Keď je podhľad výhodou. Tomáš Helísek robí z vozíčka fantastické fotky

Tomáš Helísek má 35 rokov, od narodenia mozgovú obrnu a za sebou už 13 operácií chrbtice. Tento pozoruhodný životný optimista zo severnej Moravy však nemá čas na sťažnosti či nudu - pracuje v neziskovke, vo voľnom čase jazdí na handbiku, stará sa o svoje tri psy a štyri mačky a hlavne - fotografuje.

, 18.05.2021 06:00
fotograf Tomáš Helísek Foto: ,
Fotograf Tomáš Helísek.

V Bratislave má na Hviezdoslavovom námestí práve výstavu fotografií Olomouc z po(d)hledu. Sú to fotky z jeho milovaného mesta, kde sa mu aj vďaka bezbariérovosti dobre žije.

"Veľmi som si želal žiť v Olomouci a splnilo sa mi to. Zažil som v tom stotisícovom meste skvelé študentské roky, chodil s priateľmi do klubov, pretože toto miesto je na rozdiel od mnohých iných bezbariérové. Bolo to pre mňa niečo celkom nové v slobodnom pohybe. Vždy som sa sem chcel vrátiť, mesto sa mi zdá veľmi pekné, už desať rokov sa mi tam dobre býva aj cestuje,“ rozpráva rodák z Nového Jičína.

Stretli sme sa v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí, kde práve kvitli žlté, oranžové a červené tulipány. Kúsok od sochy Hviezdoslava má Tomáš Helísek celý máj pod košatými stromami výstavu svojich fotiek z Olomouca. Pre jeho fotky je typický podhľad – fotí ich z vozíka, takže ľudí aj známe miesta často prekvapia, a žiarivé farby. Nášho fotografa to hneď inšpiruje k fotke v Tomášovom štýle – skrčí sa do trávy a fotí sympatického Tomáša cez žiarivo žlté tulipány a narcisy.

Prečo si vybral práve Olomouc? "Školu aj štúdium som si musel vyberať podľa toho, kam sa ako vozičkár dostanem. Pred 15 rokmi, keď som sa hlásil na vysokú školu, neboli také možnosti ako dnes. Dostal som odporúčanie na Univerzitu Palackého v Olomouci a vybral som si odbor špeciálna pedagogika na Pedagogickej fakulte. Dostal som bezbariérové ubytovanie na internáte. Síce som z rodinných dôvodov nedoštudoval, ale to už som sa do mesta zamiloval a bol som odhodlaný vrátiť sa do Olomouca,“ začína svoje rozprávanie.

Foto: Tomáš Helísek
Olomouc z po(d)hledu

Dnes Tomáš pracuje v neziskovej organizácii vo fundraisingu: "Zháňam darcov, mám na starosti propagáciu a vlastne doteraz spolupracujem s univerzitou s odborom špeciálnej pedagogiky. Kedysi som pracoval pre vozičkárov, teraz pre zrakovo postihnutých. Stále tam tá téma je,“ vysvetľuje.

Pozerať sa dopredu

Napriek všetkým zdravotným problémom pôsobí Tomáš nesmierne optimisticky. "Človek sa z toho nesmie zblázniť. Musí sa pozerať dopredu a niečo robiť. Veľa ľudí nechce nič robiť, len sedia doma – a ani nemusia mať zdravotný hendikep. Ja chcem niečo dokázať – sám sebe aj okoliu, poraziť predsudky a komunikačné bariéry.“ Práve komunikácia je Tomášova silná stránka.

Fotky Tomáša Helíska

Pozrite si fotky Tomáša Helíska

Fotogaléria
Olomouc je srdcovým mestom fotografa Tomáša...
Fotograf Tomáš Helísek má na olomouckom Hornom...
+4Olomouc z po(d)hledu

Bez problémov popíše, ako vyrastal v čase, keď nebolo toľko výhod pre hendikepovaných ako dnes – nikto nechyroval o osobných asistentoch, nepoznal slovo inklúzia. "Mal som šťastie na vzdelanie. Už keď som mal ísť na základnú školu, nevedelo sa, či sa dostanem na normálnu školu, alebo pôjdem do špeciálnej – len kvôli bezbariérovosti.

