Toto je príbeh Milana Presburgera. Protestantského kazateľa, ktorý svojimi dobročinnými projektmi pomáha desiatkam ľudí bez domova prežiť a odraziť sa od dna.
Viera, tabu a drogy
„Vyrastal som v bežnej ateisticko-komunistickej rodine. Duchovné veci sa u nás nikdy veľmi neriešili,“ opisuje Milan Presburger. Jeho rodičia počas socializmu nepatrili k tajným podporovateľom ani členom cirkvi. Pomáhať iným však bolo pre nich bežnou súčasťou života. „Otec pracoval ako robotník. Obrábal plechy. Pamätám si, že keď ho ktosi poprosil o pomoc s niečím, pracoval na tom celé voľné víkendy. Mama občas mala poznámky, že by to nemal robiť zadarmo. Pri tom sama pomáhala iným rovnako rada a často ako on. U nás to bol akýsi štandard,“ spomína.
Tvrdí, že počas dospievania hľadal sám seba a všeličo vyskúšal. Na otázku kto je a kam chce v živote smerovať nepoznal odpoveď. Cítil len, že ho to ťahá k pomoci druhým. „Raz som sa ocitol na protestantskej kázni. Bol to pre mňa špecifický zážitok. To kázanie bolo veľmi dynamické a autentické. Kazateľ hovoril príbeh o tom, ako sa kola dostala do Afriky,“ spomína. Príbeh a prirodzený spôsob komunikácie s veriacimi ho zaujal. „Zapáčilo sa mi to. Možno aj preto, že som bol v duchovnej sfére úplne panenský. Viera v Boha mi však zrazu začala dávať zmysel. Nie pre nejakú religióznosť. Bolo to pre mňa o službe ľuďom.“
Na prahu dospelosti sa stal členom Apoštolskej cirkvi na Slovensku. V rovnakom období sa rozhodol začať mladým na školách prednášať o tom, čo sám zažil. „Mal som v živej pamäti, čím všetkým sa kedysi trápili moji rovesníci a aj ja. Spoluzaložil som organizáciu ACET. Venovali sme sa prednáškam na školách o tabu témach ako sex, vzťahy, drogová závislosť a mnohé ďalšie. Poobede sme organizovali diskusné kluby. Po prednáške o drogách nám raz prišlo naraz sedemdesiat mladých. Chceli sa rozprávať a mali svoj názor. V tých diskusiách som videl obrovský zmysel,“ opisuje.
Zajatie verzus sloboda
Prednášky mali úspech a vďaka nim dokonca dostal nečakanú ponuku stať sa kazateľom. Absolvoval biblickú školu a ďalšie vzdelávania a postavil sa na čelo cirkevného zboru v Nových Zámkoch. Okrem kázania začal v cirkevnej budove uprostred sídliska organizovať kluby pre miestne deti. „Prvým serióznejším sociálnym projektom bola polievka pre ľudí bez domova. Bolo to pred osemnástimi rokmi. Polievku sme vtedy podávali raz do týždňa,“ spomína.
Začiatky práce s ľuďmi z ulice boli pre neho naplňujúce a frustrujúce zároveň. „Moje očakávania boli úplne iné ako realita. Spočiatku som mal pocit, že ich potrebujem zmeniť a ukázať im smer. Vnímal som, že im potrebujem pomôcť a zároveň som im chcel ukázať, čo všetko môžu mať. Zrazu som zistil, že to, čo môžu mať, nie všetci aj chcú,“ opisuje prvý intenzívny kontakt s potrebami ľudí bez domova. Ich údel žiť na ulici vnímal ako zajatie v beznádeji. „Mnohí z nich to naopak volajú sloboda robiť si čo sami chcú a kedy chcú,“ opisuje svoje skúsenosti. Namiesto napĺňania vlastných predstáv o živote ľudí bez domova sa začal sústreďovať na poskytovanie bezpodmienečnej pomoci s čímkoľvek, čo potrebujú oni. Spočiatku to bol najmä výdaj teplého jedla a zbieranie a rozdávanie čistého oblečenia.
