Pre Máriu Slugeňovú je jej povolanie poslaním. Na Vianoce bude mať 92 rokov. Z nich 67 strávila v levočských ambulanciách ako detská lekárka.
Bola vlastne prvou detskou lekárkou na celom Spiši. Dodnes aktívne pracuje a je presvedčená, že každý deň môže priniesť niečo krásne.
„Prepáčte, napriek našej dohode som musela utekať k ortopédovi. Začala ma bolieť noha,“ ospravedlňuje sa útla žena za čakanie. Pritom za jej tempo chôdze by sa nemusel – napriek problému s nohou – hanbiť ani tridsiatnik.
Ambulanciu má v tehlovom domčeku na ulici Železničný riadok v Levoči. „Sme tu len tri mesiace, presťahovali sme sa zo zdravotného strediska,“ hovorí vysvetľujúco, snažiac sa zatvoriť staré „socialistické“ skrine s pokazenými zámkami. „Čoskoro to opravíme, len teraz máme viac pacientov. Deti začali chodiť do školy a tým pádom aj k lekárovi…“
Na vojnu si nepamätá
Elegantne upravená dáma si oblieka biely plášť. „Ani ma nefoťte, veď na mne už nie čo ukazovať. Myslím si, že na mne nie je nič zaujímavé, o čom by bolo potrebné hovoriť. Som obyčajná lekárka, ktorá sa stará o deti,“ pokračuje.
Ambulancia je prostá: vyšetrovací stôl, váha pre bábätká, lieková skrinka, dva písacie stoly, dve kreslá a chladnička. Nechýba však gumená kačička či iné hračky, ktoré zabavia ustráchané deti.
„Som už očkovaná,“ skonštatuje pri fotení bez rúška. Sem-tam si však rúško nasadí na tvár so slovami, že je to „taký lekársky zvyk“. Doktorka ani so svojím očkovaním proti covidu neváhala. „Hneď, keď to bolo možné, som sa dala očkovať. Trochu ma mrzí, že moja sestrička má na to iný názor. Ale rešpektujem dobrovoľnosť a snažím sa jej vysvetliť, že je to potrebné.“
Narodila sa v Košiciach. Keď mala desať rokov, začala sa druhá svetová vojna. Hovorí, že ju prežila v pokoji a na nič zvláštne si nepamätá. „Košice v tom čase pripadli na základe Viedenskej arbitráže Maďarsku. Môj otec bol Čech a musel z Košíc odísť. Pracoval vo výskumných poľnohospodárskych podnikoch ako inžinier. Museli sme odísť v priebehu dvoch dní. Našťastie sme mali v Spišskom Podhradí známu, ktorá povedala, že tam môžeme prísť, keďže mala voľnú izbu. Do tej sme sa nasťahovali – rodičia a moje dve sestry. Po pol roku sa našiel v Spišskom Podhradí byt,“ spomína si Mária Slugeňová.
„Mali sme sa sťahovať do Bratislavy, kde bol otec na ministerstve poľnohospodárstva, ale vážne ochorel. Dostal od svojho kolegu tuberkulózu, ktorá sa vtedy ešte nedala liečiť, a v priebehu krátkeho času zomrel. Ostali sme len s mamou,“ dodáva.
Očkovala medzi prvými
Dôležité pre ňu bolo ukončenie gymnázia. Keďže sa učila veľmi dobre, plánovala vysokú školu. „Chcela som byť profesorkou, tak ako moja sestra. Ale presvedčila ma kamarátka. Ani neviem prečo ma to nadchlo a prihlásila som sa na medicínu. Možno preto, že mám rada deti. Študovala som v Bratislave, lebo v Košiciach v tom čase lekárska fakulta nebola. Vznikla, keď som končila druhý ročník, ale prestúpiť som už nechcela,“ vysvetľuje. Všetky tri sestry vyštudovali pomocou štipendií.
Neskôr musela tri roky praxovať v nemocnici na detskom oddelení. Až potom získala atestáciu. V nemocnici však ešte rok pracovala na infekčnom. „V Levoči vznikla prvá detská ambulancia na celom Spiši, nebola ani v Spišskej Novej Vsi. A ja som sa do nej dostala,“ pousmeje sa detská lekárka.