Chodil som do špeciálnej materskej školy, ktorá však spolupracovala so základnou. Tam si povedali: urobíme deťom zázemie – a mohol som tam nastúpiť. Moje šťastie pokračovalo aj na gymnáziu. Nejaký gymnazista mal pár rokov pred mojím nástupom úraz – spadol zo schodov, čo podnietilo školu, aby urobili bezbariérové úpravy. Zorganizovali zbierku na výťah a odvtedy bola škola bezbariérová. Pre mňa to bola jediná voľba, pokiaľ šlo o strednú školu – našťastie som mal požadované znalosti a v škole mi to šlo, inak neviem, čo by som robil.“

A čo doma? "Náš byt nebol bezbariérový a ja som si musel poradiť už odmala. Samozrejme, celý život zažívam rôzne obmedzenia, niekedy je to horšie, inokedy lepšie. Snažil som sa to však vždy zvládnuť – či už ide o vzdelanie, prácu či okolie. Mám zdravého brata, vždy sme sa podporovali,“ hovorí s úsmevom.

Tomáš sa narodil predčasne, pravdepodobne sa pri pôrode pridusil a až po roku sa zistilo, že má mozgovú obrnu. K nej sa neskôr pridala ťažká skolióza chrbtice, takže v Brne musel absolvovať za sedem rokov 13 operácií chrbtice – každého pol roka jednu.

"Žil som v kolobehu: operácia – po troch mesiacoch kontrola – naplánovanie ďalšej operácie. Takto to šlo sedem rokov. Ale pomohlo to. Stále mám v chrbtici nejaké železá, pretože ako som rástol, muselo sa to korigovať. Stav sa síce nevyliečil, ale spätne som sa dozvedel, že bez týchto operácií by som sa nedožil ani 18 rokov – chrbtica by začala rotovať a poškodila by orgány. Samozrejme, ovplyvnilo to môj pohyb. Musím dávať pozor, aby som nepadal – aj tak padám, ale keď mi pomôže manželka alebo mám k dispozícii držadlo, dokážem aj kúsok prejsť po vlastných. Nie som ochrnutý, ale mám problém s rovnováhou a koordináciou pohybu. Odrazilo sa to aj na mojich voľnočasových aktivitách, ale snažím sa aspoň jazdiť na handbiku…“

tomas Čítajte viac Fotky z podhľadu robí chlapík s nadhľadom

Handbike vyrovnal naše sily

Keď mal Tomáš sedem rokov, začal sa jeho sedemročný cyklus operácií: "Až do 15 rokov som vôbec nemohol cvičiť. Nosil som špeciálne korzety, potom som začal chodiť do kúpeľov, aby som zoslabnuté telo rozhýbal, ale nemohol som robiť žiadne športové aktivity. Postupne som sa snažil cvičiť, ale stále mám obmedzenia v pohybe. Aspoň sa udržiavam, lebo roky pribúdajú – mám 35, ale občas ma ráno tak bolí chrbát, že sa cítim na päťdesiat. Pomáha mi však, keď sa hýbem, niečo robím a nemyslím na obmedzenia.“

Ako sa dostal k handbiku? "Vedel som, že také niečo existuje, ale nikdy som nejazdil ani na bicykli, nešlo mi to. Môj výrobca vozíkov však vymyslel zaujímavý hybrid – handbike adaptér sa pripne k mechanickému vozíku a zrazu mám handbike, ktoré má síce iné fyzikálne vlastnosti, ale dá sa na ňom jazdiť. Môj handbike má aj pomocnú batériu do kopca ako elektrobicykel. Na jeden víkend som si to vyskúšal, pretože handbike je drahá vec – len základ stojí 150 000 českých korún a keď vám niečo robia na mieru, vyskočí to aj na 180 000 korún,“ vysvetľuje Tomáš.

