Na Slovensko do Piešťan sa pani Anita pravidelne vracia zo Švédska, kde žije s dcérou a dvoma vnúčatami. V roku 2024 tu napríklad bola pri príležitosti otvorenia novozrekonštruovaného art deco penziónu Anna Vila, kde kedysi vyrastala. Začiatkom mája 2025 zas prišla na prezentáciu série kúpeľných oblátok s jej podobizňou z mladosti a v predposledný májový deň sa zúčastnila na vernisáži výstavy obrazov svojho otca Aurela Kajlicha (1901–1973). Piešťany boli aj túto jar plné srdečnej energie Anity Kajlichovej.

Pochádza z významnej piešťanskej rodiny – jej starý otec Anton Kajlich bol hlavným notárom mesta a spolupracovníkom Ľudovíta Wintera. Pred viac ako sto rokmi v slovenských podmienkach vypracoval unikátne „Memorandum naliehavých prác a sanácie Piešťan“, ktoré je považované za základný kameň zrodu neskoršieho moderného mesta Piešťany. Piešťanské obecné zastupiteľstvo v roku 1925 schválilo Kajlichov budovateľský plán Piešťan, vďaka ktorému sa zaostalá obec Piešťany zmenila na mesto. Jeho vnučka Anita bojuje za to, aby časť ulice pri Anna Vile niesla meno starého otca Antona Kajlicha. Anitin otec Aurel Kajlich bol akademický maliar a grafik, známy okrem iného aj ako autor prvých slovenských bankoviek. V poslednú májovú sobotu otvorili v galérii Piešťanského informačného centra jeho výstavu malieb, kresieb a grafík. Potrvá do konca júla.

Anita Kajlichová sa do Piešťan prisťahovala ako päťročná a vyrastala v Anna Vile, ktorú dal postaviť jej spomínaný starý otec Anton v roku 1927. V tomto prostredí sa neskôr stretávali významné osobnosti umeleckého a spoločenského života. Dom rodiny Kajlichovcov bol vtedy skutočným malým centrom kultúrneho života Piešťan. Na stenách viseli obrazy – jej otca Aurela aj iných výtvarníkov. Na stojane v zasklenej verande, ktorá slúžila ako ateliér, sa vždy nachádzalo nejaké rozmaľované, ešte nedokončené dielo.

Výtvarník Aurel Kajlich mal rád starožitnosti, z toho pramenil aj jeho zvyk rámovať svoje diela do opulentných rámov. Počas svojho pobytu v Piešťanoch si Anita zaspomínala na mladosť strávenú v tomto dome. Posadila sa k zelenému repasovanému kubistickému kozubu v salóniku vily s názvom Aurel. Za stenou za kozubom z opačnej strany kedysi bývala jej detská izba. Cez kozub dobre počula hlasy, a tak často zvedavo načúvala, o čom sa hovorilo. Nie vždy to boli veselé rozhovory, najmä keď pre Kajlichovcov nastali neľahké časy v dôsledku politických udalostí v Československu.

„Boli časy, keď otec musel robiť všetko možné, aby zarobil, aj nálepky na konzervy. Takzvanú úžitkovú grafiku,“ spomína si. „Musel živiť štyri krky, niekedy pracoval ako v manufaktúre – dvesto obrazov za 250 korún. Veľmi negatívne to pôsobilo na jeho výtvarné cítenie.“ Kajlichovci neskôr aj prišli o svoje majetky a všetky deti s výnimkou jedného brata odišli do zahraničia.
To, že sa Anita Kajlichová stala herečkou, bola náhoda. Počas štúdia občas zahrala drobné roly vo filmoch a odrazu jej nejaký známy povedal, že sa organizuje konkurz na jednu z hlavných úloh prvého sci-fi filmu v celom východnom bloku. Vtedy sa tento výraz sci-fi ešte nepoužíval, bola to utopistická komédia „Muž z prvního století“ (1961). Hral v nej Miloš Kopecký jednu zo svojich prvých hlavných úloh, ďalej Vít Olmer či Vladimír Menšík.
Výstavu si možno pozrieť do konca júla 2025 v Piešťanskom informačnom centre.
Anita Kajlichová vyhrala konkurz a mala 21 rokov, keď si zahrala rolu Evy v tomto filme, ktorý bol o rok neskôr nominovaný na Zlatú palmu v Cannes. „Miloš Kopecký bol ťažký partner na hranie, bol nervák a často na môj účet vtipkoval. Neskôr, keď sme cestovali do Cannes, ma však potreboval, pretože sa nevedel dohovoriť v cudzom jazyku. Keď nás Sofia Lorenová pozvala na pohostenie, oproti mne sedel Alain Delon. Sofia mala na hlave malý klobúčik a sedela tam napríklad aj Romy Schneiderová. Milošovi Kopeckému sa Romy veľmi páčila, mala charizmu. Alain Delon bol taký ten fešáčik, ktorého síce milujú kamery, ale ja mám rada mužnejších chlapov. Môžu byť aj škaredší, ale musia byť vysokí a chlapskí. Spomínam si tiež, ako Sofia Lorenová pri fotografovaní a filmovaní stále obracala hlavu tak, aby mala zábery z tej krajšej strany tváre.“

Mladá nádejná herečka Anita z Piešťan sa zúčastnila na festivale v Cannes pod dohľadom príslušníkov československej tajnej služby.

