„Zistenie, že ešte existuje taký muž, ako bol on, som považovala za to najcennejšie poznanie, keď sme sa rozhodli pre spoločný život. Nepreháňam. Ja som sa totiž zapovedala, že sa po rozvode už nevydám. S Ernestom sme sa sobášili v Amerike, keď som mala 55 rokov, bolo to na Štedrý deň v roku 1992. Nikdy som to neoľutovala.
On bol spontánny človek a vždy povedal, čo si myslí. Bol aj veľký gurmán. Veľmi rád a dobre varil, vedel oceniť dobré jedlo. Keď sme boli v reštaurácii, kde mu chutilo, nemal problém vpáliť do kuchyne a zvolať: Kto robil tie halušky? A na prekvapenie personálu zvolal: Boli fantastické! Mali by ste dostať michelinskú hviezdu! Alebo na jednom rozprávkovom predstavení pre deti spolu s deťmi volal z hľadiska: Tam nechoď, tam ťa zabijú! Bola tam postavička v ohrození. Až som sa hanbila, čo si budú tie mamičky o nás myslieť,“ s úsmevom dotvára mozaiku osobnosti Ernesta Stredňanského jeho manželka, vdova.
Od zametača v štúdiu až po televízneho Oscara
Stretla som sa s ním ako mladá novinárka ešte v roku 2010 v Bratislave. Spoza oceánu si natrvalo nepriniesol domov len „batohy spomienok“, ale aj nezabudnuteľné skúsenosti. Kvárilo ho, že v televízii naňho zabudli. Patril k tým, ktorí v Amerike začínali od piky a zažil aj dno, keď zostal s dvomi deťmi sám na ulici bez jediného centu a bol nútený prijať sociálnu podporu. Začiatky boli náročné: od predavača nočnej zmeny obchodnej siete Seven-Eleven vo Fairfaxe cez zametača štúdia, stavača kulís, kameramana až k postu režiséra a inšpicienta, ktorý sa zamestnal v televízii KNTV v San José. Dokonca bol učiteľom televíznej produkcie na univerzitách v San Franciscu a v San José.
Foto: ARCHÍV SILVIE STREDŇANSKEJ
„A potom ma v jeden skutočne vzrušujúci večer v San Franciscu odmenili najvyšším americkým televíznym ocenením – Emmy Awards, ktoré nazývajú aj televíznym Oscarom. No skôr, ako sa toto stalo, bol som povolaný po mojom príchode do Washingtonu učiť amerických diplomatov slovenčinu. Významný slovenský jazykovedec totiž odchádzal z tejto školy a povolali mňa. Zotrval som tam osem mesiacov. V San José som po desiatich rokoch dosiahol vrchol svojho snaženia a keď už nebolo kam ďalej profesionálne ísť, prišla ponuka od vtedajšieho šéfa československej redakcie Hlasu Ameriky Pavla Pecháčka. Ponúkol mi miesto v slovenskej redakcii. Tak som si pobalil kufre do Washingtonu,“ odkrýval predo mnou tento životom ostrieľaný muž svoju cestu, pričom v Hlase Ameriky zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1999.
Chýba nám pokora a tej som sa naučil v zahraničí. Pokore v tvorbe, vo vzťahu k druhým, v živote.Ernest Stredňanský
Na Slovensko sa vrátil v roku 2005. Prebrali sme celú jeho púť so zákrutami, s križovatkami, výškami i hĺbkami – on hovorieval o oblúkoch – aké prežil. A táto unikátna nahrávka má dnes, po jeho skone (2017), pridanú hodnotu.
Listovanie v spomienkach mi k výbornému kapučínu servíruje pri spomínaní na svojho manžela aj pani Silvia Stredňanská, ktorú som vypátrala v jednej z bratislavských mestských častí, kde žije vedľa dcéry z prvého manželstva – Hanky. Vyťahuje fotoalbumy s mnohými fotografiami a pri nich rozpletáme aj príbeh tejto manželskej dvojice, a najmä muža, ktorého považuje za osudovú lásku. Rovnako to tvrdil aj on o nej.
Čítajte viac Fuj, baba, femina! Ako Hana Gregorová prelomila tabu a stala sa priekopníčkou
Zoznámenie v divadle
Rodáčka zo Sliezska tiež prežila pestrý život: v Brne ako dieťa s rodičmi prečkala vojnu, potom sa vďaka oteckovej pracovnej ponuke presťahovali do Martina, kde prežila dvanásť rokov. Napokon odišli do Hlohovca, kde zmaturovala.