Vzápätí nadšene popisuje, že jeho manželka Petra jazdí na bicykli aj na kolobežke, takže šli handbike spoločne vyskúšať. Tomáš netušil, ako sa bude nový stroj správať: "S elektrickým vozíkom hneď môžem ísť na plnú rýchlosť, ale handbike som už v prvej zákrute otočil a vyklopil sa na zem. Trochu som sa poudieral, ale smial som sa, bol to dobrý zážitok.

Potom sme sa boli prejsť v Olomouci po parku, po Flóre a iných atraktívnych miestach. Bolo to super – niečo som robil fyzicky, išiel som rovnako rýchlo ako manželka na bicykli, naše sily sa vyrovnali. Na druhý deň ma boleli svaly a ja som bol nadšený: funguje to! Videl som, že mi handbike pomôže fyzicky aj duševne. Premýšľal som, ako túto drahú vec získať – je to na športovanie, ale nie vozík, takže to asi nepreplatí poisťovňa.

Na Facebooku som si teda v lete 2017 urobil stránku nazvanú Svoboda na kole a oslovil som pár známych, čo mali firmy či nadácie, či by mi nepomohli so získaním peňazí na handbike adaptér. Moja výzva sa začala šíriť po internete, na twitteri, založil som transparentný účet a ľudia aj rôzne cyklistické komunity začali prispievať. V priebehu mesiaca som nazbieral dosť peňazí na handbike adaptér – a ešte mi zostalo aj na nový vozík, lebo ten si musím hradiť sám. Za mesiac sme už so ženou a dcérou najazdili asi 500 km,“ raduje sa Tomáš.

Na handbiku si čistí hlavu a posilňuje svaly. S... Foto: archív Tomáša Helíska
handbike Tomáš Helísek Na handbiku si čistí hlavu a posilňuje svaly. S rodinou dokáže prejsť sto kilometrov za deň.

Zaujme ma zmienka o dcére. Barunka už má 14 rokov a Tomáš ju vyženil s manželkou pred desiatimi rokmi. Petra zasa pracuje ako zdravotná sestra u zubára. Rodinné trio teda začalo jazdiť na bicykloch, vraj si veľmi obľúbili južnú Moravu, radi chodia do Lanžhotu a napríklad v Lednicko-valtickom areáli za deň najazdili aj sto kilometrov. Handbike má síce maximálnu rýchlosť 30 km za hodinu, no Tomáš hovorí, že väčšiu rýchlosť ani nepotrebuje – handbike má ťažisko vysoko a vozík má potom tendenciu preklápať sa. "Už som sa párkrát vybúral,“ priznáva.

Iste je teda výhoda mať manželku zdravotníčku. "Áno, žena má väčšinou nadhľad, ale raz sme mali nehodu v Budapešti a tam sa zľakla aj ona. Inak sa však skvele dopĺňame. Aj doma sme dobrý tím – ja rád robím práce ako umývanie riadu či pranie, žena zasa urobí to, čo ja nezvládam – ak treba niečo preniesť alebo navŕtať, je manuálne zručná a ide jej to.“

Tipujem, že Tomáš s Petrou sa zoznámili kdesi v nemocnici. Chyba lávky, môžu za to psy, o ktoré sa Tomáš zaujímal. Petra mala fenku pitbulla a on sníval o staffordshirskom bullteriérovi: "Mnohí ma odhovárali, že to je silný pes a ja ho nezvládnem. Ale ja som sa zaťal. Zisťoval som si informácie u chovateľov a takto som stretol aj svoju budúcu ženu – začali sme spolu venčiť jej psa, skamarátili sme sa. Dnes máme okrem jej pitbullky ešte stafforda, adoptovali sme chrta greyhounda z útulku a k nim máme ešte štyri mačky.“

Fíha, čudujem sa, kam sa všetci pomestia. Tomáš však hovorí, že majú veľký byt a dokonca aj zvieraciu aupairku, ktorá štvornohých miláčikov stráži, keď rodina niekam ide: "Dôležité je nastaviť si pravidlá – vo svorke mačacej aj psej a aby všetci poslúchali. Manželka je prísnejšia, ja im viac povolím a kŕmi ich dcéra. Máme to rozdelené.“