Čítajte viac Ocenená učiteľka 45 rokov učí najkrajší a najľahší predmet. Chémiu
Ak sa naješ v pondelok, do ďalšieho pondelka určite opäť vyhladneš
„Polievku sme podávali raz do týždňa. No bolo mi jasné, že ak sa človek naje v pondelok, do ďalšieho pondelka bude určite opäť hladný. Jedlo sme chceli prirodzene rozdávať častejšie. Zároveň bolo na prvý pohľad zrejmé, že čisté šaty sú dobrá vec, no na neumyté telo tak úplne nespĺňajú účel,“ opisuje Milan Presburger. Možnosti, ako rozšíriť pomoc pre ľudí bez domova, výrazne limitovali kapacity dobrovoľníkov i nevyhovujúce priestory, v ktorých cirkevný spolok sídlil. Charitatívny projekt po štyroch rokoch skrachoval. „Keď sme ho ukončili, paradoxne som sa cítil dobre. Dobrovoľníci i ja sme boli v tom čase už totálne vyčerpaní,“ priznáva.
K projektu pre ľudí na ulici sa vrátil o šesť rokov neskôr. Tento raz už v spolupráci s novozámockým mestským úradom. „Polievku sme už nevarili my, ale reštaurácia. Vydávali sme ju dva krát do týždňa. Prišli noví ľudia bez domova. V drevenom stánku pri železničnej stanici sme im ponúkali jedlo, šaty a rozhovor,“ zhŕňa. Po presťahovaní cirkevného zboru do nových priestorov sa Milanovi Presburgerovi postupne konečne otvorili nové možnosti. S kolegami sa rozhodol založiť komunitné centrum. S projektom sa zapojili do výzvy ministerstva práce a uspeli. Vďaka grantu zamestnali sedem ľudí. Okrem pomoci ľuďom v núdzi s komunikáciou s úradmi či poradenstvom založili aj sociálnu výdajňu potravín. Rozbehlo sa aj rozdávanie stravy ľuďom z ulice. Teplú polievku im po novom podávali tri krát do týždňa.
Foto: archív Milana Presburgera
Rýchlokurz pomoci
S rastúcim počtom charitatívnych činností postupne rástol aj počet dobrovoľníkov. „To, že sme my pomáhali iným, pomáhalo aj nám. V našom cirkevnom zbore i mimo neho sa našli ľudia, ktorí objavili v pomáhaní zmysel života. A nielen v pomoci, ale najmä v službe ľuďom, ktorí sú na okraji spoločnosti,“ vysvetľuje Milan Presburger. Dobrovoľnícka báza narástla práve včas. Len niekoľko týždňov po tom, ako začali polievku rozdávať tri krát do týždňa, prišla pandémia covidu-19.
Spolu s mestom a ďalšími organizáciami zriadili terénne kontaktné centrum pre ľudí bez domova. „Z troch dní v týždni po dve hodiny sa stala každodenná deväť hodinová intenzívna práca. V budove, ktorú sme mali na centrum vyčlenenú, boli sprchy aj miesto na skladovanie a zber oblečenia. Podávali sme raňajky, obed, večeru aj občerstvenie. Ľudia z ulice sa tam mohli prísť zohriať, zahrať si karty. Zrazu to celé začalo dávať zmysel,“ opisuje náročné obdobie. Vďaka myšlienke komplexnej pomoci, s ktorou prišiel spolu s Gabrielom Dráfim a Ladislavom Piklerom, v stane denne pomáhali približne štyrom desiatkam ľudí. „Mali sme lekára, ktorí ich chodil pravidelne vyšetrovať a aj kaderníka, ktorí ich strihal a holil zadarmo. Bolo úžasné vidieť, akou markantnou zmenou tí ľudia prechádzali. A nielen fyzickou, ale i vo vnútri,“ zdôrazňuje.
Čítajte viac Aké jednoduché je byť svetový. Aj to učia dobrí učitelia
Nie len polievka, ale i perspektíva
Po druhej vlne covidovej pandémie sa Milan Presburger a jeho dobrovoľníci nechceli vrátiť len k vydávaniu polievky. Hľadali miesto, kde by mohli pokračovať v intenzívnej každodennej pomoci ľuďom z ulice. Vhodný dom či objekt sa im ani po niekoľkých mesiacoch nájsť nepodarilo. Nakoniec sa rozhodli opäť vytvoriť priestor, v ktorom prežili s ľuďmi bez domova predošlé mesiace. V záhrade komunitného centra postavili stan, v akom pomáhali počas pandémie. „Pristavili sme k nemu hygienický kontajner so sprchami a toaletami. Odvtedy k nám každodenne chodí asi dvadsať ľudí bez domova na teplé jedlo, po oblečenie a osprchovať sa,“ opisuje.
