 13.
		novembra 1921 informovala
		Pravda...
+62O streľbe do
		robotníkov v Krompachoch
		písala...

Jeden Deň s…

Keď sa otvára nová linka z Bratislavy do Rigy a Tallinnu, v Tallinne oslovuje legendárneho pretekára. Niki Lauda sa na raute opiera o stenu. „Na rozhovor okamžite pristal. Spýtal som sa, tak kedy? Že teraz! Tak som začal. Lenže on mi na každú otázku odpovedal stručne. Áno. Nie. Áno. Nie. Áno. Nie. Nakoniec z toho niečo predsa vyšlo."

S úsmevom spomína na rubriku Deň s… Dokumentuje deň Michala Kováča, prvého prezidenta Slovenskej republiky, ktorého fotograf zveční v bodkovaných trenírkach počas cvičenia. S Mikulášom Dzurindom vyráža na hrádzu pri Dunaji. Dojmy vtesná do titulku – Výpravca do demokracie. Jeden deň zas strávi s Robertom Ficom a napíše článok pod názvom Agent v lastovičom hniezde (v rokoch 1994 až 2000 zastupoval Slovensko ako agent pred Európskym súdom pre ľudské práva).

Do rubriky prináša záznam jedného dňa bývalého ministra zahraničných vecí Pavla Hamžíka, ktorému robil vtedy šéfa sekretariátu Ivan Korčok, súčasný šéf slovenskej diplomacie. „Pamätám si, že dostal za úlohu zohnať ministrovi také okuliare, na ktorých by sa mu neodrážalo svetlo, keď ho budeme fotiť."

Bežia 90. roky a Bohuš hovorí, že Nedeľná Pravda si aj napriek viacerým peripetiám zachováva svojbytnosť. Rovnako to vníma už v 80. rokoch. „Naozaj to bola redakcia v redakcii. Textovo sa vymykala zovretosti denníka. Počas nežnej revolúcie v roku 1989 sa dokonca objavuje nápad, že „Nedeľka" bude tlačovým orgánom Verejnosti proti násiliu. Neuskutočnilo sa to. Zaraz prichádza za šéfredaktorom Pravdy Petrom Sitányim Jozef Sitko s ďalším nápadom. Čo keby nové noviny – Slobodný piatok – vychádzali vložené v Nedeľnej Pravde? „Súhlasili sme, dohodli sme sa. No týždeň predtým, než sa tak malo stať, prišli s fľašou malinovice, že nech sa nehneváme, že by to nakoniec nebolo dobre."

Aké je prvoradé kritérium?

„Boli to rušné časy. Od novembra 1989 sa pre mňa skončil normálny život. Deň, noc v robote. Keď som prišiel domov, manželka v telke pozerala dianie na námestiach. Odišiel som. Ešte aj doma to budem pozerať?"

Redakcia Pravdy je koncom 80. rokov 20. storočia oveľa početnejšia ako dnes. Denník má filiálky od Prahy po Košice. Bohuš pracuje ako zástupca vedúceho spravodajského oddelenia. Existujú profesie, ktoré dnes už noviny nepoznajú. Každé oddelenie má vlastnú sekretárku. Nevarí len kávu. Je súčasťou redakčného tímu. Počítače zatiaľ nie sú, a tak prepisuje rukopisy, preberá materiály od filiálok. Hlavný sekretár číta obťahy. „Karol Dzedzina uvidel každú chybu. Vtedy bolo v novinách oveľa menej chýb ako dnes."

Bolo to pre nás na začiatku neskutočné, toľko zdrojov! Lenže všetky tieto vymoženosti, mobilný internet, sociálne siete, to všetko spôsobilo, že novinári prestali chodiť.
Bohuš Lenický

„Pravda bola vždy silná v tom, že aj napriek rôznym pomerom pracovali v redakcii profesionáli. Koľkí významní ľudia, ktorí sú dnes na rôznych dôležitých pozíciách, ale aj v iných médiách, prešli cez Pravdu?" Poradca prezidentky Zuzany Čaputovej Marián Leško písal v Pravde stĺpčeky. Juraj Porubský, šéfredaktor Forbesu, šéfoval Pravde. Zuzana Petková, riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu, viedla domáce oddelenie Pravdy.

Potom sa skúsený novinár zháči. „Prestalo sa mi to páčiť v momente, keď sa za chrbtom šéfredaktora Petra Šabatu objavila nástenka, na ktorej boli čísla z predaja novín. Toto bolo prvoradé kritérium. Lenže noviny nie sú celkom obyčajný tovar. Určite nie v súčasnosti, keď ľudia veria nezmyslom. Keď je 31 percent učiteľov presvedčených, že očkovanie je prípravou na čipovanie. To sú tí, ktorí majú učiť naše deti. Netušil som, kam to internet dotiahne," krúti hlavou a v myšlienkach sa vracia do obdobia, keď sú na internet napojené dva počítače v redakcii.