Praha je postrach, Olomouc relax

Tomášov život zásadne ovplyvňujú rôzne bariéry. Nemá síce zmapované všetky mestá v Čechách, no Praha rozhodne nie je bezbariérové mesto. "Nájazdy na chodníky sú tam staré, vysoké, takže si musím nájsť svoje uličky a vždy si vopred premyslieť a naplánovať trasu. Keď cestujem do Prahy, ako prvé treba nájsť bezbariérový vlak, stanoviť si časovú rezervu, lebo napríklad v metre nie vždy funguje výťah. Vtedy sa s elektrickým vozíkom musím vrátiť do inej stanice, kde výťah funguje a zvyšok trasy prejsť pešo, alebo ak mám obyčajný vozík, niekto mi musí pomôcť.“

Olomouc je srdcovým mestom fotografa Tomáša... Foto: Tomáš Helísek
olomouc srdce Olomouc je srdcovým mestom fotografa Tomáša Helíska.

Naopak, Olomouc je podľa Tomáša skvelé mesto. V Olomouci je bezbariérová nielen mestská hromadná doprava, ale aj chodníky, obchody či služby. "Veľa vecí si plánujem – manželku to občas rozčuľuje, ale ja som zvyknutý plánovať si cesty do práce a väčšinou prichádzam na schôdzky skôr. Aj doma to uplatňujem na dievčatá. Niekedy im schválne hovorím, že niekde máme byť o polhodiny skôr, aby sme prišli včas, potom som spokojný. Olomouc je malé veľké mesto a keď je pekné počasie, vďaka bezbariérovosti nemám problém dostať sa z jednej strany mesta na druhú aj bez autobusu,“ teší sa Tomáš.

V Olomouci chodí rád do parkov, kaviarní a bistier s kamarátmi, navštevuje festivaly, miluje historické olomoucké uličky – tie fotí najradšej. Fotenie pamiatok kedysi bral ako relax, fotil si ich viac-menej pre seba. Dnes aj v rámci zamestnania fotí reportáže, akcie, festivaly. Všetko zmenila pandémia – mnohé akcie sa nekonali a aj Tomáš mal viac času realizovať sa vo fotení. Ubudlo turistov, aj keď ich tam nikdy nebolo toľko ako v preplnenej Prahe. Z relaxu – voľnej fotografickej tvorby – sa stala Tomášova hlavná činnosť.

Z podhľadu

Tomáš začal spolupracovať s mestom Olomouc aj s tunajšou Univerzitou Palackého. Hoci štúdium nedokončil, z univerzity sa mu sami ozvali, že sa im páči štýl jeho fotiek a majú preňho úlohu. V roku 2018 tak Tomáš fotil projekt Zlaté promoce – absolventov fakulty, ktorí oslavovali 50 rokov od promócií. Téme vďačí aj za zoznámenie sa s fotografom Jindrom Štreitom, ktorý bol jedným z absolventov univerzity.

Obaja fotografi sa skamarátili a nováčik chcel od známeho kolegu pripomienky k svojej práci. Štreit ocenil napríklad Tomášovu fotku múzea umení v Olomouci z podhľadu, na ktorej ho zaujal nezvyčajný uhol. Z podhľadu by budovu vraj vôbec nespoznal. No to, čo je pri fotení budov výhodou, neplatí pre fotenie ľudí. Z podhľadu nevyzerajú veľmi lichotivo a potom nie sú s fotkami spokojní. Aspoň že budovy sa, na rozdiel od ľudí, neurazia. A práve pamiatky Tomáš fotí krásne, o čom sa možno presvedčiť na bratislavskej výstave Olomouc z po(d)hledu.

