Nechce byť len strohým moderátorom, ktorý predkladá fakty, ale zároveň chce rozdávať ľuďom dobrú náladu. Tvrdí, že okrem toho, že dokáže vyčariť ľuďom úsmev na tvári, nevie robiť nič užitočné – nevie si opraviť elektrinu ani vodovodný kohútik v kúpeľni, nieto ešte postaviť dom. Ale je majiteľom jednej výnimočnej vlastnosti: miluje ľudí. „Tí dobrí mi ukazujú, akým chcem byť, a tí druhí mi ukazujú, akým skôr nie. Bývajú nešťastní, tak sa snažím ich nešťastie odstrániť, ibaže, ako zisťujem, nie všetci o to stoja,“ hovorí Richard Vrablec. Najmä v dnešnej neistej dobe dobrá nálada môže byť aj nebezpečná, keď niekam vojdete s úsmevom, mnohí ho nechápu. Musí byť preto opatrný, aby svojím optimizmom nikoho nedráždil.
„Veľmi ma mrzí, že v súčasnosti slovo slniečkar je skôr urážka, podľa mňa by to mal byť kompliment,“ myslí si Richard Vrablec, nevyčerpateľný zdroj dobrej nálady.
Podeľ sa so šťastím
Richard Vrablec dostal do vienka výrečnosť aj lásku k ľuďom. V dobrých časoch stál na pódiu s mikrofónom a rozdával ľuďom radosť. „Teraz, keď sa nám nad všetkým trocha zamračilo, je to ešte dôležitejšie ako predtým,“ prízvukuje moderátor a zabávač. A tak keď sú verejné podujatia zatiaľ zakázané, skamarátil sa s modernými technológiami, ktorým predtým neholdoval. Eventy nahradili videorozhovory, on-line koncerty, súťaže. Ale to mu očividne nestačí, voľno využije napríklad na to, aby bývalej pani učiteľke urobil nákup, umyl okná, tetu vezme na prechádzku do lesa, kam si už sama netrúfa, alebo telefonuje tým, ktorí sa nemajú s kým porozprávať. Pokladníčke v obchode s úsmevom venuje pár drobných, šoférovi prímestského autobusu poďakuje, že ho bezpečne doviezol do cieľa. „Zabávačstvo a radosť zo života som pretavil do všedných dní, ktoré si vždy môžeme navzájom spríjemniť, je to len na nás,“ hovorí Richard Vrablec. Takéto maličkosti sú podľa neho svetielkom, ktoré dokážu človeku rozjasniť myseľ.
Foto: archív Richarda Vrableca
Jeho zvučný rozhlasový hlas a jeho myšlienky by pokojne mohli znieť aj z kazateľnice – a takmer sa tak stalo. „Môj strýko pracoval vo Vatikáne a chcel, aby som pre cirkev pracoval aj ja. Ja som však zistil, že nechcem ľuďom ukazovať len jednu cestu, nech si každý vyberie sám. Navyše cirkevné kruhy presadzujú veľa zákonov, ktoré nie sú ľuďom po chuti – a podľa mňa nič sa nedá nanútiť nasilu, to ľudí len odradí,“ tvrdí Richard Vrablec. Dodáva, že sa nesmieme deliť na veriacich a neveriacich, katolíkov a evanjelikov, sympatizantov tých alebo iných politikov, na východniarov a západniarov, heterosexuálov a homosexuálov. Je dôležité, aby sme držali spolu – všetci majú právo na svoje miesto pod slnkom.
Na niekoľko stretnutí s Jánom Pavlom II. spomína rád, rovnako ako na náhodné stretnutie s dalajlámom pri jeho návšteve Bratislavy. „Požiadal som ho, či by mu neprekážalo, keby som sa s ním odfotil a dalajláma povedal: Keď ťa to urobí šťastným. Potom som mu poďakoval s tým, že teraz som ten najšťastnejší človek a dalajláma vraví: Podeľ sa so svojím šťastím,“ spomína Richard Vrablec.
Tak sa o šťastie, ktoré mu bolo v živote dopriate, snaží rozdeliť a zasievať semienka dobrej vôle všade, kde sa len dá. Ako to robí, že sa mu stále darí udržať si a šíriť okolo seba pozitívnu energiu? „Mám obrovské šťastie na ľudí a najviac ma ovplyvnili traja velikáni, ktorí žili nesmierne skromne. V roku 1989 som sa zoznámil s Alexandrom Dubčekom, ktorý mi ukázal, ako sa treba správať k ľuďom a čo je podstatou žitia. Pustil ma až do svojho súkromia a zoznámil ma so svojimi synmi. Vďaka môjmu strýkovi, ktorý pracoval pre Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, som sa stretol s Jánom Pavlom II. A mal som šťastie, že som vyhral konkurz na manažéra Karla Gotta – aj on mal v sebe dar dobrej vôle a talent rozdávať radosť, bol to krásny čistý človek s dobrým srdcom,“ vyznáva sa moderátor, pre ktorého je jediným receptom na šťastie mať ľudí rád.
Pohrdol obrazom od Gotta
Ku Karlovi Gottovi sa ako jeho manažér dostal vďaka obrazom. V tom čase totiž maestro rád maľoval a jeho budúceho manažéra na konkurze nezaskočila otázka, čo môže Karlovi Gottovi ponúknuť. "Zorganizujem vám na Slovensku tú najkrajšiu a najúžasnejšiu výstavu, zviditeľním vás ako maliara,“ sľúbil pohotovo a svoj sľub naozaj dodržal.