Choroby boli podľa nej také isté ako dnes. „Liečila som väčšinou prechladnutia, vyrážky, vredové či zápalové ochorenia a infekčné choroby. Osýpky, ovčie kiahne či čierny kašeľ boli úplne bežné, keďže sa proti nim ešte neočkovalo. Vážnejšie prípady som posielala do nemocnice,“ vyratúva.
S povinným očkovaním sa na Slovensku začalo v roku 1958. Deti dostávali vakcíny proti tuberkulóze, detskej obrne, záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu. V krátkom čase bola dosiahnutá takmer 100-percentná preočkovanosť a od roku 1961 tieto choroby prakticky vymizli. „Aj ja som očkovala detičky proti všetkým týmto chorobám. Chodili všetci a nikto sa nad tým nezamýšľal, keďže videli, ako trpeli a zomierali nezaočkované deti. Nikoho nebolo potrebné presviedčať. Bolo to samozrejmé a ľudia vakcínam verili. Teraz sa špekuluje. Mnohí sa robia múdrejší ako lekári. A presne je to preto, že sa už nestretávajú s týmito chorobami,“ myslí si Mária Slugeňová.
Lekárka sa však dnes už stretáva s rodičmi, ktorí na povinné očkovanie neprídu. „Vyhovárajú sa, že ich dieťa bolo choré. A ja sa ich potom pýtam, prečo neprišli s chorým dieťaťom k lekárovi,“ hnevá sa. Ešte horšie to bolo teraz počas pandémie. „Mnoho detí nemáme zaočkovaných, báli sa k nám chodiť. Deti s rokom narodenia 2019 sú slabo zaočkované. Mamičkám musím veľa dohovárať. Vysvetľujem im, že kým nemajú teplotu, na očkovanie môžu prísť,“ hovorí lekárka zanietene.
Pacientov má stále dosť. „Mala som ich veľmi veľa, keď som tu bola sama. Teraz ich môže byť okolo 700 až 800. Nerátala som to. Ale mám dojem, že kedysi nechodili rodičia s deťmi tak často k lekárovi ako teraz. Dnes máme v Levoči šesť detských lekárov, tak sa to podelilo. Nerobím preto, aby som mala veľa pacientov, ale preto, aby som nebola doma sama.“ V očiach lekárky sa v tej chvíli objavia slzy. „Viete, prednedávnom mi zomrel mladší syn. Keď robím, čas mi ubieha rýchlejšie. Z ambulancie si idem nakúpiť, pripravím všetko, čo treba, a potom si sadnem pred televíziu. Pozerám väčšinou náboženské programy a tak idem spať,“ opisuje svoj deň. Seriály alebo filmy už nepozerá. Ale veľmi dobre si pamätá Nemocnicu na okraji mesta alebo seriál Sanitka.
V ambulancii aj pravnúčatá
V Levoči žije množstvo Rómov. Samozrejme, že aj tých má doktorka Slugeňová pravidelne v ambulancii. „Je ich teraz veľmi veľa. Keď som začala ambulovať, boli však úplne iní. Lekár bol pre nich autorita. Boli slušnejší, dali si povedať. Prišli aj na očkovanie. Nepamätám si, že by sa s nami v ambulancii hádali. Keby ste počuli, ako dnes dokážu sestričke nadávať… Minule ju tu jedna matka opľula. Zhoršuje sa to z roka na rok. Robia sa veľmi múdri. Aj keď bolo povinné testovanie, tak sme sa s nimi trápili,“ hovorí s tým, že aj tieto situácie berie tak, ako prídu.
Za 67 rokov sa v ambulancii vystriedalo mnoho detí. „Dnes ku mne chodia aj prapravnúčatá mojich prvých pacientov. Stáva sa to najmä u Rómov. Dievčatá veľmi skoro rodia, a tak ku mne príde matka, ktorá bola mojou pacientkou, so svojou dcérou, a tá už má na rukách svoje dieťa. Je to u nich normálna vec. Aj teraz mám 15-ročnú rodičku.“
Doktorka pracuje päť dní v týždni, niekedy začína o siedmej ráno, inokedy o ôsmej či deviatej. „Šesť hodín ambulancia, vyšetrovanie a potom ostatné – písanie, objednávanie liekov, vypisovanie rôznych hlásení,“ spresňuje.