Apropo, Bratislava sa Tomášovi tiež veľmi páči: "Zdá sa, že som u vás nebol naposledy. Máte pekné Staré Mesto. Nafotím Bratislavu a fotky možno vystavím zasa v Olomouci.“ Hoci na Hviezdoslavovom námestí sú všetky fotky farebné, Tomáš Helísek miluje čierno-biele fotografie. Farebne začal fotiť až pred dvoma rokmi, keď vymenil fotoaparát a začal objavovať nové možnosti. Olomouc podľa neho krásne vyznie aj vo farbe.

Kto hľadá typické znaky Helískových fotiek, ich rozpozná aj vďaka nezvyčajným uhlom. Tomášov kamarát mu už vravel, že pri fotení z vozíka má veľkú výhodu: nemusím sa skláňať. Tomáš si však na elektrickom vozíku dal namontovať aj automatické zdvíhanie – keby potreboval fotky z klasickej výšky, už je flexibilný.

Foto: Tomáš Helísek
Olomouc z po(d)hledu

Fotí nielen architektúru, pamiatky – napríklad 35-metrový olomoucký Stĺp najsvätejšej trojice, ktorý je najvyšším súsoším v Česku a je na zozname svetového dedičstva UNESCO, alebo olomoucké fontány, ale aj murály – maľby namaľované na stene. V Olomouci ich robia v rámci Street Art festivalu – umelci si vytypujú plochy a namaľujú tam svoje dielo. Tomáš nafotil napríklad murál portugalského umelca, ktorý si hovorí Mr Dheo a svoje dielo nazval Self Made King (Self Made Kráľ), alebo vtipnú maľbu T. G. Masaryka na vysokoškolských internátoch.

"Zaujíma ma aj kontrast svetla a tieňa – napríklad na fotke katedrály. Rád fotím aj jeden motív z rôznych uhlov, za iného svetla či v inom ročnom období – vždy nájdem niečo nové, aj keď Olomouc už mám dosť nafotený. V minulosti som fotil aj psie športy, portréty. Zistil som, že dobrá fotka závisí od človeka, nie od foťáku. Aj keď technologické vychytávky mi dosť dokážu pomôcť – všelijaké stabilizácie, lebo ťažšie foťáky či objektívy neudržím v ruke a musím nájsť nejaký kompromis. Vo voľnej tvorbe sa občas stratí nedokonalosť – keď je niečo neostré, môžem sa tváriť, že to bolo schválne. Ale keď fotíte zákazku, musíte odviesť stopercentnú prácu, hendikep-nehendikep. Viem, že za posledné dva roky som urobil vo fotení veľký progres. Asi nikdy nebudem slávny či komerčný fotograf, fotenie mám ako vedľajšiu činnosť. Keď si aj niečo zarobím, peniaze aj tak dám do foťákov,“ smeje sa Tomáš.

Stále na plný úväzok pracuje v neziskovke a fotí popri práci: "Občas si ma niekto najme, ale vtedy si musím zobrať dovolenku. Fotím napríklad týždňový medzinárodný festival populárno-vedeckých filmov AFO (Akademia Film Olomouc) – to fotím od rána do večera, nie je to extra dobre platené, musím si zobrať voľno, veľmi sa nevyspím, ale ohromne ma to baví. Na to, aby som si pozrel filmy, väčšinou nie je čas – predvlani som stihol jeden dokument. Je to aj dosť ťažké – lebo 70 percent snímok fotíte ľudí v sále potme, takže človek musí byť dosť kreatívny – vymýšľať uhly, svetlo, možnosti – niečo sa vždy nájde. Je to však pre mňa srdcová záležitosť. Bavia ma na tom aj stretnutia s inými fotografmi.“

O tom, že Tomáš dáva do fotenia srdce, sa presvedčíte, keď sa vyberiete na jeho bratislavskú výstavu. Neohrozila ju ani pandémia – výstava je vonku na námestí a je dokonale bezbariérová pre všetkých. Trvá celý máj a ak by sa podarilo, že by putovala aj do iných miest… "To by bolo boží,“ zasníva sa Tomáš. Jemu sa sny zvyknú plniť.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #vozíčkar #Tomáš Helísek #olomouc #handbike #fotograf