Anita Kajlichová tvrdí, že jej 86-ročný príbeh sa nedá len tak stručne, „v kocke“ vyrozprávať. Keď odmietla robiť špionáž pre Československo, pochopila, že musí z republiky odísť. Žiara vychádzajúcej hviezdy zhasla. Anitini dvaja bratia emigrovali v roku 1967 do Ameriky a rodičia ich nikdy viac nevideli. Anita nechcela pridávať rodičom ďalšie útrapy tým, že by tiež emigrovala. Naskytol sa spôsob, ako opustiť Československo legálne, aby z času na čas mohla svoju rodinu na Slovensku navštevovať. Zobrala si cudzinca a Československo opustila legálne. Vydala sa do Alžírska. „Píšem o tomto všetkom knihu, už ju takmer mám, leží to na mne ako mokrá deka, ktorej sa chcem už zbaviť,“ hovorí.

„Neoddychujem, to už si potom iba ľahnem a rovno umriem,“ smeje sa. „Musím pretriediť päťsto fotografií, množstvo korešpondencie. Hoci ja rada rozprávam, zatiaľ sa vyhýbam téme zlého obdobia v mojom živote.“ Svojho času neprezradila ani vlastným rodičom, do čoho ju z rozviedky tlačia. Zdôverila sa len evanjelickému kňazovi. Nikomu sa v tých časoch nedalo veriť. Z Alžírska po rozvode spoločne s dcérou Assiou veľmi skoro odišla do Ameriky za svojimi bratmi a tam začala podnikať.

Z troch mladších bratov už dvaja nežijú a ona ostáva v kontakte s posledným, Antim, ktorý je o štyri roky mladší a žije v Austrálii. Je však veľmi chorý. Z dvoch dcér jej staršia Assia zomrela na onkologické ochorenie. Usmiata Mary Lou, mama dvoch detí, ju v Piešťanoch aj sprevádzala. Vnúčatá pani Anity – Julia a Alexander – pre iné povinnosti nemohli pricestovať. V Štokholme žije Anitina dcéra s rodinou v tom istom dome, len o dve poschodia vyššie. Anita Kajlichová pravidelne trikrát do týždňa cvičí a posilňuje svaly silovým tréningom. Ráno o šiestej vstáva a poobede si vždy musí na hodinku zdriemnuť, aby mohla fungovať až do polnoci. „Mám takýto režim po celý život, aj zamladi som si musela vždy popoludní zdriemnuť, to sa asi ozýva moja južanská krv,“ smeje sa.

Novej majiteľke Anna Vily sa podarilo budovu citlivo zrekonštruovať a zachovať aj pôvodné krásne dubové parkety na zemi. Anita Kajlichová si dobre spomína, ako ich bolo potrebné stále leštiť. Vo vile s príbehom je pôvodné terazzo schodisko (terazzo je druh leštenej podlahovej krytiny, ktorá sa vyrába z úlomkov mramoru, žuly, skla…), stropné štuky, pôvodné francúzske okná v deviatich apartmánoch. Medzi hostí tohto miesta patrila aj klaviristka Jeanne-Maire Darré, ktorú dnes vo vile pripomína piano na 2. poschodí. V zimnej záhrade sa nachádza busta 12-ročnej Anity od známeho piešťanského sochára Valéra Vavra. Bola nájdená v pivnici vily. Sú tam čiernobiele fotografie Anity Kajlichovej z mladých čias a na stenách vily nesmú chýbať obrazy jej otca Aurela Kajlicha.

Jeden Kajlichov obraz, ktorý namaľoval v Anna Vile, s názvom Madonna s dieťaťom, visí aj pri vstupe do reštaurácie hotela Thermia Palace na Kúpeľnom ostrove – je na ňom zobrazená pani Anita, keď mala jeden rok, a jej mama Jolanna. „Je v ňom vyjadreného veľa – láska k žene, láska matky k dieťaťu, láska k folklóru. Otec však ten obraz daroval jednej panej a spomínam si, že mama sa hnevala,“ spomína si stará dáma. „Majiteľka obrazu však bola neskôr natoľko korektná, že mi ho v závete opätovne vrátila.“ Neskôr ho pani Anita darovala piešťanským kúpeľom.

Pri návšteve vily bola dojatá aj speváčka Jitka Zelenková. Zelenkovci mali prenajatú prednú izbu na prízemí stavby s dvoma rožnými oknami nad schodiskom. Jitkin otec Miloš Zelenka bol dirigentom kúpeľného orchestra, ktorý hrával celé leto v Piešťanoch. Mama Ružena Zelenková bola operná speváčka a spievala v secesnom kúpeľnom pavilóne uprostred parku. Anita si spomína, že malá Jitka bola hlučná a pomerne často kričala „vysoké cé“ a všetci sa smiali, že z nej bude speváčka. A tak sa aj stalo.
Príbeh Kajlichovcov a 86-ročnej pani Anity, ktorá je za každých okolností dámou, je zložité a košaté rozprávanie o dobrých časoch, o stratách i nádeji, o inšpirujúcej životnej odolnosti. A hoci Anita Kajlichová nemôže v Anne Vile spávať, lebo „spomienky by jej spať nedali“, vždy sa tam rada vracia.