Keď sa v Nemecku v januári 1933 Adolf Hitler dostal k moci, malá Esther mala niekoľko týždňov po oslave svojich deviatych narodenín. Dcéra učiteľa v židovskej škole sa odmalička venovala hre na klavíri, čo si želali jej rodičia. K hudbe ju priviedol otec Rudolf Loewy. Cestu k uplatneniu nadania jej však zatarasila rastúca vlna antisemitizmu.
Najprv ju pre jej židovský pôvod ponižovali a zastrašovali v škole, neskôr to bolo čoraz horšie. „Medzi najkrajšie roky mladosti patria tie, keď máte 16 až 20 rokov. Ale akú mladosť sme mali? Nijakú, naozaj. Strašnú mladosť," zdôraznila pre stanicu Deutsche Welle, keď oslavovala 90. narodeniny.
Keď nás zachránili americkí vojaci, jeden z nich mi podal harmoniku. Tancovala som s nimi aj s ďalšími preživšími okolo horiaceho portrétu Adolfa Hitlera, aby sme oslávili víťazstvo Spojencov nad nacistami.Esther Bejaranová o oslobodení nacistického koncentráku v Ravensbrücku
Po Krištáľovej noci ju rodičia poslali do sionistického tábora, kde sa mala pripraviť na emigráciu do Palestíny. Bolo to pochopiteľné: Židia v Nemecku zažili v noci z 9. na 10 novembra 1938 dovtedy najväčší teror od Hitlerovho nástupu k moci. Nacisti a ich stúpenci počas Krištáľovej noci podpaľovali synagógy, rozbíjali obchody patriace Židom a rabovali. Tiekla aj krv. Pri pogrome zavraždili 91 Židov, mnohí ďalší zomreli v krátkom čase na následky ťažkých zranení.
Pokus o emigráciu však 15-ročnej Esther Loewyovej nevyšiel. Z nacistického Nemecka bolo čoraz ťažšie ujsť. A fakticky beznádejne to vyzeralo po 1. septembri 1939, keď vypukla druhá svetová vojna po hitlerovskom napadnutí Poľska.
Čítajte aj „Židovský kráľ" si pýtal 20-tisíc korún za oslobodenie od deportácieCesta v dobytčiaku trvala päť dní
Loewyovú najprv odvliekli do kolónie nútených prác určených pre Židov v bavorskom Neuendorfe, kde drela dva roky. Do Auschwitzu ju deportovali v apríli 1943. „Doviezli ju tam spolu s ďalšími Židmi v dobytčom vagóne po piatich dňoch strastiplnej cesty," napísala stanica BBC. Otročina pokračovala: musela ručne prenášať ťažké kamene, ktoré používali stavbári. „Teraz, odporní Židia, vám ukážeme, čo znamená pracovať!" zvrieskol po ich príchode jeden esesácky dôstojník.
Zavlečenie do Auschwitzu predstavovalo takmer istú cestu k smrti. Časť deportovaných, ktorých Nemci považovali za pracovne nevyužiteľných, vraždili v plynových komorách. Tých, ktorých ponechali nažive, prideľovali na otrocké práce. V hrozných podmienkach podvýživy a chorôb. Mnohí zomreli už po niekoľkých týždňoch. Loewyová mala trochu šťastie v nešťastí, že ju deportovali na jar. Nie v zime, keď treskúce mrazy ešte zhoršovali strašné podmienky.
Najchladnejšie ročné obdobie, našťastie, v Auschwitzi neokúsila na vlastnej koži tak ako ostatní väzni. A o niečo sa jej zlepšili podmienky, v ktorých živorila. Začula totiž, že esesáci hľadajú väzenkyne do ženského orchestra, ktorý vznikal v čase, keď v Auschwitzi začala otročiť. Prihlásila sa, keď hľadali niekoho, kto vie hrať na akordeóne. Síce nikdy predtým tento hudobný nástroj nedržala v rukách, ale spoliehala sa, že to zvládne: veď hra na ňom je podobná ako na klavíri, lebo má tiež klávesy.
Ženský orchester mal za úlohu spríjemňovať esesáckym dôstojníkom ich voľné chvíle a tiež musel muzicírovať, keď do Auschwitzu prichádzali nové vlakové transporty.
Z najbližšej rodiny nikto neprežil
Rodičov a jednu z dvoch sestier Loewyová naposledy videla predtým, ako ju odvliekli do spomínaného Neuendorfu. Neskôr sa dozvedela, že sestru Ruth tiež deportovali do Auschwitzu. Nemohli sa stihnúť vidieť, lebo ju zabili už v decembri 1942. Holokaust neprežili ani matka Margarethe a otec Rudolf, ktorých nacisti zastrelili.
Ženský orchester v Auschwitzi fungoval do októbra 1944. Čistokrvné Židovky z neho zostali v tomto koncentráku, Nežidovky a miešanky deportovali do Ravensbrücku v Nemecku. Bola medzi nimi aj Loewyová, pretože starú matku mala katolíčku.
Venovala sa boju proti antisemitizmu až do konca svojho života. Žena, ktorá prežila počas holokaustu veľa útrap, mala pokojnú smrť: zomrela v spánku.
Skončenia vojny sa dočkala v Ravensbrücku. „Keď nás zachránili americkí vojaci, jeden z nich mi podal harmoniku. Tancovala som s nimi aj s ďalšími preživšími okolo horiaceho portrétu Adolfa Hitlera, aby sme oslávili víťazstvo Spojencov nad nacistami," povedala pre agentúru AP, keď oslavovala 85. narodeniny.
