Alebo sa pozriem na jeho grafiku na stene. Alebo, keď sa iba pozerám na televíziu a beží nejaká tlačovka zo Slovenskej národnej rady, pozerám sa ponad hlavy hovoriacich na Albínove diela, ktoré visia za ich chrbtami. Alebo sa len tak pohrúžim do spomienok – a zrazu sa predo mnou objaví jeho tvár a začujem aj jeho hlas: „Ľubo, veď my vlastne nemáme ešte spoločnú knihu!“
Presne takto znela veta, ktorú povedal kedysi pred päťdesiatimi rokmi – a vďaka tej jedinej vete vznikla Modrá kniha rozprávok.
Alebo iná spomienka – bolo to vtedy tuším desiate výročie Albínovho pôsobenia na Vysokej škole výtvarných umení – jeho študenti sa chystali obdarovať ho albumom svojich prác a hlavný organizátor – dnes by sme povedali manažér – tej akcie, náš spoločný priateľ (a dnes už takisto nebohý) Ivan Panenka ma vyzval, aby som do albumu napísal úvodný text, môže to byť aj báseň. Dal som prednosť básni, a tak vznikla
ALBA PRE ALBÍNA
… A čoraz častejšie sa stáva, že siahnem
v kníhkupectve po knihe, potešený už
z diaľky možnosťou sledovať odyseu
Albínovej ihly – a teda uzrieť dokonalý dym
nad šachovnicou mnohých dní a nocí,
i ženu, ako práve vystupuje
z vajíčka a taká slobodná, že stojí každý
chĺpok jej pohlavia za to,
aby sa ho nástroj majstra dotkol osobitne -
pri Illustrations © však zrazu nájdem
iné, neznáme mi meno.
Žiaci!
Už idú po nás,
čo inak značí, že idú aj po nás,
čiže aj po nás.
Dozvedia sa, čo je nevyhnutné vedieť.
A zatiaľ my, starí blázni,
budeme ďalej mať zlé tušenie,
že každá nevyhnutnosť vzniká
nepochopením inej možnosti…
Válek neklamal – na druhý deň som túto a ešte zopár ďalších básní naozaj musel vysvetľovať na ÚV KSS
Aj keď som si v závere básne zaprovokoval a obrátil som hore nohami Marxovu poučku „sloboda je pochopená nevyhnutnosť“, ktorú si v tých časoch musel vtĺkať do hlavy každý vysokoškolák, netušil som, že provokácia sa v básni skrýva aj na inom a zdanlivo celkom nevinnom mieste.
Keď som totiž tú báseň neskôr zaradil aj do zbierky Poznámky na epos, zrazu som sa dozvedel, že už vytlačená kniha má problémy – jej signálny výtlačok si prečítali na ÚV KSS a rozhodli sa nepustiť ju do predaja. Ako zvyčajne v takých prípadoch, zazvonil telefón: „Príďte zajtra ráno, chce s vami hovoriť súdruh minister kultúry.“
„Čo to má znamenať, tie tri ,už idú po nás' v básni Alba pre Albína?“ spustil na mňa Válek, keď som vstúpil do dverí a ešte som si ani nesadol.
„Je to báseň k študentskému albumu – nuž je to o študentoch,“ pustil som sa do vysvetľovania. „Žiaci idú po nás. Najprv sme tu boli my, po nás prichádzajú naši žiaci.“
„To je jedno po nás. A druhé?“ chcel vedieť Válek.
„To druhé znamená, že my starší sa usilujeme vydláždiť im cestu, aby mohli po nás prejsť a dostať sa ďalej ako my. Idú po nás ako po moste.“
„Výborne,“ vraví Válek. „A čo to tretie po nás?“
„To tretie po nás znamená, že mladší nám starším nedovolia zaostať. Keď sa po nás oni dostanú ďalej, spomenú si na nás a vrátia sa aj po nás.“
„Máš šťastie, že to vieš vysvetliť,“ zasmial sa Válek, „pretože zajtra sa ťa na to budú pýtať na ÚV KSS. Tam to totiž prečítali len v tom štvrtom význame.“
„Nevedel som, že to má ešte aj štvrtý význam,“ začudoval som sa.
„Nevedel si, ale na ÚV ho našli. Tam si myslia, že v tej tvojej básni idú po vás eštébáci.“
Válek neklamal – na druhý deň som túto a ešte zopár ďalších básní naozaj musel vysvetľovať na ÚV KSS, a to vysvetľovanie potom pokračovalo, no skončilo sa úspešne. Už vytlačená kniha si poležala pol roka v sklade, no potom ju predsa len pustili do predaja.
Alebo ďalšia spomienka – na tú chvíľu, keď sa mi Albín zdôveril, že by rád urobil album grafických listov ako poctu svojim priateľom básnikom a poveril ma, aby som od každého z nich vybral po jednej básni. Súhlasil s mojím nápadom, aby spoločnou témou básní bol sen a podarilo sa mi presvedčiť ho, že v albume nemôže chýbať ani Rudolf Sloboda. Albín uznával Ruda ako prozaika, o tom, že píše aj básne, však nevedel, no keď si prečítal báseň Chvála zamotaných snov, nemal nič proti tomu, aby Slobodova báseň pomohla pomenovať celý album.
Foto: ARCHÍV TASR
Album sa napokon volal Sny (Chvála zamotaných snov) 9 leptov a „vyšiel“ – ako fajnovosť len pre najbližších priateľov – v počte 50 číslovaných exemplárov v roku 1985.
