Autor knihy Ján Gálik je tiež rodák z kraja pod Bradlom. Veril, že bude mať dosť nového materiálu? Mal ho nachystaný alebo bádal? „S návratom demokracie sa priam roztrhlo vrece s dielami o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ale z nich sa verejnosť len málo dozvedela o jeho skutočných koreňoch.
Foto: Z knihy Jána Gálika Milan Rastislav Štefánik a jeho rodný kraj
Bol to paradox: Vďaka záslužnej práci viacerých historikov, ktorí vychádzali zo štúdia najmä francúzskych archívov, sme poznali Štefánikov život v zahraničí dosť podrobne a tak sme ho často aj prezentovali. Keď sa však v televíznych reláciách – pri stom výročí Štefánikovho úmrtia – francúzski historici pýtali, kde sa vzala taká osobnosť ako M. R. Štefánik v obci, kde žilo iba niekoľko sto obyvateľov, odpoveď sa hľadala veľmi ťažko. A to bol pre mňa rozhodujúci impulz, aby som sa pustil do písania tejto knihy."
Pramene a rodokmene
V publikácii teda účinkuje kopaničiarsky kraj, Štefánikova rodina, jeho priatelia a priaznivci. O Štefánikovom pôsobení v zahraničí toho vieme veľa – vedeli by sme rozprávať, ako fotil na Tahiti, čo zažil v Paríži, ale s kým sa kamarátil v detstve a kto boli jeho predkovia, to nie je všeobecne známe.
Poznáme ho najmä v generálskej čiapke, ale on mal aj iné podoby. Prekvapí nás napríklad už aj portrét na obálke tejto knihy – Štefánik tam vyzerá ako mladý vedec. A tak ho Ján Gálik predstavuje v celej publikácii – z nových uhlov pohľadov a v súvislosti s regiónom.
Pozrite si, ako vyzeral mladý M. R. Štefánik
Je zrejmé, že podjavorinsko-podbradliansky kraj dobre pozná. Odkedy sa jeho histórii venuje? „Je to takmer polovica života. Môj strýko Michal Gálik, absolvent Karlovej univerzity a stredoškolský profesor, bol spoluautor a jazykový redaktor veľkého dvojzväzkového zborníka Štefánik z roku 1938. Vďaka strýkovi som sa už od detstva stretal s poznávaním života a diela M. R. Štefánika, ako aj našej regionálnej histórie.
Okrem toho, málo sa vie, že Bodnárova Myjava, ktorá vyšla roku 1911 a bola prvým kolektívne vypracovaným monografickým vlastivedným dielom na Slovensku, je doslova studnicou poznania celokrajových pomerov, v ktorých M. R. Štefánik a jeho súpútníci vyrastali. Nehovoriac o tom, že jej zostavovateľ Július Bodnár bol vzdialeným príbuzným M. R. Štefánika. Autorom Novších dejín vo svetle národného povedomia, ktoré sa stali doslova obžalobou tunajších národnostných pomerov, bol aj bratranec signatára Trianonskej zmluvy Štefana Osuského – biskup Samuel Štefan Osuský.
A spojenie týchto dvoch hlavných prameňov – najväčšieho dvojdielneho knižného diela Štefánik z roku 1938, v ktorom sú príspevky 75 osobností vrátane T. G. Masaryka, Edvarda Beneša a Milana Hodžu, a Bodnárovej Myjavy z roku 1911 – sa stalo základom tvorby knihy Milan Rastislav Štefánik a jeho rodný kraj."
Tak to sú naozaj vzácne pramene a na knihe to aj vidno. Sú v nej zaujímavé informácie, neznáme fotky, doklady a najmä podrobné rodokmene.
Čítajte viac Komiksový román Štefánik ukazuje neviditeľné. Legenda v celkom inom svetle
Mal v rodine rebelantov
A čo sám autor považuje za najcennejšie? „Snažil som sa zozbierať a pretlmočiť všetko dôležité, čo sa v našom kraji o Štefánikovej rodine ešte zachovalo,“ hovorí Ján Gálik. Popri poznatkoch z publikácií Jána Juríčka a Milana Varsika čerpal som aj z menej známych prác a životopisných štúdií Branislava Varsika, Michala Bodického, Vladimíra Roya a Jána Lichnera, Michala Gálika a ďalších. Tak vznikol obsiahly prameň materiálov s viacerými novými pohľadmi na rodinné a krajové zázemie M. R. Štefánika.