Čítajte aj Gott si pozrel svoje obrazy na šatách, hviezdou na móle bola Němcová
Výstava sa konala v januári 1999 v galérii na Dostojevského rade v Bratislave a za desať dní sa prišli na ňu pozrieť tisícky návštevníkov. Stáli v asi kilometer dlhom rade, aby si pozreli obrazy Karla Gotta. Už vernisáž dopadla dobre, vďaka výzdobe divadelného scénografa Miloša Pietora živé kvety skrášlili steny aj stĺpy vo výstavnej sále a najmä Richardovi Vrablecovi sa podarilo na výstavu zapožičať dvadsať originálnych majstrových obrazov, ktoré boli roztrúsené po svete.
"To bola moja najťažšia úloha, ale nakoniec sa mi ich podarilo zadovážiť z Česka, zo Slovenska, z Nemecka aj z Ameriky, poistiť ich, zviezť ich najprv do Prahy, odtiaľ previezť do galérie do Bratislavy, v galérii zabezpečiť kamery aj alarm, čo v tej dobe ešte nebolo bežné, ale poisťovňa to vyžadovala,“ spomína Richard Vrablec. Všetko bolo preňho nové, dovtedy mal skúsenosti s organizovaním súťaží, eventov a rôznych aktivít v médiách a odkiaľ sa dostal rovno pod krídla Karla Gotta. Samozrejme, na takúto akciu potreboval aj finančnú podporu a opäť mal šťastie, získal mobilného operátora.
Foto: archív Richarda Vrableca
"Paradoxne, aj keď sme začali s Karlom Gottom spolupracovať vďaka jeho obrazom, keď mi ako odmenu za veľkolepú výstavu jeden svoj obraz chcel darovať, ja som ho odmietol. Nevedel som, kam by som si ho zavesil a vlastne sa mi ani nepáčil. Radšej som prijal jeho pero, ktorým podpísal našu zmluvu o výstave, viac som sa tešil z toho, že som mohol chodiť k nemu domov, lebo sme si rozumeli, nebral som ho ako hviezdu,“ usmieva sa bývalý manažér legendárneho speváka. A ako dodáva, Gott sa ani nikdy ako hviezda nesprával, vždy si vedel vážiť svojich priaznivcov, aj celkom bežných ľudí. Dodnes spomína, ako v Bojniciach na pešej zóne každému s úsmevom odzdravil.
Čítajte aj Záhady Dubčekovho únosu
K Dubčekovi na čaj
S Alexandrom Dubčekom sa Richard Vrablec zoznámil ako 16-ročný chalan v Novembri '89 na Námestí SNP. "Bolo to v deň, keď práve prepustili z väzenia Jána Čarnogurského. "Bol tam Kňažko, Budaj, Maťo Ďurinda mal spievať Pravda zvíťazí a ja som stál pred improvizovanou tribúnou z paliet. Vtedy k nám podišiel Alexander Dubček a poprosil nás, aby sme sa pochytali za ruky a pomohli tak odtlačiť ľudí, aby sa to celé nezrútilo, keď budú spievať. Dubček sa nehanbil komunikovať s nikým, my sme samozrejme pomohli, ja som bol len obyčajný chlapec a on nám potom prišiel poďakovať. Tak som sa osmelil opýtať sa ho, či je to ozaj on, "ujo Dubček, o ktorom mi otec doma rozprával“. On sa usmial a pozval ma k sebe domov na čaj a nie iba raz.
Čajom ponúkol aj policajtov, ktorí roky sledovali jeho dom. Bola zima, tak vyšiel za nimi vyšiel na ulicu, či sa nechcú zohriať. Aj ich bral ako ľudí, nič im nezazlieval,“ spomína Richard Vrablec. Naposledy sa videli na ulici práve v deň osudnej Dubčekovej havárie ráno, keď predseda Federálneho zhromaždenia nasadal do auta na cestu do Prahy a viac sa nevrátil.
Foto: archív Richarda Vrableca
Paradoxne, práve Alexander Dubček možno zachránil ešte mladému chlapcovi Richardovi život, keď sa na vajnorskom letisku pojašene vrhol v ústrety pristávajúcemu vrtuľníku, v ktorom sa viezol Ján Pavol II. "Keby vtedy pán Dubček nezamával na ochranku a nestiahol ma k sebe, neviem, čo by spravili, mali na starosti pápežovu a iste aj jeho bezpečnosť a ja som si vtedy vôbec nič také neuvedomoval, len som sa naňho tak nedočkavo tešil,“ spomína dnes s úsmevom. Ján Pavol II. napokon vystúpil z vrtuľníka bezpečne a okrem politikov a cirkevných predstaviteľov podal ruku aj Richardovi Vrablecovi.
A čo majú všetci tí traja páni spoločné? Nebáli sa komunikovať s nikým, otvorene, priateľsky a s úsmevom niekoho osloviť, to otvára dvere k ľudským srdciam. Tak si to zapamätal dnes už zrelý muž, ktorý toto umenie pestuje každý deň.
Okrem týchto veľkých vzorov je pre známeho moderátora zdrojom energie príroda, prechádzky v lese a mama, ktorá vraj jediná môže byť jeho šéfkou – pretože je to mama. On sám sa otcom nestal, no rozumie starostiam rodičov, ktorí chceli deťom dopriať to najlepšie a teraz musia čeliť zlej finančnej situácii. Vo svojom okolí sa snaží pomáhať, udržiavať v ľuďoch psychickú pohodu. Vždy zaberie, ak rodina drží spolu a naučí sa tešiť z každodenných maličkostí. Dokonca o tom vydal aj knižku Veľké maličkosti, kde píše o nádeji, zdraví, láske, priateľstve aj o peniazoch z jeho vlastného pohľadu.