Ako internet odnaučil novinárov chodiť

„Bolo to zo začiatku neskutočné, toľko zdrojov! Lenže všetky tieto vymoženosti, mobilný internet, sociálne siete, to všetko spôsobilo, že novinári prestali chodiť. Reportáž nemôžete robiť od stola, po telefóne, cez mail. Tak sa mi napríklad stalo, keď už som šéfoval prílohe Bratislava, poslal som redaktora, nech sa ide pozrieť, kam sa ponáhľajú toľkí hasiči. A pozerám, on sedí. A telefonuje! Hovorím mu – choď sa pozrieť! Keď si na mieste, vidíš iné veci, inak to napíšeš. Lenže dnes sa to už zmenilo. Mnohí sa spoliehajú na to, že stačí telefonovať, mailovať a tak to potom aj často vyzerá. Našťastie, netýka sa to úplne všetkých. Jožko Sedlák chodí do terénu dodnes. A určite regionálni redaktori, na ktorých budem vždy s láskou spomínať.“

Novinárčina sa podľa neho výrazne mení. „Nie je čas na dlhšiu prípravu. Ľudia chcú informácie hneď, on-line. Predtým sa hovorilo, že nie je nič staršie ako včerajšie noviny. Dnes nie je nič staršie ako dnešné noviny. Z toho pramení povrchnosť. Je inflácia informácií a ľudia si, žiaľ, často vyberajú tie najrýchlejšie stráviteľné. A, áno, novinári napokon opäť chodia von, ale s príkazom – prines video.“

S karikaturistom, novinárom Mikulášom Sliackym cestuje Bohuš po Nemecku, tri roky po zjednotení. Spovedajú ľudí, navštevujú novozaložené aj staré fabriky. Keď na turecko-gréckej hranici zatknú Slovákov a obvinia ich z pašovania drog, letí do Atén a v sprievode veľvyslanca Jána Valka ide za dotyčnými rovno do väzenia, s krytím, že je atašé.

Volá kolega, že vytopilo Krupinu. So šoférom Marošom Opartym a s redaktorkou Dášou Teliščákovou sadajú do auta, no cestou z Banskej Štiavnice sa zastavia už pred Svätým Antonom. „Krížom cez cestu tiekla rieka. Nemohli sme ísť. Až ráno. Vyzeralo to tam ako po bombardovaní, mesto zničené. Primátor nás informoval, že nemajú dosť mechanizmov. Zavolal som na ministerstvo obrany, či by nemohli nejaké poslať. A oni ich poslali!“ Krupinčania to zapíšu do pamätnej knihy.

Deň čo deň chodí k Dunaju blízko Viedne, kde stroskotá remorkér Ďumbier. Rakúska firma Brandner sa rozhodla, že ho vytiahne. „Každé ráno som chodil na breh. Trvalo to asi týždeň. Až sme sa so žeriavnikom, starým námorníkom a majiteľom firmy skamarátili. Zobral ma na palubu, ponúkol pivo a spolu sme Ďumbier vytiahli. Teda, on ho vytiahol.“

Pri vyťahovaní remorkéra Ďumbier.
Pri vyťahovaní remorkéra Ďumbier. Autor: Pravda, archív Bohuša Lenického

Problém číslo jeden

„(Ľud) prehovoril, vyslovil sa spontánne, ukázal ako dieťa v Andersenovej rozprávke na nahého kráľa. Odhodil rúcho mlčanlivej masy a republikou zaznel jeho jednotný hlas. Z úst detí tejto zeme, študentov. Spravodlivo rozhnevaní, pocítiac na vlastnej koži skrivodlivosť, ukázali, že ,detská‘ revolúcia nie je revolúciou v plienkach. Stali sa hlasom väčšiny národa,“ píše Bohuš v Nedeľnej Pravde 1. decembra 1989.

„K želaniam a padajúcim hviezdam by som mal rezervovaný vzťah. Keď totiž padla pred takmer štyrmi rokmi len jedna, ale veľká a k tomu aj červená hviezda, želaní mal tento národ vyše hlavy. A vyzeralo to tak, že sa mu aj všetky splnia. Lež naša súčasnosť svedčí o čomsi inom. Možno nás aspoň tie vesmírne hviezdy nesklamú,“ píše o o štyri roky.

Aká je podľa neho téma číslo jeden dnes? „Klimatická kríza. Akoby sme všetci zabudli vnímať veci v kontexte, zoširoka. Riešia sa čiastkové veci.“ Aj covid je podľa neho v porovnaní s klimatickou krízou problém malý.

„Akoby sme si to nevšímali. Pritom nemusíme žiť v Grónsku, kde to pociťujú najviac. Je to aj u nás. Tie suchá, prívalové dažde, každá zmena počasia je sprevádzaná silným vetrom. Keď toto nebudeme riešiť, tak z toho bude katastrofa. Keby som to mal zvulgarizovať, tak je to ako v knižke Slamení psi od Johna Graya. Ľudstvo je nákaza, s ktorou sa planéta Zem tak či tak vysporiada.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#denník Pravda #100 rokov s vami
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku