Trnavský rodák si hneď po druhej svetovej vojne prevzal Medailu za chrabrosť a Odbojový kríž I. triedy. „Odovzdával mi ich jeden generál v Brezne. Vtedy som si vravel, že je to vyznamenanie za prežitie. Mnohí iní sa toho nedožili. Dostal som sa viackrát do nebezpečných situácií, ale vždy som mal obrovské šťastie,“ zdôrazňuje.
Jeho spolužiakom bol spisovateľ a antifašista Alfréd Wetzler, jeden z dvoch väzňov, ktorým sa podarilo ujsť z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Druhým bol Rudolf Vrba. Oni prví informovali o zverstvách v koncentračných táboroch. „Videl môjho brata vykopať si svoj vlastný hrob,“ spomína so smútkom v hlase Veselsky.
V čase druhej svetovej vojny pracoval v Bratislavskej všeobecnej banke pod Michalskou bránou. „Stretávali sa tam na schôdzkach Ján Ursíny, Gustáv Husák, Jozef Šoltész či Karol Šmidke, ktorý sa čoskoro vytratil, vedeli sme, že má namierené do Moskvy… Mám pocit, že z banky putovali neskôr peniaze aj na podporu Povstania. V lete 1944 mi Husák s Ursínym povedali, aby som sa 1. augusta hlásil v Banskej Bystrici. Tam ma zadelili do brigády Bohdana Chmeľnického. V tom čase bola na stredných školách predvojenská príprava, čo sa ukázalo, ako užitočné,“ spomína na dramatické udalosti takmer pred 80 rokmi.
Čítajte viac Otec Slovákov študoval ako storočný. Sláva a peniaze nestačia, tvrdí Joe Veselsky
Po oslobodení si našiel dobrú prácu. Stal sa osobným tajomníkom povereníka priemyslu a obchodu Dr. Jána Púlla a neskôr pôsobil ako tajomník Ústrednej športovej rady. Osudným sa mu stal stolnotenisový zápas výberu Slovenska v Juhoslávii. Odohral sa najmä jeho zásluhou, vybavil všetky potrebné doklady na cestu, čo v tom čase nebolo jednoduché.
„Keď som sa vrátil, našiel som vystrašenú manželku, štátna bezpečnosť nám obrátila byt naruby. Začali ma podozrievať, že mám prepojenie na Tita a obviňovať z národného komunizmu. To bol v tom čase veľký hriech.“
Mieril do Austrálie, zakotvil v Írsku
Vedel, že mu už nedôverujú. Jeho obavy sa stupňovali. V roku 1948 sa rozhodol a s manželkou a dvoma malými deťmi emigroval. Odchádzali pod tlakom udalostí narýchlo, zobrali si len najnutnejšie veci. O tri dni neskôr manželka volala sestre a chcela, aby zachránila niektoré im blízke veci v byte na Dostojevského rade. V ňom však už nič nenašla. Bol prázdny…
Pôvodne mali namierené do Austrálie. Rozhodla náhoda, ktorá nasmerovala Veselskeho s rodinou do Dublinu. V prestupnej stanici v Zürichu niekoľko mesiacov čakali na víza. „Stretol som sa tam s Michaelom Šusterom z Bratislavy. Ešte v čase, keď som pracoval na povereníctve, som pre neho urobil nejaké drobné služby. Zürich je najdrahšie mesto, vraví mi, poďte zatiaľ do Dublinu, kým dostanete víza do Austrálie, presvedčil nás.“
Michael mu v Dubline dohodil prácu v garáži, kde robil servis áut a tankoval benzín. Hneď vedľa stála obrovská konzerváreň na ovocie a zeleninu, jej autá k ním chodili tankovať. Tam sa začala aj jeho írska stolnotenisová kariéra.
Nik spočiatku netušil, že Veselsky je výborný stolnotenisový hráč. Až raz sa stretol s chlapíkom, ktorý mal v neďalekej fabrike svoj tím. Pozval ho, aby si prišiel s nimi zahrať. Po pár loptičkách bolo jasné, že výkonnostne jasne prevyšuje všetkých v tíme. „Generálny riaditeľ firmy, ktorú tím reprezentoval, bol stolnotenisový nadšenec. Zaujímal sa o moju minulosť a ujal sa nás. Odvtedy mi šofér priviezol každý piatok desaťkilový balík konzerv, potravín, tovaru, ktorý by sme si inak nemohli dovoliť.“
Stolný tenis bol v tom období v Írsku v plienkach. Veselsky začal na troch školách učiť deti jeho základy. Z toho sa žiť síce nedalo, ale niečo si prilepšil. Za jeden večer, asi za tri hodiny, dostal libru. V garáži, kde pracoval, bral za týždeň osem libier a desať šilingov. Ale všetci už vedeli, že je naslovovzatý stolnotenisový expert. Neprešli ani dva roky a vymenovali ho za trénera írskej reprezentácie. Keď mal cestovať so ženami na majstrovstvá sveta do Štokholmu, zistili, že nemá pas. Expresne mu vybavili občianstvo, na ktoré sa inak čakalo desať rokov. Získal ho v roku 1952.
Čítajte viac Musel som sa hrať medzi mŕtvolami. A prežil som iba zázrakom
Trénoval aj írsku prezidentku
Čoskoro nato začal podnikať a stal sa nielen bohatým, ale aj vplyvným mužom. Ozval sa mu bývalý švajčiarsky konzul v Bratislave, ktorému kedysi pomáhal nájsť vhodnú budovu pre jeho úrad na Palisádach a po emigrácii sa s ním stretol aj v Zürichu. Ponúkol mu, aby zastupoval švajčiarske značky hodiniek Doxa a Langendorf v Írsku.
„Prijal som to okamžite. A už čoskoro som dostal prvú zásielku – tristo dámskych hodiniek. Každé ma stáli dva a pol libry. Išiel som s nimi k jednému vychytenému zlatníkovi. Netušil som, koľko mám za ne žiadať. Napokon som si vypýtal za každé tri libry. Zobral všetkých tristo a ja som zarobil prvých 150 libier. Tak sa to začalo.“
Za niekoľko rokov sa vypracoval na najväčšieho predajcu hodiniek v Írsku. Dodával ich tristo klenotníkom v celej krajine. Svoj biznis stále rozširoval. Postupne sa preorientoval na predaj diamantov, ktoré nakupoval v Antverpách. „To už bolo niečo iné. Keď som predal jeden naozaj dobrý diamant, zarobil som viac peňazí ako bol môj celomesačný zisk s hodinkami.“
V Írsku žijú v súčasnosti tisícky Slovákov. Joe Veselsky s rodinou patril v roku 1948 medzi prvých, ktorí sa tu usadili. Získal si úctu Írov, ale stretávali sa neskôr u neho i mnohí Slováci. Otcovi Slovákov, ako ho tu volajú, blahoželá k narodeninám každý rok prezident krajiny Michael D Higgins. Rád spomína na stretnutia s jeho predchodkyňou Mary McAleesovou, ktorá bola v úrade dlhých štrnásť rokov. Kedysi sa venovala stolnému tenisu a on bol jedným z jej trénerov.
„Po mnohých rokoch sa už cítim viac ako Ír, ale keď hrajú proti sebe Slovensko a Írsko, vždy som na strane Slovákov,“ usmieva sa Joe Veselsky.