Jej obvod tvorí časť mesta Levoča, časť obce Doľany – Roškovce, Spišský Hrhov a časť Levočská Dolina. „Predtým som mala celú Levoču. Len osada Nad tehelňou bola obrovská. Asi si budem musieť urobiť nejakú štatistiku, koľko detí ošetrujem,“ hovorí s úsmevom.
Na svojho prvého pacienta si nepamätá. Roboty bolo veľa, ale tá práca nebola ešte taká plná administratívnej činnosti, ako je dnes. Dispenzarizácia nebola taká dôsledná, bolo viac času aj na rozprávanie sa s pacientmi a vysvetľovanie v rámci poradní. "Presne viem, ako s deťmi komunikovať a ako ich vyšetriť, aby sa nebáli, a ako zistiť aj to, čo je skryté pod povrchom, v detskej duši,“ hovorí lekárka, ktorá sa musela postupom času začať aspoň trochu venovať aj moderným technológiám.
Deti sú jej jediná radosť
„Veľmi som sa chcela naučiť robiť na počítači, ale syn ma od toho odhováral. Hovoril, že mi to netreba a mám sa venovať predovšetkým liečeniu pacientov a nekaziť si oči. Zvládnem však vypísať e-recept. Všetko ostatné má na starosti sestrička. Nemôžem aj vyšetrovať, aj zapisovať do záznamov. A sestričky sú na elektronizáciu školené. Nás lekárov nikto neškolil. Ale vzdelávam sa aj sama, odoberám dva lekárske časopisy, ktoré si doma študujem.“
Život lekárke uteká, a ako hovorí, je to v ňom také všelijaké. "Dá sa to všetko prekonať, ale človek sa musí obetovať.“ Ako to všetko zvláda? „Je potrebné si uvedomiť, že sú ľudia, ktorí to majú aj horšie. Predsa len, mne zdravie ešte dobre funguje, takže môžem prekonávať aj horšie situácie. Dokonca chodím raz alebo dvakrát do mesiaca slúžiť do nemocnice na detské oddelenie. Niekto si môže myslieť, že tá robí už dlho, musí mať milióny, ale figu borovú, nie je to tak,“ usmeje sa.
Manžel jej zomrel už dávno a celý život mala najväčšiu radosť zo svojich detí. „Najkrajšie obdobie bolo, keď sa mi narodili synovia. Neskôr, keď mali nejaké životné úspechy. Dnes sa teším z vnúčat a pravnúčat, ktoré sú však vo svete. Jedna vnučka je v Čechách v Liberci a druhá v Amerike."
Teší sa však aj zo svojich detských pacientov, ak sa im niečo podarí. „Kedysi sme chodili viac aj do domácností, ale ani dnes sa tomu nevyhýbam. Hlavne ak nám tu niekto v ambulancii povie, že napríklad ich suseda pred viac ako rokom porodila a ja o ničom neviem. Vždy sa tam so sestričkou prejdeme, pozriem dieťa, upozorním mamičku na jej povinnosti a keď si nedá povedať, veru ohlásim problém na úrad. Posledne som tak bola na Levočských Lúkach, keďže mamička nebola s dieťaťom na prevencii,“ vysvetľuje svoju taktiku.
Hoci vo svojom veku patrí Mária Slugeňová práve v tomto období do najrizikovejšej skupiny, o ukončení svojej praxe neuvažuje. "Dávala som si veľmi veľký pozor, pravidelne som sa testovala. Práca je pre mňa jedinou pozitívnou vecou, ktorú už teraz vo svojom živote mám. Som katolíčka, moja mama bola veľmi nábožensky založená, niekedy sme si mysleli, že až veľmi, takže nás takto vychovala. Určite mi pomáha Pán Boh a moja patrónka Panna Mária. Takže sa na nich spolieham,“ dodáva detská lekárka s úsmevom.