Treba si všimnúť ten rok, veľa to hovorí o Albínovej ušľachtilej povahe.
V roku 1985 sa totiž Albín dožíval päťdesiatky. Ale nechápal svoje jubileum ako príležitosť na očakávanie darov. Naopak, on sám sa chystal pri tej príležitosti obdarovať svojich priateľov.
Prirodzene, ako by to bolo – neobdarovať i jeho? Vynára sa mi ďalšia spomienka na tú jeho päťdesiatku. Napísal som mu k nej báseň Lovely Day, inšpirovanú jeho rovnako pomenovaným obrazom.
Žiaľ, objavil sa prievozník, ktorý akoby vyskočil z Albínovho obrazu či z mojej básne, a predčasne previezol Albína na druhý breh. 20. januára 1997 Albínovo srdce nevydržalo to množstvo krásy, ktorou ustavične obdarúval svet a z veršov k narodeninám sa v roku 1997 stali verše do nekrológu.
„…Tak skrásneli sme všetci v tejto tvojej záhrade,
ako sa skrásnieva len v obrazoch a básňach.
No povedz, Albín! Ten chlap s loďkou!
Kde sa tu vzal tak zrazu?
Ten, ktorý sedí chrbtom pri tom vesle
a ktorý spomedzi nás odváža to dievča,
oblečené iba do úžasu,
a kamsi do zelene ešte zelenšej ho vezie…?!“
Hovorí Albín: „Sám neviem… Možno som to ja.
Alebo ty. A možno sme to obaja.
Nepozval som ho a nepoznám ho asi…“
A ešte jedna spomienka – na čerešňu, čo rástla pri jeho dome. Keď čerešne na nej dozrievali, chodili na ne okolití šarvanci a Albín, aj keď ich pristihol, ich neodháňal. Šarvanci mu to vynahradili peknou vetou. Raz jeden nich, keď zliezal zo stromu, lebo si musel niekam odskočiť, zavolal na tých, čo ostali na strome: „Počkajte tam na mňa, ja sa tam vrátim!“
Keď mi to rozprával a keď mi povedal aj tú vetu, zapáčila sa aj mne. Bodaj by sa nezapáčila nám obom, keď sa tá veta priamo dožadovala, aby sa smela stať názvom grafického listu alebo pointou básne. Ten šarvanec, čo sa chystal vrátiť na Albínovu čerešňu, bol v skutočnosti za šarvanca preoblečená múza. Báseň, ktorú som tým veršom neskôr vypointoval, sprevádzala potom krásne vydanie Albínovho grafického diela, o ktoré sa postarala po jeho smrti jeho manželka Ika v spolupráci s jeho deťmi Danielom a Hankou.
Foto: ARCHÍV TASR
POZDRAV ICH, ALBÍN!
Ach, milý Albín, ty si si raz isto
vypočul šepot,
čo ustavične šumel
z hustého lístia aj z grafických listov.
Prvý list dával
otázku opatrnú:
„Ale kam potom odletíme z tejto zamrznutej planéty?“
A z ostatných sa odpovede len tak hrnú:
„Na Záhorí, tam voľakedy všetci
bývali letci!“
Nuž mohlo ti zísť na um – prečo nie aj ty?
Stačilo veľké sústredenie pred vzlietnutím -
a zrazu si sa vzniesol.
Chvíľu ťa vietor niesol,
no potom dul zas nadol,
a už si letel iba sám,
minul si lunu nad vetrom,
a tak si letel, letel, kým si elegantne nezosadol
na ten rajský strom
poznania a lásky,
na ktorom je päť jabĺk pre dve Evy.
Ako sa ti tam z neho rozhliada -
keď všade vôkol je len rajská záhrada
a uprostred nej jazero, ten druhý rybník lábsky?
A prechádzajú sa tam neznáme i známe dámy,
kartárky s druhou ženou starinára,
Helenka M. s dvoma intelektuálkami -
no iné dámy zasa celkom samy,
a postupne sa objavujú všetky
dámy v klobúkoch
aj numizmatičky
aj panenky
(chýba už iba Ivan Panenka)
a pravdaže aj všetky medojedky.
A jazero je plné Zuzán
a zdá sa že je klenuté -
to Zuzany sa hrajú na Lédy
a vodia po hladine svoje labute.
A ešte jedna Zuzana je na brehu -
tá zrazu riekne:
„Pozrite, ale nohy tiež mám pekné!“
„Čo povieš, Albín, na to divadlo?“
ozve sa zrazu z vedľajšieho konára.
„No nie je skvelé?“
„To si ty, Jano Stacho?
A ja by som sa stavil, že si v pekle,
ukrižovaný na dvojramennom čistom tele!“
„A čo si myslíš, kde si?“
v korune zasmeje sa barokový anjel Rudo Sloboda.
„Peklo je preto peklo, že sa raju podobá.“
„Peklo je preto peklo, že sa raju podobá,“
pridávajú sa zrazu z iných vetiev hlasy.
Tá spievajúca Slovač!
Šikula!! Válek! Ondruš! Šimonovič!
A Kováčik! A Kováč!
Spievajú veselo a radujú sa asi,
že prišiel Albín a že pomaľuje celý Boží trón
ich slovami a svojím písmom zlatým!
Pozdrav ich, Albín!
Povedz im, nech neoberú celý strom,
nech na mňa počkajú!
Ja sa tam vrátim…