Napríklad na jeho málo známe intelektuálne zázemie. To vyplývalo z početného zastúpenia tunajších evanjelických kňazov, zväčša absolventov nemeckých univerzít alebo tzv. panslávov, ktorých v knihe dokladujem rodinnými väzbami. Patrilo medzi nich až pätnásť príslušníkov širšej štefánikovskej rodiny, evidovaných v tzv. Čiernej knihe Uhorska. Každý z nich mal svoju životnú skúsenosť s národnostným útlakom – čo sa, pochopiteľne, muselo prejaviť aj v živote a postojoch M. R. Štefánika. Snažil som sa zachrániť a v knihe uverejniť viaceré vzácne a dosiaľ nepublikované fotografie, ktoré sa zachovali u širšieho Štefánikovho príbuzenstva, alebo snímky polozabudnuté vo viacerých archívoch.“
Okrem snahy priblížiť čo najviac dokumentov spojených so Štefánikovým životom a dielom Ján Gálik teda zachytil v knihe aj atmosféru kopaničiarskeho regiónu. „Okrem nemalého počtu doslova posvätných historických miest hurbanovsko-štefánikovského kraja je to aj jeho prírodná scenéria, ktorú návštevníci Bradla obdivujú. Milan Rastislav Štefánik to vtesnal do názvu „čarokrásny kraj“, a niečo z tohto jeho videnia som sa snažil zakomponovať aj do knihy, v nádeji, že sa stane súčasťou celkového poznania a dotvorenia obrazu Štefánikovho rodiska."
Bradlo je stále mementom
Odpovedá kniha na otázku, ako sa Štefánikova osobnosť a jeho činy odrážajú v činoch jeho krajanov? Ján Gálik tvrdí, že doterajšia historiografia venovala len malú pozornosť tomu, ako Štefánikovi krajania reagovali na jeho heroický zápas za oslobodenie národa. Z dochovaných prameňov ale vyplýva, že v légiách mali zo Slovákov najväčšie zastúpenie, v USA ako prví výrazne podporili tzv. milióndolárovú zbierku na oslobodenie Slovenska a najpočetnejší boli dobrovoľníci z tohto kraja aj v práporoch Gárd slovenskej slobody, ktoré na konci prvej svetovej vojny oslobodzovali Slovensko.
Foto: SHUTTERSTOCK
„Aj počet obetí, ktoré Štefánikovi krajania priniesli počas prvej svetovej vojny, bol nadpriemerný. Štefánik teda nebol ‚zvon bez veže‘, čo som chcel v knihe zdôrazniť a zároveň som chcel priblížiť aktivity krajanov, pokračovateľov štefánikovského diela vo svete – brezovských rodákov Štefana Osuského a Jána Papánka, myjavských rodákov Ivana Krnu a Ivana Markoviča alebo vnuka J. M. Hurbana – Vladimíra Svetozára Hurbana," upresňuje Ján Gálik.
„Svojou knihou som chcel verejnosti pripomenúť, že Milan Rastislav Štefánik a Bradlo sa stali trvalými symbolmi slobody. Dnes sa málo vie, že začiatkom mája 1939 vítal na Bradle slovenskú vládnu delegáciu nápis: ‚Kto si rúcal to, čo Štefánik budoval, nevkroč sem, lebo miesto toto pre každého verného Slováka sväté‘ a ešte menej sa vie, že o ďalšie dva týždne tam prišiel 25-tisícový zástup ľudí. Táto prvá národná púť na Bradlo sa stala faktickým začiatkom odboja počas druhej svetovej vojny v tomto kraji i na Slovensku.
A podobným symbolom – tentoraz demokratického úsvitu a zároveň posledného legionárskeho vzopätia – sa stali viacdňové májové oslavy v roku 1968, keď na Bradlo prišlo v priebehu týždňa okolo stotisíc ľudí. Zostáva však dopovedať, že so Štefánikovou kritikou boľševizmu, ktorá vyvrcholila počas jeho pobytu na Sibíri, bolo po druhej svetovej vojne spojené aj polstoročné úsilie komunistov vymazať ho z pamäti národa. Toto úsilie, žiaľ, v podobe sibírskych dozvukov postihlo aj jeho hlavných spolubojovníkov, ktorí dožívali v zahraničí, domácich legionárov, a v neposlednom rade aj jeho rodný kraj. Tento smutný fakt som sa snažil štatisticky doložiť v závere knihy," uzatvára Gálik.