Keďže vždy rada spievala a hrala na hudobné nástroje, uvažovala o štúdiu herectva na VŠMU. „Už vtedy po mne v Hlohovci poškuľoval Ivan Letko, neskôr známy herec. On už bol na vysokej škole, keď som bola gymnazistka. Nepáčilo sa mu, že chcem byť herečka. Vyhováral to mojim rodičom. Moja babička vtedy počula v rozhlase informáciu, že vyhlasujú konkurz na hlásateľku. Bolo nás tam asi sedemdesiat a zobrali ma! Takže rovno po maturite som išla do rozhlasu. Rok som bola hlásateľka. Ani to sa Ivanovi veľmi nepáčilo, lebo on už bol v Martine a ja v Bratislave. Tak vymyslel, že v Martine urobím herecké skúšky. No a slávny filmový režisér Martin Hollý ma zobral. Dali mi veľmi ťažkú rolu v Gorkého hre Falošný peniaz. Zhostila som sa jej a tak šup z rozhlasu na javisko v Martine. Tam som potom bola desať rokov,“ dozvedáme sa od hostiteľky.
Ako sa zoznámila s druhým manželom – Ernestom Stredňanským, za ktorého sa vydala v USA štyri roky po rozvode s hercom Ivanom Letkom? Spoznali sa v 60. rokoch, keď hosťoval ako režisér v Martine a obsadil ju do niekoľkých úloh. Spoznala sa aj s prvou Ernestovou manželkou Jiřinou, ktorá tiež bola herečka. Stali sa rodinnými priateľmi, prežívali spolu aj dovolenky. Jedného dňa Ernest bez slova zmizol.
„Nám to nestihol povedať. Dostal avízo, že by mal rýchlo odísť, lebo idú po ňom. O jeho tajnom odchode som sa dozvedela na druhý deň ráno od jeho mamičky. Potom sme si písavali vianočné a veľkonočné pohľadnice. Ba dodnes sa poznajú aj naše deti, Ernestov syn žije v Texase, dcéra vo Washingtone, chodia za mnou na Slovensko,“ prehodí pani Silvia. Kedy sa jej zvrtol život natoľko, že aj ona zamierila do USA? Keď Ernesta Stredňanského v roku 1991 pozvala televízia, aby po tridsiatich rokoch znovu zrežíroval Čechovov Pavilón číslo 6, v tom čase Silvia Letková ako redaktorka, potom aj režisérka pomáhala v rozhlase obnovovať náboženské vysielanie. A tak sa s Ernestom stretli po rokoch.
Keďže predstavila Ernesta aj kolegom v redakcii, jej rozhlasová šéfka iniciovala stáž. Vyslali ju v roku 1992 natočiť do USA vianočnú reláciu. Reláciu vyrobila, ale vzápätí dostala od Ernesta pozvanie prísť ešte „na skusy“ do USA. V tom čase už bol dlho rozvedený. No a spiatočnú letenku jej už roztrhal… Amerika jej prirástla k srdcu. Páčila sa jej vnútorná sloboda, ktorú tam u ľudí vnímala pri každom rozhovore. Napriek tomu, že videla kus sveta, a obľúbila si tamojších zhovorčivých ľudí, ako dôchodcovia sa s manželom rozhodli vrátiť do Bratislavy a dožiť na Slovensku.
Čítajte viac Hrdina z Libanonu: Polovičný Slovák Walid zachraňuje životy aj v najťažších podmienkach
Otcovo želanie a emigrácia
Ernest Stredňanský si však aj po rokoch spomínal na opustenie republiky s emóciami v duši. „Keď sme po okupácii v roku 1968 prekročili hranice, zastavil som s mojou malou fiatkou, v ktorej boli dve deti a moja manželka. Vystúpil som z auta, posledný raz som sa pozrel na Bratislavu a myslím, že mi aj slzičky vypadli. A povedal som: Bratislava, zbohom, už ťa nikdy neuvidím,“ znejú jeho slová z autentickej zachovanej nahrávky.
Foto: ARCHÍV SILVIE STREDŇANSKEJ
S rodinou pobudol niekoľko dní v Rakúsku, potom sa usadili na niekoľko rokov v nemeckom Mníchove, kde bol redaktorom a režisérom stanice Slobodná Európa. Profesionálnu štartovaciu pozíciu mal výbornú, pretože mal za sebou trinásť rokov práce v televízii (ktorú spoluzakladal) na pozícii režiséra, kde nastúpil v roku 1955 a kde bol spolutvorcom legendárnych televíznych pondelkov, predtým (po štúdiu réžie a herectva na bratislavskom konzervatóriu) pôsobenie v Krajovom divadle v Nitre i v Žiline.
Tvrdil, že v Nemecku prežil fascinujúce obdobie a práca v Slobodnej Európe ho naučila úcte k faktom. Za oceán ho z Nemecka tiahla spomienka na otca, ktorého po druhej svetovej vojne zachránili zo zajateckého tábora práve Američania. „Otec mi opakoval: Chlapče, ak sa raz dostaneš do USA, prosím ťa, poďakuj nejakým spôsobom Američanom zato, že ma oslobodili. Možno to bol hlavný motív, prečo sme odišli do Ameriky, ktorá mi neskôr dala aj štátne občianstvo, keď sa ma Československá republika ako občana zriekla,“ vykresľoval svoju cestu pán Stredňanský.