Po vojne Loewyová zamierila do Palestíny, kam na rozdiel od nej stihla pred vypuknutím vojny emigrovať jej druhá sestra Tosca. Našla si tam muža, s ktorým si založila rodinu, ale vysnívaný štát Izrael sa pre bývalú väzenkyňu nestal natrvalo novou domovinou. (Zosobášila sa s Nissimom Bejaranom, vodičom nákladiaku, ktorý sa narodil rodičom po ich príchode z Bulharska do Palestíny.)
Izraelská politika ju veľmi sklamala
Židovka, ktorá prežila dva nacistické koncentráky, bola po emigrácii spočiatku nadšená, ale rýchlo sa to začalo meniť, podobne to cítil aj jej manžel. „Chceli sme rozvíjať krajinu spoločne s Palestínčanmi. Vo všeobecnosti nám pomáhali. Nielen nám, ale aj prvým Židom, ktorí tam prišli," povedala v roku 2008 pre server Electronic Intifada.
Loewyová, vlastne po svadbe už pani Bejaranová, bola nespokojná s izraelskými lídrami. Prekážala jej politika Davida Ben-Guriona, keď bol v rokoch 1955 – 1963 predsedom vlády. „Môj muž a ja sme nedokázali ustáť izraelskú politiku. Bola to katastrofa. Život bol ťažký, pretože sme nesúhlasili s hroznými vecami, ktoré sa robili Palestínčanom," tvrdila Bejaranová pre Electronic Intifada.
Pokračovala, že pomery boli v tejto súvislosti čoraz neznesiteľnejšie, preto sa s manželom rozhodla odsťahovať z Izraela po pätnástich rokoch života v tomto štáte. Odišli do Nemecka, lebo Bejaranová mala stále tamojšie občianstvo. Priznala sa, že to bolo ťažké, lebo si uvedomovala, že sa odchádza žiť do krajiny páchateľov holokaustu.
(Treba ešte dodať, že, naopak, podľa Deutsche Welle si Bejaranová vybrala návrat do Nemecka pre zdravotné problémy svojho muža.)
Čítajte aj Prežila holokaust. Pápež 81-ročnej žene pobozkal tetovanie na predlaktíOdplata
Počas prvých týždňov po dlhých rokoch znovu v Nemecku Bejaranovú prenasledovali temné myšlienky. Zdôverila sa, že keď videla na ulici nejakého starého muža, často si kládla otázku, či to môže byť niekto, kto zastrelil jej rodičov.
Postupom času sa naučila žiť s tým, že si vybrala návrat do Nemecka. Živila sa hudbou a chodila prednášať mladým. Žena, ktorá sa mala stať jednou z obrovského počtu obetí holokaustu, bola rada, že môže vystríhať mládež pred hrozbou, že by sa mohlo zopakovať niečo podobné. „Je to moja odplata, že chodím do škôl, aby som rozprávala o tom, čo sa stalo. Nech sa nič podobné nikdy neudeje," podčiarkla podľa BBC.
Bejaranová sa venovala boju proti antisemitizmu až do konca svojho života. Žena, ktorá prežila počas holokaustu veľa útrap, mala pokojnú smrť: zomrela v spánku.
Ženský orchester v nacistickom Auschwitzi
- Nemci, ktorí okupovali Poľsko, vytvorili toto hudobné teleso v apríli 1943. (Nacisti zriadili koncentračný tábor v Auschwitzi v roku 1940, prvý transport väzňov dorazil v júni, bolo v ňom 728 poľských zajatcov, medzi nimi 20 Židov. Neskôr postavili plynové komory, v ktorých vraždili deportovaných. Zabili v nich viac ako 1,1 milióna ľudí, najväčší počet obetí tvorili Židia.) Orchester sa spočiatku skladal z 20 hudobníčok, o rok neskôr ich bolo 42–47, vrátane niekoľkých speváčok. (Baraky v Auschwitzi na snímke z roku 1939 pôvodne slúžili poľskej armáde.)
- Orchester hrával hlavne nemecké vojenské pochodové piesne. Keď si esesáci zmysleli, že väznené ženy budú muzicírovať až niekoľko hodín, museli poslúchnuť bez ohľadu na to, či silno pršalo, alebo husto snežilo. O beštialite veliteľov svedčilo aj to, že hudba musela znieť i vtedy, keď esesáci robili takzvanú selekciu deportovaných – po ich príchode rozhodovali, kto pôjde na otrocké práce a koho pošlú na smrť do plynovej komory. Počas nediel, ktoré si nemeckí dôstojníci vyhradili na oddych, hromadne počúvali orchester. Na nedatovanej snímke je druhý zľava sadistický lekár Josef Mengele a ďalší esesáci. V novembri 1944 členky orchestra presunuli v dobytčom vagóne do koncentračného tábora Bergen-Belsen na nemeckom území. V januári 1945 nežidovské členky transportovali do koncentráku v Ravensbrücku, ktorý sa tiež nachádzal v Nemecku.
- V orchestri bolo aj niekoľko deportovaných žien z rozbitého Československa: Helen Spitzerová pochádzala z Bratislavy. Lotta Lebedová žila pred vypuknutím vojny na českom území. Margot Anzenbacherová sa narodila v Plzni (v roku 1949 sa vydala za známeho herca Josefa Větrovca, ale po štyroch rokoch sa rozviedli).
- Po smrti Esther Bejaranovej zostala nažive už len jedna bývalá členka orchestra: Anita Laskerová-Wallfischová židovského pôvodu, ktorá sa narodila v Nemecku a pred týždňom oslávila 96. narodeniny, žije od skončenia vojny v Anglicku. V roku 2018 na pôde nemeckého parlamentu predniesla spomienkový prejav pri príležitosti 73. výročia oslobodenia Auschwitzu sovietskou armádou v januári 1945.