Skúsenosti získané počas pandémie ho posmelili. S manželkou, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tímu, a s dobrovoľníkmi a veriacimi zo spoločenstva, založil sociálny podnik. „Vznikol, pretože sme si uvedomovali, že ak dáme ľuďom bez domova prácu a príjem, mohlo by to ich život i našu prácu posunúť na ďalší level,“ vysvetľuje. Dnes zamestnáva dvanásť ľudí z radov bezdomovcov alebo takých, ktorí žili v ťažkých podmienkach.. „Dali sme ponuku mestu, že by naši zamestnanci mohli upratovať mestské ulice a parky. Uspeli sme a mesto s nami uzavrelo kontrakt. Pre našich zamestnancov má táto pracovná činnosť navyše aj akýsi špecifický význam. Denne upratujú ulice a zároveň si robia poriadok aj vo svojich životoch. Okrem toho sme v našej budove otvorili kaviarničku, kde pracujú dvaja zamestnanci.“
Dostanú obed, darčeky a najmä čas
Sociálny podnik funguje s úspechom už približne trištvrte roka. Milan Presburger dúfa, že sa mu vďaka nemu podarí dostať z ulice tých, ktorí o to stoja. Viacerí z jeho zamestnancov budú aj napriek novonadobudnutej šanci tráviť Štedrý deň v stane pri komunitnom centre. „Mnohí sa zapájajú do dobrovoľníckych činností. Na Štedrí deň budú u nás naberať jedlo pre ďalších ľudí bez domova. Cítia vďačnosť a chcú to dobro podať ďalej,“ hovorí. Na Vianoce bude v centre rušno ako počas každých sviatkov. Na Štedrí deň rozdajú vo vyzdobenom stane vianočný šalát a rezeň. „Mnohí z tých, ktorí k nám prídu, už aj zabudli, ako chutí šalát alebo aké je to dostať vianočný darček. Chceme pre nich Štedrý deň urobiť výnimočným. V tento deň nebudú stáť v rade na jedlo, ale obslúžime ich pri sviatočných stoloch. Bude aj príhovor, zaspievame si spolu koledy a zaspomíname si na detstvo a Vianoce v kruhu rodiny.“
Foto: archív Milana Presburgera
Aj počas týchto sviatkov rozdelí Milan Presburger svoj čas medzi ľudí v núdzi a svoju rodinu. „Počas Vianoc si väčšmi ako inokedy uvedomujem, aký som privilegovaný. Mám doma teplo a rodinu a to je úžasné,“ hovorí. Manželka Judita ani jeho štyri deti mu nikdy nevyčítali čas, ktorý venuje namiesto nich cudzím. „Vždy sme sa s manželkou snažili navzájom povzbudzovať. Je zapojená vo všetkých mojich aktivitách od ich vysnívania až po realizáciu. Našim deťom sme sa snažili dať dobrý príklad. Človek by mal žiť aj s nejakým zmyslom pre pomoc druhým. Mal by to byť štandard. Nerobíme to pre to, že sme kresťania. Nie je to nič špeciálne.“
Za dve dekády pomoci ľuďom bez domova sa naučil veľa o nich i o sebe. „Pochopil som, že pomoc je o druhých. To, že som v pozícii niekomu pomôcť, mi nedáva právo rozhodovať o tom, čo ten druhý potrebuje. Cieľom by malo byť otvoriť konverzáciu a hľadať spolu s nimi to, čo by skutočne potrebovali,“ hovorí. Priznáva, že pomoci iným občas venuje viac času, ako vzťahom vo vlastnej rodine. „Keď sa rozprávate s ľuďmi žijúcimi na ulici, zistíte, že pád do problémov začal takmer u každého z nich v rovnakom bode. Väčšinou vtedy, keď prišli o vzťahy so svojimi blízkami. Od toho sa odvíjala následná strata materiálnych vecí i bývania. To ma prinútilo uvedomiť si, že vzťahy sa len tak nestanú. Sú vzácne a nikdy by sme sa o ne nemali prestať starať,“ uzatvára Milan Presburger.