Kým získal občianstvo a prácu v Hlase Ameriky, deväťkrát ho preverovala Federálna bezpečnostná služba! V rozhlasovej stanici Hlas Ameriky, ktorú u nás počas obdobia komunizmu mnohí počúvali „na tajnáša“, prežil 18,5 roka. Rád pripravoval pre poslucháčov cyklus relácií o americkej country hudbe a zhruba desať rokov denne aj prehľad americkej tlače z amerických denníkov. „Aby sa slovenský poslucháč naučil, že nejestvuje len jeden názor, že na jeden problém môže byť viac názorov a každý môže byť správny, akceptovateľný. Na to je už divák, aby si urobil úsudok. No a stretol som sa aj s prezidentom Reaganom. To je zážitok na veky vekov,“ vracal sa k nevšedným okamihom pri stretnutí. Vážil si ocenenie prezidenta Michala Kováča, ktoré udelil piatim členom slovenskej redakcie Hlasu Ameriky za prínos v zápase o demokraciu.
Čítajte viac Sú raritou: Iba dve odborníčky u nás skúmajú archeológiu pod vodou
Po návrate pri Bráne slobody
Na dianie u nás hľadel cez prizmu skúseností z cudziny. „Chcel by som, aby moji spoluobčania pochopili, že takýto život, aký som prežil ja a tisíce iných v zahraničí, bol a je oslava osobného zápasu o vlastné šťastie. Nie som proti podpore, ktorú štát vynakladá v sociálnej oblasti, ale som za to, aby sa to stalo iba vtedy, ak je človek na pokraji existenčnej priepasti. Tá sociálna podpora, to rozhadzovanie peňazí z hľadiska falošnej premisy, že pomáhame človeku, demotivuje ľudí tvrdo pracovať.“
Ťažko prijímal lacné hrdinstvá, ktoré komentoval slovami: „My máme tendenciu nebyť pokorní. Všetko vieme, ovládame. Možno to vyplýva z toho, že sme boli utláčaní, neviem. Chýba nám pokora a tej som sa naučil v zahraničí. Pokore v tvorbe, vo vzťahu k druhým, v živote. A keď som dospel k tomuto životnému pocitu, asi som sa stal aj lepším človekom. Chcel by som poďakovať mojim rodičom, lebo moju životnú, režisérsku i novinársku dráhu naštartovali oni.“ A ešte dodal: „Moja prvá cesta po definitívnom návrate do vlasti viedla k pamätníku Brány slobody, ktorý sa nachádza na sútoku Moravy a Dunaja, v Devíne. To súsošie je venované pamiatke násilne vyhnaných zo Slovenska.
Foto: ARCHÍV SILVIE STREDŇANSKEJ
Možno nie každý vie, že ich vtedy odišlo 180 000. A odvtedy sa pravidelne chodím pokloniť pamiatke týchto hrdinov, ktorých mená sú tam vyryté. Mená tých, ktorí neprežili. Zastrelili ich. Tých mien je tam 400. Zomreli pri pokusoch o útek za hranice v rokoch 1945–1989. Stále sa ma to hlboko citovo dotýka. Vďačím Bohu, že nepatrím medzi tie štyri stovky a že medzi nich nepatria ani moje deti, ktoré sú veľmi úspešné v cudzine, škoda, že nie na Slovensku. Mojou najväčšou túžbou je, aby mladá generácia už nikdy nemusela emigrovať.“
Čítajte viac Gauchito František, gauchito Jorge. Pápež oživil vieru, že slová môžu meniť veci
Živé vysielanie z obývačky do kuchyne
Do konca života mal na pamäti, že jeho vydretá cesta k televíznemu a rozhlasovému umeniu začala doma v maminej kuchyni v Trenčíne, kde ako 11-, 12-ročný vysielal rozhlasový program po drôte z obývačky do kuchyne a jeho jediným poslucháčom bola jeho mama. „Otec bol na leteckej škole a tak technici pripravili pre mňa v izbe mikrofón, napojili ho na rádio v kuchyni a ja som vysielal nielen program, ale pripravoval som aj rozhlasový časopis. Moja mamička ako jediná poslucháčka mala na celý týždeň program. Jeho obsahom boli komentáre zo školy aj môj husľový koncert. Ako 13-ročný som bol redaktorom Vzrastu – časopisu Zväzu katolíckej mládeže, bolo to vzrušujúce dobrodružstvo,“ vyťahoval málo známe fakty zo života Ernest Stredňanský.
Mal šťastie na rozhlasového redaktora Číža, ktorý mu ako 18-ročnému dal priestor na prvú reportáž v rozhlase. Stretol ho na Trati mládeže a sám sa mu ponúkol: „Pán Číž, dajte mi urobiť reportáž! On sa na mňa chvíľu díval a pýta sa: A ty si kto, chlapče? A ja som mu povedal: Ja som ten, ktorý svojej mame vysielal z izby do kuchyne rozhlasový program,“ líčil nezabudnuteľnú príhodu, ku ktorej sa rád vracal aj na konci života. Lebo, parafrázujúc spisovateľa Ladislav Balleka, to, čo zažijeme v krátkych nohaviciach, sa z pamäti nikdy nevymaže…